BLOODY BAZIL V. (Helenina Posledná Láska 1/2)

16. února 2018 v 20:27 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
Prinášam vám rýchlu, ale asi zatiaľ najponurejšiu časť "Bazila"... Udalosti sa mi v tej poslednej natoľko zamotali, že som prechodne musela "siahnuť" po vážnejšom podtóne. Dúfam však, že si Bazila aj tak užijete, teda že vám takpovediac príbeh sadne.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Keď bytosť vychádzala zo strieborného, všetko pokrývajúceho zdanlivého nekonečna, už tušila, čo pod "bránou" nájde.
Rukami v kožených rukaviciach uchopil rám. Štíhle dlhé nohy v úzkych nohaviciach uchytených v po kolená zašnurovaných topánkach vystúpili na hrubé okraje plytkého obdĺžnikového umývadla. Opatrne sa odrazil a nehlučne dopadol na podlahu kúpeľne. Vystrel sa a z hlavy si stiahol kapucňu plášťa, ktorá mu dosiaľ tvár halila do tieňa. Pokožka androgýnneho démona bola natoľko biela, že svietila aj v miestnosti kúpajúcej sa v tme, no jeho atramentovo čierne viečka pôsobili pri každom žmurknutí, akoby mal namiesto smaragdových očí len prázdne diery v lebke.
Zhlboka nosom nasal vzduch. Nezacítil zmesku parfumov, či kúpeľových solí. Vyprázdnené police šírili iba pach po dezinfekčných prostriedkoch.

Luka zatlačil kľučku a ladným mačacím krokom vykročil do bytu zaliateho nočným mĺkvom. Rozhliadal sa okolo seba, vnímajúc obrysy nábytku a pozorne načúvajúc každému drobnulinkému zvuku.
Pudovo nezachytil vo svojej prítomnosti žiadne ďalšie bijúce srdce, čo ho naplnilo zlomyseľným uspokojením. Žiadna teplokrvná bytosť sa v tomto prázdnom čistom byte nenachádza.
Vchádzal do obývačky. Mal čo robiť, aby si z tváre zotrel samoľúbi úsmev.
Nezanechala po sebe ani toľko čo miznúci petrichor po letnom daždi...
Jej osobnosť nebola spoznateľná. Stála vôňa napečených koláčov, podložka na cvičenie zrulovaná pri stene, pastelové farby... zmizli. Vytrácala sa celý mesiac, až nakoniec vybledla ako stáročiami vyťahaný podpis. Bazil sa už od Vianoc mrzuto sám seba pýtal, prečo mu neodpovedá na správy, nezdvíha telefón, po zotmení neotvára dvere... Bol neznesiteľný a zádrapčivý. Odvrával mu ako nasrdený pubertiak, čo bol pre Luka dôkaz, že sa ňou v mysli neustále zaoberá.
Za balkónovými dverami zbadal pohyb. Vysoká mužská postava s dokonalým balansom vyskočila na úzke zábradlie a zoskočila z neho na zem do pokľaku. Následne sa vzpriamila.
Luka si zopár sekúnd nerušene vychutnával pohľad na jeho šľachovito štíhle telo. Krátky dvojradový vojenský kabát mu tesne obopínal hruď a alabastrové hrdlo s vytetovaným pierkom. Strieborný percing na jeho pere sa hravo zaskvel v tme.
Démon bez obáv siahol po vypínači a šťukol.
Svetlo zalialo obývačku bez koberca, v ktorej zostala už len bledoružová pohovka, stolík s miskou cukríkov a zopár škatúľ s pobalenými knihami a rukopismi.
Pristúpil k balkónovým dverám a poľahky ich zvnútra otvoril.
Okázalo rozhodil ruky a odstúpil, aby si upír mohol celú obývačku obhliadnuť.
"Tak sa pozri, čo po sebe zanechala, zbeh podradný!" ozval sa svojim mäkkým neutrálnym hlasom. "Obývačka, z ktorej postupne všetko zmizlo. A tam" - ženskou rúčkou ukázal kdesi do neurčita, "je posteľ, v ktorej s ňou nikdy nebudeš spať," uštipačne dodal.
Bazil jeho poznámku odignoroval. Lukova žiarlivosť mu obvykle imponovala, dokonca ju rád podnecoval, ale práve ukazovákom skúmal prítomnosť neviditeľnej bariéry, ktorá potvrdzovala, že Helena v byte ešte v istom obmedzenom čase predsalen prežíva.
Zostal teda stáť na mieste. Iba natiahol krk a zamračeným pohľadom skúmal poloprázdnu miestnosť s naleštenou drevenou podlahou. Ani Luka totiž nedisponoval mocou pozvať ho do cudzieho domova, takže Bazil musel ostať trčať vo februárovej zime.
"Má tu čisto ako v onkologickom ústave," konečne sa ozval.
Luka s potešením zachytil nepriateľský tón v Bazilovom hlbokom hlase.
Zradila ho - aby zakryl radosť, obrátil sa a prešiel ku konferenčnému stolíku. Čoskoro ju znenávidí - neschopný odolať cukru siahol po karamelovom cukríku a odbalil si ho.
"Nemyslím si, že by tvoj morbídny kompliment dokázala oceniť."
Luka sa na neho ohliadol cez rameno a necudne cukrík, držiac ho medzi ukazovákom a palcom, oblízal. Bazil si jeho otvorený pokus o zvádzanie nevšímal a ďalej miestnosť sondoval chladnými bledo-sivými očami.
V skutočnosti bojoval so zmiešanými pocitmi. Helena sa mu začala vyhýbať priamo v rozpuku ich vzťahu, čo ho urazilo, rozzúrilo a zároveň mu podsunulo malú obavu, či je jeho žena v poriadku.
Lenže logika ho teraz utvrdzuje v jednoznačnom závere - začínal si uvedomovať pri pohľade na jej byt.
"Nebol to kompliment, ale konštatovanie!" prehovoril tvrdo a vzhľadom na svoju infantilnú náturu aj neobvykle vážne. "Teraz mi je už jasné ako posledný mesiac funguje. Cez deň príde, čo to pobalí, vytrie prach a podlahy, aby opustený byt udržala v dobrom stave a odíde sa vyspať inam, možno k rodičom. Zatiaľ si hľadá iné bývanie. A v práci dala výpoveď. Ona totiž dobre vie, že iba cez deň je v bezpečí. Že sa neobjavím. Zrátala si dve a dve. Už vie, že v noci je zraniteľná."
Tvár pozvoľna obrátil k Lukovi. Sedel na okraji stola, nohu prehodenú cez nohu. Ich pohľady sa našli a spojili.
"Skrátka sa spiacej krásavici otvorili oči," laxne dodal démon a s pozornosťou upretou výhradne na najdôležitejšiu osobu vo svojom živote si cukrík pomaly vložil do úst.
"Potrebujem ju nájsť a zistiť, koľko toho vie" - neuvedomoval si, že cerí zuby.
"Na čo..." - Luka zúžil oči. "Ak by ťa odhalila, kto by jej uveril."
"Každý, kto má jasno v tom, kým sme, pre nás znamená hrozbu. Len si spomeň, čo sa stalo, keď nás vysnoril lovec upírov. Ja osobne nemám dojem, že ma pozval na čaj a keksíky, hoci uznávam, že on sám bol keksík k nahryznutiu na čo aj, tak ako si koledoval, doplatil."
Aj keď sa pokúsil zažartovať mimovoľne si dlaňou zakryl miesto, kde bol lovcom postrelený. Oči mu následne potemneli spravodlivým hnevom. Dnes s Bazilom nebola žiadna skutočná zábava a Luka mal za to chuť Helenu vyfliaskať.
Keď teraz zbadal jeho ruku na zahojenej rane na okamih znehybnel a následne zabojoval s nutkaním vbehnúť Bazilovi do náručia, kľaknúť na kolená a bozkať miesto zranenia horúcimi ženskými perami. Pretože v jeho skutočnej podobe by mu Bazil podobný prejav rozhodne nedovolil. Ovládol sa však. Nežné city zakaždým zaobalil do vášnivých prejavov, aby sa Bazilovi nestal rozcítenou záťažou, ktorej by zatúžil zbaviť sa.
"Zabudni na ňu," bezcitne, bez mihnutia oka, prehovoril. "Môžeš mať iné, alebo ti všetky nahradím ja."
"Túžim zovrieť jej hrdlo a odstrániť ju z cesty" - v Bazilovi na prchavú sekundu plnohodnotne zvíťazila zradená mužská hrdosť.
"Z našej cesty?" hlesol Luka a s koketným úsmevom si v ústach poprehadzoval cukrík.
Chytiť ju pod krk... - v duchu si predstavoval ako Bazil svoje slová prevádza do reality.
Predstava sa mu vlastne celkom pozdávala.
Helena na neho však čosi mala. Koniec koncov, už dávno predtým jej snoril v byte a dokonca jej zanechal aj odkaz. Vtedy na streche si vymenili jednoznačné pohľady. Pochopila, že on je jej informátor. Len vďaka nemu Bazilovi ubzikla. Ale teraz o ňom čosi podstatné vedela, takmer rovnako ako Alexander.
Zatiaľ Bazila nedokázal prinútiť, aby na ňu zabudol, aj keď mu venoval všetku pozornosť a nikdy nezmeškal príležitosť trúsiť na Helenu jedovaté reči, ktoré teraz Bazil prijímal oveľa ľahšie ako predtým. Lenže on si nenechal kázať od nikoho, ani od toho, kto mu dal všetko, čo mu ona odopierala! Stále mu vŕtalo v hlave, kde je.
Bol si teda istý, že ho prinajmenšom musí pozorne sledovať. Aby situáciu aspoň ako tak dostal pod svoju kontrolu.
**********

Parkety dlhého kníhkupectva praskali pod pomaly sa pohybujúcimi radmi nôh. Helena sedela za širokým stolom na samom konci uličky lemovanej policami s knihami, snažila sa sem tam si uchlipnúť z už tretej kávy. Za kruhovým oknom vsadeným do tyrkysovej steny za jej chrbtom sa zniesla skorá tma. Do tabuliek skla chaoticky narážali vločky víriace v snehovej búrke.
Napriek počasiu prišlo na podpisovú akciu jej novej kuchárskej knihy množstvo ľudí. S unaveným podpisom šibrinkovala perom. Prestávala k ľuďom vzhliadať. Písala ako stroj, bezmyšlienkovite. V poslednom čase sa sústavne dostávala do podobného prázdneho stavu.
Prázdnota a úzkosť sa stali jej družkami, večne sa jej dotýkali.
Ako strieborné pierko visiace z pod goliera jej šiat...
Opäť sa pred ňou ocitla otvorená kniha.
"Chodievala som na vaše hodiny jogy...," doľahol k nej sladký ženský hlas.
Helena knihu automaticky podpísala.
"Teraz cvičím v Joga Svete," nechala sa pri tom počuť.
"Takže tam si sa vyparila!" hlas o oktávu klesol.
Helena ustrnula.
Do dokončenia podpisu jej chýbal už len posledný oblúčik.
Meravo zdvihla tvár k žene v úzkych bronzových šatách so širokými pagoda rukávmi.
Tých zopár mužov, čo do kníhkupectva tiež prišlo, sa vykláňalo z davu a hltalo noblesnú ženu s havraními vlasmi okáľmi, akoby nikoho podobného nikdy predtým nestretli. Ona, s lícami hladkými a voskovo bielymi akoby bola samotná smrť, ju so svojimi uhrančivými úzkymi očami orámovanými dymovými tieňmi odmerane pozorovala.
Viola... - bez dychu si pomyslela Helena, ktorej sa z tváre razom vytrácala všetka farba, až sa takmer priblížila k odtieňu jej pleti.
S počínajúcou hrôzou si prvýkrát uvedomila, že aj ona patrí k nim.
Jej neprirodzené bezchybná krása a temná charizma, jej pichľavé pyšné oči, postrádajúce akýkoľvek ligot hlbšieho citu - boli to skrátka Bazilove oči - ju nenechávali na pochybách.
Viola sa bez slova otočila, ponechajúc svoju knihu na stole a vykročila z radu smerom k východu. Šaty pod kolená poskytli vábivý pohľad na jej porcelánové tvarované stehno, keď ho odhalil vysoký rozparok. Cítila na chrbte Helenin ohúrený pohľad, preto kráčala triumfálne pomaly.
Rada pomáhala priateľom...
Hneď ako vykročila do snehovej búrky na ramenách sa jej ocitla karmínová kožušinová pelerína a nad hlavou sa jej roztvoril dáždnik. Vydala sa k pristavenej čiernej limuzíne a jej najnovší bohatý a dôsledne zhypnotizovaný nápadník jej otvoril dvere na zadné sedadlá. Vkĺzla do vyhriateho interiéru a hneď siahla po trblietavej drobnej kabelke. Vytiahla mobil, navolila číslo a priložila si ho k uchu.
Limuzína sa v poryve víchrice nenáhlivo pohla vpred.
"Bloody Bazil ma bude milovať," oznámila mu, len čo jej zdvihol.
**********

Necítil na sebe cudzie oči, čo ho po celú cestu sprevádzali. Možno preto, že v podstate cudzie ani neboli. Zvykol si na jeho uprené pohľady tak veľmi, že už ho zmysly nevarovali. Bral ho ako niečo sústavne prítomné, čo slúžilo jeho rozmarom. Bytostne ho prestával vnímať, keď bol s ním, mohol byť rovnako aj sám.
Keď sa blížil k poloprázdnemu parkovisku, Helena práve vychádzala z budovy, v ktorej sa zamestnala opäť ako inštruktorka jogy. Ulice boli vyľudnené za čo mohol fakt, že na nános mestského snehu sa znášala ďalšia várka, tento krát bol však sneh mokrý, hustý a šumiaci, nepríjemne po ňom vlhli vlasy a mrzla pokožka. Nik nechcel byť vonku dlhšie ako bolo nutné.
Keď ju zachytil pocítil ako sa v ňom zdvihla vlna adrenalínu. Sledoval ju ako vykročila po chodníku. Hoci sa chúlila v širokom sivom kabáte jej kučeravé vlasy sa nedali zmýliť.
Nohy, akoby ho k nej niesli samé od seba. Ako keď lovil a cez zorné pole mu prešla obeť s čistou rozvírenou krvou, pretože sa ponáhľala. Aj teraz počul vlastný prerývaný dych a blčanie jej rozhorúčenej krvi v strachom stiahnutých cievach. Zdalo sa, že bázeň sa stala jej súčasťou rovnako ako ňou kedysi boli nebojácnosť a bezstarostnosť. Kedysi pred ním...
Predstavoval si jemný pumpujúci zvuk jej žíl, hebkosť krvi lejúcej sa mu dole hrdlom.
Zrýchlil krok.
Uvedomoval si, že mu na pery tlačia vlastné vysúvajúce sa zuby. Každým ďalším krokom sa viac a viac menil na dravca. Uvoľnil si vysoký golier na krátkom užšom kabáte, aby sa mu ľahšie dýchalo...
Absolútne nečujný sa objavil priamo za ňou.
Do nosa mu udrela jej svieža vôňa. Aloe s prímesou mokra a chladu.
Natiahol ruku.
Vycítila nebezpečenstvo ako srnka, čo vetrí predátora.
Strhla sa a...
... zrazu si stáli zoči voči.
Jeho pohľad automaticky skĺzol nižšie.
Jej pery... - jeho vlastné myšlienky v slastnom vnútornom povzdychu prehlušili krvavý šum rozprestierajúci sa mu v hlave.
Aj Helena sa prenikavo zahľadela na jeho ústa. Presnejšie... na ostré očné zuby, ktoré mu vyčnievali.
V krátkom okamihu, čo jej prišiel ako večnosť, si obalená v šoku, ktorý jej dodal pocit nereálnej nočnej mory pomyslela, že je bizarné, veľmi bizarné, že až teraz - s ceriacimi sa zvieracími zubami a divokým planúcim pohľadom - jej príde úplný. Skutočný. Teraz z neho spadla rúška tajomna, čo ho obostierala. Práve toto skrýval... zlovestnú šelmu! To zviera. To bol ON...
Keď okamih uvedomenia pominul zvrtla sa. Rozbehla sa, Bazil však nezaváhal. So zavrčaním sa okamžite pustil za ňou.
Helena v panike, ktorá vystriedala prvotný šok, mierila k autu. Des ju zovrel chápadlami ako do kovového zveráku, až mala pod jeho mocou dojem, že mokrý sneh tvorí nepreniknuteľný závoj, cez ktorý k nemu nikdy netrafí.
Ale akási duchaprítomná verzia jej ja ešte stále existovala, pretože z čista jasna predsalen zvierala kľučku svojho auta.
Siahla do vrecka a stlačila kľúč. Auto bliklo.
Počula čudné zvuky, hlúpe ochkanie.
Vydávala ich však ona sama.
Pootvorila dvere a následne ju akási nemierna sila, ktorú si najprv nedokázala spojiť s ním, keďže sa jej kedysi dotýkal jemne, jediným pohybom obrátila a krížami treskla o auto.
Stál priamo pred ňou.
Rukami jej zvieral ramená, ktoré ju okamžite rozboleli. Bol tak blízko, že ju na tvári hrial jeho dych.
"Zmizla si!" zavrčal kdesi na pomedzí zvera a ľudskej bytosti. "Zmizla!"
Pochopila, že ju obviňuje.
"Pretože...!" vyrazila zo seba a úľakom stratila slová.
Nikdy ju nevidel tak veľmi sa báť. Avšak jej tvár nehyzdil ani des, ktorý by iným krivil črty.
Krásna Helena bez Tróje skrátka umierala strachom...
"Takže keď si utekala, už si to vedela!" znenazdajky jej siahol za okraj bieleho šálu.
Na krčnej tepne pocítila jeho ľadové prsty.
"Si netvor! Áno, už som to vedela... že si neľudský!" vzlykla rozochvene, ale bez zášti, ba priam nelogicky odovzdane. "NETVOR! A ja som vás videla... videla som vás všetkých!"
"Všetkých?!" zlostne zdvihol obočie.
Zúril temne a absolútne. Trhalo jej srdce, že ju zničí. Lenže on je netvor! - takmer blúznila v opare strachu a nových, prudko sa zdvíhajúcich citov - Vždy tušila, že ním je!
"Vtedy na streche!" úzkostne zo seba vyrážala uväznená medzi ním a svojim autom.
Dlane mala ako prilepené o studený povrch laku.
"Videla som váš všetkých... teba, aj Alexandra, preboha! Aj tú príšernú bytosť zo zrkadla.. videla som, čo ste spravili tomu chlapcovi... ako ste ho mučili...!"
"A napriek tomu budeš mlčať!" sykol jej do tváre.
"Pretože ty sa o moje mlčanie postaráš, však?" rezignovane hlesla práve vo chvíli, keď jej z hrdla stiahol šál a nechal ho spadnúť na zem.
Jej poznámka prezrádzajúca hlboké zmierenie s osudom ho zarazila.
Naozaj sa zmenila. Už nebola taká ako keď ju spoznal. Stala sa klbkom skľúčenosti a myšlienok o umieraní a večnej tme. Možno cítil vinu za všetko, čo sa jej stalo. Možno by ju našiel, keby sa dostal za hranice hladu a ješitnosti.
Priblížil sa k jej hrdlu a pootvoril ústa.
Vtedy si uvedomil, že sa rukou dotkol čohosi chladného a automaticky to zovrel. Sklopil oči a otvoril dlaň.
Strieborné pierko.
Prišlo mu dôverne známe, ale sprvu nepochopil prečo.
Na krátky okamih, na jeden prekvapený pohľad, sa zháčil.
A v tom krátkom okamihu mu tvrdo pobozkala spodnú peru.
"Milujem ťa...," vydýchla. Nešťastne.
Nebolo to vyznanie. Bol to nedobrovoľne prijatý fakt.
Čosi v jeho stisku muselo povoliť, pretože ruky mala zrazu voľné a opierala si ich o jeho hruď.
Jeho zlosť, túžbu po krvi a snahu umlčať juzastreli jej slová, blízkosť a dych roztrasene šepkajúci:
"... netvor... milujem ťa... netvor..."
Jeho ruky našli jej boky a zovreli ich.
Zmocnil sa ho pocit čohosi známeho. Otriasol ním pocit dlho potláčaného uspokojenia, ktoré sa zrazu uvoľňovalo, keď zatvoril oči a vtisol jej hlboký bozk.
Nemusel si ani schovať zuby.
Ona predsa vedela...
Helena ho pevne objala, zúfalá, vydesená a nešťastne zamilovaná.
Jeho túžba zabíjať sa pretavila v túžbu dostať sa k nej čo najbližšie - cez všetky vrstvy posledného odmietania, cez všetky vrstvy šiat. Vtlačil ju do pootvoreného auta. Keď chrbtom dopadla na sedadlá, nasledoval ju bez toho, aby sa čo i len na sekundu rozplietli, či prerušili tuhé, takmer ubližujúce bozky.
Cítila ako jej chladnými, no nedočkavými rukami vyhŕňa rifľové šaty...
Neboli už schopní vnímať okolie, takže nevnímali ani len blikot pouličných lámp, ktoré nad parkoviskom rozohrali elektrizujúce divadlo. Chaoticky sa tlmili a znova silno, priam oslnivo žiarili, jedna striedala druhú pod náporom energie, ktorú do priestoru vysielal zranený démon, ktorý sa odvrátil od auta, čo dosiaľ pozoroval z natoľko krátkej vzdialenosti, že ak by tí dvaja boli pri zmysloch, zaiste by si ho museli všimnúť.
Keď sa mu naskytol pohľad na Bazilov prehnutý chrbát, aby si uľahčil trhanie jej pančušiek, nevydržal to a odvrátil sa.
Luka zúrivo kráčal cez parkovisko s blikajúcimi svetlami. Pery mal zovreté, päste tiež a spod čiernych viečok mu po bielych lícach stekali uhľovo čierne slzy plné horkosti, zlosti a nenávisti.
Pri ďalšej lampe, ďaleko od nich, sa zastavil a musel sa jej chytiť, aby pod náporom všetkých emócií naraz neklesol k zemi.
Niečo k nej cíti... niečo k nej cíti...! - stravujúca bolesť ho donútila nahlas vzlykať a päsťou udierať do stĺpu, až kým lampa priamo nad jeho hlavou nepraskla a jeho marsalové vlasy nezasiahla spŕška drobných úlomkov.
Bol hladný... hladný... HLADNÝ UPÍR!
A predsa svoj živočíšny hlad dokázal potlačiť, len aby sa s ňou mohol pomilovať!
Niečo k nej cíti...! - opäť udrel päsťou, až si rozbil hánky.
Zhlboka sa nadýchol a rozochvenými rukami si po tvári rozmazal čierne slzy.
Tvárou mu prešla vlna zhnusenia.
Ale po ďalšom rozrušenom nádychu už viac neplakal, hoci ovládnutie sa ho stálo za priehrštie vnútorných síl.
S tretím nádychom prestali lampy za jeho chrbtom blikotať. Husté závoje snehu sa opäť nerušene sypali cez žlté pouličné svetlá.
Luka sa odhodlane vystrel. Už teraz bol pevne rozhodnutý, čo spraví.
A vykročil vpred, zanechávajúc Bazila a Helenu za sebou.

 


Komentáře

1 Lennie Lennie | 19. února 2018 v 11:07 | Reagovat

Zvláštne, akurát nedávno som tak rozmýšľala, že by bolo fajn, keby si pridala ďalšiu poviedku a neskôr kuknem tu a jejee :-) :-) Aj keď asi si budem musieť dať aj rereading poslednej časti, keďže túto poviedku som čítala tak chaoticky nie po poradí xD

2 Polly Polly | 19. února 2018 v 11:11 | Reagovat

[1]: telepatia... možno preto som zrazu cítila také nutkanie písať😂

3 StandyB StandyB | 26. února 2018 v 6:56 | Reagovat

Ej asi viem ako skonciiii az sa bojim citat druhu cast xD

4 Polly Polly | 26. února 2018 v 7:43 | Reagovat

[3]:už to doraz😂😂

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama