Prosinec 2017

MOJE BILANCOVANIE ZA ROK 2017 (alebo inak: Najprevratnejšie Udalosti v mojom Mikro-Svete)

30. prosince 2017 v 21:36 | Polly |  Zápisky v denníku
"Minuli sa mi možnosti. Chytá ma panika."
Presne toto sú slová, ktoré som si začiatkom roka zapísala do denníka. Dosť trefne vtedy vystihovali moju dlhodobú situáciu. V mojom živote sa doslova nedialo nič. Nie mesiac. Nie dva. Nie rok. To nič sa nedialo už tak dlho, že som si myslela, že toto je môj život. Vtedy som si dávala prvýkrát v živote veľké dospelé predsavzatia, ktoré zneli - hľadať najprijateľnejšie riešenia, odpojiť sa od emócií - skrátka, vysoko sa koncentrovať, aby som silou mocou dosiahla nejaký posun, nejaký úspech v tom mojom nepodstatnom prežívaní. Neuveríte, ale vzduchoprázdno pokračovalo *sarkazmus. Spomínam si, ako som sa nahnevala, všetko pomyselne zmietla zo stola a skončila pri predsavzatí, ktoré ma nakoniec pevne sprevádzalo celý tento rok - Čo najviac ísť proti prúdu!!! Nikdy predtým (s výnimkou puberty, ale je rozdiel, keď idete proti prúdu s rozbúrenými hormónmi, ako keď proti nemu idete s vlastnou hlavou) som tento postoj neaplikovala, ale teraz som do toho išla. Ísť čo najviac proti prúdu, aj keď zo začiatku to pre mňa bol vágny pojem, pre mňa nakoniec znamenalo urobiť, čo chcem... neurobiť, čo nechcem... neriešiť pohľady a názory ostatných, vlastne si uvedomiť, že ONI majú na mňa "iba" názory, ale tie nemusia byť aj faktami... chodiť po svete s tým, čo na sebe chcem mať oblečené, začať svoju elektronickú cigaretu používať vonku - bez ospravedlnenia, bez rozpakov, bez vysvetlenia "prečo"... tak celkovo sa za seba prestať ospravedlňovať ... bez ohľadu na okolie ísť do cosplayu Kena Kanekiho a každou jednou novou vecou cítiť malé zadosťučinenie - je ozaj zvláštne ako si tvoríte víťazný pocit z drobností, ktoré ste si predtým nelogicky zakazovali, akoby išlo o neviem čo - možno ten cosplay na sebe nikdy mať nebudem, aj napriek tomu však stále zbieram doplnok za doplnkom - oblečenie už mám, aj masku mám - vlastne dve, aj topánky... bojovať za veci, ktoré považujem za správne... veriť svojmu dielu... krôčik po krôčiku sa z malého dovolenia ostrihať si vlasy stali veľké kroky plné slobody, keď som kráčala na prvé "rokovanie" do Ikaru.
Takže aby som to zhrnula v bodoch, ktoré boli pre mňa tento rok najprevratnejšie:

Thomas Harris: MLČANIE JAHNIAT (film, či kniha?)

19. prosince 2017 v 16:45 | Polly |  Čítanie je Sexi
Film, či kniha? Pre niekoho je to večná otázka, pre niekoho jasná voľba.
Rozhodla som sa dať prednosť knihe a moja drahá sesternica mi zohnala starú verziu z antikvariátu, ktorá rozhodne má svoje čaro. Film som síce videla, ale potajomky, ako dieťa, dej som si už nepamätala a najviac mi v pamäti ostala nepríjemná scéna so zámotkom motýľa v ústach...

Strašidlenie v Múzeu 2017

15. prosince 2017 v 18:18 | Polly |  Zápisky v denníku
Strašidlenie, to je taká takmer každoročná akcia, ktorú organizujú pracovníci Prírodovedného Múzea v Bratislave, ktorým záleží na tom, aby mali decká zmysluplnú zábavu a nasávali vedomosti.
Podľa mňa je to jedinečná udalosť. V magický deň - 13teho na Luciu - sa po zotmení v celom múzeu povypínajú svetlá a deti (cca od 8-11 rokov) sa porozdeľované do tímov iba s čelovkami na hlavách plížia pomedzi expozície, na vyhľadaných stanovištiach lúštia otázky a hľadajú indície, ktoré im zadávajú priamo muzeálne strašidlá! Áno, strašidlá, pretože celá súťaž predsa musí byť dobrodružná! Takže okrem strašidielok, ktoré majú po ruke hádanky, sa poza mamuta, či pomedzi pavúky pohybujú aj ostatné strašidlá, ktoré sú vždy pripravené deti postrašiť. V dobrom samozrejme - rozplakané deti nie sú povolené :D.
No a prečo to vlastne celé píšem? ... Pretože tento rok som mala jedinečnú príležitosť zúčastniť sa Strašidelnia. Ako strašidlo! Keďže jeden zo zamestnancom múzea, zapálených pre prospešnú vec, je aj moja kamarátka Hanka, vôbec jej nedalo námahu prehovoriť ma, aby som sa do projektu zapojila. Samozrejme, tiež som chcela prispieť svojou troškou, takže sme s BB za Magické Cupcaky napiekli peknú várku cupcakes a muffinov, ktoré potom deti počas prestávky čakali ako malá mlsnota.

anime: KADO – The Right Answer (sci-fi ako má byť...)

11. prosince 2017 v 19:11 | Polly |  (:...TV...:)
Sci-fi ako má byť. Dospelé. Ťažko pochopiteľné. S množstvom fyziky, medzi-svetov, sociálno-politických otázok, s vracaním sa k ľudskosti, či obracaním do chladnej pokrokovej doby. To všetko Kado ponúka a garantujem, že vám slušne zamotá hlavu a tých "správnych odpovedí" si v ňom nájdete hneď niekoľko - alebo lepšie povedané, každý tú svoju.
Pri vzlete lietadla s vyše 200 pasažiemi sa na oblohe vynorí neznámy objekt, bizarná kocka a lietadlo aj s pasažiermi pohltí. Na jeho palube je tiež medzinárodný vyjednávač Shindo a jeho kolega. Objekt narastie do obrovských rozmerov akejsi vesmírnej kocky a zostane usadený na letisku. O dlhé hodiny neskôr sa otvorí a vystúpi z neho bytosť zdanlivo podobná človeku a s ňou aj Shindo. Yaha-kui za Shunina, "amizotropná bytosť", si želá nadviazať kontakt s japonskou vládou. Chce ľudstvu ponúknuť neuveriteľný pokrok v podobe dosiaľ nevídaných darov. Nevyčerpateľná energia, život bez spánku, pochopenie univerza .... Je však zodpovedné dary prijať a strmhlav sa rútiť do budúcnosti? Čo spravia "dary" s ľudstvom, ak sa dostanú do nesprávnych rúk, ako sa k Japonsku postavia ostatné krajiny... a čo stojí za motívmi záhadnej bytosti?

RADOSTI na MESIAC :)

10. prosince 2017 v 12:34 | Polly |  Zápisky v denníku
Zistila som, že teraz, keď som opäť začala knihy prenášať v kabelke kade tade po svete, je magnetická záložka doslova nutnosť. Pri takýchto drobnostiach sa vždy obraciam na sashe.sk a našla som tieto utešené v mojej obľúbenej farebnej kombinácii. Keď vám prídu s prívetivým odkazom od výrobcu, naozaj vám to dokáže zlepšiť deň. Čiže za mňa funkčnosť aj dodanie za sto bodov :).

Stephanie Garber: CARAVAL (... keď sa nedá zistiť, čo je ilúzia a čo fakt...)

7. prosince 2017 v 19:00 | Polly |  Čítanie je Sexi
Je veľmi ťažké napísať dojmy z knihy Caraval, pretože aj kniha je neobyčajná, magická a pekelne zamotaná. Taktiež je ťažké posúdiť, či ide o fantasy, či o horor, ale v každom prípade sa odohráva na neexistujúcich miestach, v bližšie neurčenej ére. Niekde som však čítala pomôcku, že si obdobie treba predstavovať ako niečo okolo roku 1800 a podľa opisov to aj sedí.
Scarlett a jej sestra Donatella nemajú ľahký osud. Žijú na ostrove Trisda so svojím tyranským otcom, ktorý považuje svoje dcéry za súčasť svojho majetku. Scarlett už celé roky píše listy maestrovi Legendovi, ktorý raz ročne otvára svoju záhadnú divadelnú hru Caraval, v ktorej účastníci hrajú o splnenie jedného priania. Lenže keď jej konečne príde vytúžená pozvánka do hry, je práve najnevhodnejší čas. Čoskoro sa má vydať za grófa, ktorého nikdy predtým nestrela. No hoci je to sobáš dohodnutý, Scarlett v ňom vidí nádej ako uniknúť aj so sestrou z područia otca a grófove nežné listy ju v presvedčení iba podporujú. Ale Donatella si myslí opak. Spolu s námorníkom Julianom, s ktorým flirtuje, vymyslí ako ju aj proti jej vôli previesť na Legendov ostrov priamo do Caravalu. A práve tam Donatellu celkom nečakane samotný Legenda unesie.

Prečo ľúbim Hudobné 90tky?

2. prosince 2017 v 21:01 | Polly |  Hudba
Kedykoľvek vidím v telke Keshu, Iggy Azzaleu, či počujem, že Miley Cyrus hrá rock... chápete... ROCK!! ... mám chuť napísať článok o tom, že prečo bola 90tková hudba to najlepšie, čo nás kedy mohlo postihnúť. Nás, čo sme v generácii detí rokov 90tych vyrástli. A mali starších súrodencov, čo nás zasvätili aj do 80tok. Rada by som napísala čo to o tom, prečo si ja osobne myslím, že 90tky boli skvelé! Alebo inak povedané - v čom vidím ich hudobné čaro.
Tak po prvé, nikto sa nemusel vyzliekať, aby ukázal aká je feministka, čo je možno teraz priam neuveriteľná vec :D. Áno, ide to aj bez vystrčeného natriasajúceho zadku ukázať, že som nezávislá žena s talentom :D. No ... prepáčte môj rýpavičný úvod. Takže ešte raz. Po prvé, užívali sme si neskutočne flegmatické skupiny, v ktorých sa všetci do jedného tvárili, že ich vlastne celé spievanie nenormálne nudí. Podľa mňa tento jav úplne vymizol. Celkom škoda, napríklad taký androgýnny britský pop, či punk by nevyznel natoľko rebelantsky bez vyššie spomínaného výrazu. Príkladom je pre mňa Elastica. Revolta ako sa patrí - spoľahlivo vyhratá pozdvihnutým obočím, alebo inými výrazovými prostriedkami, ktoré vsádzali na otrávenosť a absolútny minimalizmus.