séria: ČIERNY LEO IX.: Papierový Muž (*3)

18. listopadu 2017 v 15:24 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
"... vyvolaj... vyvolaj... vy-vo-laj... VYVOLAJ!..."
Do uší sa mu plazil šepot - postupne, pomaly, naťahoval sa a zvýrazňoval ako had požierajúci čoraz väčšiu korisť. Slová prekrývali jedno druhé, alebo začínali tam, kde pred okamihom končili, hlasy sa striedali a pridávali na dôraze. Jeden z nich bol klokotavý, akoby vychádzal z hrdla zaliateho tekutinou...
Leontín pozvoľna a bolestivo prichádzal k vedomiu.
Pootvoril oči a hneď ich aj zatvoril, keď mu pri pohybe viečok vrazila do hlavy ostrá bolesť.
"... VYVOLAJ!" ktosi skríkol vysokým zlostným hlasom, ktorý sa mu zaťal do temena, akoby schytal ďalšiu ranu svietnikom.
Opäť sa pokúsil otvoriť oči.
Civel na čosi tmavé... zamatové... obostieralo ho to ako klapky.

Došlo mu, že hlava mu bezvládne visí, bradu má opretú o hruď a telo mu čosi nepohodlne drží v sede.
Skúsil pohnúť krkom. Ticho zaúpel. Mal pocit, akoby mu praskali všetky krčné stavce, tak veľmi mu hlava pri pohybe nahor prišla ťažká. Jeho obzor sa rozšíril a tmavé klapky mierne ustúpili.
Bezradne žmúril.
Sprvu vnímal iba neznesiteľnú žiaru a čierno-čierne machule pohybujúce sa do kruhu. Telo sa mu naťahovalo dopredu, akoby mal spadnúť. Už mu však dochádzalo, že na mieste ho drží povraz pevne omotaný okolo zápästí. Ruky mal neprirodzene natiahnuté kdesi za sebou. Hlinistá vlhká vôňa prezrádzala, že je pripútaný o strom.
Zmysly sa mu konečne vyjasňovali.
Z čiernych machúľ krútiacich sa dokola sa vykľulo päť žien v dlhých čiernych plášťoch s kapucňami. Na chrbtoch sa mi z tmavej látky vynárali bordové pentagrami.
Držali sa za ruky a tancovali okolo ohňa. Vzývanie cieľa, ktorí sa úporne snažili dosiahnuť striedali so zaklínadlami v neznámom jazyku. Znel ako sipenie a naťahovanie hlások navzájom - mal pocit, že sa ocitol priamo v Pekle - zočil predsa výjav, ktorý sa ukazuje hádam v každej knihe o mágii a podsvetí, čo mal v antikvariáte - hoci za tancujúcimi bosorkami videl svetlá svojho domova. Ale nejde pri pekelnom utrpení aj o to?! Byť tak blízko a zároveň ďaleko, mať to, po čom túžime, na dosah a predsa to nikdy, ako Sizyfos pri svojej večnej lopote, nedosiahnuť.
Vedel presne, kde sa nachádzajú.
Kopec nad cintorínom...
Preto mal pocit, že padá. Zem pod nimi sa mierne zvažovala.
Pod nimi, z hlbokej temravy, sa vynárali drobné, magicky ožiarené kamenné kríže a náhrobky, medzi ktorými sa pohybovali neutešene malé tiene - ľudia uctievajúci svojich zosnulých.
Hoci mu stále treštila hlava, odplavili sa z neho aj posledné zvyšky mdlôb. Uvažoval, či by si ľudia tam dole uvedomili odkiaľ zvuk prichádza, ak by zakričal. Z plných pľúc. A predsa si nebol istý, či by ho začuli... Zdola bolo vidieť iba kopec divo obrastený trávou a stromami.
"Prebral sa," ozvala sa jedna z nich.
Z pod kapucne jej viseli strapaté svetlé vlasy.
Až vtedy pochopil, že aj on má na sebe čierny plášť a zúžený obzor spôsobila kapucňa.
Mám rozbitú hlavu, uniesli ma, zviazali... ale aspoň mi je teplo! - ironicky si pomyslel.
Ak ho niečo udrží chladnokrvného, tak jedine kúsočky čierneho humoru, ak si ich zachová.
Zastali a rozpojili si ruky.
Všetky sa na neho obrátili a dlho sa na neho bez slova dívali. Z pod kapucní vystupovali bledé tváre s prenikavými očami šialencov a vypaľovali do neho dieru. Široké rukávy sa im zviezli až cez prsty, takže tváre mali byť to jediné živé na nich, no v skutočnosti pôsobili studeno a mŕtvo.
Plamene vyšľahli k oblohe a priamo nad nimi sa zjavilo Medeine sivé torzo. Hneď mu bolo jasné, že ju nevidia, pretože nijako nereagovali. Medea mala skutočne šťastie, že jej povesť a zjavenie k sebe pritiahlo päť vyšinutých žien, ktoré sa rozhodli hájiť jej záujmy.
Natiahla obhorenú kostnatú ruku a výhražne na neho ukázala tenkým, kože zbaveným, prstom.
Takmer proti svojej vôli zašklbal povrazom. Chrbtom udrel do kôry stromu.
"Tak ja už by som šiel, dievčatá!" ozval sa hlasným a pevným hlasom. "Ale bol to krásny večierok, určite na neho nikdy nezabudnem!"
Prvá k nemu pristúpila Bernadetta.
Pomaly k nemu kráčala, plášť vliekla po tráve a opovržlivo na neho zhora hľadela, stáčajúc k nemu iba oči.
Tento krát sa jej s vlasmi nehral počínajúci orkán. Aj s ofinou jej rámovali tvár s veľkými ústami a jeho prvá úvaha nad jej vzhľadom, vtedy pred Terrou, bola blízko k pravde - vyzerala ako aristokratická porcelánová bábika, trocha nevyvážená a prísna.
"Čierny humor ťa čo chvíľa prejde...," prehovorila, "ak nebudeš spolupracovať."
Leontín k nej zlostne vytáčal tvár.
Och, ako túžil vstať, vysmiať sa jej a fujazdiť po kopci dole medzi náhrobky!
"Už som vravel! Čomu si presne nerozumela? Slovu - neviem?! Nikto ma vo vyvolávaní nikdy neškolil!"
Bernadetta, akoby ho ani nepočula. Arogantne podvihla obočie, bradu zdvihla ešte vyššie a sledujúc ho ako biedneho červa, rozkazovačne štekla:
"VYVOLAJ!"
"Neviem AKO!" skríkol, prekvapený mierou svojho hnevu.
Jeho ponižujúca pozícia ho však pomaličky privádzala do zúfalstva.
Veľakrát sa pri stretoch s prízrakmi cítil bezradný, lenže teraz mohli za jeho neutešujúcu situáciu obyčajní ľudia a on sa nemal možnosť ani len slobodne pohybovať. Išlo o načisto novú situáciu.
"Priveď ju späť!" prikázala.
"Fajn!" prskol. "Máš po ruke nejaký návod?!"
Zrazu zbadal zamatovú škvrnu, pri uchu sa mu čosi rozbilo - ohlušujúce plesknutie, pri ktorom mu takmer praskol ušný bubienok - a hlava mu odletela do strany.
S pískaním v uchu sa šokovane pozrel do tváre impulzívnej hnedovlásky, o ktorej už vedel, že sa volá Vera.
Bernadetta ju však tentoraz neupozornila, aby sa stiahla.
"Máš schopnosti!" Vera mu skríkla priamo do tváre. "Tak sa nehraj na sprostého a použi ich!"
Strelila mu zaucho z druhej strany, ale už naň bol pripravený, takže bolo znesiteľné.
"Nič nepoužijem! Nič zo mňa nedostanete!" vzdorovito vykríkol.
Uvedomil si, že sa priblížili všetky. Ženy v čiernom ho nebezpečne obkolesili a prepaľovali ho svojou zúrivosťou.
"Urob čo treba! Si len nepatrné spojivo, tak sa nehraj na dôležitého a podvoľ sa bez boja!" - čiernovláska ho zaťahala za vlasy.
Zaťal zuby a mlčal.
Pomedzi ebenové plášte kde tu zachytili Medeine planúce krvavé oči.
Ktorási ho potiahla za ucho ako školáka.
Bernadetta sa znova pretlačila do popredia. Energicky sa k nemu zohla. Z plášťa jej vypadol amulet so zvieracou lebkou a hojdal sa mu pred očami. Zmocnil sa ho dojem, že ešte aj lebka s prázdnom namiesto očí k nemu vysiela nenávisť.
"Nevzpieraj sa, inak bude horšie!" varovala ho a opakom ruky ho udrela po tvári.
"Krava...!" vyletelo mu z úst.
Vzápätí sa takmer zahanbil, pretože ešte nikdy predtým ženu slovne nenapadol.
Ale iba takmer...
Kým totiž cez ústa pretlačil neochotné - prepáč - Bernadetta sa vystrela a kopla ho.
Zamierila presne.
S omračujúcou bolesťou v rozkroku zovrel päste a zaprel sa o povrazy.
Potom jej povedal, že je krava znova.
Ale tento krát s chuťou...!
***********

Hneď ako vošla do domu cítila, že čosi nie je v poriadku.
Chvíľu iba stála na prahu a nasávala ťažký vzduch.
No potom si uvedomila, že v dome nie je ťažký vzduch. Pomedzi dvere sa preháňal svieži prievan.
Nie...
V dome vládla ťažoba.
"Leo...?" opatrne sa ozvala.
Z útrob tmavého domu však neprišla žiadna odpoveď.
Spravila zopár krokov do neosvetlenej haly. Položila na zem malú cestovnú tašku a zobliekla si kabát.
Dvere jej za chrbtom zabuchol prievan. Nadskočila.
Dom pôsobil ako prekliaty. Nepriateľský, studený a nasiaknutý nepokojom.
Čosi sa jej obtrelo o nohu. Taras sa popri nej prekĺzol dnu a teraz zadok takmer bezvládne hodil na podlahu a dlho skučiaco zazíval.
"Čo sa ti stalo, chlapče?" kvokla si k nemu a papuľku mu zobrala do dlaní. "Obvykle skáčeš meter dvadsať, keď prídem."
Taras pôsobil ako omámený. Cítila, ako sa jej do rúk doslova oprel. Napadlo jej, že pôsobí ako zviera zobúdzajúce sa po uspávacej injekcii u veterinára.
Zmeravela.
Myšlienka to bola odvážna, lenže... zahľadela sa smerom k tmavej obývačke.
Domom stále prefukovalo.
Inštinktívne sa začala pohybovať po špičkách, keď Tarasa za obojok odtiahla k deke na podlahe. Ako strážca bol momentálne nepoužiteľný, takže ho zabalila do deky, pohladkala ho po hlave a nechala ho tam.
Potichu, s neblahým tušením, ktoré jej krátilo dych, vošla do obývačky, kde v krbe plápolal neuveriteľne červený oheň a zasvietila.
Okamžite zbadala dokorán otvorené okno. Pribehla k nemu a úzkostlivo ho pribuchla.
"Leontín?!" teraz už nervózne vykríkla.
Žiadna odpoveď. No na podlahe pri dverách zbadala čosi tmavé. Ťahalo sa to smerom von.
Krvavá škvrna! Natiahnutá a nepravidelná... akoby ho ktosi odvliekol!
Viktória prekonala nával paniky, ktorý jej prenikavo našepkával, aby zbesnene vybehla do noci a hystericky vykrikovala jeho meno.
Všimla si čosi, čo ležalo hneď vedľa škvrny.
Kľakla si a roztrasenou rukou chytila retiazku, z ktorej viselo Leontínove ametystové kyvadlo.
Natiahla pod neho dlaň a skľúčene sa spýtala:
"Stojí za Leovým zmiznutím pätica žien rádu Nocou Pobozkaných?"
Zadržala dych.
Kyvadlo sa v okamihu pohlo. Fialový kužeľ sa jej nad dlaňou s pocitom jemného pálenia rozkrútil.
... Áno...
Schovala si kyvadlo do vrecka šiat a vybehla do haly k taške. Taras ju ospalo pozoroval. Ani si nerozsvietila, iba vytiahla mobil rozhodnutá okamžite zavolať na políciu.
Lenže tvár jej zaliala zelená žiara.
Zhrozene hľadela na displej mobilu, ktorý svietil na zeleno a ako po reklamnom pútači sa na ňom posúvali stále rovnaké slová - ŽIADNA POMOC... NESKÚŠAJ MA ROZHNEVAŤ! ... LEONTÍN JE STRATENÝ! ... KONIEC LEONTÍNA!...
V okamihu čírej beznádeje len tak dosadla na podlahu. Taras, cítiac jej smútok, spolupatrične zakňučal.
Viktória si bola vedomá pravdy, že ak sú do niečoho zapletené nadprirodzené sily, svetská pomoc zlyháva.
Uvažovala, čo ďalej?
Rozbehne sa za Madam Crn? Vymyslia niečo?!
Nemala odísť! - sebaobviňujúco si zahryzla do pery - Už stretnutie s papierovým Balthasarom mala brať ako zlé znamenie, odvtedy sa na neho všetko sypalo! Veď aj v kaviarni sa jej zdal akýsi nesvoj, určite sa niečo stalo! A ona nechala svoju otázku pochabo zahovoriť...!
Náhle vystrela chrbát. Mobil jej vypadol na podlahu.
Balthasar...! - vytreštila oči pred seba - Teda... Baltazár! Možno nešlo o náhodu, že sa im zjavila historická figúra s jeho menom.
Čo im to vravel?! - dotkla sa čela, akoby si z neho dokázala vytlačiť spomienky.
Spoznaj mágiu? Nie! Silu magickú... máš možností plné pole...
Vedela o knihe so záhadným názvom - Magicae - ktorú mu priniesol Baltazár. Vedela, prirodzene, tiež po latinsky. Potrebovala to k práci.
Kniha Mágie ležala v Leontínovom antikvariáte a ak bola natoľko dôležitá a zázračná, že na ňu odkazovalo papierové zjavenie v životnej veľkosti, tak možno nebola úplne bezmocná!
Bolo jej jasné, že Leontín by nad jej dedukciou mávol rukou, pretože na mágiu neveril, lenže ona bola jeho opačnou polovicou. Verila v nemožné, a práve preto sa tak dobre dopĺňali.
Plná odhodlania vstala a prebehla k dverám. Priliehavé šaty neriešila, ale odkopla lodičky, prezula si tenisky a opäť cez seba prehodila kabát. Z Leontínovho kabáta vylovila kľúče od Zabudnutých Kníh.
Otvorila dvere a zhlboka sa nadýchla studeného vzduchu.
Je načase oplatiť ti moju vlastnú záchranu! - pomyslela si, zrazu plná energie.
Pootočila sa.
"Poď, Taras!" oslovila ho. "Nenechám ťa predsa v prekliatom dome. Oddýchneš si u Damiána."
Taras, aj keď vyčerpaný, celkom rád prebehol k nej.
Vyšli spolu do noci.
**********

Viktória skutočne nepristupovala k problémom ako Leontín, ktorý sa, keď už musel, do všetkého vrhal ako osamelý a tajnostkársky hrdina. Stiahla so sebou aj Damiána, ktorý celú situáciu zobral s obvyklým postojom - odovzdal sa jej s nadšením a spravodlivým rozhorčením za nezvestného priateľa a zároveň si udržoval optimistickú vyhliadku na dobrý koniec.
"Takže čierna kniha s čiernou razbou..." - kdesi spod pultu v Leontínovom antikvariáte sa už nejaký čas ozývalo mrmlanie. "Čierna kniha... čierna razba... preboha... to je ako biela látka na svetlom obruse..."
Zrazu sa z pod neho vynoril blondín vo svetri so zeleno-červeným vzorom.
"Nie, ani tu nie je!" nahlas oznámil.
Viktória však vychádzal cez klenutý priechod jeho privátnej miestnosti a s fascinovaným výrazom hľadela do otvorenej knihy.
Damián musel uznať, že nikdy zvláštnejšiu knihu nezočil. Už len jej atramentovo čierna väzba bila do očí svojou netradičnosťou. A to jej ani nehľadel cez rameno na lejúci sa pozlátený kalich.
Viktória zastala pri pulte, nespúšťajúc oči z ilustrácie. Kalich mal na sebe vyobrazené neznáme symboly a vylieval krvavo červenú tekutinu, ktorá vyzerala, akoby mala čo chvíľa pretiecť cez okraj listu. Na vedľajšej strane sa vynímal text s detailne prevedeným nápisom - Sanguis.
Venovala Damiánovi krátky, trochu nervózny, pohľad a potom opäť pozrela do textu. Zreteľne predniesla čosi v latinskom jazyku a potom sa otočila okolo vlastnej osi, raz doprava, raz doľava.
Pred očami sa jej znova objavil Damián. Keď však zbadala, čo sa udialo, v ďalšom okamihu v nej zamrel výkrik. Nebyť guče, čo jej v hrdle narástla, asi by vykríkla na celý obchod.
Ako obarená otvorila ústa.
Lenže potom si všimla, že Damián na ňu vytriešťa oči rovnako šokovane.
Zabuchla knihu a skontrolovala sa. Jej šaty, pôvodne v púdrovej farbe, boli zrazu sýte ako víno, bordovo krvavé!
Onemene zdvihla pohľad.
Damián si začudovane ohmatával bordový sveter.
"Čo... čo si...," habkal, "... môj.... nórsky vzor!"
Prstami rozochvene prešla po záhadnej razbe, ktorá ukrývala tajomný názov - Magicae.
A zrazu si spomenula.
"Spoznal silu Mágie," šepla. "Máš možností plné pole. Prijmi nový život!"
Damián zmizol. Prebrala sa a prebehla za pult. Sedel tam na podlahe, s kolenami pritiahnutými k brade a opieral sa o policu s knihami.
"Čo to malo znamenať?!" otrasene vydýchol.
"Nuž... podľa popisu iba jednoduché kúzlo na zmenu farby," previnilo sa usmiala.
"Takže niektoré knihy o mágii skutočne fungujú?" neveriacky sa spýtal, ale vzápätí si sám dodal. "Ach, čo sa čudujem! Môj sused po Údolí bežne preháňa prízraky, tak prečo ma prekvapuje, že nový prisťahovalec so sebou dovlečie kúzla! Myslíš, že mi na ten sveter uznajú reklamáciu?"
S úľavou si vydýchla.
Opäť žartoval, takže sa spamätal.
"Damián!" dôrazne ho oslovila. "Teraz musíme urýchlene zistiť, kam Lea odvliekli!"
"Aké miesta priťahujú bosorky pri sabatoch?" predložil otázku, o ktorej by si bol kedysi pomyslel, že ju nikdy nebude mať dôvod použiť.
"Ja by som povedala, že cintoríny. Lenže sú Dušičky, miestny je ešte stále plný ľudí."
"Áno, ale..." - zamyslel sa, "... kopec, pod ktorým cintorín leží... teda..." - rozrušene sa postavil. "Vieš, zdola a cez stromy asi nikto nedovidí, čo sa na ňom odohráva. No priamo na ňom..."
"Majú dokonalú scenériu!" zapálene doplnila.
Zanietene otvorila knihu a stránky si nechávala prechádzať cez prsty, sledujúc jednoslovné nápisy, až kým ju nezaujal jeden, pri ktorom sa jej rozbúšilo srdce a pri začítaní sa do textu jej všetky zmysly bili na poplach. Titul znel - Statuam.
Natiahla medzi strany čiernu lacetku a knihu zatvorila.
"Dúfam, že si tá tvrdá palica, s ktorou mieniš prežiť život, nechá pri pohľade na nás vysvetliť, že nejdeme zo spoločného rande," nechal sa počuť Damián.
Naoko káravo pokrútila hlavou a potom spolu zamierili k dverám.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama