séria: ČIERNY LEO IX.: Papierový Muž (*1)

14. listopadu 2017 v 22:02 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Takže, opäť v Údolí nastala jeseň a naši (teraz už) snúbenci stoja pred novou skúškou. Dúfam, že sa nikoho nedotknem, ale tento krát si Leo užil dosť bolesti. No hádam mu bude všetok bôľ vynahradený. Hádam...;) Nech sa páči, Halloweensky Leontín!

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Deň bol zatiahnutý, šedivo oranžový a obloha ležala nad Údolím Krvavých Ruží ako kovová pokrievka. A predsa to bol krásny deň, pretože ona bola krásna - ako sa tak smiala, v broskyňovej blúzočke s modrou ružou na golieri, nahrádzala slnce. Presvetľovala jesennú pochmúrnosť sprevádzanú poryvmi ľadového vetra, v ktorom sa hory obkolesujúce mestečko ševeliaco hojdali. Ich neutíchajúce šumenie k nim doliehalo aj cez hrubé múry barokového hotelu Terra.
"... šlu plu fu meŕŕŕ šlu flu...," pokračoval - mladík v čiernom roláku a dlhom kabáte, ktorému boli už na pohľad podobné prejavy cudzie.

Lenže Viktória sa znova rozosmiala a pevnejšie sa mu ovinula okolo paže, na ktorej mu bola zavesená. Na prste sa jej skvel prsteň s drobnými zirkónovými očkami.
Priam nekonečne dlho kráčali po spoločenskej sále, ktorá bola dočasne zapožičaná pre obrazovú výstavu dejín Údolia Krvavých Ruží.
No kto by to bol povedal, že v téme pojmú hádam tisíc rokov a do najmenších detailov. Šikmo rozostavené dlhé panely s vypuklými časťami, na ktorých viseli obrazy a fotografie nútila každého návštevníka prejsť cikcakovito celú výstavu, aby sa dopracoval k východu do záhrady za hotelom.
Leontín sa nadýchol a hoci sa v ďalšej uličke neocitli sami, pokračoval vo svojej imitácii francúzštiny a s profesorským výrazom dôležito ukazoval na maľby zobrazujúce "Ružovú katastrofu" z 18. storočia, kedy sa neurodila žiadna ruža, čo by stála za zmienku.
"Flu flu no no plu plu" - sklamane pokrútil hlavou a oblúkom ruky obsiahol zo tri maľby.
"Leo, prestaň. Blúzniš," smiala sa.
"Sme tu už tri dni," mrzuto si povzdychol a vliekol sa ďalej.
"Nie, nie sme. Sme tu hodinu."
"Navrhujem preplaziť sa popri stene a vyslobodiť sa."
"Nerob hanbu. Východ je na dosah, preboha. Ticho a vzdelávaj sa!"
"Zomrieme tu od hladu!" ponosoval sa.
"Skôr ako od hladu zomrieš od smädu" - štipla ho do ramena.
"Sme tu uväznení! Nemá to konca! Cítim ako schnem!"
Zahli do ďalšej uličky a natrafili na recepčného Olivera - teraz v civile - ako si s rukami za chrbtom zaujato prezeral listiny lemované nádherným ručným vyobrazením okvetných lístkov ruže. Oliver ich hneď spozoroval a zoširoka sa usmial.
"Ahoj, snúbenci, páči sa vám výstava?" - hrdo vypol hruď. "Dovolili mi pomáhať s inštaláciou."
Obaja nasadili obdivné výrazy.
"Úžasná..."
"... poučná..."
"... zaujímavá..."
"... ani sa mi nechce odísť!"
Cítil, ako ho po poslednej poznámke jemne kopla do členka.
"Už máte dátum svadby?" Oliver, ktorý si vypočul, po čom túžil, sa ihneď začal zaujímať o novinky.
"Ešte sme to nepreberali," podotkol Leontín.
Úprimne sa začudoval.
"Akože nie?"
"Skrátka...," Viktória sa spokojne pousmiala, "... je nám takto dobre."
Jej prehlásenie bolo natoľko sebaisté a nemalo v sebe ani stopy po váhaní, že zvedavému Oliverovi celkom zobrala vietor z plachiet.
Leontín, s neutrálnym výrazom hľadiaci na stíchnutého mládenca, si opäť uvedomil, čo na nej miluje najviac.
Netlačila. Na nič. Ak niečo fungovalo, nemenila to. Hoci si oficiálne vymenili kľúče a viac menej bývali v jeho tichom domčeku s malou vinotékou, hordami kníh a provensálskou lavičkou v záhrade, väčšinou dve noci v týždni strávila vo svojom dome, aby "poutierala prach". Veľmi skoro pochopil, že nejde o prach, ale o neho. O jeho sklon k samotárstvu, ktorému dopriavala priestor. Nevedel si predstaviť, že by mu prekážalo, ak by s ním bola deň čo deň - po práci si vymenili novinky pri spoločnej príprave jedla, šli na prechádzku s jeho boxerom, či sedeli na pohovke zabalení v dekách a on si čítal nový román, ona listovala v ďalšej učebnici histórie... ale musel uznať, že veci fungujú aj takto. Nemal sa ako dohnať k pocitu napätia introverta zahnaného do kúta.
Jeho drobná, sladká a veľmi tolerantná Viktória, ktorá mu občas ufujazdila do práce na jeho vlastnom bicykli... - zasníval sa tak veľmi, že nevnímal, čo práve Oliver hovoril a rovnako zasneného si ho odtiahla aj do ďalšej uličky, kde sa ocitli opäť sami.
Teda, ako to už pri médiách býva... iba sprvu sa domnievali, že sú sami.
V ďalšej chvíli sa udialo čosi okom nezachytiteľné a nevysvetliteľné...
Obaja zastali ako obarení. Kruto sa vytrhol zo svojich rojčivých úvah. Viktória mu do ruky až bolestivo zakvačila prsty.
Pred nimi totiž stál muž.
Alebo čosi také...
Hľadel na nich prázdnymi sivými očami bez zreníc.
Ruky v širokánskych rukávoch kabáta so sivo-krémovou kožušinou mal spustené pri tele.
"Myslíš, že je súčasťou výstavy?" skrehnuto šepol Leontín, neschopný odlepiť od neho vytreštené oči a vnímal, ako mu dlane oziaba, akoby sa menili na kus ľadu. "Je tak... papierový!"
Pretože inak to vyjadriť nedokázal.
Muž so špicatou bradou a oblým širokým klobúkom mal ostré linky, ktoré jeho telo jednoznačne oddeľovali od priestoru sály prežiarenej skoro bielym, prenikavým svetlom. Linky tvorili aj šrafované, sivo-čierne tiene, čo sa z nich tiahli a ktoré husto pokrývali jeho dvojrozmernú postavu vo farbe zažltnutého papiera.
"Šestnáste storočie," potichu hlesla Viktória, ktorá ani vo vypätej situácii nedokázala kunsthistoricky nehodnotiť. "Už som ho niekde videla..." - prudko sa nadýchla, "... vyzerá ako anabaptista..."
KTO?! - chcel sa spýtať zmeravený Leontín, lenže v tej chvíli už bytosť pomaly zdvíhala ruku.
Vyčiarkané tiene preskupujúce sa po širokom rukáve sprevádzal zvuk krčiaceho sa papiera, ktorý ho vytrhol z nehybnosti prvotného úľaku.
Konečne sa dokázal pohnúť. Pohľadom rýchlo prešiel priestor nad jeho hlavou a nad panelmi s obrazmi.
Prekvapilo ho, že po havranovi sprevádzajúcom mŕtve duše nebolo ani stopy.
To sa mu naposledy stalo pri Tichomírovi. Pretože nebol mŕtvy!
Tak čo je potom zač on?!
Znova sa upriamil na zjavenie. Jeho ostro kreslené ústa sa otvorili a so zvláštnym sekajúcim sa pohybom prehovoril:
"Spoznaj silu Magicae. Nevracaj sa späť. Máš možností plné pole. Prijmi nový život... Hneď!"
Dutý hlas sa stiahol do seba - rovnako ako aj celý papierový muž.
Leontín s tlčúcim srdcom prudko vykročil vpred a náhle si uvedomil, že opäť hľadí priamo na neho.
Lenže tento krát pozeral iba na jeho obyčajnú podobizeň na skutočnom zarámovanom papieri, zažltnutom stáročiami. Mužov profil bol profilom vzdelanca, čomu nasvedčovali aj knihy rozložené na stole, za ktorým sedel.
Viktória sa objavila hneď vedľa neho.
"Vedela som, že som sa s ním už stretla," zachmúrene podotkla. "Balthasar Hubmaier, anabaptista."
"Asi...asi nerozumiem, kým bol," hlesol Leontín, momentálne neschopný čítať popisky.
"V časoch reformácie vznikli vo... vo Švajčiarsku," nervózne si odkašľala. "Sekta, ktorá sa spôsobom života snažila priblížiť ranným kresťanom. Hoci im vždy išlo o učenie Biblie, odlišovali sa, teda boli prenasledovaní. Balthasar bol kodifikátor novokrstenstva, pôsobil aj na Morave a zdá sa..."- zažmúrila na popis, "že ovplyvnil aj vznik malej komunity novokrstencov v Údolí, ktorých zlikvidovali skôr ako sa dostlali k svojmu vodcovi a... ach, bože..." - pošúchala si čelo. "Niet divu, že výstava je ako tunel bez svetla na konci, keď sa venovali každému šuchnutiu od založenia mesta...!"
"Máš vôbec predstavu, čo mal jeho odkaz znamenať?" netrpezlivo jej skočil do reči.
Bezradne pokrčila ramená.
Prstami si prešiel cez havranie vlasy.
"Potrebujem vzduch."
Tak trochu kŕčovito sa chytili za ruky a popri oknách, ktoré praskali po poryvmi vetra, sa vydali priamo k východu.
Ešte netušil, aké nemilé prekvapenie ho čaká v barokovej záhrade.
Otáznik, ktorý nastolil papierový Balthasar Hubmaier bol nakoniec ten najmenší problém.
**********

Prsty rúk mali pevne prepletené, keď vyšli do barokovej záhrady za hotelom. Leontín kráčal zadumaný, hľadiac na svoje topánky. Okolo členkov sa mu vírili špirálky listov a vetvičiek. Predpoveď na dnešný deň bola mierne hysterická, v lokálnej televízii spomínali slovo "orkán". Lenže vzdúvajúci sa hučiaci vietor, ktorý mu strapatil vlasy a subtílnu Viktóriu prinútil kráčať, akoby telom odtláčala stenu, naozaj nadobudol nevyspytateľné rozmery.
V Údolí dnes v noci vyvráti zopár stromov... - zachmúrene si pomyslel. Stromy, z akých vznikol aj papierový Baltazár.
Baltazár...! - meno mu opäť, samostatne, vyvstalo v mysli a tvár prudko stočil k Viktórii.
Jej výraz ho však zarazil a myšlienky sa mu rozfúkali, akoby im dopomohol silný vietor.
Viktória očami neprítomne žmúrila kdesi ďaleko pred seba.
Tiež sa zahľadel.
Sprvu nadobudol dojem, že vidí iba záplavu do seba sa zaplietajúcej čiernej látky a rozfúkaných vlasov.
No atramentovo čierne látky postupne získavali jasne oddelené nositeľky a pomedzi ne dokonca "svietila" jedna v sivých vrecovitých šatách so staroružovým pončom s hrubou čipkou. Päť párov šnurovacích viktoriánskych topánočiek držalo na zemi ako prikovaných.
Ako tak s Viktóriou kráčali po cestičke z oboch strán lemovanej kríkmi zastrihnutými do guľatých kužeľov, na jej konci čelom k nim postávala pätica podivných žien, ktorých oči ich uhrančivo sledovali.
"Prečo mám pocit, že čakajú na nás?" zneistene hlesla Viktória.
"Pretože je to očividné," s neblahým tušením šepol a jeho zlatisté oči, rovnako uprené a pre mnohých znepokojivé, sa zamerali na nehybnú ženu v popredí.
Mala po bradu krátke platinové mikádo s ofinou a hoci jej vlasy divoko tancovali vôkol tváre, ani nemrkla. Na krátkom kabáte jej z pod šatky visel dlhý prívesok s lebkou malého hlodavca a jej po zem dlhá sukňa viala v divokých poryvoch, ktoré okolo žien s meluzínou roztancovali suché lístie.
Približovali sa, preto si všimol, že má plné pery, no tiež o čosi väčšie ústa. Jej vlasy lemujúce jej tvár v pokojnom stave jej museli dodávať výzor bledej, trochu asymetrickej, bábiky.
Keď sa im už nebolo ako vyhnúť, ani pomedzi ne prejsť, museli pred nimi skrátka zastať.
Chvíľu na seba iba bez slova hľadeli.
Všimol si, že všetky civejú priamo na neho. Natoľko priamo a až zanovito pevne, že Viktória už teraz získala pocit, že je pre ne vzduch.
Keď mladá žena v popredí prehovorila, vietor jej takmer uniesol slová, no predsa ich zachytil.
"Som Bernadetta," stroho a svojim spôsobom smrteľne vážne, sa predstavila.
Bolo až desivé, ako bez pohybu stáli. Ich ruky ostávali voľne spustené pri telách.
Nepovažoval za nutné ozvať sa. Ak čakajú na neho, určite vedia, kto je.
"Sme wiccanky z rádu Nocou Pobozkaných," opäť prehovorila žena menom Bernadetta a dodala: "A ty si podľa toho, aké reči sa okolo teba šíria, médium."
A je to tu zas! - v duchu zaúpel Leontín. Slovo "médium" pre neho znamenalo čosi ako hanlivé pomenovanie.
"Wiccanky?!" fľochol po nich. "Prepáčte dámy, ale nie ste príliš dospelé na hru na čarodejnice?"
"Ale seba nepopieraš!" odsekla iná.
Leontín po nej zazrel. Na čiernych šatách mala hrubý machovo zelený sveter a prívesky s polmesiacmi. Vietor jej unášal dlhé tmavohnedé vlasy, na ktorých bola ešte stále badať prísna cestička. Došlo mu, že ak by mal popísať modernú čarodejnicu, vyzerala by v jeho predstavách presne ako ona. Dlhočizné hladké vlasy a bledá, takmer vosková tvár, nezaujímavá a bezvýrazná, no o to viac vynášajúca do popredia jej zlostné a hlboké tmavo-modré oči.
"Vera!" ostro ju oslovila Bernadetta a svojím krátkym, umlčujúcim šteknutím len potvrdila vodcovstvo nad ostatnou štvoricou.
Vera zmĺkla. Z jej bledých pier sa stala iba tenká čiarka.
"Prišli sme si po tvoje služby," autoritatívne vyhlásila Bernadetta. "Blížia sa Dušičky, sviatok mŕtvych. Magická noc nám pomôže dosiahnuť všetky ciele. Túžime medzi seba privolať našu skutočnú vodkyňu! Chceme medzi nami udržať zakladateľku nášho rádu - mocnú wiccanku Medeu! A ty, médium, ju vyvoláš!"
"Ak je taká mocná, prečo sa z hrobu nevyhrabe sama?" zámerne sa spýtal s nevinným výrazom.
Pocítil, že aj Viktória ho pozoruje. Aj naďalej ju ignorovali, ale fakt, že o jej schopnostiach netušili, ho vyslovene tešil.
S Bernadettou neotriasol. Chladným hlasom pokračovala:
"Vyvoláš ju a ponecháš ju v bezpečí nášho rádu. Jej meno sa opäť preslávi skutkami, ktoré presahujú chápanie reality."
"Medea bola mimoriadne pomstychtivá staro-grékyňa," prvýkrát sa ozvala Viktória. "Aj keď bola čarodejnicou, čo to svedčí o wiccanke, ak si vyberie jej meno?"
Spochybnila ich motívy. A ony jej znova usilovne nevenovali ani pohľad.
"V centre je médium, u ktorého môžete platiť aj kartou!" odvrkol Leontín. "Najmite si ju!"
Vykročil vpred a potiahol aj Viktóriu, nazlostenú ich prehliadaním.
No nestihol Bernadettu obísť a už sa mu na hrudi ocitla jej studená ruka s čiernymi nechtami.
"Medea sa mi zjavila! Požiadala ma, aby som našla niekoho, kto ju privolá a tým pripúta k nášmu svetu!" zasipela ako had. "Jej čas opäť nadišiel. Nie je to o tebe, bojuješ s veternými mlynmi. Celé je to o Medei. Nemáš právo vzpierať sa jej osudu!"
"Jej čas možno nadišiel, ale môj práve vypršal!"
Znova sa chystal vykročiť, ale pevne sa o neho zaprela.
Zúžili na seba oči.
Obaja tak trochu pôsobili ako čarodejníci - poblednutí po dňoch strávených na tmavých miestach, odetí v čiernom ako gotici a s prenikavými pohľadmi, ktoré teraz zvádzali krátku bitku o prevahu.
"Nikdy neprosím...!"
"Aj keď nariaďuješ, ja sa nikdy nepodriaďujem!" nedal sa.
"Ako wiccanka ťa však varujem - vzpieraš sa pätici, ktorá si po teba pod rúškom noci príde a vycedí z teba krv, oddelí ti mäso od kostí a preskladá šľachy, až kým z tvojho vnútra nevytiahne všetko, čo jej poslúži, aj keby sme ti mali vybrať mozog z hlavy!"
"Gratulujem," bez pohnútok podotkol Leontín, čím maskoval mrazenie, čo cítil na chrbte. "Ak už nič iné, aspoň dojem vieš vyčarovať silný!"
Vymanil sa a prešiel popri nej. Ťahal pomedzi ne aj Viktóriu.
Kráčali ďalej a neohliadali sa.
Inštinkty im napovedali, že wiccanky za nimi obracajú tváre, ich vlasy sa preplietajú vo vetre spolu s lístím a dunením počínajúceho orkánu. A zosielajú na nich nemé kliatby.
**********

Hoci mu tá frustrovaná žena, čo utekala z Údolia, predala dom aj so zariadením, nábytok si samozrejme musel prispôsobiť. Z jej záhradnej pracovne sa priam núkalo spraviť párty domček - vonkajšiu klubovňu Bloody Pie - ale neprichádzalo do úvahy, aby si v ňom ponechal pohovku s ružovými kvietkami. Na jej miesto prišla krátka gotická pohovka s čierno-bielymi pruhmi a výstredne secesnými tvarmi.
Podkrovie v dome však bolo obyčajným podkrovím. Nič nenasvedčovalo, že by si uvedomovala jeho potenciál ako prípadnej tajnej miestnosti.
Baltazár sa na pohovke s etno vzorom obrátil na chrbát a s hlbokým povzdychom - unaveným a horkým, aký od neho nikto nikdy nezačul - uprel svoje podivné heterochromické oči do zošikmeného stropu.
Hlavu si podložil zápästím preplneným farebnými drevenými náramkami. Zlaté vlasy sa mu skĺzli z čela a odhalili skryté farebné pruhy.
Celú stenu, až po najužšie miesto pri strope, tvorili police plné kníh - chrbty čierne ako noc, kožené, či krvavo červené, zamatové, zlatisté, či postriebrené, aj v medi uzamknuté, viseli z nich lacetky a šírili stáročnú vôňu papiera zostarnutého pod tiažou vedomostí a zakázaných slov, či obskúrnych tém. Police lemovali aj obdĺžnikovité okno s nepravidelne rozmiestnenými žltými tabuľkami, ktoré momentálne praskalo pod poryvmi vzdúvajúceho sa vetra, hlučného a zlovestného... aspoň tak ho vnímal. Celkom sa na divadlo, čo v noci orkán spôsobí tešil. Bude to zlé, zopár stromov popadá hádam aj na diaľnicu. Možno nebude musieť odísť na sviatok mŕtvych domov...
Jeho tajná knižnica by bola aj bez bizarných kníh sama o sebe zvláštnym miestom - podlahu pokrýval staromódny koberec s ťažkým vzorom, dve okrúhle ratanové kreslá a pri pohovke mal prisunutý dlhý stôl. O jedno zo šikmých okien bol zavesený masívny lampáš s hrubou sviečkou. Lampáš sa mierne pohojdával a krútil a plamienok sviece sa takmer rozrušene mihotal.
Pre Leontína by staromilsky zariadené podkrovie plné vzácnych kníh pravdepodobne predstavovalo svätyňu.
Veľa nad ním premýšľal...
Už odkedy ho vďaka Lesaninej príchylnosti k ich mŕtvemu gitaristovi mal možnosť vyhľadať. Hneď sa mu pozdával...
Baltazárove oči - jedno kobaltovo modré, druhé medeno hnedé - bez života prechádzali po jeho osobnej výstave starožitných kníh, ktoré tvorili iba zlomok toho všetkého... čo na neho neodkladne čakalo v rodinnom sídle. Jeho čas sa krátil...
Aj keď sa bude navždy sťahovať spolu s "najmocnejšími" knihami, povinnosti voči ostatným, ktoré ostávali odvážne nestrážené, neutečie.
Tabuľové okno zalieval prudký, ťukajúci lejak. Na chlapcovu depresívnu tvár dosadal sivý súmrak a dvojfarebné oči mu zahalil tieňom temnoty.
Do uší mu náhle doľahol zvuk pokrčeného... alebo nasilu sa vystierajúceho - aj to bolo možné... papiera.
Vytrhol sa zo svojich dezilúzií a úzkostí a znova sa pretočil na brucho.
Natiahol sa k stolu. Na doske ležala kniha potiahnutá vyrezávanou čiernou kožou, pod ktorou presvitalo červené súkno. Zobral si ju a až potom vzhliadol k papierovému anabaptistovi v životnej veľkosti, ktorý pred ním bezducho stál.
Okraje jeho siluety sa jemne trepotali pod vetrom prefukujúcim cez zle tesniace okná.
Baltazár sa zazerajúco pousmial.
"Pochopil, čo za vzácnu knihu vlastní?"
Papierový muž nereagoval. Zjavenie ďalej stálo a chvejivo ohýbalo svoje ostré kontúry.
Odfrkol si.
"Čo ty môžeš vedieť," s pohrdlivým výrazom roztvoril záhadnú knihu. "Si len triviálne kúzlo s nahratým odkazom."
Balthasar Hubmaier sa hlasno poskladal do papierovej guľky veľkosti päste Baltazára z mäsa a kostí a vletel rovno medzi stránky knihy, ktorú prudko zatvoril.
Zdvihol sa, ale opäť iba ťažko dosadol do pohovky, s nohami pokrčenými pod sebou.
"Azda by stálo za to otestovať tvoju odolnosť," nahlas premýšľal.
Po chvíľke hlbokého zadumania v ťaživo tmavnúcom podkroví ešte sám pre seba dodal:
"Aby som sa uistil, že si hoden mojej úlohy."
Do domu začal postupne zaliezať chlad.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama