BLOODY BAZIL IV. (Lovec Upírov 3/3)

22. srpna 2017 v 7:56 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
V prvom rade stačilo počkať ešte jednu noc, kým sa mesto po sviatkoch opäť prebudilo a bary boli mimoriadne preplnené, keďže po vianočných a novoročných večierkoch sa všetci snažili ešte zarobiť na posledných po-vianočných akciách. Práve vtedy bolo jednoduché bezpečne vyjsť von, stačilo sa iba pohybovať v skupinách ľudí, čo si vyrazili za nočným životom. Nikto, ani len pravý lovec upírov, si nemohol dovoliť zlikvidovať niekoho uprostred hlúčiku svedkov. Najmä, ak by jeho rozprášenie na popol vyvolalo hystériu.
Práve tieto hlúčiky využil Luka vo svojej ženskej podobe, keď zahalený v dlhom kabáte kráčal smerom k najbližšiemu baru. V GoldenCube bol večierok. Dobre vedel, že iba zopár krokov za ním ho nasleduje Maxim, ktorý z neho nespúšťa oči. Na sebe mal svoj bordový kabát za chrbtom zastrihnutý do špicu a na hlave celkom nový vysoký cylinder. Svojou smotanovou bledosťou, oblečením i okázalou vychádzkovou paličkou, pútal pozornosť nielen okolia, ale obaja si boli istí, že ich sleduje aj všadeprítomný lovec. Možno to zaváňalo až amatérskou priehľadnosťou - poslať von práve najvýstrednejšieho upíra, ktorého si vďaka oblečeniu zaiste dobre zapamätal, aby lovca po niekoľkých zmätočných epizódkach doviedli, kam je treba. Lenže lovci si predsa mysleli, že ich nervózne šklbe pred obyčajným krucifixom a likvidovali ich ako škodnú zver - určite ich považovali za totálne sprostých, neschopných plánovania a načisto obmedzených, pokiaľ boli hladní a pred nimi si vykračovala obeť naplnená prúdiacou horúcou krvou.

Luka nepochyboval, že lovec je prítomný, keď vošiel do baru s bielymi boxmi a šachovnicovou podlahou a s elegantnými pohybmi sa zamiešal medzi ľudí zaliatych tlmeným zlatistým svetlom.
Keď zo seba pri jednom z boxov zhodil kabát, v okamihu na svojom ženskom tele pocítil desiatky pohľadov a pulz baru sa na niekoľko sekúnd zastavil. Temne marsalové vlasy si s arogantným výrazom prehodil na chrbát a zamieril k barovej stoličke, aby sa čo najviac vystavil na obdiv. Aj on potreboval byť čo najviac viditeľný, takže zvolil dlhé ľadovo modré šaty pošité flitrami. Driek aj oblé boky mu obopínali ako druhá koža. Ich výstrih vábil odvážnym vykrojením
Každým ďalším krokom sa so svoju ženskou verziou čoraz viac stotožňoval a keď vyhupol na vysokú bielu stoličku a modré šaty sa ako studená vlna zniesli k podlahe, celkom prirodzene nad sebou začal rozmýšľať v ženskom rode.
So zvodne privretými atramentovými viečkami si vypýtala pohár červeného vína a barman ju obslúžil prednostne.
Kútikom oka zachytila ako do baru vchádza Maxim.
Predstierala, že sa nepoznajú, ani brvou nehla. Ku karmínovým perám si priložila pohár.
Nasledujúce dve hodiny hrali s Maximom divadielko, ktoré sa nakoniec ukázalo ako riadne vyčerpávajúce. Maxim očarujúcu tmavovlásku dotieravo obťažoval a ona ho jednoznačne, nahlas odmietala. Netušili však, že Lukov zjav vyvolá až takú odozvu a čo chvíľa bolo ovzdušie nabité emóciami. Obvykle svoje obete zvádzal v súkromí, v postranných uličkách a tu mal zrazu more obdivovateľov na jednom malom mieste. Bar bol náhle plný mužov, ktorí by za jej česť položili život, takže Maxim strávil minimálne hodinu ich odháňaním a hypnotizovaním, pretože inak boli nadmieru tvrdohlaví a odmietali sa vzdialiť.
Obávala sa, že sa to celé začína podobať na frašku a ani ona sama už vôbec nepôsobí presvedčivo.
Lenže potom, keď jej Maxim dolieval víno, nenápadne šepol:
"Na konci pultu."
Ukradomky sa pootočila. Jej pohľad zachytil svetlovlasý mladík v čiernom plášti, z ktorého mu vykúkal kúsok pruhovanej látky. Okolo krku mal voľne uviazanú tmavomodrú šatku. Dokonale sedel na Alexandrov popis.
Pôsobil až neprirodzene nehybne. Ruku zľahka držal na pohári s priehľadnou tekutinou a uprene ich sledoval. Pozrela na vysokého upíra s cylindrom vyloženým na bare a prikývla.
Keď sa blížila polnoc zamierila do úzkej chodby končiacej iba oknom do zadného dvora. Po bokoch boli toalety. Pred chvíľkou predstierali, že sa Maxima zbavila, no ten ju každým okamihom bude do ústrania nenápadne nasledovať. S lovcom v pätách.
Zastala v zlatistej chodbe a oprela sa o stenu. O minútu sa objavil Maxim. Hneď ako zmizol z dohľadu ľudí, zrýchlil a pribehol k nej.
"Každú chvíľu po mne vyštartuje...," vychrlil. "Stráži si ma ako oko v hlave, ale zdá sa, že dôvod je aj v tom, že je z teba rovnako rozcítený ako ostatní."
"Páči sa mi, aké jednoduché je zatemniť mužom mozog," vzrušene šepla.
"Vieš ako sa mu odkrvil?" hodil po nej veľavýznamný pohľad.
K pootvoreným dverám na konci chodby sa blížili kroky.
"Rýchlo...!" popohnala ho. "Predstieraj útok a potom vyraz, bude ťa bezhlavo nasledovať."
Zaklonila hlavu a vystavila hebké belostné hrdlo.
Maxim jej po šiji a dekolte obdivne skĺzol pohľadom.
Dvere sa pootvorili.
"Páni! Už rozumiem, čo za klenot v tebe Bazil má!"
Kroky sa rozbehli.
"Rýchlo!" tlmene zopakovala.
Ach, tí muži... - pomyslela si - Majú toľko slabostí!
Maxim ju naoko pevne chytil pod krkom a roztvoril ústa s vycerenými špiciakmi.
Ešte okamih a dá sa na útek. Dovedie ho priamo do pasce!
Priblížil ústa k jej hrdlu a...
"Pusti ju, inak ti na mieste odrežem hlavu!"
Zmeravel.
...
Z nejakého dôvodu sa čas medzi tasením zbrane a vyhrážkou stratil a on mal tesne pod ohryzkom opretú naostrenú zahnutú dýku.
Vytreštené oči sklopil dole k Lukovi.
Opätovala mu rovnako nechápavý pohľad.
Naozaj prerozprávali správny okamih na útek?!
Maxim zacítil ako mu čepeľ zatlačila na pokožku a prinútila ho pomaly sa od nej odtiahnuť.
"Ste v poriadku, slečna?" spýtal sa lovec, držiac Maxima v smrteľnom zovretí.
Roztržito prikývla a zároveň pokrútila hlavou.
Lovec ostražito sledoval upíra, keď k nej prehovoril.
"Musím vás požiadať, aby ste sa vzdialili, madam. Chystám sa spraviť niečo, čo vonkoncom nie je vhodné pre vaše krásne zelené oči."
Ani sa nepohla. Vymenili si s Maximom nervózne, zúfalé pohľady.
"Ďakujem vám za záchranu!" zhlboka vydýchla.
Lovec na ňu konečne mimovoľne pozrel.
Využila sekundu, čo pohľadom zastal na krivke jej pier a doslova mu podbehla pod rukou, v ktorej držal dýku a odsotila Maxima stranou.
Lovec sa zháčil, pretože mu takmer prešla cez ostrie, len aby sa mi dostala do náručia.
Maxim vyštartoval na koniec chodby.
Cítila, ako sa v lovcovi napli všetky šľachy, bol pripravený vyraziť za ním, lenže ona ho namiesto objatia doslova oblapila ako kliešť.
Dýka zmizla v jeho plášti. Drsnými dlaňami jej netrpezlivo zovrel ramená.
"Slečna, ja musím...!"
"Neopúšťajte ma!"
Vytočila k nemu tvár s chvejúcou sa spodnou perou a s uspokojením vnímala, ako sa lovec roztápa. Jeho tvár zmäkla.
"Nemáte niekoho, kto by po vás prišiel?"
Tak on bude vzdorovať! - mala pocit, že mu čo chvíľa zakrúti krkom a zhorší ich situáciu mŕtvolou v natrieskanom bare - Ešte nič nebolo stratené, ale on musel konečne spolupracovať!
Rozhodla sa, že svoje divadielko dovedie do vrcholu trápnosti. Vyvrátila oči a zahrala mu mdloby.
Podlomili sa jej kolená, ale lovec jej drobné telo okamžite zachytil a ako pierko ju zobral do náručia.
Otvorila oči a pohliadla mu do tváre. Teraz, podporený vlastným hrdinským komplexom, z nej bol už načisto opantaný. Videl pred sebou iba cestu vedúcu k definitívnemu bezpečiu "dámy v problémoch".
"Odvediem vás domov," prisľúbil. "Nemajte obavy, ochránim vás."
**********

Predstierala neistý krok a svojimi prihlúplymi ustráchanými vzdychmi neustále rozptyľovala jeho pozornosť. Cez ramená mala prehodený jeho plášť a on ostal iba košeli a modro-čiernej veste s popruhmi plnými strieborných šípov a nožov a tváril sa, že nemrzne.
Po boku mu visela malá kuša.
Držal ju okolo ramien a podopieral, predsa ho však viac menej viedla ona.
Nenápadne otočila zrak k ich bráne. Zhlboka sa nadýchla a skríkla:
"Tam je!"
Ruka jej vystrelila do tmy.
Sledoval jej ukazovák a zbadal už len koniec známeho bordového kabáta, čo zmizol za bránou.
"Bežte sa ukryť do najbližšieho podniku!" vyrazil zo seba a rozbehol sa do brány.
Spokojne sa usmiala. Jeho plášť nechala skĺznuť do snehu. Pomaly vykročia za ním.
Lovec vtrhol do chodby a zbadal ako Maxim zmizol na schodisku. Prebehol cez pootvorené sklené dvere. Po upírovi zrazu nebolo ani stopy, ale on automaticky vyrazil po schodoch.
Zadíval sa hore.
Znenazdajky sa díval priamo do tváre čiernovlasého upíra, o ktorom bol presvedčený, že ho dorazil v jedno hmlisté ráno. O dve poschodia vyššie sa vykláňal cez zábradlie a drzo, s vycerenými zubami, sa na neho usmieval.
"Poď si po mňa, ak máš odvahu!" vykríkol.
Lovec siahol po kuši a bleskurýchlo založil šíp. Vystrelil šikmo dohora.
Minul. Upírova hlava zmizla.
Rozbehol sa vyššie.
A zrazu začul celkom iný hlas.
"Alebo si ulov mňa!"
Zdvihol tvár.
Z piateho sa vykláňal ten energetický... ten, ktorý mu ukradol kufrík!
Vnútro mu zabublalo zlosťou a zároveň hanbou.
Zúrivo vystrelil.
Šíp presvišťal do prázdna. Upír už bol schovaný.
Utekal, čo mu sily stačili a po chvíli nad sebou opäť zbadal vyškierajúceho sa čiernovlasého a potom znova toho usmievajúceho sa s hnedými vlasmi.
Jeho nohy postupne spomaľovali.
Začínal si uvedomovať, že už je takmer pri streche. Že sú dvaja. Klasický a energetický. Ba nie! Traja! Niekde tu sa schováva aj ten vysoký s cylindrom!
Zaváhal.
Zhlboka odfukujúci spravil neisté kroky o dva schody nižšie.
Nemá šancu zvládnuť ich sám.
Pootočil sa. Pud sebazáchovy ho zvádzal pustiť sa preč.
Musí privolať posily. Priznať rodine ako to celé spackal...
V tom okamihu sa mu o nohy obtrela trblietavá látka.
Žena v modrých šatách prebehla tesne popri ňom a ako o život mierila celkom nahor.
"Slečna, vráťte sa!" vykríkol a natiahol ruku do prázdna. "Hore nesmiete!"
Zvrtol sa a úplne bez rozumu sa rozbehol za ňou.
O niekoľko sekúnd zbadal ako sa stráca vo výklenku smerujúcom na strechu...
**********

... Vyšla na strechu a šaty spustila na snehom poprášenú zem.
Hneď spomalila a kráčala v ústrety usmievajúcemu sa Bazilovi, ktorý k nej vystrel ruku s otvorenou dlaňou. Vložila si do dlane líce a priamo v nej sa premenila. Vlasy sa mu skrátili a iba o málo sa zvýšil. Zrazu tam stál v upnutých čiernych nohaviciach a ľadovo modrej košeli, ktorej žabó sa vo svite mesiaca prekrásne trblietalo.
S jemným úsmevom, zamilovane, mu hľadel do očí.
Vtlačil mu do dlane bozk a obrátil sa práve vo chvíli, keď sa plechové dvere rozrazili a na strechu vybehol lovec.
Po pár metroch zastal.
V okamihu si uvedomil svoju fatálnu chybu.
S miernymi rozostúpeniami naproti nemu stáli traja upíri a nejednoznačná bytosť s čiernymi viečkami. V jej pohľade spoznal ženu v modrom...
Jeho ruka okamžite vystrelila ku kuši pri boku, lenže energetický upír stojaci v strede vystrel ruku a kŕčovito skrčil prsty. Bol oveľa rýchlejší ako uštvaný lovec.
Ruky mu rozochvene opadli k telu, keď k nemu nedobrovoľne vyslal myriady fialkastých motúzov.
Alexander sa zhlboka nadýchol a s privretými viečkami sa rozkošnícky usmial.
"Ach, páči sa mi jeho nebojácna nátura," zvolal. "Chutí ako korenistý rozmarín."
Kým sa spamätával z krutého oslabenia, pozvoľna ho obkolesili.
Usmievajúce sa beštie ho chvíľu obchádzali a skúmali svojimi prenikavými hladnými očami, nevynímajúc zelené či podivnej subtílnej bytosti. V zovretí polomdlôb ich vnímal ako v opare.
"Dnes si budeme musieť vychutnať večeru do poslednej kostičky," zamatovým hlasom sa ozval Maxim.
Lovec za ním bezradne, unavene otáčal tvár.
"Kosti... šľachy...," prehodil Alexander. "Sme štyria, veď už vymyslíme, čo spraviť..." - zúžil na ohromeného lovca oči, "... s odpadom."
Bazil pred ním zastal.
"Pretože presne to z teba zostane, keď s tebou skončíme!" zasipel, so zavrčaním vyceril zuby a vrhol sa mu na hrdlo.
Lovec slabo vykríkol, keď sa mu zahryzol do tepny.
Maxim mu schmatol ruku a ostré zuby mu zaryl do zápästia.
Luka odstúpil a ruky si založil za chrbtom. Trpezlivo čakal na lovcovu dušu, ktorú mu nakoniec vysaje cez ústa.
Z nočnej oblohy sa spustili pomalé, rozprávkovo páperové snehové vločky.
Alexander si z lovcových vlasov s gráciou navíjal motúziky energie a so spokojným výrazom ich smeroval do drobnej fľaštičky.
Luka sa pod náhlym inštinktívnym pocitom pootočil a zahľadel sa do výklenku s otvorenými dverami.
A tam, pri zemi sa chúliaca vo veľkom svetri, sa nielen od zimy, chvela Helena.
**********

Prekrásne, hebko snežilo, keď pozorovala ako chlapca mučia a zabávajú sa.
Kŕčovito zvierala veraje dverí, neschopná stáť na vlastných nohách od okamihu, čo zbadala ceriace sa neľudské zuby, svietiace fialkasté špirály... pomalú smrť mládenca...
Bazil...
Nielen Bazil... aj Alexander!... oboch spoznala.
Uvedomila si, že na ňu hľadí krehká bytosť s usmievajúcou sa porcelánovou tvárou.
Jedno čierne viečko na ňu žmurklo.
Helena zrazu vedela, že práve táto bytosť jej nechala odkaz. Z nejakého dôvodu jej záležalo na Bazilovom odhalení.
Tento tvor - chlapec? Či dievča? Človek?! - sa uprostred noci zakrádal jej bytom! Stál nad jej posteľou, kým spala!
Helena už svoju vnútornú hrôzu, ani hrôzu, čo sa jej odohrávala priamo pred očami, neuniesla.
Keď Luka zdvihol ukazovák a priložil si ho k ústam, aby jej naznačil, že má mlčať, strhla sa a rozbehla sa dole schodmi.
**********

Sedela na pohovke v obývačke zaliatej tmou. Stiesnene si objímala kolená. Tvár mala otočenú do okna. S vytreštenými očami hľadela na polnočnú medenú žiaru, cez ktorú sa znášali veľké chuchvalce lenivých vločiek.
Nedokázala sa vyzliecť z hrubého svetra, v ktorom jej už bolo teplo. Nedokázala rozsvietiť.
Civela do tmy a uvažovala, kým vlastnú sú...
Upírmi?!
Ale čo Alexander?!
A tá nejednoznačná bytosť?!
Kto vlastne je?!... Bazil...
Zachvela sa bázňou.
Kto je muž, do ktorého sa... preboha!... zamilovala!
Kŕčovito zovrela strieborné pierko, čo jej viselo na krku.
Kým je muž, ktorého miluje?
Noc odpovede neprinášala.
A kdesi nad ňou sa Bazil spokojne smial s perami červenými od krvi.





KONIEC
 


Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 22. srpna 2017 v 21:48 | Reagovat

Happy end? Pekne pekne :-)) Páčila sa mi ich taktika, dokonca som sa občas aj zasmiala :-) Ak bude pokračovanie, som zvedavá, v akom "vzťahu" bude teraz Bazil a Alexander, či sa ich prímerie už skončilo, hehe.

2 Polly Polly | Web | 22. srpna 2017 v 22:01 | Reagovat

[1]: áno, v podstate happy-end, aspoň pre upírov a Luka :D ... som rada, zámerne sa snažím nepísať to veľmi na vážno a ukázať skôr tie detinské stránky upírov :D
ďakujem za prečítanie, sama teraz neviem, čo bude so vzťahmi Bazil, Alex, Helena...ale som si zavarila! XD

3 StandyB StandyB | 30. srpna 2017 v 16:37 | Reagovat

uuuuu tak to si pekne zamotala a ešte k tomu, že Helena ho muluje ? :-O ooooooo
tak toto zavana pruserom a normalne mám zimomriavky z posledneho odseku.....a ten LUKA je vážny zakerak :D:D:D

4 Polly Polly | Web | 30. srpna 2017 v 18:34 | Reagovat

[3]: :D však? ani sama neviem, čo s ňou ďalej.... predovšetkým, keď má teraz proti sebe Luku - ktorý si je vedomý svojej sily a pôjde si zubami nechtami za svojím, keby sa rozhodla postaviť sa mu do cesty.

5 StandyB StandyB | 31. srpna 2017 v 13:46 | Reagovat

[4]: vyborne, vyborne! neboj sa.... popusti svoju fantaziu verim, ze z toho krásne vykorculujes a s prekvapivým koncom :) he he...neviem ale luku si predstavujem nejako takto:
https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/736x/42/2f/95/422f951a0b398c74dd7f53c9864cb2c7.jpg

6 StandyB StandyB | Web | 31. srpna 2017 v 13:47 | Reagovat

a celkovo bloody bazila si predstavujem ako anime :D

7 Polly Polly | Web | 31. srpna 2017 v 13:47 | Reagovat

[5]: ty ho fakt nemáš rada :D...ja si ho predstavujem ako jemne krásnu éterickú bytosť so zákernými očami xD

8 Polly Polly | Web | 31. srpna 2017 v 14:04 | Reagovat

[6]: cozee? :D to je fakt zaujímavé, to by som si pozrela! :Dja mám Bazila ako hybrida Andyho Biersacka a  podobne ladených typov....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama