BLOODY BAZIL IV. (Lovec Upírov 1/3)

20. srpna 2017 v 16:53 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
Prajem Vám príjemné čítanie s novým Bazilom. Myslím, že táto časť je trochu akčnejšia a rozhodla som sa tiež trošku zamiešať karty. No nakoniec som ich zamiešala natoľko, že netuším, čo si ďalej počnem :D. Ale veď ja už niečo vymyslím...
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

"Daj mi ruku a poď..."
"Zhorím!"
"Vy predsa na slnku nehoríte! Prinajhoršom budeš mať príšerné kŕče a budeš dáviť krv, kým v bolestiach neumrieš."
"Tak to ma upokojilo!" - z poza pootvorenej vchodovej brány sa ozvalo sarkastické odvrknutie.
Štíhly démon stojaci na zasneženom chodníku natiahol svoju dlhú chudú ruku a čakal. Mal temne tmavé vlasy, prezrádzajúce bordový nádych, s podholenými bokmi a jemnú tvár, ktorá sa alabastrom v lícach vyrovnávala Bazilovej upírskej belosti. Čierne viečka trpezlivo privieral. Atramentovo čierny obtiahnutý kabát, ktorý sa od kolien mierne rozširoval, spadal až do snehu a golier mu stroho obopínal hrdlo. Pre okoloidúceho by bolo zložité posúdiť, či ide o zženštilého mladíka v dlhom kabáte a či o dievča v šatách.
Lenže z plaziacej hmly sa nikto nevynáral. Ulica zívala prázdnotou a nezvyklým tichom, ako to už býva v skoré rána dva dni po Novom Roku.

Spoza brány sa konečne vynorila ruka v čiernej koženej rukavici. Vložila sa do Lukovej čakajúcej dlane.
Cítil, ako ho kŕčovito zovrel.
Prišlo mu mimoriadne zaujímavé vnímať jeho "slabosť". Zvyšovalo to jeho atraktivitu.
Potiahol ho a pomaly ho vyviedol do sivastého, nesmierne hmlistého rána.
Bazil neisto zastal na chodníku.
Ulica pôsobila ako vymretá. Pred ústami sa mu zrážali obláčiky pary - jeden rýchlo striedal druhý.
"No...?" Luka zvedavo nadhodil.
Bazil mu pustil ruku a spravil zopár zmätočne pôsobiacich krokov z chodníka na ulicu. Jeho sivasté oči boli zrazu veľké a začudované.
Ohromene sa otočil okolo vlastnej osi.
Luka si mohol iba domýšľať, aké pocity teraz prežíva, keďže viesť nočný život bola jeho voľba, nie nutnosť. A za posledný mesiac si iba pre Bazila úplne obrátil režim - aj on sám po 30tich dňoch prvýkrát prežíval svit rána.
"Tie farby...," vzdychol Bazil.
Luka sa pousmial.
Vôkol nich sa vznášala len sivá a biela, či ľadovo priehľadná, keďže sneh primŕzal. Cez nepreniknuteľnú hmlu bolo sotva badať náznaky stien budov.
Bazil však ako obarený hľadel na všetky strany.
"Tá svetlosť!" rozžiarene vydýchol. "Takže toto je to... RÁNO?!"
Luka si zahryzol do spodnej pery. Cukalo mu kútikmi úst.
Bazil zhlboka nasával mrazivý vzduch, akoby sa v jeho vnímaní zmenil aj kyslík. Zahľadel sa do šedých mračien, žmúriac svoje, ani na najjemnejšie prirodzené svetlo nezvyknuté oči.
"Nechce sa mi veriť, že mi trvalo cez 90 rokov zistiť, že môžem vychádzať von počas zatiahnutých dní" - zasmial sa.
"Ani mne, ty moje krvilačné trdlo," ticho, priam rodičovsky si vzdychol nízky démon.
S rukami spojenými pred sebou zhovievavo sledoval Bazilove pobláznenie.
"Veď ja môžem zobrať Helenu na rande! Čo chvíľa sa vráti od rodičov! A tadááá, je hmla, ide sa na kávu! Ak sa mi už po tom nevrhne do náručia, tak neviem!" - z čista jasna nadšene vyhlásil smerom k oblohe.
Lukov úsmev zmrzol. Smaragdové oči pod atramentovými viečkami ochladli.
"Neodporúčam ti tak riskovať!" ozval sa ostrejšie ako zamýšľal. "Hmla sa môže kedykoľvek rozostúpiť a..."
Nedopovedal.
Sviatočné ticho roztrieštil nečakane drsný zvuk.
Lukovi v mysli hneď vyvstal obraz neskorej petardy, lenže o sekundu neskôr si uvedomil, že jeho pohľad sa spája s Bazilovými zhrozenými očami. Výraz jeho tváre sa dramaticky zmenil. Došlo mu, že jeho ruka sa kŕčovito pritíska na sivé tričko, čo mu vykúka z roztvoreného kabáta.
"Bazil...," hlesol.
Upírovi sa podlomili kolená a klesol na chrbát. Lukovi prišiel celý výjav od intenzívneho zvuku až po Bazilov pád ako celá večnosť. Teraz sa však svet razom hekticky zrýchlil. Vystrelil k nemu a hodil sa k zemi.
Odtiahol mu ruku. Na boku sa mu rozpíjala tmavá krvavá škvrna. Bazil vyceril upírske zuby a so sipením cez ne bolestivo nasával kyslík.
Démon bol opäť na nohách, pripravený jediným pohybom útočníkovi zlomiť väzy.
Lenže netušil, ktorým smerom sa má rozbehnúť. Dezorientovane sa otáčal. Všade vôkol sa mátožne vznášal závoj hmly. Zacítil sa ako uväznený v nádobke s dymom.
Mohol byť kdekoľvek. Mohol vystreliť znova. Odkiaľkoľvek.
Lukova útla hruď sa zúrivo zdvíhala.
"Dostanem ťa!" vykríkol mu prísľub skorej smrti.
Sklonil sa k Bazilovi a jeho voľnú ruku si dal okolo ramien.
"Poď...! Na nohy!" - jeho zelené oči popritom neustále sondovali okolie. "Musíme sa schovať, teraz sme ľahký terč!"
Bazil sa s bolestivým funením vyškriabal na nohy. Luka pod jeho váhou klesol.
Čo najrýchlejšie zamierili späť ku vchodu.
**********

Bazil sa ešte poslednýkrát prinútil zatiahnuť svoje ostré očné zuby, aby si nerozhrýzol peru.
"Prepáááč!" zakvílil Luka už takmer po stý raz.
Vystrel sa na kolenách a dosadol na zadok.
Bazil zhlboka vydýchol a otvoril oči.
Ležal s vyhrnutým tričkom na podlahe svojej malej, rozmernými čiernymi kachličkami vykladanej kúpeľne, hneď pri sprchovom kúte a nad ním opäť svietilo dobre známe umelé svetlo.
Ak by Luka mohol ešte viac zblednúť, určite by sa tak prejavil pri pohľade na mláku krvi, ktorá sa pod Bazilom z jeho rany na boku hromadila. Sám pôsobil ako mäsiar. Biely saténový rolák mal od fŕkancov krvi. Mal krátke rukávy, no ruky mal z nejakého dôvodu červené takmer až po lakte.
"Ukáž...," vyčerpane vydýchol Bazil a otočil si trasúcu ruku dlaňou hore.
Luka mu na ňu z pinzety pustil čosi drobné. Hneď siahol po pripravených obväzoch, no zrazu sa zarazil, keď Bazil vec otrel palcom a objavilo sa vyleštené striebro.
"To je..."
"Strieborná guľka!" tvrdo povedal a opäť vyceril zuby.
Sotva lapal po dychu.
"Na sviatky si nedá pokoj!" zavrčal. "Máme na krku premotivovaného lovca upírov!"
"Také dačo ešte existuje?" nechápavo sa spýtal Luka.
Bazil sa skoro prehol v chrbte, keď mu na ranu priložil gázu.
Možno by to najprv mal zašiť - zauvažoval démon - Alebo by to len príliš predlžoval a trýznil ho. Možno ranu iba treba rýchlo stiahnuť, aby už prestala krvácať.
Možno... možno... - z množstva krvi, čo Bazil stratil, sa mu takmer zatmelo pred očami. Netušil, čo si s ním počať, ale do nemocnice ho zobrať nemohol, bol príliš neštandardný. A hmla môže kedykoľvek ustúpiť. Do zotmenia je ešte ďaleko.
Bazil si jeho chvejivý strach nevšimol. Samého ho až príliš obsiahla bolesť a zášť.
"A tu máš dôkaz, akí sú pomýlení!" vyrazil zo seba. "Celé stáročia žiaden progres. Strieborná guľka?! Ešte stále nikto nezistil, že nás rozpráši aj obyčajná? Sú tak trochu ako sekta. Síce veria na upírov, no ani len netušia, že existujú aj Sukuby ako si ty. Na očiach majú klapky, idú si za svojím a neskúmajú fakty!"
"Je to len človek" - s neutrálnym výrazom, ktorý maskoval jeho jačiacu bázeň, odvíjal obväz. "Keď sa z toho dostaneš, ulovím ho ako vrabca a zašliapnem ho! Aj tak sa už blíži moje obdobie kŕmenia."
Bazilova ruka sa vymrštila a zovrela Lukove úzke zápästie.
Nechal obväz a znehybnel. Ich oči sa spojili.
Bazil hrdelne zavrčal.
"Nemáme čas! Lovci upírov majú svoju tradíciu. Sú ako kedysi katovské dynastie. Sú ich celé rodiny! Je to iba biedny človek... ale... ak sem dovlečie všetkých príbuzných, čo chvíľa nás budú ostreľovať zo všetkých strán, len čo vytiahneme päty z brány!"
Luka pochopil. Ohryzok mu rozrušene poskakoval. Nemo prikývol.
Bolo potrebné zlikvidovať ho čo najskôr. Objavil ich. Keď zistí, že Bazila nedorazil jeho samostatná misia sa zmení na skutočný tradičný rodinný lov na upíra.
Poznal bytosti, ktorú sú odolné aj voči smrteľným zraneniam.
No upíri k nim rozhodne nepatrili.
**********

Sneh mu prašťal pod blyštiacimi sa lakovanými čižmami zašnurovanými až pod kolená. Vykračoval si po nočnej ľudoprázdnej ulici z nonstop kníhkupectva, kde bol tiež takmer sám. Ruka v koženej rukavici hrdo stískala balík s objemnou Désirée od Selinko. Na sviatky si vždy zaobstarával hrubé historické romány. Ticho zvádzalo k čítaniu.
Mladík s polodlhými hnedými vlasmi kráčal nocou v zamyslení, s pyšnou ladnosťou sa vracal do svojho závesového kráľovstva, v ktorom sa od zotmenia vznášala vôňa yerby.
Mimovoľne rukou siahol do otvoreného kabátu po vreckové hodinky, retiazkou pripnuté o elegantnú vestu. Otvoril ich.
Presne polnoc... cítil ju v kostiach. Hodina mŕtvych.
Pousmial sa.
V tej chvíli odkiaľsi vyletel malý strieborný šíp a zabodol sa mu do ramena.
Nepripraveného Alexandra odmrštilo do steny zatvoreného obchodu.
Balíček s Désirée žuchol do snehu.
Bol taký prekvapený, že si sprvu ani neuvedomil bolesť. Inštinktívne šíp schmatol a vytrhol si ho. Na čiernej látke sa rozpila o odtieň tmavšia škvrna. Rýchly pohľad, kým ho odhodil, mu odhalil krvou potrieštené striebro.
Jeho zmysly sa okamžite vyostrili, akoby mu v hlave čosi explodovalo. Noc sa v mihu sekundy stala o čosi svetlejšou - jeho mandľové oči priťahovali všetky pouličné lampy, čo mu osvetľovali priestor, jeho uši sa snažili včas zachytiť zvuk, ktorý sa skutočne a takmer okamžite, znova ozval.
Zachytil, ako čosi úzke prerazilo ľadový vzduch a v poslednej chvíli sa spustil do pokľaku. Druhý šíp sa zarazil do múru nad jeho hlavou. Za golier mu popadala omietka.
Zachytil pohyb v tieňoch za pouličnou lampou oproti. Plný adrenalínu vo výskoku vyrazil vpred. Preletel ulicou. Priemerne vysoká postava v čiernom plášti pred ním utekala, ale Alexander čoskoro pobadal, že je to len trúfalý človek a nestihne mu uniknúť.
Dostali sa na osvetlené miesto. Ťažko usúdiť, kde pod snehom končil chodník a kde začínala vozovka, no práve tam človek pochopil, že má Alexandra takmer za chrbtom. Kým sa obracal, Alexander si pohotovo stiahol rukavice. Začínal vnímať zranené rameno, ale bolesť ho posilnila. O to viac mu túžil ublížiť!
Mladý muž sa obrátil a s nečakanou odvahou vyrazil priamo na neho. Alexander zachytil čierno-modrú vestu posiatu popruhmi s ligotajúcimi sa šípmi a nožmi, cez ktoré viedol hrubý kožený popruh akéhosi kufra a potom sa mu už priamo na tvár znášala jagajúca sa čepeľ zahnutej dýky. Rukoväť zvierala ruka v indigovo modrej koži.
Duchaprítomne mu schmatol zápästie. Hrot sa zastavil tesne nad jeho okom. Mladík ho ohromil svojou silou, museli sa za ňou skrývať roky tréningov, ale Alexander zaťal zuby a pozvoľna mu čepeľ odtláčal. Zúrivo sa mu zahľadel do tváre. Blondiak mal ústa aj nos schované pod tmavomodrou šatkou. Nenávistné oči boli upriamené na jeho úzku kravatu.
Vyhýba sa očnému kontaktu. Vie o hypnóze... - došlo mu.
Nie že by bola vo vypätej situácii použiteľná! Upír musel mať svoj pokoj a sústrediť sa.
Alexander mu ruku znenazdajky prudko strhol nadol, zohol sa a prehodil si ho cez rameno. Muž spravil premet cez jeho chrbát, ale dopadol do pokľaku. Sekol mu dýkou cez lýtko. Alexander vykríkol od pálčivej bolesti. Šokovala ho. Dopadol na koleno, ale hneď sa pootočil a konečne sa mu podarilo vymrštiť k nemu dohora obrátenú dlaň.
Prsty skrčil ako pazúry.
Muž sa sotva vystrel a už ho zasiahla drvivá sila upírovho útoku, do ktorej dal doslova všetko.
Alexander s uboleným uspokojením sledoval ako mu z vlasov zliezli fialkasté vlákna a z ramien sa mu preplazili rovno do jeho otvorenej dlane.
Mladíkovi sa na okamih vyvrátili oči, dokonca to na sekundu vyzeralo, že spadne ako podťatý. Alexander sa sústredil na čo najprudšie jednorázové odobratie energie, pod ktorým sa mládencovi v čiernom plášti viditeľne podlamovali kolená, zatiaľ čo jemu samému energia zmierňovala bôľ.
Lenže z posledných síl sa pozbieral a potácavo vyrazil vpred. Nič iné mu ani neostávalo, Alexandrova zúrivá obrana bola zdrvujúca a jeho prsty už nemali dostatok citu ani na to, aby pevne udržali dýku, či založili šíp do kuše.
V okamihu ich najbližšieho stretu Alexander prerušil útok a ako divé zviera, vyrazil na neho priamo zo zeme. Mladík, ktorý pocítil akú takú úľavu, sa zrýchlil a Alexander mu nestihol schmatnúť plášť, no pevne zovrel popruh kufríka. Pootočil hlavu. Nad šatkou sa zaligotali dve zdesené oči, dokonca sa ich pohľad spojil.
Alexander zdvihol ruku, pripravený vysať z neho aj posledné zvyšky energie.
Muž vyrazil. Skoba z kufra sa vytrhla, pod Alexandrom sa čosi uvoľnilo a dopadol na niečo tvrdé.
Zdvihol hlavu, natiahol ruku a... jeho pole pôsobenia narušilo auto, ktoré preťalo zasneženú vozovku.
Keď sa mu znova otvoril výhľad pred sebou, po mužovi v plášti už nebolo ani stopy.
Znova na neho doľahlo husté mĺkvo zimnej noci.
Ťažkopádne sa zbieral zo zeme. Hneď ako sa pohol, zranenia sa opäť ozvali. Sykol. Ruky sa mu chveli, keď sa podvihol. Rameno mal ako v ohni.
Sťažka dosadol do snehu.
Zahľadel sa na vec, na ktorú spadol.
Veľmi opotrebovane pôsobiaci drevený kufrík zavesený na ochytaných kožených popruhoch.
Lovec upírov - došlo mu.
Ale ak vie, že som upír, musí ma sledovať už dlhšie...? - následne si uvedomil a proti svojej vôli sa na okamih poddal nervóznym pocitom.
Energetickí upíri boli oveľa ťažšie spoznateľní ako krvaví. Veď nemali ani len charakteristické zuby.
Chytil popruh a pritiahol si kufrík k sebe.
Určite nie je jediný, komu už znepríjemnil život - hneď mu prišlo na myseľ - V ich dome predsa objavil doslova svätý grál.
Ochkajúc sa pozbieral na nohy. Kufor schmatol za pretrhnutý popruh a krivkajúc ho po snehu vliekol do bezpečia. Za ním sa ťahala čerstvá krvavá čiara.
 


Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 20. srpna 2017 v 21:21 | Reagovat

Aaaha, počasie sa zatiahlo, jeseň s hmlami pomaly prichádza, a tým sa približuje aj to tvorivé obdobie, že? :)
Keď som začala čítať, prišla aj na mňa taká vlna, že by som konečne niečo napísala, ale...ale. Tá inšpirácia pokulháva. :/ Ale tvoja časť vyzerá byť zaujímavá, som zvedavá na toho lovca.

2 Polly Polly | 21. srpna 2017 v 6:55 | Reagovat

[1]: áno áno, zopár dni pršalo a bolo skvele. Vieš čo,mne keď niečo napadne, tiež niekedy trvá aj mesiac, kým je z toho kompletný obraz. Inšpirácia prichádza pomaly a postupne. Cca pred mesiacom som si vágne zapísala scénu ako Luka vyťahuje za ruku von Bazila a až teraz niekedy prišiel ten zvyšok😂

3 StandyB StandyB | 25. srpna 2017 v 10:21 | Reagovat

ho ho ho dobré sa tá epizóda začína :)

4 Polly Polly | 25. srpna 2017 v 12:56 | Reagovat

[3]: som rada😁

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama