séria: ČIERNY LEO VIII.: Dračie Srdce (FINÁLE)

17. června 2017 v 6:56 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
O Mesiac Neskôr

Údolie Krvavých Ruží sa opäť stalo miestom, kde býval rád. Miestom, z ktorého nikdy necítil potrebu odsťahovať sa a dobre vedel prečo. Malé mesto spĺňalo jeho požiadavky na všeobecný pokoj striedaný neškodnými akciami, ktoré Údolčania zbožňovali. Aj keď sa v ňom vždy niečo dialo, súčasne sa v ňom na mnohých miestach nedialo nič. Opäť sa stalo miestom, kde ostal žiť jeho najlepší kamarát, kde viedol svoj milovaný antikvariát, kde s ním prežívala dni jeho Viki...
Leontín, zahĺbený do netypicky pozitívnych myšlienok, jej mĺkvo stisol ruku. Kráčali spolu popri rade domčekov, za ktorých zadnými dvormi sa týčil už len les, príjemne osviežení po letnom kúpaní v jazere, po ktorom sa nemali kam ponáhľať, preto nechali plavky uschnúť priamo na sebe. Viktória mu stisk opätovala, hoci ďalej hľadela kamsi pred seba. Zamyslene sa pousmiala. Kráčala pri ňom v dlhých letných šatách s ťažkým vzorom. Za od slnka zružoveným krkom mala uviazanú šnúrku svojich strakatých bikín.
Zaľúbene sledoval krivku jej profilu.

Všetko bolo ako prvýkrát.
Skutočné, tak trochu bláznivé a hlboké.
Kdesi pred nimi pobehoval jeho boxer so srsťou stále mokrou od posledného nadšeného sa rozbehnutia do ľadového jazera.
Leto sa skrátka podarilo - pomyslel si Leontín, ktorý inak, ako každý jedinec preferujúci čierne látky, horúčavy neobľuboval.
"Ahoj, Taras," odkiaľsi k nemu doľahol tlmený pokojný hlas. "Bol si sa okúpať?"
Kým sa zadíval pred seba, stihol si všimnúť, ako sa Viktórii na okamih prekvapene rozšírili oči a jej úsmev razom zmizol.
Blížili sa k Sárinmu domu.
A tam, pri bráne, stála v kvetovaných košeľových šatách, s veľkou sivou kabelku, Sára. Taras pri nej postával a snažil sa priateľsky krútiť svojim drobným chvostom.
Leontín pocítil ako ho pichlo v žalúdku.
Raz to muselo prísť! Kde-tu bolo potrebné prejsť okolo jej domu, takže išlo len o otázku času, kedy sa náhodne stretnú.
Viktória jeho nervozitu zacítila. Nepozrela na neho, ale pocítil ako mu zasa stisla ruku a palcom mu jemne pohládzala dlaň.
Sára sa zohla a poškrabala Tarasa za uchom. Keď sa vystrela, všimla si aj ich.
Zarazene znehybnela.
Sledovala, ako sa k nej pomaly blížia a Leontín si s nevôľou uvedomil, že sa musia pristaviť.
Vlastne by mu to neprekážalo. Ale vzhľadom na posledné udalosti sa slušne hanbil. Pretože pri ňom bola Viktória - ako svedok jeho fatálnej chyby.
Zastali a so silenými úsmevmi sa pozdravili. Sára však ostala vážna a Viktória sa tiež neunúvala úsmev ďalej predstierať.
"Vyzeráš, že sa niekam chystáš," podotkol Leontín a bradou pohodil k jej objemnej taške.
"Pravda je taká, že už týždeň sem chodím iba cez deň," podotkla.
Nechápavo zdvihol obočie. Aj Viktória pozabudla na nesympatie a zatvárila sa zvedavo.
"Prišla som iba odovzdať posledný kľúč," vysvetlila.
Leontínovi došlo, že menší zväzok kľúčov ešte stále drží v ruke.
"Odovzdať kľúč?!" neovládol sa a neveriacky vydýchol. "Sára, ty sa sťahuješ?"
"Kupca som našla rýchlo," zdržanlivo dodala.
Takže takto to celé skončí?! - niečo sa mu na tom rozhodne nezdalo správne - Proste zmizne?!
Pôsobila vzdialene a nečitateľne, presne ako keď ju pri tejto bránke stretol prvýkrát.
"Naozaj si myslíš, že je rozumné donekonečna od všetkého utekať?" vyletelo mu z úst.
Viktória na neho krátko pozrela.
Netušil, prečo to povedal, iba skrátka musel.
Sára sa zatvárila, akoby dostala facku. Mierne sa od neho odklonila.
"Nehnevaj sa, Leontín, ale to už skutočne nie je tvoja starosť!" nechala sa počuť, očividne sa musela mimoriadne ovládať.
Kľúče putovali do kabelky.
Až vtedy si všimol, že na kľúčenke má pripevnenú maličkú bábiku proti strachu, ktorú zabudol vo vankúši v jej hosťovskej izbe.
Takže odteraz je iba drobnou, tak trochu strašidelnou, spomienkou.
"Majte sa dobre," povedala už o čosi miernejšie a hneď vykročila popri dome.
"Nech sa ti darí," neisto za ňou hlesla Viktória.
Sára sa ani neohliadla. Mierila k jednej z postranných uličiek, kde mala zaparkované auto.
Leontín sa za ňou neprítomne díval.
"Kiež by pokútne hračky Madam Crn naozaj fungovali a ona sa zbavila všetkých svojich strachov," povzdychol si.
"Čo tým myslíš?" spýtala sa Viktória.
Jej hlas znel opäť uvoľnene.
Vytrhol sa zo zadumania a pozrel na ňu. Neodvažoval sa spýtať, čo si o Sárinom odchode myslí. Odteraz ju už pred ňou nikdy nebude musieť spomenúť.
"Ále...," zatiahol a ruka v ruke s ňou znova vykročil, "... na jej kľúčenke visí guatemalská bábika od..."
"Ahoj!"
Náhle ho prerušil takmer známy hlas.
Spravili sotva dva kroky a zasa stáli. Taras zaujato strihal ušami a hľadel na dom.
V otvorených dverách stál svetlovlasý mladík v príšerne roztrhaných čiernych rifliach. Jeho diery na kolenách boli oproti nim bodky po špendlíku. Z rozhalenej košele mu vykúkalo mentolovo zelené tričko, na ktorom mu spočívalo zo päť dlhých príveskov.
A za ním, v hale domu, sa črtali lepenkové škatule.
Baltazár sa k nim cez trávnik rozžiarene rozbehol, až sa mu z hlavy sfúkol štýlový zelený klobúk a jeho poletujúce vlasy odhalili červeno-modré časti.
Prudko zabrzdil pri plote.
"Lesane si vôbec nepomohol!" vybalil na neho so širokým úsmevom.
Leontín ako obarený hľadel do jeho očí - jedno modré, druhé hnedé.
"Ona... ona si to neželá."
"Och, áno!" - prehnane mávol rukou Baltazár. "Keď si Lesana čosi neželá!" zdôraznil slovo, "... tak je to definitívne."
"Máš pozoruhodné oči," zrazu sa ozvala Viktória.
Leontín stratil slová. Posledné, čo by čakal bolo, že nový majiteľ bude práve pojašený spevák s heterochrómiou, ktorého stretol len čosi vyše mesiaca dozadu. Viktória sa však sladko usmievala. Bláznivý chlapec sa jej očividne pozdával.
"Ďakujem a ty si..."
"Viktória."
"Ja som Baltazár, ale... počkať," na chvíľu sa vo svojom úsmeve zarazil, keď si všimol ich spojené ruky. "Ty a Leo... ale on predsa... nechodí s tou nafrnenou tmavovláskou, od ktorej som kúpil dom? Myslel som si, že sa sťahuje k tebe!" - obrátil sa priamo k nemu a zatiaľ čo Leontín sa zamračil, Viktória si prskla smiechom do dlane. "Samozrejme, je skvelé mať blondínu. Nič proti!" - obranne zdvihol ruky. "Veď aj ja som blondína! Ale vyzerali ste ako starí manželia s veľkým problémom, keď ťa vtedy tak sekala. No a zrazu si tu s vysmiatou, drobnou, chutnou... ale keď nad tým tak uvažujem, asi odo mňa nie je veľmi taktné spomínať pred tvojou terajšou tvoju bývalú."
"Neskoro," sucho podotkol Leontín.
Okamžite sa rozpamätal, čo mu na Baltazárovi prišlo divné a otravné.
Tie jeho ústa... ktoré predbiehajú mozog.
"Budeš v dome bývať sám?" priateľsky sa spýtala Viktória.
"Jasné," energicky pritakal.
"Mladé chlapča a vlastné peniaze na dom..." - zagúľala očami.
Pretože oni boli takmer tridsiatnici a Baltazár mal dvadsať. Neobvyklá situácia.
Baltazár sa oprel o plot a snažil sa o čosi ako kultivovanejší tón, čo sa mu veľmi nedarilo.
"Naši sú za vodou," podotkol. "Pozemky a podobne. Naša rodina má siahodlhý rodokmeň. Aristokratický."
"Páni!" - úprimne sa nad aristokratom v roztrhaných rifliach nadchla. "Som kunsthistorička. Odteraz si môj obľúbený sused."
Melodicky sa zasmial. Jeho hlas bol zvučný, no mäkký. Akoby spieval neustále.
"Keď sa zabývam, môžeš ma vyspovedať. Ukážem ti náš erb, aj rodový strom. Nevychvaľujem sa? Keby tu bola mama, už by mi letela facka. Ani by si nezobliekla rukavičku."
"Nebudeme ťa viac vyrušovať od vybaľovania" - Viktória mu kývla a Leontín zamrmlal:
"Ahoj."
"Ahojte!" - mával im.
Vykročili spolu po ceste. Cítil jej pobavenie.
Chvíľu kráčali mlčky, ale keď už mali dom za sebou, Viktória zrazu podotkla:
"Boli časy, kedy som bola presvedčená, že obyvatelia tohto domu sú pre teba osudoví. Ale s Baltazárom si hádam nezačneš nič," podpichla ho.
Leontín sa krátko zasmial.
"Strašne smiešne," sucho skonštatoval.
Lenže po chvíľke ho čosi prinútilo za chôdze sa pootočiť a opäť sa zahľadieť k tomu domu.
Baltazár ešte stále ostával opretý o plot.
No už sa neusmieval. Po jeho nákazlivej energii teraz nebolo ani stopy.
Trudnomyseľne za ním otáčal tvár.
A jeho dvojfarebné oči ho uprene pozorovali.



KONIEC
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | Úterý v 13:57 | Reagovat

opäť podarené dielko Polls :) ja som faninka Leontína :D však vieš :) a som Happy, že si Sáru odstavila :) a zvyčajne nie si veľmi na happy end-y som rada, že si urobila výnimku :)!!!!

2 Polly Polly | Web | Úterý v 14:06 | Reagovat

[1]: ale to mi hovoríš už roky a medzičasom som si zvykla na samé šťastné konce ;))) ďakujem za prečítanie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama