séria: ČIERNY LEO VIII.: Dračie Srdce (*5)

16. června 2017 v 6:53 | Polly |  séria: ČIERNY LEO

V stredu podvečer kráčala Viktória stíchnutou chodbou barokového hotela Terra za recepčným Oliverom, ktorý ju bez zastavenia viedol k akejsi bližšie neurčenej miestnosti. Hotel bol prekvapivo tichý, ale Oliver jej vysvetlil, že mali problémy so strechou (čo bola skutočne šťastná náhoda) a zo päť dní, kým sa neopraví, nebudú ubytovávať. V každom prípade jej prišlo trochu neobvyklé, že práve on jej včera zatelefonoval do múzea, aby si prišli obhliadnuť akýsi "neuveriteľne drahý a naozaj starý kus nábytku," ktorý majiteľ zvažuje múzeu darovať.

Vysoké biele sandáliky jej klopkali v tichej chodbe. Vial za ňou rovný ľahulinký krémový plášť siahajúci jej až po členky. Z priesvitného zloženého dáždnika so sakurovými kvietkami kvapkalo na podlahu, z čoho nemala dobrý pocit. Za oblúkovitými oknami však lialo. Búrka sa akiste strhla z prehnaného tepla, čo nastalo na poludnie. Podvečer doľahol na Údolie zatiahnutý a modrý, dážď vytrvalo bubnoval do skla.
Túžila byť doma. Nechcela extra prácu, nechcela sa silnejšie upínať na aktivity v múzeu, na svoju nemodernú kanceláriu s oknom, z ktorého mohla sledovať dianie na ulici bez toho, aby čo i len vstala zo stoličky... keď beztak mienila podať výpoveď.
Pozorovala okná mihajúce sa popri nej jedno po druhom a clivé potôčiky vody, čo po nich stekali.
Takmer na Oliverovu prítomnosť zabudla.
Stačilo len málo a prijala by hudbu sprevádzanú krásnym mladíckym spevom ako čosi, čo sa iba tak vynorilo v jej hlave.
Keď sa však vytrhla zo zadumania a uvedomila si, že je skutočná, konečne odlepila oči od okien a prekvapene sa zahľadela na koniec dlhočiznej chodby k dvojitým dverám.
Spieval nízko, no nie hlboko. Spieval hebko a ľahulinko.
Hudba, akoby sa plazila spod prahu dverí a jemne sa rozptyľovala, odrážajúc sa od stien. Ladila so šumom dažďa.
"Čo sa deje?" ticho sa spýtala.
Akási hĺbka v tónoch ju primäla stíšiť sa a nerušiť ich.
Oliver však vôbec nereagoval.
Nepočul ju? - zmätene uvažovala, hľadiac na jeho hrdo vystretý chrbát.
Čím bližšie k dverám konča chodby boli, tým hlasnejšie hudba znela.
Nebola však rušivo hlučná. Pieseň sa vyhýbala lenivej romantickej rovine, nebola však ani tanečná. Vytvárala príjemnú, priam rozprávkovú stopu.
Oliver zrazu prudko zastal. Namiesto toho, aby jej dvere otvoril, odstúpil k stene a s úsmevom k nej natiahol ruku.
Viktória na neho nechápavo pozrela, až kým jej nedošlo, že si žiada jej dáždnik.
Prečo to rovno nepovedal...? - jej zmysly začínali byť napäté.
Inštinkt jej našepkával nelogickú myšlienku, že sa čosi chystá.
Váhavo, zamračene, mu dáždnik podala.
Oliver bez slova, no s nemiznúcim úsmevom, natiahol druhú ruku.
Bola z jeho správania natoľko vedľa, že si z ramena bez protestu stiahla malú lososovú kabelku a odovzdala mu ju. Oliver si ju prehodil do ruky k dáždniku a zrazu dvakrát dunivo zabúchal na dvere.
Viktória stála priamo pred nimi.
Spevák jemne, hĺbavo naťahoval hlas, keď sa dvere pozvoľna otvárali.
Oliver siahol do vrecka nohavíc a čosi silno sfúkol z dlane.
Viktória chvíľu nechápavo civela do oblaku zlatého prachu, za ktorým sa dvere otvorili dokorán a v okamihu, keď opadol, zbadala že ich otvára...
... Tichomír?! - zarazene pozorovala ako ustupuje nabok a mierne predklonený jej rukou galantne naznačuje, aby vošla.
Mal na sebe Oliverov odev - bielu košeľu, vestu a zlatého motýlika. Vlasy mal spletené do vrkoča, čo mu mimoriadne sedelo.
Zmocnil sa jej pocit, akoby sa ocitla v absurdnom sne.
Kútikom oka vnímala, že Oliver ju posiela dnu rovnakým gestom ako Tichomír.
Jej klíčiaca zvedavosť však už teraz zvíťazila. Po mračení už nebolo ani stopy. S opatrným, no prekvapeným, výrazom vkročila do rozľahlej spoločenskej miestnosti.
Sotva prekročila prah a hudba ju doslova obostrela, zniesli sa na ňu ľahulinké pestrofarebné pierka, za ktoré tento krát mohol Tichomír.
Pohla sa, aby im unikla. Zbadala hrubé sviece. Horeli rozmiestnené na parapetoch oblúkových okien a pozdĺžne lemovali celú sálu. Mihali sa do sivo-modrého búrkového večera.
Netušila, o čo tu ide, ani prečo tu vôbec je.
Kráčala strnulo, až kým jej znenazdajky cez zorné pole nepreletela nadýchaná záplava zlatej trblietavej látky, ktorá ju doslova očarila. Keď sa pred ňou tanečnica zakrútila v dokonalej piruete, ľahulinké tanečné šaty ju snovo nasledovali.
Lujza... - došlo jej.
Iba udivene otvorila ústa, keď ju Lujza chytila za ruky a so smiechom sa zatočila aj s ňou samotnou. Viktória si uvedomila, že začula aj vlastný smiech - neveriacky a krátky, ako za neho ani nemohla.
Lujza jej pustila jednu ruku, ale druhú si nechala v dlani a obzerajúc sa na ňu cez rameno ju s úsmevom ťahala priamou cestou dopredu.
Viktória sa zahľadela pred seba a jej oči sa v okamihu vytočili dohora k malému pódiu.
Takže odtiaľ pochádza hudba... - zistila.
Jej pozornosť sa upriamila na ruku v čiernej rukavičke, ktorá čnela do výšky, keď sa éterická gitaristka chystala znova v pravý časť magicky dotknúť strún.
Chlapec v popredí spieval.
Všetci boli v čiernom, len gitaristke sa na nadýchanej sukni ukazovali modré obrysy gotických katedrál.
Kráčali v ústrety nim a Viktória sa vôbec nebránila. Po dlhom, ba priam trpiteľsky dlhočiznom čase, sa jej do žíl vlieval život.
V polovici sály si uvedomila, že po pravej strane stojí secesný gentleman, ktorého v istý deň zočila vo svojom okne. Teraz sa však netváril smutne.
Usmieval sa...
Ctibor s pohľadom upretým priamo na ňu luskol prstami.
Z prekrásneho plastického stropu sa na neho zniesla záplava chladivého dúhového snehu. Nikdy nič podobné nevidela a prišlo jej ľúto, že čosi také kúzelné teraz vníma výlučne ona, hoci nerozumela, za čo si to zaslúži.
Kryštáliky vločiek odrážali celé farebné spektrum, ktoré pôsobilo v tlmenom svetle ešte o čosi sýtejšie, ako keby ho pohládzalo slnečné svetlo.
Do okien zadul silný vietor.
Pastelové vločky pred ňou na okamih vytvorili nepreniknuteľný závoj.
Automaticky zaspätkovala, ale Lujza ju nekompromisne potiahla dopredu.
Okúzľujúci sneh jej ustúpil a ona po ľavej strane zbadala... Damiána. Oblečeného rovnako ako Oliver a Tichomír.
Všade samé zlato - napadlo jej, už takmer na konci sály, keď nad ňou Damián so zlatým motýlikom vystrelil do vzduchu spŕšku farebných konfiet. Trocha sa zľakla.
A náhle si uvedomila, že Lujza ju už nedrží. Baletným krokom sa pripojila k Damiánovi, ktorý ju spokojne objal okolo ramien.
Vlasy mala plné konfiet, pierok a zlatého prachu.
Pozrela pred seba.
Už len zopár krokov k pódiu...
Jej oči prvýkrát klesli o čosi nižšie.
A tam, v čiernom saku a priamo pred pódiom, kľačal na jednom kolene Leontín.
Viktória zmeravela a zastala. Pochopila, že teraz prišla ťažká časť. Že posledné kroky sú len a len na nej...
Ale teraz iba stála a upierala na neho nečitateľný pohľad.
Leontín držal v ruke otvorenú škatuľku so snubným prsteňom.
S tým, ktorý mu už raz vrátila. S jemným prstienkom posiatym nerovnako veľkými guľôčkami zirkónu.
Bol vážny.
Oveľa bledší ako obvykle býval.
Upieral na ňu svoje zlato-hnedé hlboké oči. Čítala v nich obavy a náznak nefalšovaného strachu.
Tie posledné kroky k nemu nakoniec spravila.
Sama. Pozvoľna.
"Odpusť mi," prehovoril.
Počula, že má nervozitou zovreté hrdlo. Ale vzmužil sa a s hlbokým nádychom pokračoval.
"Odpusť mi, prosím, všetko čo som ti spôsobil. Všetky svoje plytké poklesky... najviac ten posledný...," na okamih sklopil zrak a jej bolo jasné, že má na mysli svoj krátky vzťah so Sárou, čo ju za posledné mesiace bolel najviac, "... všetky poklesky budem naprávať celý svoj život. Náš život," znova k nej placho vzhliadol. "Ak mi dáš ešte poslednú šancu."
Nedokázal odhadnúť, čo si myslí, čo ho v tej chvíli doslova mučilo. Zacítil sa ako vopred odsúdený k neúspechu. No predsa si bol istý, že už nikdy nebude žiť pokojne, ak sa opäť nespýta:
"Vydáš sa za mňa?"
Viktória mu hľadela do očí.
Prsteň ju nezaujímal, hoci prvýkrát veľmi túžila nosiť ho na prste, aj keď bolo správne vrátiť mu ho.
Zaujímal ju on.
... On...
Hudba hrala kdesi na pozadí ich vnímania, napäté pohľady svojich priateľov necítili.
Pozerali si do očí. A potichu opäť spájali niť, čo sa nikdy nemala pretrhnúť.
Už zistil, že iba ona jediná ho dokáže prijať takého, aký je - s jeho prekliatím, s jeho potrebou samoty, s jeho čudáctvom a mizantropiou.
Už pochopila, že on je ten, čo ju zachránil, keď jej nik iný pomôcť nedokázal, keď nik iný jej nevyslovenú žiadosť o pomoc - aj keď vyslanú - nezachytil, že on žije pre ňu a iba ona mu môže odpustiť jeho neskúsené poblúdenie v ľudských vzťahoch. Pretože vie, aký je... Nevinný a hlboko v sebe úprimne dobrý.
Pretože ho pozná najlepšie.
Pretože ho ľúbi.
Viktória sa nežne usmiala.
Leontínovi zažiarili oči.
Potom prikývla.
Doslova vyskočil. Jeden druhému sa vrhli do náručia.
Viktória sa postavila na špičky a pevne ho objala okolo krku.
Zatvorili oči.
Oboch sa ich zmocnil pocit, akoby sa po akejsi dlhej a úmornej ceste konečne vrátili domov, ku knihám a rozohriatemu krbu.
Nikto zo skupiny Bloody Pie sa nenechal vyviesť z konceptu. Baltazár ďalej spieval, hoci miestami pôsobil, akoby sa chcel rozosmiať. Zo vzájomného objatia ich začínali rušiť dlane potľapkávajúce im chrbty a prsty ťahajúce jej plášť, či jeho sako.
"Preboha, už jej navleč ten prsteň!" začuli netrpezlivú Lujzu.
Čelami ostali pri sebe. Dosť sa skláňal. Páčilo sa mu vrátiť sa k naučenému pohybu sústavne sa veľmi skláňať. V ich umelo vytvorenom súkromí jej na prst rozochvene navliekol snubný prsteň.
Chytila mu obe trasúce sa ruky do svojich hrejivých dlaní.
"Už sa neboj," láskavo šepla. "Opäť je všetko tak, ako má byť."
Jeho milujúca Viki... - ešte viac sa rozcítil.
Zobral jej tvár do dlaní a konečne ju pobozkal.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 16. června 2017 v 10:55 | Reagovat

opäť som sa rozcítila...ako som vravela ziadost o ruku bola tak infantilná a carovna ako samotná Viki :) som rada že to nakoniec dopadlo správne....Leo by sa pri Sáre trapil a potrebuje konecne oporu a osobu, ktorá mu rozumie....:) ktora bude pri nom stat ked ho bude opat strasit :D

mala by si vydať elektronicku zbierku :) Čierny Leo a duchárske prípady :D

2 Polly Polly | Web | 16. června 2017 v 11:03 | Reagovat

[1]: Bála som sa, že to bude až príliš gýčové, ale zasa sa mi to hodilo k Vikinej povahe. Sáru by napríklad požiadal úplne inak, oveľa sofistikovanejšie.
haha, porozmýšľam, ale asi až vtedy, keď bude Leov príbeh uzavretý :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama