séria: ČIERNY LEO VIII.: Dračie Srdce (*4)

15. června 2017 v 6:45 | Polly |  séria: ČIERNY LEO

Keď ho uprostred noci zobudili lahodné a zvláštne gitarové tóny, sprvu sa domnieval, že sníva. Spí a blúzni o gotickej divožienke, ktorá ho vábi do svojich osídiel prízračnou, nadpozemskou hudbou.
Leontín hľadel do tmavého stropu a postupne mu dochádzalo, že hudbu počuje stále.
Jediné, čo vedel bolo, že neprežíva nočný des, čo by sa mu prenášal do reality a tóny, ktoré počuje tak blízko a zároveň ďaleko sú nasiaknuté melanchóliou. Ako horko-sladká spomienka.
Omámene sa na posteli posadil. Spánok ho zo svojich pevných motúzov nechával rozmotávať neochotne.
Prikrývka sa mu pozvoľna skĺzala z tela. Schmatol ju a vytrhol neviditeľnému zákernému duchovi z rúk. Nevenoval mu však pozornosť.

Jeho spálňa, akoby sa čoraz viac zapĺňala tónmi, ktoré sa mu hromadili na pokožke a pobádali ho vstať. Spustil nohy k podlahe a poddal sa ich čaru.
Vstal a vykročil. Z oblúkovitého čela drevenej postele stiahol svoj župan a prehodil ho cez seba. Zaväzujúc si opasok vykročil zo spálne.
Zo schodov schádzal ako námesačný. Smeroval rovno za hudbou, ktorá ho priťahovala ako spiaceho mesiac v splne a navíjala si ho ako na oceľové lanko. Nedokázal sa vytrhnúť.
Prešiel cez dom a bosý vyšiel do jemne chladivej noci, na svoj zadný dvor.
Ocitol sa pri hudbe.
Dvor zalievali svetlá lampášov na dome. Kúštik od ich medovej žiary, v tlmenom polnočnom svetle, sedela na jeho provensálskej lavičke gitaristka a hrala.
Jeho boxer, ktorý ako strážca dvora totálne zlyhal, jej krotko ležal pri nohách. Ale mohol sa mu diviť, že sa správal ako baránok? On sám sa k nej opantane sunul.
Pozrela na neho a usmiala sa. Jej kabátik aj mäkká nadýchaná sukňa boli z bordového zamatu. Porcelánovo bledá tvár s karmínovými perami v medovo-mesačnom svetle doslova žiarila.
Zaiste Damián jej včera prezradil, kde býva... - bol sotva schopný triezvo uvažovať.
Podišiel k nej a s posvätnou opatrnosťou klesol do trávy pred lavičku. Vytočil k nej vážnu tvár a odovzdane počúval.
Sledovala hmatník, len kde tu na neho pozrela. V očiach sa jej zračil malý úsmev.
Srdce sa mu jemne trepotalo, akoby ho rozochvievali jej struny. Zalieval ho nadpozemský definitívny pokoj. Sediac v tráve, presne o polnoci, započúvaný do jej hudby, sa zahĺbil do seba a uvedomil si svoj magický hebký príjemný pocit.
Čosi v ňom ho - čím odmietavejšia Sára bola - čoraz viac pobádalo mať svoje schopnosti aspoň trochu rád. Pretože predsa nemôžu byť až tak zlé... On sám s nimi nemôže byť až taký zlý!
Veď iba vďaka nim tu teraz sedí pri nej, iba vďaka nim mal v živote Ctibora, iba vďaka nim prežil najkrajšie obdobie vo svojom živote s Viktóriou...
Pri poslednej myšlienke sa zatváril, akoby sa prebral zo sna a oči sklopil k zemi.
Sledoval steblá trávy. V hlave mu zrazu hučalo. Ani nezachytil moment, kedy prestala hrať. Len bolo zrazu vôkol neho ticho prerušované cvrlikaním nočného hmyzu.
Vytlačil z hlavy obraz jeho a Viktórie kráčajúcich vedľa seba v lejaku - ona tlačila jeho bicykel a on nad nimi držal jej dáždnik... a vzhliadol ku gitaristke.
Lesana ho skúmavo pozorovala. Držala hmatník gitary a druhú si o ňu zľahka opierala v nenútenom geste, aké rokmi nadobudnú iba skúsení hudobníci.
"Ďakujem za stredovekú lyriku, ktorú si nechal v Divej Ruži. Pochopila som, že kniha je pre mňa" - na okamih sa odmlčala, potom podotkla: "Viem o obavách, čo má o mňa zvyšok skupiny."
Očividne však ich starosť nezdieľala.
"Možno... možno sú opodstatnené," opatrne začal.
Ako jej vysvetliť, že má pri sebe ducha a nevydesiť ju?
Lenže ona sa zrazu mäkko usmiala a povedala:
"Pozri..."
Zobrala do dlane strieborný prívesok draka.
A ten sa priamo pred Leontínovými prekvapenými očami zniesol do výšky.
Taras, vetriaci čosi, čo mu už nebolo po vôli, vstal a rozbehol sa do domu.
Hľadela priamo na neho, keď prívesok na dlhej retiazke zavisol vo vzduchu a úplne z ničoho sa pri ňom zhmotnil jeho zrkadlový obraz z čierneho kovu. Spojili sa. Ich chvosty sa do seba zaplietli a vytvorili náznak dračieho srdca.
Od čierneho draka sa ťahala tmavá retiazka a Leontín si z čista jasna uvedomil, že sa pozerá na prízrak vysokého mladíka, ktorý sedí hneď vedľa Lesany na lavičke, jeho krvavo červené oči spočívajú na nej a sú beznádejne pripútaní.
Vie o ňom! - došlo mu - Nevidí ho ako on, ale rozhodne o ňom vie!
Šokovane otvoril ústa.
"On bol tvoj...," vydýchol.
"Nie tak, ako si myslíš," uistila ho, načisto vyrovnaná s faktom, že jej drak je práve zapletený do draka, ktorý patrí k neviditeľnej bytosti. "Vinc a ja sme spriaznené duše. Obaja sme hrali v Bloody Pie. Dračie prívesky sme našli na jednom festivale, kde sme vystupovali. Sú lacné, ale...," pousmiala sa, "... už vtedy pre nás v našom priateľskom zväzku znamenali veľa. Keď Vinc zomrel, plne som v skupine zastúpila jeho miesto."
"Ako?" šepol.
"Závislosť."
Leontín podvihol obočie.
Prízrak vedľa nej Lesanu sústavne túžobne pozoroval. Akoby sa po smrti tiež pridal k zástupu jej obdivovateľov.
"Čo je? Domnievaš sa, že drogy berú len vyčerpaní slávni rockeri? Niekedy tomu prepadne aj niekto, kto márne čaká na deň, kedy prerazí do veľkého sveta."
Ťažko si povzdychla a na milisekundu vyzerala vzdialene a nešťastne.
"Už krátko po jeho smrti som zreteľne cítila, ako mi vedie ruky," vrátila sa k nemu. "Cítila som jeho dotyky, ako keď ma usmerňoval a učil hrať. Rozumieš... poznala som jeho ruky! Áno, Baltazár má pravdu, tak trochu sme sa stali jednou osobou."
S láskou pohladila oblúk gitary.
"Ale domnievaš sa, že by som takto dokázala hrať bez neho? Čo by som bez Vinca vlastne bola? Kým?! Dobrou gitaristkou, ktorú obdivujú, sú do nej zaľúbení... Nie je však správne pokúsiť sa doslova ľudí uhranúť hudbou? Som predsa muzikantka! Chcem ich zakliať do melódie. A čím by bol Vinc bez svojej hudby?" oduševnene sa spýtala.
"Popolom," pochmúrne hlesol Leontín.
"Áno, prach si a v prach sa obrátiš. Nič viac. Stal by sa spomienkou na čosi melodické, čo zaniklo v kakofónii úbohej závislosti."
Chytila retiazku a jemným pohybom drakov rozpojila. Mŕtvy hudobník zmizol. Pohltila ho tma za hranicami svetla, v ktorom Lesana sedela.
Leontínovi až teraz naplno došlo, čo sa skutočne deje.
"Ty moju pomoc vlastne vôbec nechceš!" ohúrene vydýchol.
Uvedomil si, že vôbec prvýkrát v živote stretol niekoho, kto sa svojho ducha zbaviť nechce!
"Nie" - s úsmevom pokrútila hlavou a jej "nie" bolo sladké, nežné a nekonečne odhodlané. "Som tu, pretože ty, chlapče, si veľmi zaujímavá bytosť. A je úľava s niekým sa o Vincentovi konečne porozprávať."
Leontín jej kompliment prešiel mlčaním.
"Spozorovala som, ako si z kaviarne utiekol za tou nízkou blondínkou," bez váhania začala a on spozornel. "Vytiahla ťa von, akoby ste v sebe mali magnety" - zahľadela sa mu do očí. "Niektorým z nás sa pošťastí stretnúť človeka, s ktorým sme ako jedno. A len spolu s ním dokážeme byť tou najlepšou verziou seba. Rozumieš mi?"
Mĺkvo prikývol.
Doliehala na neho clivota.
Trpezlivo pozoroval, ako siahla do zamatového kabátika a vytiahla dlhú špičku, do ktorej si vložila cigaretu. Vybrala gotický zapaľovač so vsadeným červeným kameňom a pripálila si. Všetko robila nadmieru pomaly a pedantne, akoby mu dávala čas na premýšľanie.
Zhlboka si potiahla a vyfúkla smerom k nemo obláčik dymu.
"A si pripravený byť pre niekoho nepostrádateľný?" spýtala sa.
A riskovať ďalšie vlečúce sa umieranie, keď ich celok čosi roztrhá na kusy? - doplnil si v duchu.
"Neviem," úprimne šepol.
Hľadiac na trávu sa ponoril do svojej ťaživej temnoty.
Po chvíľke začala Lesana opäť hrať.
**********

Sárina spálňa... to bolo niečo úplne iné ako dni, keď mávala v jej izbe spálňu Anastázia. Sára si vôkol seba rada vytvárala staromódne prostredie. Steny niesli kvetinovú tapetu, pri nočnom stolíku stála stolička s vyšívaným podsedákom a posteľ bola až príliš mäkká a plná malých vankúšov. Napriek jej príšernej mäkkosti však spal tvrdo a spal by až do rána, dýchajúc vôňu Sáriných zamatových vlasov, keby sa mu do mysle nevkrádalo vytrvalé ťukanie havranieho zobáku, ktorý mátožne vyklopkávala na zatvorené okno. Zvuk bol monotónny a čím viac sa preberal, tým hlasnejší sa mu zdal a o to viac sa ho zmocňoval pocit, že ho ktosi pozoruje.
Keď už so zatvorenými očami celkom vnímal okolie, pocítil ako mu ktosi z tela pomaly ťahá prikrývku.
Zlomyseľník... - otrávene si pomyslel Leontín.
Schmatol ju a vytiahol ju vyššie, pretože takto ju zároveň sťahoval aj zo Sáry, ktorá mala iba dlhú, ale ľahkú nočnú košeľu z magentového saténu.
Keď to však spravil, posteľ zapraskala a matraca sotva citeľne poklesol, presne pri jeho nohách.
Zjavil sa! - okamžite bol čerstvý a s vytreštenými očami civel do tmy - Konečne!
Zloprajný prízrak ho trápil už tak dlho, že ešte aj on sem tam pocítil zvedavosť.
Sára stále pravidelne odfukovala. S napätým pohľadom na jej profil sa opatrne posadil.
Pozrel pred seba.
V tej chvíli mu k ústam vyletela ruka a z boku so do nej zahryzol, aby nevykríkol. Zhlboka sa nadýchol, ale aj jeho nádych mu prišiel rozrušujúco hlasný.
Lenže tam... na okraji postele pri jeho nohách... sedel chlapec s prestrelenou hlavou a bez slova na neho upieral svoje kalné oči s červenými dúhovkami.
Sárin kamarát! - v sekunde mu došlo - Ten, ktorý sa nešťastnou náhodou zabil zbraňou jej otca.
Takže celý čas to bol on...
Leontín len tak-tak upokojil svoj dych. Pohľad na chlapcovu hlavu, ktorá mala príšernú otvorenú ranu pri ľavej sluche, bol neznesiteľný! Hoci bol mŕtvolne sivý, ako obvykle vídal duchov, hoci teraz to len umocňovalo dojem hrôzy, jeho otvorená rana bola krvavo červená rovnako ako jeho oči. Červeň prerážala aj tmu. Tričko mal celé posiate krvavými škvrnami.
Netušil, prečo sa niektorí duchovia pri priamom kontakte vracajú do svojej pôvodnej formy a iní nie, ale mŕtvy chlapec už iba so svojím prázdnym výrazom pôsobil ťažkopádne. Možno ani nemal tušenia ako si podobu zmeniť.
Riskol to a stiahol si ruku z úst.
"Čo odo mňa chceš?" rozochvene šepol
Prízrak pootvoril svoje bezkrvné pery.
Leontín pocítil, ako posteľ jemne vibruje z jeho energie, keď polohlasne prehovoril:
"Nie ste spolu takí, akí máte byť."
"Nie?" hlesol, neschopný odlepiť od neho nepokojné oči a skontrolovať, či sa Sára nepreberá.
Dokázala by zbadať prízrak chlapca, ktorý nad ňou od tragického incidentu stále bdie?
Pretože Leontínovi došlo, že to tak je.
A zdrvilo ho, keď pochopil, čo sa mu snaží povedať. Pretože to sám podvedome tušil.
"Nechaj ju tak," povedal duch.
Leontín uhranuto sledoval jeho pomalé ústa, keď prízrak vyslovil:
"Nemiluješ ju."
Prešiel pohľadom na jeho mŕtvolným srieňom potiahnuté oči... lenže to už tam nebol!
Hľadel do čierňavy, za ktorou sa rysoval nábytok.
Zhlboka sa rozdýchal, pretože doteraz dýchal iba plytko. Pocit vnútorného zdrvenia postupoval a jedno po druhom mu dlávil hruď, srdce, hrdlo...
V akomsi polo-fyzickom kŕči sa schúlil do postele, Sáre obrátený chrbtom.
Takmer bez žmurknutia civel na stoličku pri posteli, hoci ju sotva skutočne vnímal.
Zrazu pocítil, ako sa mu po lícach nezadržateľne spustili slzy. Prekvapilo ho to, ale nebolo v jeho moci zastaviť ich. Zahryzol si do pery a tlmene vzlykol. Slzy sa ďalej rinuli a on už nemal inú možnosť ako poddať sa im.
Všetko, čo sa hromadilo od onej búrkovej noci, kedy mu Viktória vrátila prsteň, teraz konečne vychádzalo von s tichými vzlykmi, ktoré mu rozochvievali hruď.
Netušil presne, či plače pre záhadnú Sáru, ktorá mu od prvej chvíle učarovala a preto, ako spolu dopadli, či pre sladkú Viktóriu a všetko krásne, čo si zničili...
Netrvalo dlho a vankúš mal celý zmáčaný od sĺz.
No stále ležal, schúlený a hruď mu každým trhaným nádychom bolestivo rozbíjalo na milión kúskov.
Plakal tak, ako mal plakať, keď sa rozišiel s Viktóriou, plakal viac ako keď plakal naposledy, keď našiel obesenú Anastáziu a iba o málo menej ako v deň, kedy mu zomreli rodičia.
Jeho plač ustal až v okamihu, keď sa do tmy ozval Sárin sklamaný dutý hlas.
"Ty nie si šťastný," povedala.
Leontín nahlas potiahol nosom a opakom ruky si rýchlo poutieral tvár. Pod vplyvom studu, čo zacítil, slzy razom ustali.
Zabolelo ho, keď v jej tóne začul, že nemala na mysli len dnešnú noc.
Pozvoľna sa obrátil na chrbát. Hanbil sa na ňu pozrieť, takže prehovoril do stropu.
Už chápal ako sa veci majú.
"Nikto z nás nie je šťastný," povedal zachrípnutým hlasom. "Ešte aj tvoj priateľ s prestrelenou hlavou nášmu vzťahu neverí."
Sára sa okamžite vymrštila do sedu a doslova udrela do vypínača nočnej lampy. Svetlo zalialo jej úprimne znepokojenú tvár a jeho bledú s červeným nosom a unavenými očami.
"Ako to môžeš vôbec...," nedokončila a rozrušene vzdychla. "Mám strach, keď hovoríš o mŕtvych."
Tiež si sadol, ale oveľa namáhavejšie a pomalšie ako ona.
"Nemôžem sústavne kontrolovať, čo smiem a čo nesmiem povedať," vyčerpane jej vysvetlil. "Vlastne odo mňa žiadaš, aby som sa vzdal čohosi, čo tvorí mňa samotného!"
"Lenže ty sám túto časť seba nemáš rád!" naliehavo dodala. "Vravel si to."
"Ale bez ohľadu na moje vytrvalé nechcenie, nie je v mojich silách zbaviť sa tej časti mňa!" pridal na dôraz a cítil ako sa o neho pokúša nová, iná vlna podráždenia. "Nemôžem si ju vyzerať ako nádor a nadobro sa z nej dostať! Rovnako ako nie je v mojich silách navždy predstierať, že nevidím, čo sa odohráva priamo pred mojimi očami! Medzi tebou a mnou!"
A bolo to vonku.
Náznak ich zlého rozhodnutia.
Sám sa nad svojimi slovami viditeľne zarazil. Chvíľu si ticho, udivene hľadeli do očí, no potom si Sára, očividne rozochvená, opäť ľahla a znepokojenými očami pozrela dohora.
Vtedy vôbec nebola vyrovnanou Sárou, za akú ju pôvodne považoval.
Jeho vlastná nátura ju o pokoj oberala.
Hrozný, vtieravý pocit, že vyslovil pravdu, ju oň oberal.
"Porozprávame sa o tom ráno," roztrasene šepla.
Natiahla ruku a hoci ešte na posteli sedel, vypla svetlo.
Ruky si položila na hruď a pevne zatvorila oči.
Chvíľu ju v tme bez slov pozoroval.
"Noc dospím v hosťovskej izbe," napokon prázdno podotkol.
Vôbec na neho nereagovala. Ani nepootvorila oči, hoci citeľne ležala v obrovskom napätí.
Leontín vstal z postele a vykročil k dverám. Pri nich stálo kreslo, cez ktoré mal prehodené nohavice. Nechápal, prečo si na to spomenul práve teraz, ale z nejakého, pre seba signifikantného čudáckeho popudu, vytiahol z vrecka nohavíc bábiku proti strachu od Madam Crn.
Vyšiel z izby a prešiel vedľa do hosťovskej, kde si ani nezasvietil.
Izba bola zariadená jednoduchšie ako jej spálňa. Len biele steny, kvetované závesy a okrúhly stolík s vázou so sušenými kvetmi.
Zaliezol pod ľahkú patchworkovú prikrývku, no kým si hlavu zložil na vankúš, do jeho návleku vložil guatemalskú bábiku.
Schúlil sa do klbka ako pred chvíľou, keď plakal.
Pozeral do tmy a premýšľal.
Dom sa kúpal v znepokojivom tichu. Vedel, že jediný zvuk tvorí tikanie veľkých kyvadlových hodín dole v hale.
Už nemalo zmysel ďalej si klamať.
Už mu bolo jasné, že "ich rána" už nikdy nenastanú.
Pomýlil si nenaplnenú vášeň s pravou láskou. Uprednostnil ukojenie zvedavosti pred niečím hlbokým, čo si nevážil, pretože to už získal. A teraz musí za svoje zlé rozhodnutie pykať.
Zatvoril oči.
Už vedel, že je koniec.
Že Sára a Leontín spolu ako milenci navždy skončili.
**********

O dva dni neskôr stál ráno pri spoločnom plote s Damiánom a odpíjal z kávy. Damián mu po tom, čo jeho stará šálka praskla po zásahu Sárinho mŕtveho priateľa, kúpil novú. Tá, ktorú teraz držal v ruke, bola užšia a vyššia, celá čierna s bielym nápisom - I´m a Nightmare Before Coffee. Keď mu ju dával, láskyplne ho upozornil, že je "nočnou morou aj PO káve."
Prekvapivo mu už teraz z rána po záhrade pobehovala čulá Lujza v divokom trblietavom tričku s nášivkami a polievala trávnik záhradnou hadicou.
Odpil si z kávy, aby si dodal odvahy nadhodiť plán, ktorý mu klíčil v hlave od rána, kedy sa so Sárou rozišli.
Vyzerala nesmierne sklamane. Ale obaja si boli vedomí faktu, že ich vzťah dospel do bodu, ktorý už nebolo možné opraviť, ani zvrátiť.
"Potrebujem...," váhavo a veľmi neochotne začal, "... tvoju pomoc."
Damiánova modrá kameninová šálka zastala na pol ceste k jeho perám.
"Čo si povedal?" ozval sa príliš nahlas a vykríkol cez rameno. "Lujza! Môj domestikovaný mizantrop ma žiada o pomoc!"
Leontín po ňom zazrel, čo mu bolo figu platné. Lujza okamžite zatvorila prívod vody a veselo k nim pobehla.
"Sme tu pre teba" - roztvorila náruč.
Bože, toto bude bolieť... - v duchu zaúpel, ale už bol pevne rozhodnutý, že si musí dať svoju poslednú príležitosť.
"Myslíte, že...," mumlal k svojim papučiam, "... že mám ešte nejakých priateľov?"
Lujza s Damiánom si vymenili nechápavé pohľady.
"Akože okrem mňa a Lujzy, s ktorou sa kamarátiš z donútenia?" skúsil Damián. "Isteže, ty ignorant. Nerád ti prinášam zlé správy, ale v poslednom období sa na teba nalepila drobná hŕstka priateľov."
Tak to vyklop! - posúril sa Leontín.
Zdvihol k nim pohľad.
"Pretože asi potrebujem pomoc od nich všetkých!" vychrlil. "Musím čosi zorganizovať."
A potom im konečne porozprával, o čo mu ide.
Ale začal čerstvou informáciou, že je opäť voľný.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 15. června 2017 v 7:23 | Reagovat

tlieskam :D:D:D

2 Polly Polly | 15. června 2017 v 7:27 | Reagovat

[1]: ďakujem 😁😁😁😁

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama