séria: ČIERNY LEO VIII.: Dračie Srdce (*3)

13. června 2017 v 6:41 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Zalievala ho nervozita. Dobre vedela, že vo zvieratách vzbudzuje strach, veď aj jej mačky Cocco a Locco sa vždy ježili, keď sa objavil. Ale chcela byť vonku na slniečku a ubezpečila ho, že ak si na tribúne pri Sokoliarskej show sadnú čo najvyššie budú od operencov dostatočne ďaleko. Leontín sa neodvažoval odporovať. Pomerili sa, z čoho získal pocit úľavy. Včera mu to nedalo a keď zatvoril antikvariát, vysadol na bicykel a zamieril do Damiánovej kaviarne kúpiť kávy a potom k Sáre. Stretli sa na pol ceste, mierila k nemu s datľovým koláčom. Uvoľnene sa svojim snahám zasmiali a následne skončili na lavičke, na "neutrálnom území" - ako ho nazvali - a tam spolu vypili kávu a zjedli koláč.
Chvíľu bolo všetko v poriadku...

Ako aj teraz, hoci sa na dlhej drevenej lavici nepokojne mrvil. Pod nimi na trávnatej ploche pobehoval mladý sokoliar s dredovým chvostíkom, čo mu trčal z krátkych vlasov a majestátny orol, ktorého nechal preletieť ponad hlavy v prvých radoch mu skutočne nevenoval pozornosť.
Sár, sediaca vedľa neho v širokom klobúku, čo jej lahodivo tienil, sa nadšene roztlieskala. Tvár jej žiarila. Včerajšie stretnutie na polceste jej veľmi prospelo. Bola škoda, že si tiež nevedel vychutnať chladivý podvečer zaliaty oranžovými tónmi, ale predsalen sa tak trochu považoval za mierne kostnatú korisť nerozumne vystavenú na obdiv pred zobákom opereného dravca.
Leontín sa opäť zahniezdil a poobzeral okolo seba, zatiaľ čo Sára od predstavenia neodtrhla oči.
Námatkovo sa pozrel cez rameno. Za ich lavicou sa už rozprestierala rovná trávnatá plocha, kde tu piknikovali rodinky.
Zbadal vejár nafufňanej čiernej sukne a lemy vytŕčajúcich slonovinových spodničiek, ktoré pôsobili ľahko ako páperový vankúš. A pokrčené prekrížené nohy v čiernych nadkolienkach s bielou čipkou stiahnutou mašľou.
Pomaly si z očí stiahol pilotky a napriamil sa, aby na ňu lepšie dovidel.
Gitaristka z Bloody Pie si kúsok od neho polihovala priamo v tráve a žmúriac do ohnivo-ružovej oblohy pofajčievala cigaretu zachytenú v dlhej elegantne špičke.
Leontín po nekonečnom mrvení prvýkrát načisto znehybnel.
Nedokázal z nej spustiť oči. Čierne šaty mali biely stojačikový golier s mašľou. Prekrížené nohy jemne hojdala zo strany na stranu a ruka v krátkej čipkovanej rukavičke sa občas so zbytočne dlhým oblúkom priblížila k červeným perám. Lenivo vyfukovala dym.
Spájala v sebe bezočivosť s nevinnosťou.
Asi jeho pohľad zacítila.
Náhle pootočila tvár a ich oči sa spojili.
Nemal vo zvyku uhýbať pohľadom, takže to vydržal. Zrazu, akoby si na neho spomenula. Malý úsmev, čo mu venovala, bol vedúci a priateľský.
Ich očný kontakt rozpojila Sára, keď ho zaťahala za ruku.
"Pozri, aká krásna plamienka," vzdychla.
Automaticky sa pozrela pred seba. Jeho zmysly začali opäť vnímať šum z okolia a sokoliarov hlas, hoci si ani neuvedomil, že ich pri pohľade na Lesanu potlačuje.
"... plamienka driemavá s rozpätím krídel 90 až 98 centimetrov. Dĺžku tela dosahuje 34 centimetrov. Od ostatných sov sa dá rozoznať podľa charakteristického srdcového tvaru závoja okolo očí, ktorý..."
Ako sokoliar ďalej objasňoval, zároveň jemne švihol rukou v rukavici a sivo-hrdzavá sova so snehobielou srdcovou tvárou sa zniesla do vzduchu a preletela ponad hlavy ľudí v treťom rade, čo bolo len o dve lavice nižšie od nich.
Leontín sledoval ako sa sova s oblúkom vrhla ponad návštevníkov o rad vyššie, lenže potom svoj let nečakane narušila. Zo vzduchu k nim doľahlo nepokojné zaškriekanie, aké k húkajúcemu tvorovi vôbec nesedelo a zhrozený Leontín pozoroval, ako sa vyplašený vták vrhol rovno na neho.
Zaútočí! - došlo mu, keď zreteľne zbadal ako vystrkuje pazúry a bleskurýchlo sa na neho znáša.
Ruky si inštinktívne skrížil cez tvár, no sekundu predtým mu už zorné pole zakrývalo našuchorené bruško, z ktorého sa naťahovali pazúriky jemu po očiach.
Zmocnil sa ho závrat, keď sa oprel do prázdna. Zopár ľudí okolo neho, vrátane Sáry, vykríklo.
Vnímal, ako sa mu plamienka zakvačila do ľahkej bundy a vyšklbla mu medený gombík.
Chrbtom dopadol do trávy.
Okamžite vnímal cudzie dotyky.
Odvážil sa stiahnuť si z tváre ruky.
Zbadal nad sebou Sárinu vystrašenú tvár. Klobúk jej odletel a ona sa dlaňou dotýkala jeho hrude.
"Ublížila ti?!" vyrazila zo seba.
Vedľa nej bola tvár zhrozeného sokoliara, udýchaného od bleskového behu do kopca, aby mohol sovu odohnať a vedľa neho... na ramene mu spočívala ruka v čiernej rukavičke.
Výhľad na nebo uzatvárala čiernovlasá gitaristka. Nad nosom sa mu krútil prívesok so strieborným drakom, čo jej visel na krku.
Nevyzerala preľaknuto ako Sára so sokoliarom. V očiach orámovaných čiernou linkou sa jej zračila obava spojená s fascináciou.
"Ste v poriadku?" úprimne sa zaujímal sokoliar a jedným dychom dodal. "Nikdy nikoho nenapadla. Cvičíme ich svedomito."
Keď prikývol, že žije a že vie, že chyba nie je v nich, chlapec odbehol postarať sa o rozrušenú sovu.
"Znova si ma utvrdil v presvedčení, že sa v tebe skrýva čosi pozoruhodné," prehovorila Lesana a zaujato skúmala jeho zlatavé oči, linku rias, pery a celú tvár.
Chytila ho pod rukou. Sára ju pochopila, spravila to isté. Spolu ho vytiahli do sedu, zatiaľ čo otrasený Leontín iba vydýchol:
"Ty a Vincent... to on je pri tebe. Vieš o koho ide, však?"
"Vinc...," šepla Lesana s ohúreným úsmevom. "Azda by sme sa naozaj mali porozprávať."
Zachytila Sárin pohľad.
Leontín zbadal, že sa jej na tvár prinavrátil odmietavý výraz. Spurne na Lesanu zazerala.
"V centre je útulná kaviarnička - Divá Ruža," takmer pobavene mu povedala Lesana a trhnutím hlavy nenápadne poukázala na Sáru, ktorej nevôľu k ich "záležitosti" zreteľne cítila. "Zajtra okolo piatej v nej budem."
Vstala a nenáhlivo sa vzďaľovala.
Sára mu napriek všetkému pohladila zátylok. S jej pomocou sa zozbieral z trávy a postavil sa.
Trochu sa mu chveli kolená.
**********

Po poobednej búrke, čo sa Údolím prehnala a uzavrela ho v potemnenom antikvariáte ako vo väzení, pričom len bezradne hľadel ako mu ktosi zlovoľný postupne rúca všetky komíny kníh v zadnej časti, teraz na podvečer vzduch stále voňal lesom a daždivou vlhkosťou. Slnečné okuliare mal zachytené o golier čierneho trička a šliapal do pedálov bicykla. Pri troche šťastia všetko vybaví tak rýchlo, že si Sára, za ktorou mal zájsť, ani nevšimne, že za ňou naozaj bol, hoci netušil, čo jej vlastne môže ponúknuť.
Hneď ako zahol do ulice, kde sídlila Damiánova kaviareň, ľahký a dažďom chladený vetrík k nemu zavial... hudbu.
Nechápal, čo sa deje. Akoby znenazdajky vošiel do čohosi oddeleného od reality, čo nechával za sebou - ulicou vibrovali tóny, ktoré sa ňou nikdy predtým neniesli. Bicykel zastavil v bode najvyššej hlasitosti a dopredu si z batohu vytiahol knihu, čo mal pre ňu pripravenú. Krátko sa na útlu knižku zadíval. Krásne slovo, sladká melódia. Budú sa jej do poézie prevedené ľúbostné piesne Henrica van Veldekeho páčiť? V každom prípade - umenie vrcholnej gotiky mu hneď prišlo na rozum. Tiež ju svojim spôsobom považoval za malého velikána.
Knihu si pritisol na hruď a otvoril dvere. Vylial sa na neho zvláštny omamný zvuk.
Keď vošiel do Divej Ruže ocitol sa v inom svete.
Zarazene zastal pri dverách.
"Pozrime sa, Leóóó...," začul Lujzin hlas a hneď ju aj zbadal.
Zatočila sa mu cez zorné pole a potom ju Damián schmatol za ruku, pritisol si ju o svoju zásteru farby mokka a ďalej s ňou tancoval.
Leontín len zmätene zaklipkal viečkami.
V rohu pri stole s pohovkou a sivými ušiakmi bola nad kávami natlačená skupinka asi ôsmych teenagerov a spoločne spievali pieseň, ktorej slová všetci perfektne poznali, hoci on sám ju nikdy nepočul.
Keď mu zrak spočinul na pulte, za ktorým Damián pripravoval objednávky, konečne pochopil.
Fanúšikovia...
Ostal stáť ako primrazený, no jeho nechápavý výraz sa okamžite zmenil na hlboko sústredený a beznádejne uchvátený.
Na pulte sedela gitaristka a hrala pieseň, ktorú jej malý fanklub neomylne spoznal.
Po kaviarni tancovali rozbláznení Damián s Lujzou, pričom jednoznačne viedla ona.
Lesana zrazu zachytila jeho pohľad.
Tento krát bola celá v bielom. Vyzerala ako anjel. Jej indigovo sa lesknúce vyčesané lokne zaujímalo kontrastovali so záplavou panensky bieleho zložitého žabó a množstva volánov. Aj priehľadné rukavičky mala z bielej čipky.
Bola ako zjavenie.
Zjavenie s čiernou elektrickou gitarou.
Zjavenie so zjavením... - došlo mu, no zatiaľ nebol schopný pohnúť sa a vymaniť z tónov napnutých strún, ktoré rozvibrovali priestor a zneli až nereálne prchavo a pavučinkovo jemne vzhľadom na nástroj, ktorý ovládala.
Neovládala ho totiž sama.
Lesana sa na neho usmiala, aby mu oznámila, že o ňom vie a priateľsky na neho žmurkla.
Leontín nereagoval.
Pozoroval sivý prízrak, ktorý sedel vedľa nej. Prsty ich muzikálnych rúk boli spojené. Mŕtvy si opieral bradu o jej rameno a s privretými viečkami hral s ňou.
Ona ho stále s malým vyrovnaným úsmevom sledovala.
Predpokladali jej rodičia, že sa z nej stane hudobná víla, keď jej dávali meno Lesana? - znenazdajky mu napadlo a vo svojom drobnom rozptýlení si napokon uvedomil, že na chrbte cíti čísi pohľad.
Aj Lesana mu zrazu zamyslene hľadela kdesi cez rameno.
Obrátil sa a... opäť zmeravel.
Na chodníku pred výkladom Divej Ruže stála Viktória a pozorovala ho.
Viki... - zovrelo mu srdce.
Stála tam v šedých úzkych šatách a kabelkou na retiazke cez rameno, jej zlaté vlasy žiarili ako letné slnko a aj napriek tmavým tónom, čo mala na sebe, ju robili rozjasnenou. Očividne sa vracala z práce.
Chvíľu si vážne hľadeli do očí.
Nikdy ju nevidel natoľko stoickú a dospelo sa tváriacu ako práve teraz, keď sa náhodne zbadali a ich maličké stretnutie jej kroky zastavilo a na okamih ju celkom obralo o silu pokračovať.
Dúfal, že sa po nich dvoch nestala praktickou a vyzretou - ako sa ženám stáva. Dúfal, že nestratila to veselé, naivné a detské, čo v sebe vždy mávala...
Natiahol ruku a dlaň položil na sklo, pričom si svojho pohybu ani nebol vedomý.
Viktória sa spamätala a rýchlo vykročila po chodníku.
"Počkaj!" vyrazil zo seba, až Lujza s Damiánom ustali a Lesana prekvapene zdvihla obočie.
Knihu hodil na najbližší stôl a chvatne otvoril dvere.
Vybehol na ulicu a Viktóriu už zbadal zájsť za roh. Musela sa rozbehnúť...
Rýchlo vykročil, pohľad upretý ďaleko pred sebou, keď z poza rohu, za ktorým Viktória zmizla, vykročila Madam Crn a okamžite ho zamerala.
"Mladý muž!" - ulicou sa zniesol jej zvučný do seba zaľúbený hlas a Leontín roztržito sledoval, ako mu Madam v rozviatych šatách bez ramienok kráča naproti. "Vyzeráte, akoby ste zočili ducha."
Madam Crn, jeho neobľúbené certifikované médium, mu rukou dôrazne zatlačila na hruď a prinútila ho zastať.
"Ale prízrak predsa vás vydesiť nemôže," sprisahanecky dodala.
Leontín sa zúfalo zadíval na koniec chodníka.
Madam Crn otvorila svoju kabelku s vyšívaným motívom azúrového vtáctva a čosi z nej vylovila.
"Nech sa páči, guatemalská bábika proti strachu. Dajte si ju do vankúša a ona bude každú noc vysávať vaše obavy. Keď sa nasýti, sama zmizne."
Čosi drobné, aj keď jej sotva venoval pozornosť, mu vtlačila do dlane a znova vykročila po chodníku.
Leontín ešte zopár sekúnd sledoval miesto, kde Viktóriu zbadal naposledy. Samozrejme, vedel kde býva... veď koľkokrát zaspával v jej spálni... ale teraz už netušil, čo jej vlastne túžil povedať, keď za ňou vybehol z kaviarne. A či vôbec niečo, alebo ho k nej iba dačo neúprosne tiahlo.
Roztvoril prsty a zahľadel sa na darček od Madam Crn.
V dlani mu spočívala miniatúrna bábka z vypchatej látky, odetá do pestrej dečky. Na hlave mala čosi ako turban. Oči tvorili dve čierne nitky. Červené ústočká, trocha krivé, akoby sa zlostili.
Na to, že je proti strachu pôsobí až príliš strašidelne - pomyslel si.
Bez záujmu si ju vložil do vrecka nohavíc a odvliekol sa k bicyklu.
Dnes už na žiaden rozhovor náladu nemal, takže odišiel rovno domov. Aj zabudol, že má zájsť za Sárou.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama