séria: ČIERNY LEO VIII.: Dračie Srdce (*2)

12. června 2017 v 6:39 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Leontín opäť začul, ako sa zachichotala. Musela nájsť niečo náramne vtipné. Žeby "Vajce a ja" od McDonaldovej? Leontín sa pousmial, prestal utierať prach okolo pokladne a vyklonil sa spoza pultu. V otvorenom oblúkovom prechode vedúcom do zadnej časti videl pootočené kreslo a dlhé natiahnuté nohy, keďže mala kratšiu modro-zlatú sukňu. Pohľad na ne sa mu pozdával. Bola bosá. Sandále mala ledabolo odkopnuté. Začul šušťanie stránok a ďalšiu dávku chichotu.
V tej chvíli mu zozadu čosi bolestivo vrazilo do hlavy.
Sykol a chytil sa za zátylok. Na zemi ležala "Chiromantia", ktorá vypadla kdesi z hornej police.
"Si v poriadku?" ozvala sa.
"Úplne!" - sám však vnímal ako mu hlas úzkostlivo preskočil.
S neblahým tušením sa opäť vyklonil ponad pult.

Okamžite mal po dobrej nálade. S narastajúcou nervozitou sledoval komín kníh navŕšený pri Sárinom kresle. Najvrchnejšia kniha sa roztvorila. Jej stránky sa prevracali, akoby si ich pomedzi prsty púšťala neviditeľná ruka.
Panebože, len nech si to nevšimne... - tŕpol Leontín - Akýsi trudný vnútorný hlások mu našepkával, že by pre jeho osobného "zlomyseľníka" nemala ani štipku pochopenia.
Keď kniha pretočila všetky stránky, opäť sa zatvorila.
Vydýchol si a stiahol sa za pult, hoci veľkú úľavu v skutočnosti nepocítil.
Rozochvene si na oči priložil ruku.
Po pravde... šťastné obdobie tak celkom pred štyrmi mesiacmi nenastalo. Vzťah so Sárou sa vyznačoval opatrnosťou. Navíjal sa ako dlhočizné klbko, postupne a pomaly. Každý deň o sebe zisťovali niečo nové. Okrem túžby, ktorú po sebe cítili, sa v ničom inom bezhlavo nerútili. Ku všetkému ostatnému prichádzali ... takmer - roztvoril prsty, nahol sa a skontroloval nečinnosť knihy... kompromisne. A navyše sa mu už dlhší čas diali drobné naprieky, čo mu každý deň znepríjemňovali. Ktosi z druhej strany si na ňom skúšal svoj zvrátený zmysel pre humor. Cítil sa ako uhranutý.
Zvonček nad dverami sa rozozvučal.
Otvorili sa a do antikvariátu zavial chladný ranný vetrík. Leontín, zasa raz pôsobiaci čudácky, si z tváre postupne sťahoval ruku, až keď návštevník zastal pri pulte.
Kútikom oka zachytil ako sa Sára vystrela a zvedavo sa oprela o pozlátenú opierku jeho starožitného kresla.
Leontín sa na chlapca užasnuto zadíval.
Mladík, sotva dvadsaťročný, sa na neho priateľsky usmial. Na hruď si pritískal veľkú a hrubú atramentovo čiernu knihu, z ktorej visel kus rozstrapkanej červenej lacetky. Mala na sebe vyšité akési symboly...
"Ahoj, volám sa Baltazár," spustil len tak z mosta do prosta - jeho mladosť bola drzá a žiarivá. "Máš to tu super. Zabudnuté knihy. Cool názov!"
"Leontín Tamáš," mrzuto zamumlal.
Sprvu nechápal, čo ho na blondiaka núti natoľko uprene hľadieť. No... vlastne by sa nejaké indície našli. Napríklad obtiahnuté kožené nohavice. Tričko, cez ktoré mu visel akýsi fixkami na textil popísaný zdrap tielka. Piercing v obočí.
Chlapec sa zvedavo obzeral a potom na neho zrazu uprel oči, akoby mu čosi nariadilo ustáliť sa a sústrediť.
"Nevieš o niekom, kto v Údolí predáva dom?" spýtal sa ho, takmer sprisahanecky, akoby sa poznali už od mala.
Leontín neodpovedal.
Došlo mu, čo ho na mládencovi tak fascinuje a teraz na neho iba mĺkvo civel.
Jedno oko mal kobaltovo modré, lenže druhé... druhé bolo medene hnedé.
Mal uhrančivé heterochrómické oči.
Baltazár si myslel, že neprístupný choro bledý muž za pultom asi potrebuje vysvetlenie, kým je ochotný poskytnúť akúkoľvek informáciu, tak sa pustil do obšírneho rozprávania.
"Vieš, pretože... obvykle mávame koncerty v okolitých mestách. Údolie Krvavých Ruží sa nachádza presne v strede našej obvykle trasy. Nie že by som si myslel, že nikdy neprerazíme a nedostaneme sa ďalej... napríklad do hlavného mesta! Ale vyrážať z Údolia ako ústredného bodu všetkého so sebou nesie istú symboliku, čo hovoríš? A tam, kde starnem teraz, ma to už otravuje. Podľa mňa, človek by sa mal sťahovať každých sedem rokov, kedy obvykle z psychologického hľadiska meníš osobnosť. Alebo je to deväť? Počkaj, deväť plus deväť... nie, mne to nevychádza. Ja budem mať dvadsaťjeden. Tak sedem. Inak, ty vyzeráš strašidelne!" rozžiaril sa, akoby ho práve zbadal prvýkrát. "Čierne tričko, sivé nohavice, nereaguješ, šialené oči! Páčiš sa mi!"
Leontín, ktorý z neho už teraz pocítil únavu, si uvedomil, že keď Baltazár otvorí ústa, slovo od slova vykladá na stôl svoje myšlienkové pochody.
A tiež sa rozpamätal, kým je.
Spevák z Bloody Pie.
Leontín neochotne pootvoril ústa, že mu konečne odpovie na jeho dotaz, lenže "dom" sa už stratil v Baltazárovej preplnenej hlave a teraz na pult vyložil z čista jasna starodávnu knihu viazanú v čiernej koži.
Leontínovi sa pri pohľade na ňu rozbúšilo srdce, hoci si zachovával chladný výraz. Neubránil sa však. Zdvihol ruku a jemne po titule prešiel prstami, akoby išlo o krehký poklad. Až vtedy pod bruškami prstov zacítil priehlbiny písmen. Čierna vyrazená do čiernej.
Magicae.
"Koľko za ňu?" okamžite sa v ňom prebudil vášnivý kníhkupec.
Baltazár šibalsky zdvihol obočie nad modrým okom. To s piercingom.
"Darček" - vyložil ruky na pult.
Leontín mu venoval krátky podozrievavý pohľad. A potom neodolal a náhodne knihu otvoril.
Do nosa mu udrela vôňa starého papiera. Objavila sa pred ním stránka husto popísaného latinského textu. Protiľahlá zasa niesla nádhernú plnofarebnú ilustráciu capa postaveného na zadných. Jeho rohy nápadne pripomínali pekelné výrastky a v očiach sa mu zračili akési neznáme symboly. Obrysy tela mu oblizovali plamene hrajúce odtieňmi červenej.
Zdvihol k chlapcovi pohľad.
"Odkiaľ ju máš?"
Začínal vnímať, že Sára ich napäto počúva.
"V rodinnej knižnici máme kopec podobných kúskov. Dal som si ju expresne poslať," laxne pohodil ramenom. "A Oliver, recepčný v hotely, kde bývame, vravel že za vzácnu knihu urobíš čokoľvek" - zachmúril sa. "Nie, počkaj, povedal... doslovne. Leontín je pobehlica, čo ide za knihu. Alebo povedal médium? Je možné, že tú pobehlicu som si tam dosadil sám, pretože som vycítil dvojzmysel v jeho tóne. Vieš, my speváci a citlivosť na jemné vibrácie a tóny..."
"Dobre, som v obraze," netrpezlivo ho prerušil. "Takže čo za ňu chceš? Ak teda nepostačia peniaze," skúsil, ale už mu bolo jasné, že tak jednoducho sa k nej nedostane.
Baltazár sa k nemu sprisahanecky naklonil. Bol o hlavu nižší a tenký ako špáradlo.
"Predošlý gitarista zomrel," takmer zašepkal.
Nevyviedol ho z miery. Už dávno vedel ako zosnulý gitarista vyzerá.
Sára, ktorá začínala mať doslova senzor na reči o smrti, náhle prudko vstala, nazula si sandále a vykročila k pultu. Leontín viditeľne znervóznel, no Baltazár predstieral, že si ju vôbec nevšimol.
Pokračoval:
"Odvtedy sa naša druhá gitaristka - Lesana - správa... inak. Nepoviem - divne - pretože divná bola vždy. Takže je rozumné výraz zameniť."
"Ako inak?" posúril ho.
Nenormálne, ako Baltazárovi lietali myšlienky. Musel to mať ťažké!
"Fajčí obľúbenú značku jeho cigariet" - vytreštil oči a prekvapene sa odtiahol, hoci dlane nechal na pulte. "Ona vlastne predtým vôbec nefajčila! Presťahovala sa do bytu, ktorý mal prenajatý on. Používa jeho vôňu. Začína sa vyjadrovať ako on! Akoby sa ju pokúšal posadnúť. Myslíš, že je to možné?!"
Kým mu stihol odpovedať, ozvala sa Sára, ktorá už opretá a s rukou v bok stála pri Baltazárovi.
"Nie je to možné!" odsekla.
Leontín na ňu šokovane otočil tvár, ale spevák po nej hodil iba krátky, nezaujatý pohľad.
"A hrá ako...," zhlboka, očarene sa nadýchol. "Vždy mala kopec fanúšikov. Jej charizma je neprekonateľná. Pestujeme si ju ako vzácny kvet - našu drahú dámu s gitarou! Lenže to Vincent hral ako boh! Vinc mal talent z nebies. A teraz ho má Lesana. Keď hrá, ľudia sú ako uhranutí, je dokonalým spojením silnej osobnosti a muzikálneho nadania. Lenže... všetky tie prejavy, v ktorých spoznávame Vinca... máme o ňu obavy. Stráca samu seba?!" dôrazne sa spýtal, dvojfarebné oči vyzývajúco vypúlené.
"Ja... ja neviem...," ostýchavo zahabkal, až príliš si uvedomujúc Sárinu prítomnosť.
"Potrebujem, aby si s tým niečo urobil. Je jasné, že za všetkým stojí sám mŕtvy Vinc," dodal.
Sára sa na Baltazára jemne usmiala.
"Nemôžeš sem len tak napochodovať a zaplietať ho do svojich záležitostí."
Baltazár sa zatváril nevinne.
"Prečo nie?"
Rukou si prešiel cez blonďavé vlasy prehodené na stranu. Na krátky okamih sa objavil záblesk červeno-modrého melíru, čo pod nimi skrýval.
"S prízrakmi nechce mať nič spoločné. Nikto s nimi nechce mať čo dočinenia!"
V Leontínovi sa čosi nečakane vzoprelo.
"Ďakujem, Sára," pokojne prehovoril. "Ale vyriešim si to sám."
"Vidíš?" - Baltazár zdvihol ukazovák. "Povedal, že to vyrieši."
"Si tak trochu mimo kontextu" - jej úsmev bol teraz chladný a strnulý. "Nič také ti práve nesľúbil. A som si istá, že najradšej by ťa požiadal, aby si ho neobťažoval s podobnými..."
"Sára!" zdvihol hlas.
Zarazene na neho pozrela.
On sám na ňu teraz hľadel začudovane. Nechápavo žmurkal, prekvapený svojou podráždenou reakciou práve voči nej.
"Leontín...," vydýchla. "Sám dobre vieš, čo sa mi stalo!"
"Ako to súvisí?"
"Smrti mám už dosť," tlmene dodala. "Nemôžem naďalej žiť v temnote."
Znenazdajky sa obaja zacítili, akoby sa v antikvariáte nachádzali sami. Jej slová zarezonovali priestorom a oni po nich jeden druhému doslova prepadli. Uzavreli sa spolu do tesnej, klaustrofóbiou preplnenej, škrupinky. Tak rozbitnej...
Baltazár zamieril k dverám, akoby sa ho ich rozpor vôbec netýkal. Očividne vnímal selektívne - iba to, čo sa mu hodilo, či sa ho dotýkalo priamo.
"Pekný deň," bezstarostne hlesol a vyšiel na slnkom zaliatu ulicu.
Takmer si jeho odchodu nevšimli.
Jeden druhému sa vpíjali hlboko do očí.
"Lenže ja sám som čosi ako smrť," prehovoril. "Je vo mne."
Zachvela sa a zimomravo sa objala, hoci mala sveter.
"Nehovor to..."
Zamračil sa.
"Tak čo mám vravieť?!" spýtal sa ostrejšie ako mal v úmysle. "Nechceš mi náhodou napísať manuál ako sa mám správať?!"
Pobadal, ako sa ich postoje v sekunde zmenili. Rázne vykročila k dverám a z vešiaku stiahla svoju malú bordovú kabelku.
"Je smutné, ak nevieš, kedy sa prejaviť ohľaduplne!" odvrkla a vyšla von.
Ich prvá hádka... - prudko vydýchol a keď sklopil zrak, zbadal že Baltazárova kniha ostala ležať na pulte.
Pozornosť vrátil k výkladu, cez ktorý pred sekundou sledoval, ako Sára odchádza.
Ohľaduplnosť...
Začínal mal pocit, že problémom je on samotný a nie jeho necitlivosť k jej minulosti.
Ja sám...
Dlaň si priložil na srdce.
Čosi v jeho hrudi tlačilo na rebrá. Ťaživý pocit samého seba, ktorý sa z neho nevedel dostať preč.
Čierna bichľa sa zrazu prudko otvorila.
Poľakane uskočil.
S rozšírenými očami hľadel na ilustrovanú stranu.
Bol na nej kostlivec, ešte napoly potiahnutý zošúverenou opadávajúcou kožou. Jeho dlhý kostnatý ukazovák mieril priamo na neho.
Nad hlavou sa mu skvel ozdobný nápis lemovaný zlatom.
Mortem.
Leontín sa natiahol a štítivo knihu zatvoril.
**********

Prekročil Tarasa natiahnutého na tráve a vyhrievajúceho sa na slnku, ktoré bude poobede pravdepodobne pekelne páliť a posúval sa vo svojom tartanovom župane k plotu na svoju rannú kávu.
Cítil potrebu sebaľútostivo sa na včerajšie hašterenie medzi ním a Sárou Damiánovi posťažovať. Z bleskovej hádky sa nevyspal, stále v ňom doznievala ako spomienka na čosi, čo sa síce už teraz nezdalo také strašné, no zvieravý pocit zdravému úsudku odporoval. Lujza akiste ešte spí. No už prvý pohľad mu napovedal, že zverovanie sa konať nebude.
Damián mal spoločnosť. Síce ho pri svojej strane plota čakal s kávou, lenže hneď pri ňom stál naryšavelý mladý muž s hrnčekom s folklórnym motívom a očividne "kávoval" s nimi.
Teraz sa nemôže zverovať s osobnými záležitosťami - rozladene si pomyslel - Dvaja ľudia sú na neho až priveľa a navyše, recepčný z hotela Terra je klebetník ako hrom. Hoci, ktovie, Oliver sa tváril, že sa spriatelili odkedy mu naposledy "vyháňal ducha" z pracoviska. Možno vie držať ústa na kľúčik.
"Oliver, aké prekvapenie...," monotónne zamumlal.
Takto nejako sa začína spoločenská konverzácia, či sa mýli? Bol ešte príliš rozospatý. Vďačne od Damiána prijal svoju zelenú šálku so silnou brazílskou kávou.
"Áno, ahoj," usmial sa recepčný, pripravený na nový deň v uniforme so zlatým motýlikom. "Dnes som si cestou do práce zámerne spravil okľuku okolo tvojho domu, ale Damián si ma odchytil a zlákal na kávu."
"Som proste zvodca" - žmurkol Damián.
"Čo sa deje?" odpil si z kávy.
"Je možné, že nič, ale začul som niečo, čo by si možno chcel vedieť."
Oliver pôsobil, že zámerne zľahčuje.
Takže to bude bolieť... - napadlo Leontínovi a spýtavo na neho zdvihol obočie.
"Viktória sa vraj sťahuje preč z Údolia," vybalil na neho Oliver.
Leontín ustal, akoby na okamih ani nedýchal.
Ide preč... - zarezonovalo mu v mysli.
Zachytil, ako Damiánove kútiky úst na okamih klesli, keď ho sledoval. Robil si o neho starosti.
Nevedel, čo povedať.
Už sa ho jej život nemal týkať, a predsa nedokázal vysloviť vetu - Je mi to jedno.
Správa ním otriasla a on netušil prečo. Možno to tak bude najlepšie. Pre neho. Aj pre Sáru.
Obaja - Damián aj Oliver - teraz napäto čakali na jeho prvé slová. Doslova mu očami viseli na perách.
K vyjadreniu sa však nakoniec nedopracoval.
Jeho veľká guľatá šálka mu znenazdajky praskla v ruke. Rozletela sa na neadekvátne veľké množstvo úlomkov. Odskočil pred spŕškou horúcej kávy. Zopár neškodných kvapiek však aj tak skončilo na jeho župane.
Všetci traja zaskočene hľadeli na zelené uško, čo mu ostalo zavesené na prste.
"Šálky predsa len tak nepraskajú na mikro častice!" ohromene hlesol Oliver a márne pohľadom v tráve pátral po črepinách.
Skutočne boli až príliš malé a roztrúsené.
"Ktosi vo sfére neviditeľna ťa nenávidí," skonštatoval Damián a príjemne sa usmial.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 12. června 2017 v 12:34 | Reagovat

áno Leo niekto ti chce naznačiť, že robíš chybu :P

2 Polly Polly | Web | 12. června 2017 v 14:25 | Reagovat

[Smazaný komentář] :D ...ja som vedela, že si toho zlomyseľníka užiješ xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama