séria: ČIERNY LEO VIII.: Dračie Srdce (*1)

11. června 2017 v 15:06 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Zdravím :). Prinášam nového Lea a som zvedavá, či prijmete môj koniec :). Niekomu sa môže zdať prehnaný, ale cítila som to tak :D. Táto časť je tiež neobvykle hudobná. Áno, hudobná. Kde tu sa objaví hudobné sprevádzanie, ktoré môžete ignorovať, alebo vám pomôže predstaviť si ako presne som si atmosféru, ktorú vytvárajú piesne Bloody Pie predstavovala ja osobne, či akú melódiu som konkrétne mala na mysli :). Sprevádzanie bude vo forme LINKU, ktorý na Vás v texte hádam nebude pôsobiť rušivo. Treba si ho dať otvoriť v novom okne. Príjemné čítanie!

- - - - - - - - - - - - - -

Keď sa konečne vôbec nie slávna skupina bez jediného oficiálne vydaného albumu, pochádzajúca zo stredne veľkého mesta, rozhodla zastaviť na týždeň v Údolí Krvavých Ruží a odohrať zo dva koncerty v miestnom kultúrnom dome, medzi mladou generáciou spôsobili celkom slušne pozdvihnutie.
Bloody Pie dosiahli primeranú lokálnu popularitu. Neboli vôbec zlí. Ich hudba sa dala zaradiť niekde medzi Monoral a 90tkový rock, gitarové časti mali energické a nútili k rozhýbaniu sa, no spevákov hlas bol zasa kryštalicky čistý a príjemne chlapčenský, hudba zachádzala i do melodicky ťahavých, premýšľavých tónin.

Ale práve... gitaristka! Ich jediný ženská element v štvorčlennom zoskupení... bola tou nezabudnuteľnou, nedosiahnuteľnou osobou na pódiu, kultom ktorý Bloody Pie udržoval na malom pomyselnom výslní.
Leontín stál takmer vpredu, ruky spustené pri tele. A ako zakliaty vzhliadal priamo k nej.
Spevák sa už dávno stal len akousi farebnou škvrnou pri mikrofóne, jeho oči... a nielen jeho v preplnenej hale... sa vytáčali k porcelánovej bábike s lesklou čiernou gitarou lemovanou červenými pásmi, akoby išlo o akúsi hriešne drahú kabelku, čo mala prevesenú cez rameno.
Cítil, ako sa mu oboma rukami opiera o plece Sára, cítil ju opretú o svoj chrbát. Kdesi pri nich tancovali Damián a Lujza, ktorá za ním pricestovala na obvyklé dva týždne. V dave sa dali nájsť ľahko. Hoci dievčatá sa snažili zapadnúť - Sára celá v rifľovom a Lujze z pod bomberky vykúkalo ploché vytancované bruško, pretože namiesto topu mala prakticky len látkovú pruhovanú podprsenku - Damián vo svojej žlto-modro-ružovej košeli ostal Damiánom ako vždy a doslova medzi mládežou v čiernom svietil. Bolo smiešne, keď občas reflektor zamieril k stene, kde sa nachádzali. Tmavá, drsne sa tváriaca vlna, do ktorej vo svojom divnom vrecovom tričku zapadal aj Leontín... a vysmiaty ružový Damián so zdvihnutou rukou s plastovými oranžovými hodinkami.
Nechcel ísť. Ani Sára veľmi nechcela ísť.
Ale tí dvaja mali pravdu.
Lesanu treba vidieť.
Lesana je bohyňa! Ťahúň skupiny. Všetkými členmi obletovaná princezná.
Gitaristka, akú nikdy predtým nezočil!
Prepásol potlesk. Ani si nevšimol, kedy skončila jedna pieseň a začínala druhá. Ako uhranutý sledoval jej ruku v čiernej polopriehľadnej rukavičke z čipky, čo zdvíhala do výšky, pripravená znova sa dotknúť strún.
Bábika...
Tmavomodré šatôčky s čipkou vo výstrihu a guľatými rukávmi boli v páse stiahnuté čiernou stuhou. Sukňa s bohatou spodničkou tvorila vzdúvajúci sa rozkvitnutý tulipánik končiaci tesne pod kolenami. Jej prsty sa opreli do nástroja. Keď začala hrať, jej pohyby vôbec neladili s hudbou. Tenké nohy v topánkach na platforme ladne a v krátkych krôčikoch vychádzajúcich z členkov prestupovali. Dymové viečka vystupujúce z porcelánovo bielej tváre s temne bordovými perami mala nežne privreté. Akoby ani nedržala masívny hudobný nástroj. Fragilná princezná s vyčesanými vlasmi, ktoré jej vôkol hlavy vytvárali korunu z indigovo čiernych vĺn, sa elegantne hojdala, akoby bola elektrická gitara v skutočnosti zakliatou flautou. Bledý krk jej obopínal čipkovaný obojok.
Ľudia po nej šaleli.
K nohám jej neustále padali množstvá sýto červených ruží - pýcha Údolia - kde tu však aj nevinne biela.
Aj Leontín jej charizme prepadol. Akoby mala dáma s gitarou reflektor nastavený priamo nad sebou. Ostatní zanikali v šere, ich tváre si nepamätal.
Hlas speváka iba dotváral jej hudbu...
Pocítil, ako mu Sára od chrbta vlepila malý bozk na krk. Pootočil tvár a pousmial sa, no potom musel opäť vzhliadnuť k nej.
Pretože nie len jej atypický vzhľad, ale aj tóny, čo vyludzovala, doslova vábili.
Pretože za jej chrbtom stál vysoký mladík s krátkymi strapatými vlasmi.
Leontín stuhol, hoci Sára ho podvedome rozhýbavala do hudby.
Prízrak sa do svojej podoby formoval už nejaký čas a teraz už jeho sivastú formu s červenými očami videl zreteľne.
Mladík v koženej bunde a obtiahnutých nohaviciach stál tesne za ňou, oči mal rovnako sklopené ako ona a ich ruky boli ako jedno. Vnorený vlastnými umrlčími prstami do jej prstov "hral" spolu s ňou.
Keď sa gitaristka drobnými krôčikmi otáčala okolo svojej osi, pričom suknička sa jej rozkošne hojdala, mŕtvy chlapec sa otáčal s ňou. Pohyby mali dokonale synchronizované.
Zrazu si uvedomil, že na hmatníku jej gitary sedí havran s fialkastými očami, akoby sa zjavil doslova z ničoty.
Leontína sa dotýkal šteklivý závan bázne, keď si uvedomil, ako nedotknuteľne na neho Lesanina osobnosť a tóny pôsobia. Pretože pre bežných smrteľníkov nepolapiteľné. Sú predsa spojené so záhrobím...
Havran roztiahol veľké krídla a vzlietol. Leontín k nemu automaticky zdvihol tvár a sledoval ako prelieta ponad hlavy ľudí kdesi do najzadnejšej časti haly noriacej sa do tmy, v ktorej opäť zmizol.
Bloody Pie rozohrali čosi rozprávkovo jemné, v čom sa dav pomaly vlnil a Damián s Lujzou sa v objatí priblížili k nim.
"Čo ťa upútalo?" Sárine pery sa takmer dotkli jeho ucha.
"Havran...," automaticky vyhŕkol.
Vnímal ako Sára zmeravela. Dlane mu stiahla z ramena a predstúpila pred neho.
"Čože?!"
"Ona.." - pohodil bradou smerom ku gitaristke, pretože ju znova pozoroval, "... má za sebou mŕtveho chlapca. Svoje bremeno. Vedie jej ruky..."
"Nie!"
Prekvapene zažmurkla a otočil za jej ostrým "nie" hlavu. Jej neveriacky výraz mu úplne zobral vietor z plachiet. Zrazu ho zaliala vlna trápnosti.
"Nevymýšľaj..." - aby svoju reakciu zmiernila, pousmiala sa a mávla rukou, akoby ho odhalila, že žartuje.
Za štyri mesiace, čo spolu chodili (a stále sa mu nechcelo veriť, že smie bozkať "tú Sáru" a už vôbec nie, že smie prespávať v jej dome do rána) nemal v jej prítomnosti so žiadnym duchom nič dočinenia. Teda, ak nerátal zlomyseľnosti, čo už začínal pripisovať komusi z iného sveta... ale o tom ona netušila!
Avšak o jeho schopnosti vedela! Preto teraz iba dotknuto vyhabkal:
"Ona je... možno posadnutá... alebo čoskoro bude."
Sára si v úsmeve odfrkla.
"Leo, sme na koncerte. Bavíme sa. Nechaj to tak."
A ofenzívne si založila ruky na hrudi, čo mu neušlo.
"Nenechávaj to tak!" - doľahol k nim Lujzin zvučný hlas, ktorá ich akýmsi zázrakom započula.
Vlnivými pohybmi, v tesnom závese s Damiánom, pritancovala čo najbližšie k nim.
"Je tvojou povinnosťou povedať jej, že má na chrbte nalepené strašidlo," spustila, akoby rozprávala o rozviazanej šnúrke na topánke a stále sa vlnila ako nejaká brušná tanečnica.
Damián prikyvoval.
"Nie je povinný informovať ju o jej problémoch" - Sára sa zamračila. "Nemá k nej žiaden osobný vzťah."
Jej takmer formálne vyjadrovanie Leontína prekvapilo.
Berie to akosi príliš vážne - zarazene ju sledoval - Ale má pravdu. Nie je povinný. A vlastne to ani nemá rád.
Udivilo ho, že jeho vnútorný hlas znie, akoby sám seba presviedčal.
"Okej, okej, uvoľni sa a spievaj si" - Lujza tanečne predstierala obranné odtláčanie sa do úzadia, lenže to už sa pred ňou vlnil Damián.
"Keď nájdeš na ulici rozplesknutú prejdenú líšku je tvojou povinnosťou zavolať..."
"Koho?" Lujza zvedavo vykríkla.
"Neviem pampúšik, ale niekto by ju mal odtiahnuť na nejaké lepšie miesto, nie? Rovnako tak aj Leo, keď už raz vidí..."
"Ani nemá dôkaz, že je jeho videnie skutočné!" oponovala mu Sára.
Leontín si ako obarený uvedomil, že vyznela, akoby mu neverila ona sama.
Náhle pocítil neodolateľné rebelské nutkanie zájsť za gitaristkou a všetko jej vyklopiť.
"Určite by sa jej bez neho žilo ľahšie...," ozval sa.
"To nemyslíš vážne!" takmer nariekajúco zatiahla Sára. "Leo, hádam za ňou nepôjdeš a nebudeš jej rozprávať takéto..."
... Nezmysly?! - zovrelo mu hrdlo.
Vážne na ňu hľadel a čakal, čo zo seba dostane.
"... znepokojujúce veci," nakoniec dodala. "Obráti sa proti tebe. Vysmeje sa ti, alebo ti vynadá."
"To sa mi stáva často," pripustil.
Hlasitosť koncertu sa ďalšou piesňou neúmerne zvýšila.
No vidíš - odčítal jej z pier.
Damián a Lujza sa im obrátili chrbtom a pustili sa do bláznivého skákania.
Sára sa do neho zavesila. Debatu považovala za uzavretú.
Pozoroval jej okúzľujúci profil lemovaný hladkým tmavým mikádom. Určite musela, tak ako všetci, čo mali tú česť, jeho uprený pohľad pálivo cítiť, ale viac sa na neho neobrátila.
Postávali ako v kŕči. Napnutí a mrzutí. Dva osamelé nehybné body v strete neporozumenia uprostred divokého pohybu.
**********

Rada na podpisovanie po koncerte nemala konca kraja. Ešte k tomu stáli v tej najdlhšej, ktorá viedla k charizmatickej Lesane. Tiahlo už na polnoc, boleli ho nohy a túžil po spánku, lenže Damián chcel silou mocou podpis na album s doma vytlačeným jednostránkovým obalom, ktorý si kúpil s lístkami. Nechápal, na čo mu je nejaký škrabanec od lokálnej polo-celebritky, ale vydržal to.
Znova sa o krok pohli a on s úľavou pozoroval, ako mu gitaristka sediaca na okraji pódia s nohami v károvaných silonkách voľne spustenými dole, album konečne podpisuje. Damián jej po celá čas čosi nadšene drmolil, na čo ona reagovala iba jemným zamysleným úsmevom. Nebolo však pochýb, že počúva.
Leontín sa opäť, ako mnohokrát v tento večer, zadíval. Vznášala sa vôkol nej aura nadpozemského pokoja a uvoľnenosti. Aj takto z blízka pôsobila útlo, hoci nízka nebola. Iba veľmi štíhla, čo zvýrazňovala aj šírka sukne a v nej vsadený uzučký driek. Prízrak teraz nevnímal.
Keď sa pohla a konečne sa na Damiána pozrela - a on očervenel! - podávajúc mu album, na hrudi sa jej zaleskol skrútený profil strieborného draka s natiahnutým krídlom visiaci na dlhej retiazke, ktorý Leontína na okamih zaujal.
Damián sa obrátil a vykročil k nemu.
"A teraz ty, hanblivec!" nahlas ho oslovil a bez varovania ho pevne schmatol pod lakťom.
Leontín v sekunde ožil.
"Ale ja nič..." - vytreštil oči.
"No poďme, máš jej čo povedať," pridala sa Lujza a schmatla ho z druhej strany.
"Ak sa snažíte byť vtipní, nevychádza vám to!" začul za sebou Sárin hlas.
Znela nahnevane. Už mala naozaj problém ovládať sa, hoci by si nikdy nebol pomyslel, že v sebe neovládateľnú stránku povahy vôbec má! Zaprel sa chodidlami, ale oni ho s chuťou pohli vpred.
"Myslím to vážne, pustite ho!" - pocítil ako mu Sára zozadu schmatla tričko. "Nenúťte ho nahlas hovoriť o prízrakoch..."
Lenže potom jej látka z ruky vykĺzla, keďže Lujza a Damián ho proti jeho vôli ďalej vliekli.
Vnímal na sebe pobavené pohľad ľudí vôkol nich, z čoho mu začínali horieť uši a čo bolo horšie, zrazu mal plnú pozornosť aj samotnej gitaristky, ktorá k nemu zdvihla pohľad a jej tmavo-modré oči sa usmievali. Bordové pery tiež pôsobili ako chvíľku pred smiechom, ale udržala si mierne ironický úškrn, keď ho potlačili k nej a trochu ohli, aby mali oči v rovnakej úrovni, div že ho neprinútili kľaknúť si jej k nohám.
"Má pre teba niečo dôležité," povedal Damián a pleskol ho do chrbta. "Leo...?"
Aj zblízka bola jej pleť porcelánovo hebká, mliečne biela a dokonalá. Voňala po čomsi ostrom a zadymenom a keď sa jemne vyklonila na Sáru, jej paradoxne neženská vôňa ho obostrela a prišla mu drsne príťažlivá. Sáru evidentne považovala za žiarlivú priateľku, ktorej venovala iba krátky pohľad a teraz znova, tentoraz už bez štipky pobavenia, pozrela na neho. Sára stála bokom a so založenými rukami urazene hľadela za nimi.
Lesana ju mienila podráždiť viac, nemala totiž rada žiarlivé typy, a preto sa k nemu náhle, s rukami v rukavičkách zloženými v lone ako nejaká pôvabná Marioneta s uvoľnenými motúzikmi, pomaličky prikláňala. Pozvoľna privierala dymové viečka.
Leontín sa prestal brániť. Ako počarovaný sledoval jej lesklé višňové pery, ktoré sa mali čo chvíľa zľahka dotknúť jeho pier. Tep mu vyletel do závratných výšin. Náhle sa ho zmocnilo presvedčenie, že jej charizmu a inú, tajomnú krásu, neustojí. Že sa mu podlomia kolená, keď sa ho dotkne.
Keď už boli ich pery sotva milimeter od seba, prudko vychrlil:
"Keď hráš na gitare, za chrbtom ti stojí mŕtvy gitarista a hrá s tebou. Viem to. Vidím duchov! Možno by som ti vedel pomôcť zbaviť sa ho!"
Dokorán otvorila oči. Jej zrenice sa rozšírili. Na sekundu zmeravela.
Postrehol, ako Damián sykol, akoby ho zamrzelo, že sa bozk nekonal.
Odtiahla sa a prekvapene na neho hľadela.
V obavách čakal, že ho šťavnato niekam pošle. Že sa dobre zasmeje. Je v rockovej skupine, tak možno mu dá päsťou do nosa.
No ona akoby podvedome zovrela v dlani svoj prívesok a skúmavo sa na neho zadívala. Prechádzala si hĺbku jeho očí s farbou bielej kávy, bez strachu, bez slov.
V tej chvíli ich bubeník - zarastený mladík s dlhšími zvlnenými vlasmi - zahlásil "dobrú noc" a "vidíme sa na ďalšom koncerte".
Lenže jemu sa zdalo, že aj tak nechcela prehovoriť.
Nohy vytiahla na pódium a vstala.
Ale keď odchádzala, neustále sa na neho zarazene ohliadala.
Jej myšlienky pre neho ostali veľkou neznámou.
**********

Vlastne bol krásny, ba priam horúci, deň na počiatku júna.
Lenže ona sa veľmi dobre necítila.
Sedela na krémovej deke, ktorú mala prehodenú cez posteľ. Na tráme, ktorý prechádzal cez rovnú časť priamo nad ňou boli zachytené ľahulinké biele záclony, pri oboch okrajoch postele prichytené do oblúka k stene a splývajúce až k zemi.
Čím začať, keď sa človek balí? - zachmúrene uvažovala Viktória.
Na hnedom koberci už ležala škatuľa so zimnými topánkami a teraz sú na rade knihy, no nie?
Na posteli bola druhá, ešte poloprázdna škatuľa. Sedela pri nej a v rukách držala "Zimnú Rozprávku" od Leontína.
Dlho na ňu iba hľadela.
Bez myšlienok. Bez pocitov.
Prázdna...
Bez čohosi veľmi dôležitého, čo v jej srdci chýbalo.
Oblúky čipkovaných záclon sa mierne zavlnili. Intuitívne vzhliadla k dokorán otvorenému oknu.
Na parapete sedel muž s vlnitými vlasmi. Mal na sebe tmavomodrý kabát, ktorého zadná časť mu visela von z okna. Nohy v béžových nohaviciach s pukmi mal prekrížené v členkoch a na kolenách položený čierny cylinder.
Secesia... - automaticky ho v hlave označila.
Strach vôbec nepocítila, aj keď telo muža prepúšťalo slnečné svetlo v oddelených zlatých lúčoch, akoby bol kde tu priehľadný.
Jej schopnosti sa pretransformovali a ona ich pokorne prijímala také, aké sú.
Už nepočula ich myšlienky. Začínala ich vídať. Inak ako Leontín. Vo farbe, takmer reálnych.
Ešte nerozprávali.
Teda, presnejšie povedané, ešte nebola schopná počuť ich.
Secesný gentleman iba nehybne sedel a nekonečne smutne ju pozoroval.
Viktória sa bez iskry pousmiala.
"Dve silné média sú na Údolie až príliš veľa," povedala mu.
Vložila "Zimnú Rozprávku" do škatule.
Keď sa opäť pozrela do okna, zbadala už len čistú modrú oblohu a v letnom vánku ševeliace koruny stromov.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 12. června 2017 v 12:32 | Reagovat

ach jaj Viktória moja zlatá :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama