BLOODY BAZIL III. (Zamilovaný Démon 2/2)

14. dubna 2017 v 21:37 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
Keď vošiel do bytu, hnev na Helenu na okamih zmizol ako šibnutím čarovného prútika. Rozmýšľanie nad ňou a tou afektovanou bezzubou pijavicou Alexandrom pokryli inštinkty. Dvere zatvoril nečujne. Na zátylku sa mu zježili vlasy. Ostré zuby sa mu preventívne vysunuli.
Byt zanechával prázdny a tmavý, no teraz sa po stenách plazilo slabé svetlo.
Nehlučne sa od dverí pohol, pripravený útočiť. No keď sa objavil v obývacej časti, zarazene zastal.
Tam, ladne natiahnutá na bruchu cez jeho hnedú koženú pohovku, si práve bytosť pochutnávala na Heleniných máčaných keksíkoch.

Pokrčené nohy v jazdecky pôsobiacich nohaviciach a úzkych šnurovacích topánkach sa hravo pohojdávali, jeho ružový jazýček kolom dokola oblizoval presahujúcu výplň keksíka.
Ale hneď si všimol, že jeho smaragdové oči na neho spod atramentovo čiernych viečok priamo hľadia.
Postava na pohovke bola útla a aj takto mu bolo jasné, že je nižšia od neho.
Napriek faktu, že zelené oči bezpochyby patrili útočníkovi, Bazil sa podvedome uvoľnil. Výraz si však zachoval zdržanlivý. Zatiaľ z neho sálal chlad. A dozvuky Heleninej "zrady" sa vracali. Momentálne teda nemal chuť zaoberať sa pomstou, alebo čímsi aspoň vzdialene podobným.
"Chutí ti?" laxne sa spýtal.
Keksík si s rozkošníckym povzdychom a privretými viečkami vložil do úst a telom sa mierne natočil k nemu.
Mal na sebe obtiahnutý čierny a tenulinký kabát so strohým japonským golierom, priliehavý ako druhá koža a vkusne sa rozširujúcim až po kolená. Bazilovi sa naskytol pohľad na jeho dokonale plochú subtílnu hruď.
A predsa nedokázal určiť jeho pohlavie.
Keď bytosť prehovorila, jej hlas bol príjemný, mäkký, no neurčitý.
"To všetko si pripravil pre mňa?" - pootvoril oči a usmial sa. "Si milý. Tušil som, že sa v tebe skrýva sklon k láskavosti."
Bledú tvár mal nežnú, i keď oči démonické, no pery neboli žensky plné a vlasy krátke a začesané dozadu, s podholenými bokmi. Kúpal sa v ohraničenom svetle vysokej nočnej lampy, a preto si Bazil všimol, že sa môžu zdať čierne, no v skutočnosti sú tmavo-bordové.
Jeho vlasy a oči... smaragd a marsala... neobvyklá farebná kombinácia - pomyslel si a hoci ho sledoval ostro, očami zatiahnutými búrkovými mračnami... démon ho zaujal.
"Prezraď mi, prečo si nás napadol," prehovoril, "a ja zvážim, či si svoju štipku láskavosti ešte dokážem udržať."
Pozvoľna, striehnuc na akýkoľvek pohyb z jeho strany, pristúpil bližšie, k stolu s vyjedenými sladkosťami.
Démon sa zamračil a na okamih pripomínal chlapca.
"Ju!" spresnil. "Napadol som ju!"
"Tak teda - Helenu. Prečo?! Hovor!"
Bytosť sa znova sladko usmiala a drobným švihom sa na pohovke usadila, teraz chvíľu vyzeral ako rozmarné dievča.
"Pretože som žiarlil," bez okolkov odpovedal.
Bazil razom stratil chladnú tvár a prekvapivo zdvihol obočie. Čakal akúkoľvek odpoveď, no nie práve ... žiarlenie?!
Démon sa nad jeho údivom rozosmial.
"Už nejaký čas ťa pozorujem...," dosmial sa a úprimne vydýchol: "Si taký krásny..."
Bazil si nedokázal pomôcť. Teraz mu jemne zacukalo kútikmi úst. Jeho povaha mu dovoľovala užívať si veľmi tenkú hranicu medzi akýmkoľvek stavom od zlosti, zúfalstva, či nenávisti a prechodom k pobaveniu, ak objavil čo i len nepatrné rozptýlenie.
A presne to sa mu teraz stalo.
"Krásny...," samoľúbo nadhodil a v ústach sa mu pri slove príťažlivom a zároveň ostrom ako žiletka zaskveli biele špicaté zuby.
Pousmial sa a všimol si, ako démon očami doslova hltá jeho úsmev. Lačne mu prechádzal po krivke pier.
"A ďalej? Začínaš ma zaujímať.. ehm..."
"Luka," zvodne, sotva počuteľne, hlesol.
"Luka," nahlas zopakoval a zámerne si jeho meno lenivo prevalil na jazyku. "Priznávam, že vieš ako vhodne začať konverzáciu."
"Si mužný, pekný... ale nie ako svätý obrázok, božechráň! Si dravo, zmyselne krásny! A si silný, čo som naposledy pocítil na vlastnom tele," Luka s chuťou vymenoval prednosti, ktoré Bazil už dávno považoval za očividné, prstami kŕčovito zvierajúc okraje pohovky. "Som do teba zamilovaný!"
Jeho priame vyznanie Bazila však načisto odzbrojilo. Popravde, nespomínal si, kedy naposledy sa mu niekto vyznal tak priamo, sebavedome a zároveň submisívne, čo mu zrazu prišlo ako doslova magneticky vábivé spojenie. Ani netušil, že sa tak pôsobiť dá...
Ale Luka...
Bytosť pomaličky vstala.
Bazil musel uznať, že na štíhlom a feminínnom démonikovi s dlhými nohami čosi lákavé rozhodne je....
Hoci ďalej ako k úvahám by asi radšej nezachádzal - pomyslel si, keď očami opäť zavadil o jeho chlapčenskú hruď, zatiaľ čo Luka sa k nemu s úsmevom blížil.
"Len si predstav, láska," vydýchol. "Aký očarujúci pár by sme tvorili. Upír a démon! Kto by si na nás trúfol? Uzavretí vo svojej alabastrovej kráse - zvrhlí a nenásytní! - naše medové týždne by nemali konca kraja!"
Bazil mu oplácal veselý, ba trochu i výsmešný pohľad, keď pri ňom Luka zastal.
No zapáčilo sa mu pohrávať sa s ním.
Natiahol ruku a na ukazovák nabral trocha šľahačky z tvarohového zákusku.
"Ani len netuším, či ma priťahuješ, ty môj cukrový diabol. Veď neviem odhadnúť, čím vlastne si."
Zdvihol prst, rozhodnutý hravo mu šľahačku natrieť na drobný úzky nos, no Luka bol rýchlejší, hoci mu ani na okamih neprestal hľadieť hlboko do očí. Chytil mu zápästie a zboku mu ukazovák lascívne oblízal. Potom ho vtiahol do úst a pomaly ho vytiahol, užívajúc si sekundy upírovej vážnosti.
Bazilom prešli vzrušujúce zimomriavky. Okamžite menil názor. Možno by predsalen mohol zájsť ďalej ako iba k predstavám...
"Môžem byť čo len chceš," zvodne zapriadol Luka a obrátil sa okolo svojej osi.
A náhle pred ním po nepostrehnuteľnom prechode stál rovnako vysoký príťažlivý mládenec s tmavými viečkami a mužnou sánkou, ešte aj oblečenie sa prispôsobilo.
"Prechovávaš v sebe špeciálne túžby?" prehovoril na neho hlbokým hlasom.
Bazil si prst priložil k brade a s pobaveným úsmevom pokrútil hlavou.
Démon sa znova otočil a opäť bol nízky - no stála pri ňom pochmúrne krásna žena. Krehká, primerane zaoblená - záplava lesklých bordových vlasov jej siahala ž k bokom. Pousmiala sa.
V tej chvíli nedokázal odlepiť očí od jej úst. Horná pera bola srdcová, no spodná plnšia. Boli červené. Červenšie ako samotná šťava z višní, prach karmínu, hĺbka rubínu... Bazilovi sa zatočila hlava. Ich kontrast s temnými viečkam obkolesenými hustými riasami ho v sekunde priviedol takmer na pokraj šialenstva.
V nemom úžase pootvoril ústa a démon pochopil, že dosiahol svoje.
Jemné rúčky ženy sa dotkli jeho bokov. Bazil pocítil neústupčivosť dlho potlačovanej túžby. Keď ho Luka vo svojej ženskej verzii viedol k pohovke, nasledoval ho.
Nezabúdal na Helenu. Ba práve naopak. Hnev na ňu sa s pálčivosťou vrátil, a práve preto zaboril ruku do Lukových hustých vlasov.
Nechal ju sadnúť si na pohovku a s očami vytočenými k nemu mu rozopínať opasok a zips na nohaviciach.
Bazil to nevydržal a sklonil sa, aby pobozkal jej mäkké červené pery. Jazykom mu opatrne prešla cez zuby, nevynímajúc tie ostré. Nedočkavo na ňu zatlačil a klesli na pohovku. Pootvoril ústa a špicatými zubami jej pomaly prešiel po línii malej oblej brady.
Zatvorila oči a zachvela sa rozkošou...
...
... Nadránom sa v zatemnenom byte prebral z polodriemot, pod sivou dekou, ktorú cez seba prehodili, keď zaspávali a ona sa k nemu tisla chrbtom, pričom ju jednou rukou objímal.
Uvedomil si, že Luka v spánku neudržal podobu a teraz sa o neho opiera hladké a ploché bezpohlavné telo s útlou stavbou.
Zahľadel sa na červený odtlačok zubov na jeho ramene. Ku koncu dostal tiché dovolenie aj na "uhryznutie z lásky" - ako upíri volali svoje obľúbené neškodné zahryznutie s kvapkou vysatej krvi, ktoré im umožnilo slastne uvoľniť zviera v sebe.
Priblížil nos k jeho vystrihanému zátylku, privrel oči a nasal. Voňal žensky.
A stále v ňom spoznával jeho ženské alter-ego, ktorého sa počas noci dosýta nabažil.
Čosi v mojej hlave sa teda preskladalo do vnímania najprijateľnejšej verzie nezaraditeľného démona - pomyslel si, spokojný sám so sebou.
Opäť zatvoril oči a pritisol sa k nemu. Zosunul sa nižšie a líce si pohodlne oprel o jeho rozohriaty chrbát.
Problém vyriešený!
Keď zaspal, stále sa usmieval.

**********

Elegantný mladíček v sivom saku, veste a s modrým károvaným motýlikom si v čalúnenom kresle prekrížil nohu cez nohu. Sediac pod lampou, sklopil viečka s dlhými riasami k Eugenidesovej Smrti Panien, ktorú pred hodinou vytiahol z plnej knižnice, čo mal priamo pri malom stole, na ktorom chladla káva, ktorej sa sotva dotkol. Dlhšie gaštanové vlasy mu zahalili polovicu sošnej melancholickej tváre. Zachytil si neposlušný prameň za uchom.
Dopadol na neho čísi tieň.
"Prišiel si," blazeovane skonštatoval, ani len nezdvihol pohľad.
Postava v čiernom plášti s kapucňou si prisadla do kresla oproti.
Nonstop kníhkupectvo Noctis s kaviarňou bolo aj v pokročilej nočnej hodine celkom slušne zaplnené. Alexander však obsadil skvelé miesto, skrývajúc sa v jeho rohu - pri policiach s kultovkami, vedľa pianína opretého o tehlovú stenu.
"Prečo by som neprišiel," začul bezpohlavný hlas. "Chcel si sa predsa porozprávať."
Alexander zatvoril knihu a konečne zdvihol oči, vo chvíli keď si démon snímal kapucňu a odhalil svoju hladkú bledú tvár s čiernymi viečkami.
"Viem, že namiesto neho si napadol Helenu," Alexander prehovoril priamo.
S Lukom jeho vedomosť nepohla. Ruky mal založené vo vreckách plášťa. V prítmí sa skveli jeho mačacie oči, ktoré ho uprene sledovali.
"A mne sa zasa zdá, že som ho nemal napadnúť iba pre tvoj akademický záujem - aby si ukojil zvedavosť po otázke, či má upír dušu," stoicky objasnil.
"Predpokladáš správne" - Alexander zúžil oči.
"Dôvod?" - Luka podvihol jedno obočie.
"Je môj nepriateľ," podotkol, akoby o nič nešlo. "Prežívam radostné kratochvíle, keď mu robím problémy, alebo sa usilujem o jeho ničomný život."
Pristúpila k nim čašníčka, pričom celú cestu k stolu uvažovala, či ten príťažlivý muž, čo pôsobí ako novodobý šľachtic, vedie rozhovor s chlapcom, či so ženou, no sotva otvorila ústa, Luka - stále sledujúc upíra oproti sebe - zdvihol ruku a gestom jej naznačil, aby zmizla. Z nejakého dôvodu ju z neho obliala zima. Radšej sa rýchlo obrátila.
"Tvoja kratochvíľa je mi proti srsti" - ruku si vrátil do vrecka.
"Dôvod?" zopakoval po ňom Alexander.
"Zamiloval som sa do neho," démon bez štipky rozpakov vážne povedal. "Na prvý pohľad."
Z Alexandra konečne spadla maska. Opovržlivo si odfrkol a na okamih oči vyvrátil dohora, akoby informáciu potreboval spracovať.
"Čo na ňom...," vzdychol, "... vôbec môžeš vidieť? Nemá úroveň a nemysli si, že vôbec chápe význam vernosti! Lezie do postele s každou ľudskou samicou, ktorá..."
"A určite by sa mu nepozdávalo, keby sa dozvedel o krokoch, ktoré voči nemu podnikáš," ľadovo ho prerušil Luka.
Alexander stíchol a venoval mu dlhý, premýšľajúci pohľad. Do tváre sa mu opäť prinavrátila upírska nečitateľnosť.
Náhle ladne vstal a pomaly prešiel ku klavíru. Sadol si zaň a otvoril ho.
Keď rozohral pomalú melódiu, zopár návštevníkov Noctis k nemu zvedavo obrátilo tváre.
Mierne sklonený nad klaviatúrou sa záhadne pousmial.
Keď potichu prehovoril, akoby sám pre seba, Luka ho počul iba vďaka svojmu neľudsky citlivému sluchu.
"Ako nepríjemne sa teraz držíme v šachu," uvažoval a hral. "Môžeš ísť za ním a povedať mu o mne, ale pochybujem, že sa tvojmu vyvolenému bude páčiť, ak sa na oplátku dozvie, že nás spájali priateľské vzťahy. Dokonca natoľko priateľské, že si sa súhlasne smial, keď som ti navrhol ísť sa nakŕmiť jeho dušou."
Alexander razom prestal hrať, keď si uvedomil, že mu jeho biele prsty bolestivo zovreli ramená.
Vystrel sa.
Luka stál tesne za ním. Keď sa sklonil, démonove pery sa takmer dotýkali jeho ucha.
"Varujem ťa!" zasipel. "Teraz som aj ja tvoj nepriateľ! Pamätaj, koho má Bazil po svojom boku, ak sa znova rozhodneš okúsiť svoju..." - prsty mu zakvačil do saka, "... radostnú kratochvíľu."
Potom ho pustil.
Alexander vnímal, že odišiel.
Chvíľu strnulo hľadel do steny. Plytko, hnevlivo dýchal.
Keď sa znova pustil do hry na klavíry, tóny vyludzoval búrlivé a zlostné.

**********

Nasledujúcej noci sa Bazil vrátil z lovu. Nasýtený, rozohriaty, priam lietajúci spokojnosťou po výdatnej dávke ľudskej krvi, zo seba zhodil bundu a zamieril hlbšie do bytu, keď si uvedomil zaševelenie prikrývky v jeho spálňovej časti.
Obrátil sa k presklenému výklenku vedľa kuchyne.
Dvere boli pootvorené.
Napätie z votrelca však tento krát nepocítil.
Cez sklenené tabuľky sa jeho oči spojili s démonovými. Čierne rolety mal vytiahnuté. Dopadali na neho odlesky svetiel nočného mesta.
Polihoval vo svojej skutočnej forme na jeho posteli a vedľa seba na prikrývke mal tanier s Heleninými zákuskami, na ktorých si pochutnával.
Bazil zastal so založenými rukami medzi dverami. Lukovi z vesty vykúkala veľká azúrová mašľa zdobiaca jeho zamatovú košeľu, nohavice opisovali úzke boky a dlhé nohy.
Napriek oku lahodiacemu pohľadu, v ktorom opäť spoznával skôr to ženské, než to mužské, ho mierne rozrušilo, že ho opäť vidí.
Robí si na mňa nároky... - pochopil.
"Asi by som mal odteraz v byte zakrývať všetky zrkadlá," sucho skonštatoval.
"Bolo by hlúpe odháňať niekoho, kto ťa miluje," nežne zapriadol Luka a pozývajúco k nemu natiahol ruku.
Prekvapený sám sebou vošiel.
Ten drobný démonik akosi vedel, čo na neho platí.
Vyzývavosť spojená s poslušnosťou. Neodolateľné!
Zastal pri posteli. Ruky spustil k telu, no ostal vystretý, mierne nerozhodný.
"Helenu len tak neodstavím na vedľajšiu koľaj," upozornil ho. "Mienim si ju ešte nejaký čas nechať. Dobíjať ju je výzva. Muži majú radi prekážky," pousmial sa.
Luka sa zasmial. Rozviazal si mašľu.
"Je mi jedno, kde sa rozbehneš, hlavne zaparkuj doma."
Bazil sa po jeho pokuse o odľahčenie tiež zasmial, no práve vo chvíli, keď Luka zvážnel.
"Nechaj si ju," odvrkol a oddane k nemu vytočil tvár. "To ja ťa skutočne milujem! Prinavracaj sa ku mne! Ja... JA! Chcem byť naozaj TVOJ!"
"Ak jej znova ublížiš...!" Bazil vysunul zuby a zavrčal.
"Neurobím nič, čo si neželáš" - netrpezlivo zasunul prsty za jeho opasok. "Ona ma viac nezaujíma. Až keď jej budeš mať dosť a sám mi to povieš, zbavím sa jej tak nenápadne, že ani nepostrehneš, že zmizla, iba sa ti zrazu bude ľahšie dýchať. Ona je... nepatrný kamienok medzi skalami. V porovnaní so mnou, tvojou spriaznenou dušou, je zrnko piesku!"
Bazil mu na líce priložil dlaň.
"Neber si ju do úst," hlesol, paradoxne z časti priateľsky.
A náhle v dlani držal rozcítenú ženskú tvár. Na vankúš dopadli dlhé krvavo-bordové vlasy.
"Spriaznenosť ani lásku si nevynútiš," upozornil ju a predsa si k nej celkom rád líhal do postele.
Doľahol do perín a okamžite na sebe pocítil jej ľahunké telo.
Perami sa mu prisala na havranie pierko vytetované na šiji. Neubránil sa a hlboko vzdychol.
Bol si vedomý, že práve dal Lukovi nepriamy súhlas patriť jeden druhému, ale na druhej strane, nikto mu nemôže zakázať rozísť sa.
Možno hneď ráno... po tom všetkom... uvoľnene privrel viečka pod jej láskaním.
Pocítil vibrovanie mobilu.
Pridržal si ju pri sebe a druhou rukou mobil vytiahol z vrecka nohavíc. Odhrnul jej vlasy, aby dovidel na displej.
Správa od Heleny.
Ešte sa hneváš? :( Ani nevieš, ako ma to mrzí. Ospravedlňujem sa.
Klikol na "odpoveď" a kým mu bozkávala hrdlo, rýchlo naťukal strohé:
Akceptované:0)
Odoslal správu a ľahostajne telefón odhodil na podlahu.
Privinul si ju oboma rukami a zatvoril oči.
Zajtra za Helenou zájde.
No teraz...
Zrazu ju prudko prevalil. Ocitol sa nad ňou.
Dravo sa na seba usmiali a pobozkali sa.
Pomyslel si, že je ako dieťa v lunaparku, v ktorom smie zadarmo okúsiť každú atrakciu.
Vlastne sa mu páčilo, ako to celé s útočiacou bytosťou napokon dopadlo.







KONIEC
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 15. dubna 2017 v 20:38 | Reagovat

Hajzlik! Vážne hajzlik bez škrupuľ :D he he som zvedava kde ho to jeho velke ego a nadutosť dostane :D

2 Polly Polly | 16. dubna 2017 v 2:17 | Reagovat

[1]: ďakujem za prečítanie :-)
Haha áno, raz mu to jarma musí vrátiť,že? Ale dovtedy ešte veľa času uplynie, veľa toho vyvedie:D

3 Lennie Lennie | Web | 18. dubna 2017 v 21:17 | Reagovat

"Chutí ti?" :D :D :D looool

No dobre. Možno trochu zvrátený predsa len je :D Ale ja potom asi tiež, lebo stále si mi páči viac, ako napríklad ten Alexander O:-) :D

4 Polly Polly | Web | 18. dubna 2017 v 22:07 | Reagovat

[3]: no veď aj pre mňa je on taká osobná láska :D... Alexander, ešte neviem... niekedy ho mám chuť potopiť, niekedy mu dať väčší priestor a ušľachtilé motívy xD

ďakujem za prečítanie

5 Lenka Lenka | Úterý v 22:52 | Reagovat

VEĽMI sa mi to celé páči! :) Ale je mi ľúto Heleny... Ja som taký romantický a naivný typ :D Som zvedavá ako sa to bude vyvíjať.

6 Polly Polly | Dnes v 10:49 | Reagovat

[5]: ďakujem za prečítanie aj pačenie:D No uvidíme... niekto z tejto trijice z toho určite nevyjde moc dobre.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama