BLOODY BAZIL III. (Zamilovaný Démon 1/2)

13. dubna 2017 v 22:19 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
Ako som už spomínala, Bazil vznikol ako opak Leontína zo série Čierny Leo. Leo je taký zlatý chlapec a Údolie Krvavých Ruží je také utešené miesto, až mám niekedy chuť vyzúriť sa s nejakou drzou nevychovanou postavou v hlučnom meste :D. No a táto časť Bazila je asi zatiaľ najodvážnejšia, ale som si povedala, že treba "svetu" odhaliť ako veľmi amorálny Bazil je... pretože to je FAKT a napríklad sa mi zdá, že čitateľka Stanka stále hľadá jeho svetlé stránky a ignoruje aké hovado (pardon za výraz) on v skutočnosti je :D. Nie že by teda v sebe nič pekné nemal, ale... Povedala by som, že až v tejto časti som vlastne celkovo odhalila rozsah jeho samoľúbosti a nestálosti.
Nie je to veľmi Veľkonočné čítanie...ale ja si na reakcie trpezlivo počkám po sviatkoch :D.
- - - - - - - - - - - - - - - - -

Helena sa k nemu pregúľala tak blízko, až sa im dotkli ramená a opäť to vyskúšala.
"Prosím... iba jednu!"
Objavila sa nad nimi jej natiahnutá ruka a v nej prehnane veľký mobil v selfie-móde. Na displeji žiarila jej prehnane nadšená tvár s vypnutými kučeravými vlasmi a jeho bledunká, ostro kontrastujúca s uhľovo-čiernymi vlasmi spadajúcimi na ružovú podložku na jogu. Nechutne sladké! - pomyslel si Bazil a keď už už stláčala štvorcovú ikonku, vymrštil sa a schmatol ju za zápästie. Pretočil sa nad ňu a nohu jej vtlačil medzi kolená, aby ju uväznil.
"Už som ťa upozorňoval, že na našej prvej fotke budeme nahí," opäť ju odbil a ruky jej natiahol nad hlavu.

"Nemám nič slušné, čo by som si mohla dať zarámovať, to nie je fér!"
"Odkedy si na romantické rámiky?"
"Nie si domorodec, fotka ti neukradne dušu!"
Helena takto kňučala už asi štvrť hodinu, odkedy sa cvičebná miestnosť po jej odučení jogy vyprázdnila a oni ostali v rozľahlom priestore s naleštenými parketami a dlhou zrkadlovou stenou sami.
Zatlačila na neho. Dobrovoľne sa nechal otočiť na chrbát.
Teraz, začiatkom decembra, ju konečne mohol navštíviť v práci. Pre upírov sa totiž zahájilo blažené obdobie skorého stmievania. Domnieval sa, že sa bude nudiť, ale keď potichu sedel na žinenke v rohu miestnosti, Heleninu ohybnosť v očarujúco obtiahnutom oblečení si vychutnával.
Helena, madam nedostupná... madam ´Budeme mať najprv plnohodnotný vzťah´... - počastoval ju v duchu, keď na neho v prekliate tvarujúcich legínach vysadla a zbytočne ho vydráždila. Využila jeho chvíľku nepozornosti, keď sledoval jej prsia rysujúce sa pod tielkom a náhle mal nad sebou opäť jej mobil.
Schmatol ju za rameno rýchlejšie ako bolo pre človeka bežné a dokonca sa musel spamätať, aby ju príliš negniavil. Opäť sa ocitla na žinenke a smiala sa, hoci Bazil mal už čo robiť, aby ich zápasenie ostalo "nežné" a v medziach žartovania. Dúfal, že ho nestihla odfotiť. Netušil, ako by jej vysvetlil svoje presvitajúce kosti.
"Podvoľ sa mi drahý," zatiahla. "Povedz mi, ako inak sa mám kamarátkam pochváliť svojim pôvabným partnerom. Potrebujem ťa mať v mobile, krasotinka."
Zdvihol sa nad ňou na lakťoch.
"Netušil som, že keď niečo chceš, dokážeš mi tak pekne lichotiť," podotkol. "Čo ma len utvrdzuje v presvedčení, že každá žena má v sebe kus falošnej zmije."
"Alebo si NAOZAJ krásny!"
"Nie," zazubil sa. "Máš pravdu, som naozaj krásny!"
Spravila prudký pohyb, po ktorom už stratil nervy a opakom ruky jej telefón vyrazil.
"Ach..." - prekvapene obrátila hlavu za mobilom kĺzajúcim sa po podlahe.
Zatlačila na neho a zasa sa ocitla nad ním. Vystretými pažami sa mu opierala o hruď.
Začínali byť ako klbko prepletajúcich sa zvierat.
S nevôľou spozoroval ako sa jej údiv mení na rozčarovanú, ba až zachmúrenú tvár.
Cez zrkadlá na stene sa mihol tmavý tieň. Ktosi asi vošiel do miestnosti. Obaja tváre automaticky otočili k dverám.
Zatvorené...
Bazil sa prvý obrátil späť k zrkadlám. Spoza Heleny spozoroval ako z jedného z vysokých zrkadiel vystúpila postava v čiernom.
Na okamih načisto zmeravel údivom.
Postava bola nízka, zahalená v plášti, ktorý sa od drieku rozširoval a k nohám spadal v asymetrických cípoch.
Zamierila priamo k nim. Nohy v úzkych šnurovacích topánkach siahajúcich až pod kolená sa pohybovali isto a už len chôdza osoby prezrádzala dávku obratnosti a sebaistoty. Všimol si neživo biele ruky trčiace z pod čiernych rukávoch prevlečených cez prsty... drobné ruky...
Všetko sa odohralo v priebehu niekoľkých sekúnd.
Bazil inštinktívne cítil, že osoba mieri priamo za ním... koniec koncov, čo by asi tak mohla mať dočinenia s ľudskou cvičiteľkou jogy?!
Lenže keď podvihol hlavu... zastala.
Nečakane. Sotva meter od nich.
Jej postoj prezrádzal zarazenie.
Spod širokej čiernej kapucne plášťa sa zablysli zelené oči, ktoré sa upriamili na neho.
Bazil onemene hľadel do jemnej alabastrovej tváre... teda aspoň z polovice... pretože časť z nej zahaľoval tieň z kapucne. Bytosť mala atramentovo čierne viečka, no tušil, že nešlo o čosi vytvorené umelo a jej smaragdové oči sa na nekonečne dlhý okamih vpíjali hlboko do jeho bledulinko-sivých búrkových, ktoré fascinovane sledovali ako rozširuje zrenice, zdvíha obočie... bledé pery sa chvejivo pootvorili...
A vtedy sa bytosť zamračila, zovrela päste a jej pozornosť sa z čista jasna preniesla na Helenu.
Zovrela pery a so svižným odrazom sa vymrštila rovno na ňu.
Mramorovo biele prsty jej od chrbta zovreli hrdlo. Šokovaná Helena nedostala šancu ani nabrať kyslík na výkrik. Postava v plášti ju strhla z Bazila.
Okamžite sa mu vysunuli špicaté ostré zuby a jediným šklbnutím stál na nohách.
Bytosť ju nenávistne hodila o stenu. Helena sa po nej s výkrikom zviezla k zemi. s rukami bojovne od tela k nej vykročila, ale to už ju odzadu zovrel Bazil.
Helena sa v panike tlačila do steny, pričom sa schúlila do klbka a odvrátila tvár.
Postava mu siahala iba po ramená. Bazil ju držal v oceľovom zovretí a s divokým zavrčaním otvoril ústa, pripravený vytrhnúť jej kus hrdla. Avšak bytosť využila svoju útlosť. Stiahla ramená a zosunula sa k zemi. Zubami cvakol takmer naprázdno. Doslova sa mu vyšmykla a rozbehla sa k zrkadlám. V ústach mu ostal len kus čiernej látky.
Helena už iba v ubolenom kvílení zdvihla tvár a zhrozene sledovala ako bytosť vbehla priamo do zrkadla, akoby predstavovalo nejaký portál. Pohltila ju jeho strieborná hĺbka. Zmizla.
Bazil sa jej obrátil chrbtom a s prskaním pustil látku na parkety.
Začul za sebou Helenine vzlyky.
"Čo to... čo to..." - sotva lapala po dychu, "... bolo?!"
Na ústa si priložil dlaň a obrátil sa k nej.
Celá sa triasla, bezkrvné líca zmáčané od sĺz šoku a strachu. Nebola schopná postaviť sa.
Keď k nej kráčal, s dlaňou na ústa pôsobil ako vyvedený z miery, no v skutočnosti iba zakrýval svoje zuby, čakajúc kedy skrotí svoju bojovnú náladu a podarí sa mu ich zasunúť.
"Videl si to... videl si to?!" neveriacky zo seba vyrážala. "Zmizlo to... v zrkadle!"
Keď si k nej kľakol, zuby sa konečne skryli. Klesol na kolená a zobral ju do náručia.
Telo mala ľadové. Kŕčovito ho objala. Ešte nikdy v jeho prítomnosti neplakala...
"Čo to bolo za... za monštrum!" vzlykala mu do trička.
Pevne ju držal, ruku jej tisol do zlatých vlasov.
"Nemám tušenia," duto prehovoril.
"Zmizlo to priamo v zrkadle!" zopakovala.
"Miláčik..." - ľahunko ju pohládzal. "To nie je možné."
"Ale videl si to na vlastné oči! Rovnako ako ja!" vyrazila zo seba a vytočila k nemu takmer až sinavú tvár.
"Áno...," nemalo zmysel zapierať, "...ale..." - ustarane zvraštil obočie a dumal - ako to ľudia robia, keď takých ako je on odhalia?... presviedčajú sa, že zle videli, nahovárajú si, že to nebolo reálne... "... nemám tušenia, čo to dopekla bolo! Monštrá pred neexistujú!"
Na šiji jej začínali vystupovať dlhé modriny. Dlhé ako tenké prsty bytosti.
Opäť si ju tuho privinul. Dlaňou jej na chrbte opisoval chlácholivé kruhy.
"Miláčik, upokoj sa," šepkal jej jemne, tak láskavo ako od neho nikdy predtým nepočula. "Už je to preč. Už nikdy nedopustím, aby sa to k tebe priblížilo."
A zaumienil si, že sa tak stane. Vôbec sa mu nepáčilo, že ju niekto v jeho prítomnosti zranil. Urážalo ho to a bolo mu jej aj ľúto.
Nech to bolo čokoľvek, na jeho Helenu viac nesiahne!

**********

"Takže vravíš, že tá bytosť vyšla priamo zo zrkadla?" zamyslene zopakoval Maxim a prstom v bordovej rukavici si pohladil lebku vsadenú do kameje nad nariaseným žabó.
Na čiernej veste mu spočíval dlhý vrkoč prehodený cez rameno - indigovo čierna chladná oceľ na čierňave nočnej oblohy.
Bazil si odpil z Bloody Mary. V upírskom bare Strigoi ju servírovali v úzkych vysokých pohároch na stopke s deci prasacej krvi pre krajšiu farbu a vycibrenejšiu chuť.
"Už tri noci musím tráviť pri Helene, kým spí," povzdychol si.
"A sťažuješ sa?" spoza vínového pohára zamrmlala Viola.
"Áno, sťažujem," fľochol po nej Bazil. "Pretože keď nesmiem zájsť ďalej ako pod lem jej pyžamového goliera, som ako vyhladnuté zviera pri bábike plnej teplej krvi! Smiem pri nej iba ležať, aby sa cítila bezpečne. Nevie sa z toho dostať."
Viola si zahryzla do karmínovej pery, aby sa nerozosmiala a odhalila pri tom vysunutý špicák.
"Bezpečne pri upírovi!" odfrkla. "Chúďatko popletené."
Maxim sa spôsobne zasmial do svojej rukavice, Bazil zasa nahlas. Skutočne na tom bolo čosi morbídne vtipné a zvrátenosti situácie sa nebránil. Hneď mu bolo veselšie.
"Radšej mi pomôžte zistiť, o čo ide," vrátil sa k predošlému, poťahujúc si zlatú nábojnicu, čo mu na dlhej retiazke visela z krku.
Skrýval sa so svojimi priateľmi v jednom z boxov za poodhalenými zlatými závesmi. A lebediac si na zamatom potiahnutých petrolejových pohovkách, nepočutí za rúškom ťahavej snovej hudby, rozoberali Bazilove zvláštne stretnutie s útočníkom.
Kým Maxim, ktorý mal o neľudských bytostiach celkom slušný prehľad uvažoval, Bazil sa zamýšľal nad tým, že dnes skutočne pôsobia ako upíri z rôznych etáp - akoby naozaj prežívali celé tisícročia. A nie len cez 300 rokov. Maxim bol so svojimi volánmi na rukávoch a žabó ako nejaký výstredný Viktoriánec, on sám bol v tričku s lebkou mimoriadne súčasný a Viola v minišatách z červenej kože pôsobila minimalisticko futuristicky. Roztváral sa jej na nich hlboký véčkový výstrih, ktorý ukazoval zdanlivo všetko, no v skutočnosti pravý opak a končil vysokým pevným golierom, čo jej siahal až k ušiam. Vlasy mala v hladkom drdole.
"Pozrime sa na to...," Maxim sa konečne prebral z úvah. "Existuje len málo bytostí, ktoré vedia s takou samozrejmosťou využívať zrkadlá ako prechodové brány" - lakťami sa oprel o stôl a zadíval sa na neho. "Napríklad duchovia..."
"Bol príliš hmotný!" Bazil hneď zamietol.
Ak k sebe mal byť úprimný, celkom sa mu pozdávalo, že sa majú čím zaoberať.
Lenže Helena sa včera v noci strhla zo sna rozrušená a tisla sa k nemu celá roztrasená, držiac sa za hrdlo... - preletel mu mysľou nečakaný výjav a prekvapil ho svojou nepohodlnosťou - Jej praktický rozum stretnutie z temnej stránky sveta skrátka nedokázal prijať.
Udržal si svoj neutrálny výraz.
"Alebo nejaký talentovaný čarodejník. Astrálny cestovateľ."
"To už znie vierohodnejšie," pripustil. "Ale uplynulých päťdesiat rokov som žiadneho neurazil. Ten posledný, ktorému som ukradol obetnú slečinku do magických odvarov, je vraj niekde na Havaji a užíva si pokojný dôchodok z majetkov, čo mu odovzdali jeho sektárski stúpenci."
"Alebo Alica z Krajiny Zázrakov," podpichla ho Viola.
"Nerandil som s ňou," chytil sa. "Nemá dôvod napádať ma. Prenechaj ju prízraku pedofilného Carrolla."
"Alebo démon" - Maxim sa nenechal rozptýliť, hoci sa tiež dobre bavil.
"Démon?" - Violu hneď zaujal.
"Jeden z tých, ktorých nazývajú Inkubus, alebo Sukubus, hoci meno, keď sú v pravej forme, nie je známe."
"Aká je ich..." - Bazil zúžil oči, "... pravá forma?"
"Bezpohlavná. Často sú považovaní za astrálneho upíra - aj preto, že zrkadlovými predmetmi prechádzajú s absolútnou ľahkosťou, ale ide o mylné označenie. Z Krvavého, či Psychického upíra nemajú nič, veď dokážu požívať jedlo, dokonca si ho aj vychutnávať. Požierajú ľudské duše, kŕmia sa nimi asi tak raz za rok a ich odobratie zanecháva osobu nadosmrti v katatonickom prázdnom stave."
"Ale keďže môžu vyjsť zo zrkadla kdekoľvek na svete, ich zmrzačené obete sa stratia v prirodzenej štatistike" - Viola o pohár zaťukala prstami posiatymi diamantovými prsteňmi a doslova šťastne si povzdychla. "Aký krásne jednoduchý život. Len zabíjať a cestovať."
"Ale...," začal Bazil.
"Áno, dostávam sa k najzaujímavejšiemu," pochopil Maxim. "Vedia sa premeniť na muža, čo je asi práve Inkubus, keďže v latinčine to znamená ´ležať hore´. Ich ženská podoba sa nazýva Sukubus. Obe podoby využívajú pri love, pretože zvodmi sa obeť vždy naláka rýchlejšie."
Viola sa oprela a teatrálne si rukou ovievala sošne biely výstrih.
"Chcem byť Inkubus Sukubus," rozplývala sa. "Zvádzať, jesť a cestovať."
"Veď polovicu z toho robíš aj teraz," naoko otrávene cmukol Bazil, mysliac na zástup jej očarených obdivovateľov, ktorí jej na lusknutie dodávali nekonečný luxus.
Pokiaľ vedel, jeden jej momentálne iba pod vplyvom jej úsmevu a hypnózy platil podkrovný byt so šiestimi izbami. A to jej nikdy nesmel nahliadnuť ani len do výstrihu, ktorý bežne ukazuje jemu a Maximovi.
"Lenže pojedajú iba ľudské duše," Maxim sa náhle zarazil. "Tak nerozumiem, prečo by šiel po tebe... a ani len sa neukázal ako príťažlivá žena..."
"No... vlastne napadol Helenu," podotkol Bazil.
"Ale netvrdil si, že sprvu si jednoznačne cítil, že mieri priamo k tebe?"
Bazil sa mrzuto zamračil a mlčal. Teraz si už ničím nebol istý.
"Tohto démona môžeme vyradiť," rozhodol Maxim.
Bazil ho takmer nevnímal. Znenazdajky mu pred vnútorným zrakom vyvstali dve do neho sa vpíjajúce smaragdovo-zelené oči.
"Čierne viečka...," neprítomne zamrmlal.
Maxim sa udivene vystrel.
"Áno, to sedí."
Viola vystrčila jazyk a oprela si ho o hornú peru.
"Zmenil by sa na Toma Hiddelsttona, keby som ho požiadala, alebo má iba svoju mužskú tvár?" ďalej blúznila.
"Ak si chceš byť istý, nastraž mu doma podnos so zákuskami."
Bazil sa vytrhol zo spomienok a zmätene na aristokratického upíra zažmurkal.
"Čo si to vravel?"
"Je o nich známe, že doslova milujú sladkosti. Cukor ich asi výnimočne dobre nabíja. Bude to brať ako pozvanie" - Maxim sa nepresvedčivo pousmial. "Možno sa tento krát príde porozprávať."
"Možno" - usmial sa Bazil.
"Ak ide o jeho druh," upozornil Maxim.
Bazil zvážnel.
"Ak ide o neho," dodal.

**********

Keď Alexander už po druhom zazvonení, krátko po zotmení, s pocitom silnej zvedavosti otvoril dvere, jeho prekvapenie sa v okamihu znásobilo.
Na prahu stála Helena.
Zhlboka sa nadýchol a nasal jej zúfalstvo.
Objímala si ramená. Pôsobila až príliš fragilne, pery mala bezkrvné a výraz nešťastný.
Kým prehovoril, nervózne spustila.
"Potrebujem to niekomu povedať," vyhŕkla.
TO? - podvihol zádumčivé obočie.
"Potrebujem to niekomu povedať, pretože... pretože to zo seba musím dostať a ty...!"
Nie som jej blízky, ale ani neznámy - pochopil Alexander - Prijateľný poslucháč.
"Ale upozorňujem ťa, že ti poviem niečo, po čom si budeš myslieť, že som sa zbláznila," - kŕčovito si pošúchala látku na rukávoch kvetovanej blúzky.
Mládenec s motýlikom, pod ktorým sa mu skvel drobný biely volánik, ustúpil a s pomalým oblúkom rukou ju galantne pozval dnu - do svojich upírích osídiel.

**********

Helena sedela na mäkkej pohovke zahádzanej vankúšmi, medzi ktorými si lebedil aj jeho čierny kocúr Leonardo a kým rozochvene rozprávala, jej modré oči tekali po orientálnych látkach, ktoré z jeho obývačky vytvárali fascinujúci indický stan. Pri prvom kroku do obývačky ju zjav miestnosti doslova omráčil. V bielych nohaviciach v ponurom priestore príliš žiarila. Keď pozorovala lampáše, okrasnú klietku, či dokonca aj kocúra a dýchala vôňu kadidla, miestami sa unavená a plná desivých predstáv, cítila ako v neskutočnom sne.
... Nie, nesedí medzi strapcovými vankúšmi... v podivnom stane, akoby sa prepadla do rozprávky o Šeherezáde... a nerozpráva tie bizarné veci... to sa predsa nedeje... Alexander má normálny byt - elegantný a sterilne čistý, hodiaci sa k jeho povahe... ona má normálny život... stojí pri zemi... píše kuchárky, cvičí jogu... žije ako žila...
Alexander sa náhle ocitol priamo pri nej a zo striebornej kanvice jej dolieval jazmínový čaj. Šálku síce držala, ale vôbec si nespomínala, kedy čaj vypila.
"A potom bytosť v plášti len tak zmizla v zrkadle?" nadhodil s nečitateľne sklopenými viečkami.
Jeho hlas znel zamatovo a vyrovnane.
Prečo nie je rozrušený?! - nechápala Helena.
Prosím, povedz mi, že to nie je možné! Že také bytosti neexistujú!
"A-áno...," zahabkala. "Prešlo to cez zrkadlo, Alex. Počúval si ma?!" naliehala. "Vyšlo to zo zrkadla! Napadlo ma to. A potom sa to vyparilo v zrkadle! Videl to aj Bazil!"
Odložil kanvicu na okrúhly stolík a hoci dosiaľ sedel na pruhovanom vankúši na zemi, teraz si prisadol priamo k nej.
"Ako sa s napadnutím vyrovnáva on?" spýtal sa.
Jeho mandľové oči doslova skúmali jej tvár. Čo hľadá? Stopy po šoku, či náznak, že klamala?
Prečo sa radšej rovno nespýta, či som si to celé iba nepredstavovala?" - pichlo ju v žalúdku.
Napriek zlovestnému pocitu, ktorý ju v jeho blízkosti obostieral, ju nevinný pôvab a záujem jemného mladíka primäli vysloviť najtajnejšie obavy.
"V tej bytosti bolo čosi hrozivo temné...," skrehnuto šepla; ich tváre boli až príliš blízko a on ju trpezlivým tichom vyzýval pokračovať, "... temné rovnakým spôsobom ako je občas v Bazilovi" - prehltla. "Zaľúbila som sa do neho...," naďalej iba šeptala, "... ale... je iný... je chladný, nejednoznačný, je ako prísľub zlého konca... je tak ťaživo temný... presne ako tá bytosť... ten strašidelný nočný tvor..."
Zdvihol ruku a jemne si okolo prsta obtočil jeden z jej zlatých prstencov vlasov.
"Zdá sa, že si si vybrala toho nesprávneho," súcitne podotkol.
Helena na neho nechápavo hľadela.
Nesprávneho?! - nerozumela - Myslí SEBA a Bazila?!
Už sa mu viac nedokázala pozerať do očí. Boli príliš hypnotické. Miesila sa v nej opatrná úľava, pretože ju neodsúdil a zároveň prehlbovala bázeň - pretože z jeho podivných neprirodzených reakcií sa prepadala hlbšie do neskutočna. Prinavrátenie do sveta, v ktorom neexistujú nevysvetliteľné javy bol stále v nedohľadne.
Chvatne sa natiahla a odložila šálku čaju. Omámene sa obrátila k miestu, kde sa závesy roztvárali pred balkónovými dverami.
Z tmavomodrej oblohy sa znášali veľké páperové vločky.
"Prvý sneh...," zasnene hlesla, chopiac sa jedinej logickej situácie.
"Áno, prvý," sladko ju uistil Alexander.
Využil jej odvrátenie a z tajného vrecka vo veste vytiahol delikátny medený flakónik, čo pôsobil ako kanvička s guľatučkým priesvitným bruškom z modrého skla. Odzátkoval ho a natiahol k Helene prsty. Opakujúcim sa pohybom jej z vlasov sťahoval fialkasté motúzy čistej energie a smeroval ju do flakónu.
Helene pri pohľade na prvé tohtoročné sneženie znenazdajky oťažievali viečka.
"Och, bože...," vydýchla a ruku dvihla k čelu.
Oči už mala zatvorené.
Alexander pridal. Fľaštička už bola plná po okraj. Jeho výpad bol krutý, no po jej vyčerpávajúcich nociach by aj tak nebolo treba veľa, aby ju odrovnal.
"Je mi akosi..." - pootočila sa k nemu a keďže si ustaté oči zakrývala, jej energiu schoval vo veste pomaly a bez obáv.
"Si unavená," medovo podotkol. "Niet divu po všetkom, čím si odvtedy prechádzaš."
"Nevládzem...," vzdychla.
"Len si pospi," vábil ju a zrazu jej upokojujúco pohládzal ramená.
Vstával, zatiaľ čo ju nenásilne smeroval ležmo na pohovku.
"Oddýchni si, maličká. Zaslúžiš si to."
"Áno...," z polospánku súhlasila a schúlila sa medzi vankúše.
Leonardo sa preplazil bližšie a uvelebil sa jej k hrudi.
Alexander sa vystrel a chladne sa na spaciu Helenu zadíval.
"Len spi," pousmial sa. "Pri troche šťastia to Bazil zistí."
Obrátil sa a vykročil k rubínovému závesu, za ktorým sa skrývala starožitná komoda s jeho energetickými zásobami.

**********

Bazil si vykračoval po chodbe. Keď sa vrátil zo Strigoi pripravil na stôl hojne obsypaný trojitý podnos so zákuskami, ktoré mu Helena, ako postupovala s novou kuchárskou knihou, postupne nosila. On ich postupne vyhadzoval. Stále mu však ostalo dosť, aj keď sa cítil trochu hlúpo, keď ich esteticky skladal na taniere (aj podnos bol Helenin), aby privábili démona, ktorého s najväčšou pravdepodobnosťou s Maximom pomenovali nesprávne. Potom mu to nedalo a vybral sa skontrolovať Helenu. Nebola ešte ani polnoc a ona určite nespala. Nemal chuť bez dotyku na ňu hľadieť a mučiť sa predstavami, čo by sa stalo, keby otvorila oči a flirtujúco na neho žmurkla, ale potreboval sa uistiť, že sa v jeho prítomnosti trochu pozbiera. Nevedel, do akej miery mu je, či nie je bytostne ľahostajná, ale musel si priznať, že ju nerád videl zožierať sa.
O to viac ho prekvapilo, keď sa zrazu stretli na chodbe.
Helena šúchavým krokom vyšla spoza rohu a v nasledujúcej sekunde oproti sebe zarazene zastali a civeli na seba, medzi nimi asi dva metre priestoru.
"Ty nie si doma?" vyhŕkol.
"Nie, ja...," otvorila ústa a hneď stratila schopnosť rozhodnúť sa, čo mu napokon teraz má povedať.
Pred chvíľou sa zmätená prebrala na Alexandrovej pohovke s jeho pradúcim kocúrom na hrudi a hoci on polihoval na podlahe a vykladal si pasians, pri pohľade na Bazila ju zalial iracionálny pocit viny.
Alebo mal svoju logiku?!
Práve ju stretol uprostred noci na ceste z bytu od iného...
A prirovnala ho k tej temnej bytosti...
A pritom mala chuť rozbehnúť sa k nemu a objať ho.
Lenže zastavil ju jeho studený sivý pohľad.
"Kde si bola?" úsečne sa spýtal.
Čosi sa mu na nej nepozdávalo.
"Iba..." - nervózne rukou ukázala za seba a potom rezignovane vzdychla, "... viem, že ho z nejakého dôvodu nemáš rád..."
"U Alexandra?!" vyprskol.
Na šiji sa mu napäli svaly.
"Potrebovala som sa len porozprávať," priznala.
"O čom?!" zamračil sa. "O tom, čo sa nám stalo?! S NÍM?!"
"S ním. Skrátka... s niekým nezainteresovaným" - bezradne rozhodila ruky.
"Ty nemáš žiaden odhad na osoby, Helena!" znechutene skonštatoval. "Pokojne by si vliezla do hadieho hniezda!"
Keď sa na chodbe vyplo svetlo, náhla tma pohltila je nechápavý výraz. Obaja prestúpili z nohy na nohu, aby ich zachytila foto-bunka a keď ich opäť zalialo svetlo, po krátke pauze, čo mu tma poskytla, konečne zbadal, čo sa mu na nej nezdalo.
Strapaté vlasy... pokrčená blúza...
"Čo ty si... u neho... ležala?!" neveriacky vydýchol.
"Panebože, nehnevaj sa" - spravila k nemu rýchle kroky, lenže keď zdvihla ruky, on od jej dotyku odstúpil. "Nechápem, ako sa mi vôbec podarilo zdriemnuť si..."
Vysával z nej energiu - okamžite si bol istý - Lenže rozum mu aj tak zatemnila zlosť, akoby sa s ním v jeho byte... pelešila!
"Čo ste tam spolu robili?!" fľochol. "Tak veľmi si potrebovala utešiť?!"
Helena mu kŕčovito zovrela tričko.
"Krivdíš mi!" - jej výraz prezrádzal len smútok a strach, že ju... opustí?; po hneve ani stopy. "Bazil, prepáč mi, viem že pôsobím nanajvýš nedôveryhodne. Naozaj netuším, ako som mohla zaspať na pohovke u cudzieho muža, ale nič viac sa nestalo! Prisahám!"
Zovrel jej zápästia a silou mocou sa snažil udržať v hrudi podráždené zavrčanie derúce sa na povrch.
"Nechápem, prečo si sa unúvala vstávať" - s výrazom hnusu jej ruky z trička pomaly stiahol. "Určite by ti spravil raňajky do postele, veď si ho raz sama nazvala džentlmenom!"
"Bazil,,,," hlesla s prosebne vytočenou tvárou. "Prepáč."
"Uži si dlhú noc!"
Pustil ju a zvrtol sa na odchod.
Helena chvíľu nešťastne stála na mieste.
Až kým ju nepohltila tma.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 15. dubna 2017 v 16:23 | Reagovat

Sprostaaaak!

2 StandyB StandyB | 15. dubna 2017 v 16:24 | Reagovat

:D ja by som povedala ze som len prehnany optimista 😀

3 Polly Polly | 16. dubna 2017 v 2:17 | Reagovat

[2]: trošičku:P

4 Lennie Lennie | Web | 18. dubna 2017 v 20:58 | Reagovat

Síce neviem, o čom boli predošlé časti, ale mala som chuť na niečo menej cukríkové, tak som si prečítala toto. Na základe popisu :D Nuž a zatiaľ musím priznať, že na tom Bazil(iškovi :D) nič priveľmi zvrátené nevidím :P No, prečítam ešte tú druhú časť a uvidím, či nie som zvrátená skôr ja :D

5 Polly Polly | Web | 18. dubna 2017 v 22:05 | Reagovat

[4]: no alebo ja som poriadne vymäkla, to je tiež možné xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama