séria: ČIERNY LEO VII.: Barokový Prízrak (FINÁLE)

25. února 2017 v 7:52 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Keď stál opretý o drevené zábradlie na ochodzi, pred širokým oblúkovitým oknom, už bol oblečený. Dole na pianíne mal odložené zlaté zrkadlo, ktoré ho inštinkt prinútil zobrať so sebou.
Rozhliadal sa po knižnici, čo sa rozprestierala pod ním a hoci nepatrila k väčším, netušil ako knihu nájde. Steny z tmavého dreva tvorili výhradne police plné kníh - hotový raj na zemi - nie však teraz. I keď vedel, že publikácie sú premiešané rôznymi obdobiami, nikde medzi radmi v koži viazaných diel z Baroka nevyčnieval jeden osamelý Viktoriánec.
Napriek všetkému sa cítil takmer šťastný...
Kŕčovito zovrel zábradlie a šepol:
"No tak mi pomôž..."
A vyslovil krásne slovanské meno, ktoré na ňom vždy obdivoval:
"... Ctibor."

Zrazu zachytil ako sa celkom dole, povedľa portrétu akejsi šľachtičnej v životnej veľkosti, čo stál opretý o stojan pred polo-zatiahnutým oknom, z police pomaličky vysúva jediná knižka.
Netypicky sa usmial - od ucha k uchu - v návale nečakaného adrenalínu sa rozbehol a zbehol dole točité schody ústiace z ochodze. Prebehol cez parkety a doslova knihu z police vychmatol.
V rukách sa mu ocitla zbierka Wildových rozprávok - Šťastný Princ.
Hneď ju nedočkavo otvoril. Okamžite sa z nej na podlahu zniesla zlatá obálka a pristála hneď pri pianíne.
Knihu odložil na klavír a dychtivo sa po ňu zohol.
Vystrel sa. Otvoril ju a vybral odkaz.
Keď opäť zbadal srdcu milé písmo, ktoré sa mu teraz už neodbytne spájalo s rannými rokmi života, aj jeho radosť sa stala takmer detskou.
Na kartičke stálo:
"Keď sa pozrieš do zrkadla, koho vedľa seba práve v tejto chvíli vidíš?"
Takže po celý čas išlo len a len o mňa... - došlo mu so zmesou údivu a miernych rozpakov.
Uvedomil si, že hľadí na seba.
Presnejšie... zbadal sa v zrkadle odloženom na pianíne.
Samého ho sprvu prekvapilo, že sa usmieva. Už nejaký mesiac sa v zrkadle vídal unavený a apatický. Čosi však v jeho tvári znova zažalo iskru, ktorá v ňom od jesene vyhasínala.
Jeho úsmev sa zmiernil na malé zamyslené pousmiatie.
Pozvoľna pristúpil ku klavíru. Jemne chytil zlatý rám. Zdvihol ho bližšie k tvári.
Myseľ mal čistú, oddýchnutú a poddajnú. Otvoril sa svojim emóciám.
Keď sa teraz opäť pozeral do zrkadla, po jeho boku sa vynorila osoba... po ktorej práve v tejto chvíli jednoznačne túžil.
Čosi mu znenazdajky pristálo na nose. Zaškúlil naň.
Snehová vločka...?!
Keď zdvihol tvár, šokovane od klavíra zaspätkoval. Za stropu sa husto zniesli páperové snehové vločky, akoby nad ním ktosi vytriasol obriu perinu a padali priamo na neho.
Nikdy nič podobné nevidel. A pochyboval, že ktokoľvek iný áno...
Sneženie v knižnici bolo natoľko intenzívne, že cezeň vôbec nevidel sklenený luster.
Slnečné lúče, čo ševeliacu studenú "búrku" presvetľovali odhalili rozmanité farebné kryštáliky. Fascinovane pozoroval dúhu, ktorá cez vločky prebleskovala. Lom svetla ich doslova rozjagal. Milión drobných dúh sa ligotalo všetkými odtieňmi sladkého pastelu.
Nedokázal si pomôcť a nahlas sa rozosmial.
Klesol na kolená a potom na chrbát do mäkučkého snehu, ktorý už pokrýval celú podlahu, glóbus, aj kreslá, či povrch klavíra, čo sa za tých niekoľko sekúnd absolútne priečilo logike.
Pozoroval tiché dúhové sneženie a bolo mu ľahko na duši. Vševediace zrkadlo si pritískal k hrudi.
"Zbadal si ju?"
V tom okamihu kdesi celkom pri sebe začul mužský hlas.
Tak dlho sme sa nevideli... - rozrušene mu preletelo mysľou.
"Už vieš, ktorá to bude?" znova sa ozval.
Leontín prikývol.
Pootočil tvár.
V snehu vedľa neho sedel gentleman v secesnom odeve. Lakte si uvoľnene opieral o pokrčené nohy v nohaviciach s ostrými pukmi. Priateľsky ho pozoroval. Jeho sivá prítomnosť bola ostrá, akoby umelo dosadená do univerza.
Leontín si uvedomil, že teraz sa už takmer blíži k Ctiborovmu veku.
Zvláštny poznatok. Zvykol k nemu predsa vzhliadať ako dieťa k dospelému.
Jeho biela tvár, ani sinavé oblečenie, či vlasy bez konkrétnej farby vlniace sa mu spod nízkeho cylindra, na neho stále nepôsobili znepokojujúco. Jeho oči - tmavé, červené, neľudské - vnímal ako oči družného a láskavého človeka.
Po celý čas to predsa bol iba Ctibor...
V snehu pri nohách mu ležala čierna vychádzková palica.
"Ctibor...," s pôžitkom vyslovil jeho meno.
Prízrak sa srdečne usmial.
"Chcel som len, aby si bol opäť šťastný," prehovoril a takmer ospravedlňujúco pokrčil sivé ramená, na ktorých sa mu v ranných lúčoch ligotali nánosy pastelových kryštálikov. "Vždy som to chcel."
Leontín ho dobre poznal.
Bol prvý prízrakom, ktorý ho v živote navštívil. Mal sotva sedem rokov. Stačilo málo, aby sa stal jeho prvou nočnou morou...
Lenže keď pochopil, že má z neho strach, nakoniec sa tento secesný gentleman stal jediným mŕtvym, čo od neho nikdy nič nechcel.
Spomínal si, ako povedal: ...´Zdá sa, že si vo veku, v ktorom bol môj syn, keď som odišiel´... a Leontín pochopil, že slovom "odišiel" mal na mysli "zomrel" a že vlastne vôbec nenaháňa hrôzu, keď sa ho snaží pohladiť po hlave nehmotnou rukou a skláňa sa pri tom s bodrým výrazom v bledulinkej tvári.
Ctibor si ho ako dieťa, bystré a zádumčivé, obľúbil. Zaujal k nemu otcovský postoj. To, že nič nežiadal, keď sa občas zjavoval, pre neho samo o sebe znamenalo podporu v jeho neľahkom osude. Keď sa mu v izbe samé od seba hýbali autíčka, až sa spolu zrazu hrali, samota mu neprekážala. Dokonca si ju obľúbil. Keď sa mu deti v škole posmievali pre jeho mĺkvosť a uprené pohľady, nachádzal obálky so žartovnými básničkami. Mimoriadne nevinnými, veľmi archaickými.
Niekedy mu čítaval rozprávky, ktoré zvykol čítať svojim deťom.
A Leontín mu prečítal "Šťastného Princa". Stal sa ich obľúbenou detskou knihou.
Keď mal deväť, Ctibor sa z jeho života začal postupne vytrácať. Odo dňa, kedy sa objavil naposledy, sa pomaly ale isto vytrácal aj z jeho spomienok.
V podvedomí sa však usadil navždy, stal sa neoddeliteľnou súčasťou šťastných chvíľ jeho detstva.
V podstate bol ako jeho imaginárny priateľ. A s nimi deti mávajú pevné väzby...
Leontín sa prudko pohol.
A hneď ako sa posadil sa knižnica stala znova iba knižnicou. Podlahy boli čisté a naleštené, glóbus hladký, prelud zmizol a po nadpozemskom snehu zrazu nebolo ani stopy.
"Čo si to tu, prepána, vyvádzal?" kamarátsky sa dávneho priateľa spýtal.
Ctibor sa krátko a kultivovane zasmial.
"Skrátka som si vybral pekný hotel, z ktorého som s veľkým zanietením vystrašil von všetkých ľudí, aby si ty opäť mohol nájsť samého seba."
Leontín sa usmial.
Takže po celé tie roky vedel, čo sa v jeho živote deje... Nevadilo mu to.
"Nezdá sa ti, že si to prehnal?"
Ctibor vyčaril nevinne prekvapený výraz. Myslíš? - zrkadlilo sa mu v karmínových očiach.
"Musel som niečo spraviť. Vlastne ma k problému prizval náš spoločný priateľ Damián."
"Damián o tebe vie?!" Leontín doslova vytreštil oči.
"Ako sa to vezme," pousmial sa Ctibor. "Pozná ma z prapodivných secesných snov."
"Ale prečo...," vydýchol.
"Hádam nechceš žiť s vedomým, že kontrolujem každý tvoj krok," naoko sa pobúril.
Leontín pochopil. Pocítil príval vďaky. Pre neho - introverta - by sledovanie skutočne znamenalo nepríjemnú vec. A celkom určite by so svojimi schopnosťami jeho prítomnosť vycítil.
"Damián si pred časom nahlas povzdychol - Kto sa len o tú umierajúcu vranu od vedľa postará, keď odcestujem..."
"Typický Damián," Leontín k jeho zvolenému výrazu len kyslo podotkol.
"... Nuž ma privolali tvoje starosti, ktoré s tebou zdieľa. V noci som sa Damiánovi prisnil a prisľúbil som mu, že si ťa zoberiem pod ochranné krídla ja. Ale netuším, či ma bral vážne."
Leontínovi prišlo smiešne, ako o nich rozpráva, akoby boli skutočnými priateľmi, hoci Damián sa mu vždy sťažoval, že každý svoj sen hneď po prebudení zabudne.
Ctibor sa mu zrazu zahľadel priamo do očí a opatrne dodal:
"Bol si na tom naozaj zle."
"Áno," priznal Leontín.
Teraz sa však cítil, akoby rozoberali kohosi veľmi, veľmi vzdialeného. Priam cudzieho.
"Chcel som ti len zdvihnúť náladu," prosto vysvetlil duch a takmer za každou vetou spravil milo hanblivý výraz, ktorým akoby vravel - Veď som neurobil nič zlé, nie? "Chcel som ti ukázať krásne veci, ktoré by tvoju utrápenú myseľ odviedli od vnútornej dilemy."
"Preto tie rébusy...," pochopil Leontín, no potom na neho úkosom pozrel a trochu ho pokarhal. "No sem tam si aj strašil."
"Snažil som sa zaujať ťa."
"Misia splnená od prvej noci."
"Leo," oslovil ho, "niekedy sa myšlienky najlepšie utriedia práve vtedy, keď na nejaký čas všetko zanecháš za sebou."
Leontín jemne prikývol. Pôsobil pokojne a uvoľnene.
"Utriedili sa?" opatrne sa spýtal Ctibor a skúmavo ho pozoroval.
"Áno," znova zopakoval.
Vrelo sa na Ctibora usmial.
Áno, jeho vnútorné zrkadlo mu ukázalo konkrétnu tvár.
Ale aj jej obraz nateraz nechával za sebou.
Teraz sa len tešil z prítomnosti svojho priateľa z detstva. Čerpal z radosti ich opätovného stretnutia.
**********

Leontín sedel v kresle pri malom stolíku a popíjajúc kávu si listoval vo svojich dvoch sľúbených "skvostoch" - v rozprávkach Oscara Wilda a v zažltnutej obchytanej knihe pojednávajúcej o živote a diele španielskeho architekta Ventura Rodriguez Tizóna. Pri nohách mu podriemkaval Taras. Sem tam sa zahľadel do okna na poobedné sneženie, sem tam odpovedal Oliverovi na nedočkavé otázky. Pobehoval po izbe s dlhou bielou prachovkou.
Nemohol Oliverovi priznať, že celé strašenie v hotely v skutočnosti súviselo s jeho osobou. Obával sa, že by mu privodil srdcovú príhodu... a tiež sa mu vo svojej barokovej izbe tak veľmi páčilo...
Porozprával mu historku o znudenom poltergeistovi, ktorý sanechal prehovoriť na odchod, hoci by sám duchov do rôznych kategórií ani roztriediť nedokázal.
"A vieš mi zaručiť, že sa už nevráti?" opäť sa ozval Oliver.
Kútikom oka vnímal ako prachovkou hystericky šibrinkuje okolo veľkého otvoreného zrkadla pri stene.
"Uhm...," zamumlal a obrátil stránku na knihe o Tizónovi.
"Neuspokojivá odpoveď," odvrkol recepčný.
"Nasmeroval som ho do oveľa väčšieho a zábavnejšieho hotela v hlavnom meste," nechal sa počuť Leontín.
"Ty zákerák, to sa mi páči!" - Oliver okamžite pookrial. "Aj v hlavnom meste zistia, čo je to strach! Och, Leo...," celý sa roztopil. "Ako sa ti môžem odvďačiť? Konečne mám späť svoje milované pracovisko!"
Dve knihy, z toho jedna vzácna a funkcia komorníka predsa stačia - pomyslel si, ale nechal si myšlienku pre seba. Zdvihol k nemu pohľad. Vysmiaty Oliver stál otočený k nemu a netrpezlivo na neho hľadel.
"Odvďač sa mi tým, že ma tu aj po vyriešení problému necháš do konca týždňa" - pousmial sa na neho. "Damián má asi pravdu, som po veľkom otrase a potrebujem postrážiť, kým sa vráti."
Uvedomil si, že povrch zrkadla za nadšene prikyvujúcim Oliverom už neodráža jeho chrbát.
Sledoval gentlemana s vychádzkovou palicou, ktorý si na znak rozlúčky s úsmevom podvihol cylinder a mierne sa uklonil.
Ctibor sa obrátil a vykročil do sneženia, rovnakého ako sa práve znášalo vonku za oknami a postupne sa medzi snehovými vločkami načisto stratil.
Leontín pocítil dospelý smútok. Smútok, ktorý bol spojený s pochopením jeho nutnosti a s nostalgiou.
Keď si Oliver všimol ako neprítomne hľadí kdesi pomimo neho, pootočil sa k zrkadlu.
Zbadal už len seba.
"Aký som pekný...," zašepkal a prstami si upravoval medené vlasy.
Leontín sa s pokrútením hlavy vrátil ku knihám.
Deň odsýpal v pokojnej a priateľskej atmosfére.
**********

O päť dní neskôr

Sára trávila čas vo svojej pracovni v presklenom domčeku na záhrade a neprítomne posúvala myškou od počítača. Nedokázala sa sústrediť.
S mrzutým odfúknutím myšku pustila a zahľadela sa do presklenej tabuľkovej steny, pri ktorej mala stôl. Zasnežená záhrada sa strácala v hmle. Jeden odtieň ľadovo bielej striedal druhý - dymovo sa plaziaca bieloba, z ktorej sotva vyčnievali zasnežené stromy.
Podivné počasie - pomyslela si, cítiac sa doslova odrezaná od ostatného sveta.
Ako tak do hmly ďalej pozerala, zamarilo sa jej, že sa cez ňu pohybuje akýsi tmavší tieň. Tieň sa približoval a menil na ľudskú postavu, až z hmly vystúpil chlapčensky štíhly mladý muž v dlhom čiernom kabáte.
Sára ho sledovala ako uhranutá, keď na okamih zastala pri presklenej stene a potom so stoickým výrazom stlačil kľučku a pootvoril dvere.
Dnu zavial ľadový vzduch.
Leontín zastal na prahu.
... Ak by sa ti objavil na prahu... s otvorenou náručou... skočíš mu do nej... že? - znenazdajky jej hlavou preletela Viktóriina uštipačná poznámka.
Tak trefná... - dodala si v duchu.
"Ahoj," povedal Leontín.
Pozvoľna vstala od stola. Hnedá sukňa jej siahala takmer po zem. Skrývala jej chvejúce sa kolená.
"Ahoj," povedala.
Po okamihu ticha sa objali.





KONIEC
 


Komentáře

1 Lenka Lenka | 25. února 2017 v 22:02 | Reagovat

Nepísala som, že budem prekvapená? :D Vôbec som sa netrafila. Myslela som si, že to robí nejaký Leov zosnulý príbuzný... Bolo to veľmi pekné a dojemné s tým Ctiborom. Vyčarilo mi to úsmev na tvári a niečo mi to aj dalo :) Už od začiatku mám rada Sáru, ale čakala som, že pôjde za Viki. I keď som tak stále trocha neistá, lebo si spomínam, že v predchádzajúcej sérii si niekto z Leovej rodiny neželal, aby bol s Viktóriou... Alebo sa mýlim? A možno až priveľmi fantazírujem :D
Jedno je však isté - PÁČILO SA :)

2 Polly Polly | 25. února 2017 v 22:22 | Reagovat

[1]: :) som veľmi rada, že som prekvapila :))) Popravde, keď som písala, do poslednej chvíle som sama nevedela, či pôjde za Sárou, či a Viki... a stále si nie som istá, ako sa ich vzťah vyvinie...
áno, v minulej časti, z nich Leova zosnulá babka sňala magické puto, čo spolu mali, aby sa ukázalo, či ustoja aj reálny vzťah ... neustáli. Ale hlavne preto, že boli zo svojej novej situácie zmätení.
ďakujem za prečítanie :))

3 StandyB StandyB | 27. února 2017 v 7:49 | Reagovat

celý víkend som to musela rozdýchavať ženo...písala som ti tu sobotu taký emociálny komentár, že som ho musela vymazať  :D....normálne som zostala sedieť ako obarená :(.....ja ja som strašne sklamaná...ale keď si to tak cítila, že má isť za Sárou tak tam prosto musel ísť aj keď mi to lámalo srdce :(.... V kútiku duše som však tušila, že to bude Sára! tá hrozne zaslepená Sára!...okej zase podlieham emociam ....:(

a pekne sa to zvrtlo :) Ctibor sa mi zdal milius! :) naozaj sa mi páči ta myšlienka, že ho prišiel kamarát rozveseliť :) to bolo super :D....

a potom ma ešte napadlo, že došiel za sárou aby jej povedal ostaneme priatelia!....svitla mi nádej! :)

4 Polly Polly | Web | 27. února 2017 v 8:43 | Reagovat

[3]: Stanka, chúďatko moje :D.... prepááááč! Jeminenky, mám tu teraz na Sáru dve protichodné reakcie :D
Ale musím vám povedať baby, že naozaj ešte NEVIEM, ako bude Leov ľúbostný život pokračovať... týmto koncom sa so Sárou dal dokopy ale vždy sa môže niečo zvrtnúť. Mám napísané predbežné osnový na také aj také pokračovanie ..... a ešte netuším, ktoré si vyberiem.

5 StandyB StandyB | 27. února 2017 v 9:23 | Reagovat

ach ta nadej mi pohasla :-/ takže sa ozaj dali dokopy :(
.....no čo už ja verím, že to Sára pokazí!!!

ale môžeš byť spokojná lebo diela, ktoré vo mne zanechavajú pocity vždy hviezdičkujem z 5 na 5 :):)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama