séria: ČIERNY LEO VII.: Barokový Prízrak (*2)

24. února 2017 v 7:56 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Napadlo mu, že kabát mu má možno naznačiť, že má isť čosi vysnoriť von.
Svitlo rozjasnené biele ráno. Oliver ho prišiel aj s raňajkami zobudiť priamo do izby, čo mu prišlo zvláštne a starostlivé zároveň. Hneď po raňajkách sa zabalil do hrubého pleteného nákrčníka, navliekol na seba machovo-zelený secesný kabát a vybral sa s Tarasom na dlhočiznú prechádzku do barokovej záhrady za hotelom.
Čižmy sa mu zabárali do hlbokého prašťajúceho snehu. Jeho boxer sa celý čas jašil ďaleko pred ním. Nos zabáral do snehu a vyhadzoval ho nad seba. Užíval si voľné priestranstvo.
Pretože presne taká záhrada za hotelom bola. Hoci sa po nej motal už pol hodinu, netušil čo presne by si mal všímať. Všade kam sa pozrel zočil len sneh, ktorého kryštáliky sa ligotali pod ostrým zimným slnkom a spod ľadovej prikrývky vyčnievali kry zastrihnuté do guľatých kužeľov, medzi nimi kde tu socha na piedestály, či zasnežená fontána. Miesto bolo pokojné a otvorené.

Taras k nemu cez sneh doskákal so zamrznutým konárom v tlame. Leontín sa zohol a hodil mu ho do ďaleka. Pes okamžite vystrelil pred. Skákal ako srnka.
Vychádzkovým krokom sa pohol za ním.
Zrazu ho čosi primälo zhlboka do pľúc nasať osviežujúci ľadový vzduch. Oči zdvihol k azúrovo modrej studenej oblohe nad ihličnatými lesmi, čo obrovskú záhradu v diaľavách obkolesovali. Aj napriek faktu, že ďalšie spojivo v ponúknutých rébusoch nenachádzal, si znenazdajky uvedomil, že sa cíti takmer ako v rozprávke. Magicky...
´... ako biela ruža...´- na krátky okamih sa mu prinavrátili slová, čo v ňom vzbudzovali pocit, že sa mu iba prisnili a po jedinom kroku sa opäť prepadli do hlbín zabudnutia.
Leontín nechával honosné sídlo za chrbtom. Kráčal v teplom secesnom kabáte ďalej. Kabát mal dokonalý tvar opisujúci mu telo a od drieku dole sa mu za chrbtom roztváral. Keď sa pred ním zrazu objavilo neveľké zamrznuté jazierko s lavičkou z čierneho tepaného železa, o ktorú bol v snehu opretý pár bielych korčúľ na ľad, zarazene zastal a hľadel na ne.
Sú azda pre neho?!... Oliver mu sem pripravil korčule? - predstava mu prišla smiešna - Čo má 12 rokov?!
Hoci mal rukavice, ruky si uzimene vrazil do vreciek, nos zasunul za nákrčník a mračil sa na ne.
Vtedy v jednom vrecku čosi nahmatal.
Materiál s rukavicou nevedel posúdiť, ale bolo to tenké...
Pomaly pravú ruku vytiahol a začudovane sa zadíval na zlatú obálku.
Nákrčník si stiahol z brady a otvoril ju. Keď vytiahol tvrdú kartičku, naskytol sa mu pohľad na jednoznačne nesúčasné písmo. Bolo mimoriadne úhľadné. Lenže sýto modrý atrament prezrádzal, že je písané za čerstva.
Čosi sa v ňom pohlo...
Netušil, čo presne jeho pohnútka znamenala, no prinútila ho prejsť popred lavičku a otrasene na ňu dosadnúť.
Sprvu nečítal. Keď roztekane obzeral atramentové kučierky na konci slov, odhadoval mäkký tlak a pozeral na rýchle, no vzhľadné dĺžne, jeho zmätenie sa pretavilo na chvejivo hrejivý pocit z kohosi, koho nedokázal uchopiť... no cítil, že ho má na dosah.
Vôbec si neuvedomil, že lavička je odrhnutá od snehu.
Začítal sa do odkazu:
"Dáš sám sebe šach-mat? Alebo to celé prežiješ...?Ide o zložitú hru, ale stále ju môžeš mať vo vlastných rukách."
Odkaz mu nedával zmysel.
Rovnako ako mu nedával zmysel pocit, ktorý ho pri pohľade na písmo zalial.
Ten pocit totiž vôbec nebol negatívny...
Aj pred odlúčením s Viktóriou býval cynik, hoci menej ako predtým... skeptik a odľud. Takže podobné prežívanie pre neho vôbec nebolo typické, no sám seba oklamať nedokázal.
Bruškami prstov rozochvene prešiel po slove "šach". Písmo mu bolo povedomé. Netušil prečo. A patrilo niekomu, koho akoby rád videl. Ale prečo?! Prečo by, preboha, túžil vidieť niekoho neznámeho, niekoho kto písal nezmyselný odkaz, z rozmaru sa s ním hral a odmietal s ním priamo komunikovať? Prečo túži stretnúť ho?!
Kým si uvedomil, čo robí, vrátil obálku do vrecka, vyzúval sa a potom si na nohách zaväzoval korčule.
Presne jeho číslo.
Keď vstal a pustil sa na ľad, prekvapený ako mu to od detstva stále dobre ide, čarovný pocit sa stupňoval.
Kútikom oka zbadal Tarasa ako sa na opačnom konci jazera pokúša labkou stúpiť na klzký povrch. Vyzeral, že sa dobre baví.
O chvíľu krásne a plynulo korčuľoval, s hlavou v oblakoch. Nevedomky imitujúc pózu tieňového prízraku, ktorý ho v noci mátal, mal ruky spojené na krížoch. Dolná časť kabátu za ním elegantne viala. Les, čo biele stráne obklopoval, mu prišiel kúzelný a prívetivý. Rozprávkový dojem sa zväčšoval.
So sklopenými viečkami si vychutnával kĺzavé pohyby a ľadové závany na tvári, zatiaľ čo myseľ mu nenásilne dumala nad izbou číslo 15. Pobudol v nej hádam ten milý prízrak? Zomrel v nej? Alebo ide iba o obraz... ktorého význam bol pre neho načisto neznámy. A kabát... patril priamo jemu? Kam sa ho snažil naviesť...? A prečo na neho nehovorí z očí do očí? Musí sa vedieť zhmotniť, ak dokázal byť natoľko aktívny, že vystrašil všetkých hostí.
Nebol podráždený ako vždy, keď sa mu do života votrel duch.
Voľne opísal okraj jazera a pustil sa do jeho stredu.
Po dlhom čase ani len v náznakoch nepomyslel na Sáru, či Viktóriu.
Jeho myseľ bola ľahká, aj keď zaujatá mnohými inými otázkami.
**********

Keď sa krátko po pol piatej ozval vchodový zvonček, Sára v kuchyni strnula. Prestala krájať mäkučký chinois a cestou k dverám si nervózne poťahovala lem svojho horčicového svetra.
Keď otvorila, len napoly prekvapene vydýchla:
"Prišla si..."
Viktória si sprvu zachovala vážnu tvár. Všimla si ako kŕčovito zovrela pútko veľkej tmavomodrej kabelky, čo jej visela cez rameno.
Dobre... takže neverbálne prejavy by sme už prečítané mali - ironicky si pomyslela Sára.
"Prečo by som neprišla, keď si ma už pozvala," Viktória sa nakoniec predsalen aspoň pousmiala.
**********

Sára pred ňu postavila podnos s čajmi a chinois. Bola taká nesvoja, že v konečnom dôsledku považovala svoje rozhodnutie servírovať raňajkový koláč práve podvečer vyslovene za chybu.
Viktória sa hneď natiahla po krehkú perleťovo-zlatú šálku z miestneho starožitníctva a fúkla na marsalový povrch tekutiny.
Sára, ktorá sa usadila do ušiaka, ju chvíľu sledovala. Námornícke sako a áčková sukňa, plus guľatučké líčka, čo sa pri fúkaní čaju rozkošne nafukovali, jej uberali asi 10 rokov.
Takže toto sa na nej Leontínovi páčilo... - nečakane jej prešlo mysľou.
Odkašľala si.
Viktória si najprv odpila, potom na ňu pozrela.
"Višňový čaj s brusnicami," konečne prehovorila Sára. "Napoly nostalgický, ako stratené detstvo a napoly trpký. Ako sklamanie."
Rozpačito sa usmiala, no Viktóriina šálka zrazu s cinknutím letela na tanierik. Zachmúrila sa.
"Áno, prežívam sklamanie. Už takmer štyri mesiace," tlmila ostrý tón, čo sa o ňu pokúšal. "A čo si čakala?"
Sára stratila reč.
Na kolená jej skočila mačka Locco, zatiaľ čo Viktórii do staroružovej sukne vyskočila jej Devon Rex. Obe si mačky nevšímali, ale ani ich neodohnali. Vymieňali si dlhé pohľady. Sára pôsobila ako vystrašená laň a Viktória ako spupné dievčatko.
"Vedela si, že sa ma v ten večer chystal požiadať o ruku?!" blondínka napokon zlostne prskla.
Sára ohromene otvorila ústa.
"To som... to som netušila!"
Viktória Cocco neprítomne pohladila po naryšavelom kožúšku. Náhle sa stala miernejšou. Pozerala kdesi cez ňu, do spomienok na tú osudnú upršanú noc.
"Teraz sa ti bude ospravedlňovať oveľa ťažšie, však?" podotkla akoby nič a jej očiam sa znova prinavrátila pozornosť.
"Ako vieš, že sa ti chcem ospravedlniť?" zmätene sa spýtala Sára.
"Máš spôsoby."
"Ale mám tiež city!" vyhŕkla.
Viktória zdvihla obočie. Nečakané vzplanutie sa jej z tváre vytratilo a Sára sa rozhodla chopiť slova.
"Vyhýbanie sa jeden druhému je nezmyselné. Začínam sa báť chodiť aj do Damiánovej kaviarne, ak by tam náhodou bol Leo, alebo ty. Začínam si vytvárať celkom slušný stihomam."
"Viem, o čom hovoríš."
Viktória sa neubránila a náhle sa úprimne pousmiala.
Panebože, to dievča má dobré srdce... - uvedomila si, keď zachytila jej prirodzenú túžbu pochopiť ju. Lenže takto pocítila ešte väčšiu vinu.
"Ospravedlňujem sa," precítene vydýchla Sára. "Prisahám, že som nič neplánovala. Bola... a som!... zo seba zhrozená."
Viktória opäť zvážnela. Ruka na mačacom chrbte jej znehybnela. Premýšľala, aký postoj zaujať.
V obývačke sa zopár sekúnd vznášalo len mačacie pradenie a horúca višňová vôňa.
"Ale milovala si ho už dlho. Inak by si na mňa nebola taká alergická..." - aj napriek obsahu ju neobviňovala.
"Asi áno," prosto, nešťastne a pravdivo hlesla Sára.
Zaliala ju toľká bezradnosť, že siahla po tanieri s francúzskym koláčom a odtrhla si kúsok.
Viktória sa opäť musela usmiať. Jej gesto bolo až komicky ženské - bola zúfalá, nuž sa pustila do sladkého. Ona sama sa vrátila k svojmu čaju a jej pohyby už boli o čosi uvoľnenejšie.
"Tak to sme dve, ktoré ho milujú," dodala. "A bolo by hlúpe, keby sme si kvôli našej situácii šli po krku."
Vyslovila pravdu. Milovala Leontína. Jej city sa po tej noci zmenili. Akoby jej čiasi mágia sňala z očí ružové okuliare. Videla realitu. Sprvu sa jej zdala sivá a krutá - ako keď váš partner bozkáva cudziu ženu. Lenže čoskoro zistila, že sa v nej len vytvorila iná forma lásky. Tá nebláznivá, hlboká a ťaživo vážna. O to viac ju jeho zrada bolela. Uzatvorila ju do pasce ublíženia a pocitov rozčarovania, ktoré nedokázala pokrčiť a zahodiť, aj keď by tak spravila veľmi rada. Predovšetkým preto, že po jej výzve, aby si svoje vzťahy s ňou upratal, zavládlo napäté mĺkvo. Elektrické ticho pred búrkou. Šialená nečinnosť, ktorá ju vrhla do práce a studených bezsenných nocí.
"Lenže, ktorá z nás...," nadhodila Sára.
Viktória zmeravela a prekvapene na ňu pozrela.
Hádam nechce naznačiť, že sa mieni znova zaangažovať... !
V hrudi pocítila čosi studené. Pochopila, že ich krátkemu prímeriu je koniec.
Sára zahanbene sklopila oči. Došlo jej, že s tým ani nemala začínať.
"Ak by sa objavil na prahu tvojich dverí s otvorenou náručou, skočíš mu do nej, že?" Viktóriin hlas bol dutý.
Ty si mi ale dáma! - hnevala sa v duchu - Ani nevieš, kedy slušne odísť zo scény!
Sára zdvihla pohľad a nakoniec nečakane pevne prikývla. Viktória prudko odložila šálku. Na tanierik vyšplechla bordová tekutina. Cocco zoskočila na zem.
"Tak vieš čo, Sára?!" - nepriateľstvo sa vrátilo. "Za svoje správanie v tú noc mi čosi dlhuješ. A ja od teba žiadam iba jedno. Aby si nič nerobila, rovnako ako nečinne sa budem správať ja" - zobrala si kabelku a postavila sa. "Nech sa rozhodne Leontín, s kým bude."
Sára sa tiež postavila. Vystrela k nej ruku. Bola dosť vnímavá, aby rozumela, že mierové jednanie zlyhalo a nedá sa obnoviť.
"Dohodnuté," iba hlesla.
Podali si ruky a potriasli si nimi.
Viktória sa zvrtla a odkráčala preč.
**********

Musel si priznať, že prežil príjemný deň. Po tom pochabom korčuľovaní sa do hotela vrátil slastne vyčerpaný a uzimený. Chvíľu si čítal na chodbe Smrť Panien od Eugenidesa - objavil totiž odľahlé odpočívadlo pri jednom okne - a po obede, čo mu Oliver doniesol na izbu, si dokonca krátko pospal. Obed bol ľahký, takže predpokladal, že sa to na neho večer v prázdnej reštaurácii chystá poriadne vybaliť, čo sa aj stalo. Krémová hrášková polievka, lasagne s lososom... takmer si musel povoliť opasok.
Asi si začínal užívať.
Vôbec mu neprekážalo, že s tvrdohlavým duchom nevie pohnúť a že jediné na čo sa po odkaze, ktorý ho očividne niekam navádzal, zmohol bolo len na vyzvanie Olivera k partii šachu.
Pôsobilo na neho priam obskúrne sedieť za malým šachovým stolíkom uprostred rozľahlej a celkom prázdnej spoločenskej sály, ale svojim spôsobom aj výstredne príťažlivo. Miestnosť s prekrásnym plastickým stropom a radmi vysokých oblúkovitých okien zalievalo iba tmavožlté svetlo z bočných svietidiel.
Kým Oliver, šúchajúc si bradu, usilovne uvažoval nad ďalším ťahom, Leontín sa natiahol k okrúhlemu stolíku hneď povedľa, po svoju šálku s tenkými modrými prúžkami a zlatým uškom a odpil si z kávy. Večerná káva, keď človek vie, že sa nemusí obávať, že v noci nezaspí, pretože ráno nevstáva - čo môže byť lepšie?
Za oknami sa rozpútala tichá chumelica, ktorá prekryla čiernu oblohu sivastými závojmi, no v sále sa rozprestieralo teplo a vôňa - káva a krémeše boli neodolateľné.
"Povedz mi...," zamyslene prehovoril Oliver a konečne sústredene posúval figúrku. "Prečo sa osoba, čo vída duchov, potrebuje obliekať stále iba do čierneho. Je to také prvoplánové."
Leontín sa pousmial a doložil šálku. Zbadal sa rozbitý na tisíce obrázkov samého seba. Stenu oproti totiž posievali barokové zrkadlá rôznych tvarov a veľkostí. Zbierka po poslednom skutočnom obyvateľovi sídla.
"Urážam tvoj módny jemnocit?" doberal si ho a spravil svoj ťah. "Dúfam, že ti neušlo, ako mi záležalo na tom mať aj figúrky čierne."
Oliver stále pozorne sledoval šachovnicu.
"Ty si mi naozaj záhada," - krátko sa mu zadíval do znepokojivo hlbokých zlatých očí, čo videli viac ako iní. "Majster vo vyhýbavých odpovediach. Spomínam si, keď sme spolu roznášali noviny. Raz som sa ťa spýtal, či máš frajerku a ty si odpovedal, že si ako Ioannes z Čierneho Anjela a aj ten bol askéta... čo asi malo znamenať, že nie. Ale ako 15ročný som tvoju odpoveď sotva chápal."
Dnes večer sa vôbec nepýtal, čo o prízraku zistil. Zdalo sa, že aj on sám sa o čosi viac upokojil a nateraz si skrátka vychutnával, že odkedy je Leontín prítomný, mŕtvy ho nestraší.
To sa však čo chvíľa malo zmeniť.
"Volali ma Čierny Leo," Leontín sa rozhodol odpovedať úprimne. "Ako Čierneho Petra. Keď ti prischne prezývka, je v konečnom dôsledku ťažké nestotožniť sa s ňou. A neskôr som už bol proste zvyknutý" - podvedome sa dotkol goliera čiernej košele.
Oliver sa jeho odpovedi neprítomne usmial. Natiahnutou rukou sa zatiaľ váhavo pohyboval nad šachovnicou. Leontín spozornel. Videl, že uvažuje nad dvoma ťahmi a jeden z nich je veľká chyba. Pocítil príjemnú úzkosť z možnej výhry.
Oliver sa nakoniec rozhodol nesprávne.
Sotva ruku stiahol, Leontín sa chopil figúrky a urobil bleskový natešený ťah.
"Šach-mat!" nadšene vykríkol.
Oliver sa na stoličke mrzuto zosunul nižšie.
V ďalšom okamihu však obaja nadskočili nad hlasnými údermi, ktoré sa nečakane rozľahli miestnosťou. Doslova ich zaliala studená vlna.
Oliver sa obzrel bokom, okamžite bledý ako smrtka. Dvojité dvere vedúce do záhrady sa rozleteli a pod nápormi vetra ďalej trieskali o boky výklenku, pričom dnu sa s poryvom vetra priamo na nich vovalil sneh a treskúca zima. Ešte kým sa ich ostré snehové vločky čo i len dotkli, vyskočili zo stoličiek a rozbehli sa k zrkadlovej stene, akoby ich mohli nebezpečne zraniť.
Šálky na kávovom stolíku za nimi sa prevrhli a káva sa vyliala až na podlahu.
Medzi zrkadlami boli dvere vedúce preč zo sály. Utekali priamo k nim. Rovno za nimi zatiaľ do miestnosti snežilo. Šachové figúrky metelica rozhádzala rovnako ako šálky, s príšernou meluzínou ich zvrhla na parkety a rozkotúľala.
Leontín cítil, ako sa čosi deje pod parketami. Priamo pod chodidlami, aj cez podrážky, pocítil vibrácie. Neznáma sila vyrazila rovno do zrkadlovej steny. Dvere sa zachveli pod silným úderom, ale vydržali zatvorené.
Oliver doslova zajačal a zaspätkoval. Leontín zastal na mieste, kde mu priamo do náručia spadlo štvorcové zrkadlo, ktoré dosiaľ viselo nad dverami. Pevne ho zachytil za široký zlatý rám.
A zrazu pozeral do svojej vystrašenej tváre. Jeho oči boli rozšírené a nechápavé.
Dvojité dvere vedúce do záhrady sa s rachotom uzavreli a opäť ich odstrihli od skuvíňajúcej snežnej búrky tam vonku.
"Je preč...?" začul kdesi za sebou Oliverov bojazlivý dýchavičný hlas. "Je preč...?"
Pocit oddelenia sa od druhého sveta bol opäť intenzívny a nezameniteľný.
"Áno... je," povedal hlbokým hlasom a odvrátil oči od svojho znepokojujúceho odrazu.
Pohľad pomaly zdvihol nad dvere.
"Naša talianska tapeta!" sálu preťal Oliverov ostrý, no teraz už prekvapivo pevný hlas.
Urobil zopár krokov k nemu a s dlaňou šokovane priloženou na srdci rovnako ako on vzhliadal na voľné miesto po zrkadle.
Tapeta bola olúpaná. Odhaľovala medeno-hnedý podklad. Otrhance tvorili slová.
SKÚS SA NA VEC POZRIEŤ Z INÉHO UHLA
Oliver akoby načisto zabudol, že iba pred okamihom bol k smrti vydesený.
"Naozaj potrebuješ nechávať také DLHÉ odkazy?!" zlostne skríkol k stropu.
Leontín sa rozhodol, že zrkadlo nespustí z dohľadu. Inštinkt mu navrával, že mu čoskoro bude veľmi nápomocné.
**********

Skôr ako slnko ho zobudil typický zvuk, keď Oliver rozprestrel ťažké bordové závesy. Aj keď sa pod rannými lúčmi zaškaredil, neprežíval zlé prebudenie. Ráno nebolo skoré a v izbe už rozvoniavala káva a opečená hrianka. Taras mu zíval pri nohách.
"Mladému pánovi bolo v noci smutno, keď si k sebe prizval smradľavého zvera?" s kamennou tvárou zažartoval Oliver a vycentroval podnos s hriankami a vajíčkom namäkko, pripravený na kávovom stolíku pri okne.
Leontín sa lenivo posadil.
"Aké trúfalé nazývať ho tak," zamrmlal. "Kto je viac - komorník, či pánov pes?"
Oliver si zachoval dôstojnosť a ladne prešiel k jeho posteli.
"Ráčite si raňajkovať hneď?" - s rukou za chrbtom sa vystrel, ani mu nezacukalo kútikmi úst.
Leontín sa rozhodol pristúpiť na jeho hru.
"Asi áno, drahý Oliver," blazeovane podotkol a odhrnul prikrývku.
Dočasný sluha mu zo stoličky stiahol tartanový župan a keď sa postavil, Oliver kus oblečenia podvihol, akoby šlo o župan šitý zlatou niťou.
Leontín veľkopansky roztiahol ruky a nechal sa do neho navliecť.
"Ráčite svoju chudú kostru naložiť hneď po raňajkách do horúceho kúpeľa, pane?"
Leontín si na župane zaväzoval opasok.
"Nepohrdnem, Oliver. Ale vyzlečiem sa sám."
"Nemajte obavy. Som ochotný vyzliekať iba svojho priateľa."
Leontín sa na neho po nečakane osobnej informácii, ktorú mu zveril, prekvapene otočil.
Oliver sa slabo usmial.
Leontín pochopil, že ich vzťah sa musel za posledné tri dni zmeniť. Presnejšie - nejaký vzťah skrátka vznikol.
Oliver zrazu pozrel kamsi bokom a jeho výraz sa v mihu sekundy dramaticky zmenil.
"Ale veď to tu vôbec nebolo!" preľaknuto skríkol.
Leontín jeho pohľad nasledoval a sám ostal zarazený.
Na podlahe, opretý o kávový stolík, stála zničená replika portrétu Eugena Savojského. Jeho ústa sa škľabili v rozrezanom úsmeve.
"Kto je to?" zamyslene sa spýtal.
"Princ Eugen," hlesol bledý Oliver a bez energie klesol na jednu zo stoličiek pri jeho posteli.
"Niečo mi tým obrazom chce naznačiť," Leontín podotkol viac sám pre seba ako pre zhrozeného Olivera a pozvoľna k obrazu pristupoval. "Ale čo?"
"Chceš... chceš počuť čosi z histórie okolo Eugena Savojského...?" habkal recepčný v snahe pomôcť.
Pomaly pokrútil hlavou, stále sa k obrazu blížiac - zhrbený, s rukami pri tele a hlavou sklonenou.
"Nie, nie... musí to celé súvisieť skôr s tým šialeným úsmevom..."
Oliver, ktorému prsty ľadovateli bázňou, si pomyslel, že aj sám Leontín dotvára strašidelnosť ranného výjavu - ako sa v župane pozvoľna vlečie k zohyzdenému portrétu.
"... je v tom akási symbolika...," uvažoval nahlas. "Ten princ má usmievajúce sa ústa... on je... je..."
Leontín náhle zastal, akoby zapustil korene.
"On je šťastný...!" neveriacky vydýchol.
... šťastný...
Zrazu sa mu dýchalo natoľko ľahko, akoby mu dosiaľ na hrudi sedel balvan.
"Šťastný...?" nechápavo zopakoval Oliver.
Lenže Leontín ho už nepočul. Prehlušili ho jeho vlastné myšlienky, čo sa mu búrlivo rozvírili v hlave.
Srdce sa mu rozbúšilo ako po náhlom otrase. Lenže on nebol otrasený! Búšilo, pretože ho zasiahla, sprvu nelogická, radosť.
Spomenul si aj na hlboký šepot, akoby sa v jeho hlave otvorila akási hrádza, ktorá posledné hodiny už sotva držala prebytok obrazov a zabudnutých dojmov. Zrazu vedel, že mu v prvej noci šeptal citát.
"Bola taká bledá, že ľudia, keď ju videli viesť sa po uliciach, sa tomu nesmierne čudovali," prehovoril nahlas.
Tón, čo použil, bol zmesou fascinácie a údivu zároveň.
Oliver za ním iba zovrel opierky stoličky a napriamil sa. Jeho strach začínala potláčať prirodzená zvedavosť.
"Šťastný Princ" - usmial sa Leontín. "A iné rozprávky."
Oscar Wilde...
V duchu sa mu znenazdajky vynoril odkaz, čo našiel v secesnom kabáte. To priateľské, zaoblené písmo s mäkkým tlakom a zbytočnými estetickými ťahmi...
... ktoré prinavracalo priehrštie pekných okamihov...
Chvatne sa obrátil.
Recepčný nadskočil.
"Oliver! Potrebujem sa okamžite dostať do barokovej knižnice!"
Alabastrová tvár mu žiarila až nezdravým entuziazmom, oči mal veľké, bledé ako biela káva a bláznivo planúce...
Oliver sa neodvažoval odporovať.
 


Komentáře

1 Lenka Lenka | 25. února 2017 v 0:32 | Reagovat

Teším sa, že opäť môžem čítať Lea :) S tými hádankami začínam niečo tušiť, ale určite budem nakoniec aj tak prekvapená. Som zvedavá čo bude nasledovať! :)

2 Polly Polly | 25. února 2017 v 7:53 | Reagovat

[1]: potom mi napíš, či si sa trafila ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama