séria: ČIERNY LEO VII.: Barokový Prízrak (*1)

22. února 2017 v 8:38 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Dobré ráno želám. Pevne dúfam vy dve devy, čo to tu čítate :D, že ste po posledných dramatických udalostiach zvedavé, čo sa bude ďalej diať v Leontínovom živote.
Nech sa páči :). Po nejakom čase konečne jedna veeeeľmi duchárska časť;).

------------------------------------------------------------------------------------

"Podaktorí ľudia majú vo väčších mestách výnosný biznis s Motivačnými prednáškami. Ale ty! Ty by si mohol viesť do dokonalosti vyšperkované Demotivačné prednášky! To by ti išlo od ruky!"
Damiánov dobre naladený zvučný hlas sa niesol nad ich husto zasneženými záhradami noriacimi sa do mrazivého ranného ticha. Aj koniec januára bol magicky biely a studený.
Leontín sprvu nereagoval. Damián v rukách držal dva hrnčeky kávy - modrý a zelený - a pod pazuchou zasa miestne noviny, pretože sa domnieval, že by ho istý článok v Živote Medzi Krvavými Ružami mohol zaujať.
Leontín však vo svojom tartanovom župane a čižmách aj naďalej ležal tvárou zaborený v snehu a nehýbal sa. Z ľadovej periny trčala čierna čiapka s brmbolcom a vlnkovito natiahnutý šál, čo pôsobil ako odviaty. Taras ho oňuchával ako mŕtvolu.

Od Damiánových úst sa zniesla para po ťažkom povzdychnutí. Sekundu ho pozoroval, potom len podotkol:
"Keď sa o týždeň vrátim z mesta od Lujzy, budeš tu ešte stále ležať?"
Takže toto sa z neho stalo po osamelých Vianociach a osamelom Novom Roku, hoci kedysi mu nič z toho neprekážalo.
Vyhýbal sa Sáre. Sára sa vyhýbala jemu. Aj ublížená Viktória sa na neho nedokázala ani pozrieť. On sám sa jej stránil. Po ich čase na jeho "doriešenie svojich vecí" sa aj bez slov vykľul neoficiálny rozchod a Leontín sa stal svojou najbizarnejšou a najpesimistickejšou verziu samého seba.
Čiže sa tak trochu vrátil k svojej pôvodnej povahe... - s istým odľahčením si pomyslel blonďavý barista v modrom svetri a práve keď si odpíjal aspoň zo svojej kávy a Leontín konečne aspoň zdvihol snehom vyštípanú tvár z vyhĺbeného snehu, doľahlo k nim vržďanie, ako sa ktosi cez záveje po nočnom snežení snažil utekať.
Damián sa spoza plota zvedavo natiahol. Čo chvíľa už počuli aj namáhavé odfukovanie a zočili známu šticu hnedo-ryšavých vlasov.
V Údolí sa poznali takmer všetci a mladý muž, čo udýchane vrazil do Leontínovej bránky a preletel cez ňu, bol recepčný z hotelu Terra. Leontín s ním ako pubertiak roznášal plátok, čo Damián stále držal pod pazuchou.
Aj keď to vyzeralo naozaj podivne, Oliver sa ani na sekundu nepozastavil a vrchol sa do snehu ku gániacemu mladíkovi.
"Sme zatvorení... zatvorení...!" rozrušene zo seba vyrážal a kmásal ho za rukáv župana. "Absolútne zatvorení... a prázdni... a... a ráno! Ráno do mňa ktosi neviditeľný pohádzal náš čínsky servis! CELÝ čínsky servis!"
"Hovoríš o tom, ako u vás v hotely straší?" náhle sa všetečne ozval Damián a obrátil sa k Leontínovi, ktorý sa ako omámený pozbieral zo snehu a potom do neho zamračene dosadol a zostal tak. "Leo, práve som ti chcel ukázať noviny. Je v ňom článok o tom ako sa z hotelu Terra behom dvoch týždňov stalo vyľudnené miesto duchov. Všetci hostia tvrdia, že ich po nociach mátali prízraky. Písala ho Berenika Romerová-Olivierová. Strávila v hotely jednu noc a prisahá, že na ňu o polnoci prehovoril portrét."
Leontín mal zvesené ramená a nakrivo čiapku. Ignoroval.
Energický Oliver sa na sekundu zarazil, ale po Damiánovom monológu usúdil, že bude tiež zasvätený do Leontínovej výstrednosti, pretože hneď na to opäť spustil do jeho červenolícej a apatickej vymrznutej tváre.
"Po Údolí sa už od dávna povráva, že máš... že máš isté schopnosti... asi odvtedy, čo Berenika písala článok priamo o tebe... odvtedy sa hovorí... že by si dokázal... nadviazať kontakt?" neisto pri otázke zatiahol.
Na klebety je Oliver varený pečený - pousmial sa Damián. Nezakryte si ranné divadlo užíval.
"Leontín, teraz som v hotely načisto sám. SÁM! Majiteľ ma poveril úlohou vyhľadať ťa a vyriešiť problém!" - Oliver prosebne zopäl ruky a hoci bol jeho rovesník, pôsobil ako ustráchaný 12 ročný ryšavec. "Leo, prosím! Pomôž mi vyhnať tie strašidlá! Sú skutočné, prisahám! Na vlastné oči som videl otvárajúce sa skrine a zrkadlá pokryté ľadovým srieňom vo vykúrených izbách. A..." - vytreštil hnedé oči, "... z duchov mám hrôzu!"
"Aj ja mám z duchov hrôzu," konečne flegmaticky prehovoril.
"Nie, Leo, nemýľ si pojmy," skočil do toho Damián. "Ty z nich cítiš znechutenie."
Leontín sa preplazil k plotu a konečne sa vytiahol do stoja, aby mohol do skrehnutých rúk prijať horúcu guľatučkú šálku.
Odpil si a hneď sa cítil o čosi viac živý. Ale nechal si to pre seba.
Znepokojený Oliver sa k nemu priblížil. Z rozopnutého kabáta mu vykúkala čierna vesta a zlatý motýlik. Uniforma recepčného. Mal svoju prácu rád. Keďže hotel mimo sezóny prenechával priestor aj pre rôzne miestne akcie - ako Kávový Festival a podobne - vedel prakticky o všetkom, čo sa medzi ľuďmi v Údolí dialo a prepieralo.
"Však mi s našou nočnou morou pomôžeš?" zúfalo sa spýtal.
Leontín mal viečka sklopené k brazílskej káve. Iba nevýrazne pokrútil hlavou a ďalej ju sŕkal. Oliver bezradne spustil ruky.
"Och, prosím ťa, zober si ho na týždeň do hotela," prehovoril Damián. "Idem k priateľke a potrebujem, aby mi ho niekto zalieval, inak zhynie."
"K tej ryšavej z veľkomesta?" hneď sa chytil Oliver.
Damián sa zasmial.
"Tebe vážne nič neunikne."
"Kedysi bola ubytovaná u nás..." - pohodil hlavou k Leontínovi zaobalenému do introverzie. "Rád by som, ale ako vidím, ešte stále sa z toho rozchodu nespamätal."
"A ona?"
Leontín pri pití kávy primrzol a nastražil uši. Potom sa opäť napil a nikto si jeho zaváhanie nevšimol.
Káva zrazu chutila po mokrej zemine...
"Akoby ani nevychádzala z múzea. Vraj stále len čosi skúma a chodieva domov až k večeru."
"Smutné," podotkol Damián a vrátil sa k predošlému. "A teraz sa na neho otoč a povedz mu - Leo, keď sa presťahuješ do nášho hotela, dovolím ti vybrať si akýkoľvek skvost z našej historickej knižnice."
Oliver sa k nemu odhodlane zvrtol.
"Leontín, šéf ma síce zabije, ale keď sa presťahuješ do nášho hotela, dovolím ti vybrať si akýkoľvek skvost z našej knižnice."
Leontín na neho svojimi podivnými žlto-hnedými očami konečne pozrel. Prenikavo.
Lenže mlčal.
Oliver s povzdychom prevrátil oči.
"Tak dva... dva skvosty."
Leontín sa obrátil a šuchtavo sa s kávou vliekol smerom k domu. Oliver v panike čosi nezrozumiteľne zahabkal, ale Damián sa iba samoľúbo usmial.
"Neboj sa. Ide sa zbaliť."
O dvadsať minút zistil, že Damián mal pravdu.
**********

Hotel Terra býval kedysi skutočným, obývaným barokovým sídlom, preto mu aj naďalej zachovávali jeho historický ráz. Izby boli zariadené v barokovom štýle - replikami, ale aj menšími kusmi pôvodného nábytku - a v odľahlejšej časti si stále udržiavali dva autentické salóny a knižnicu, do ktorých verejnosť bez sprievodu nemala prístup. A práve salónmi ho teraz Oliver sprevádzal, obsiahlo mu vysvetľujúc históriu sídla a delikátnu krásu dobového nábytku. Očividne bol pre svoje pracovisko nadšenec. Rozohnene rozhadzoval rukami v snehobielej košeli a nažehlenej veste, zatiaľ čo Leontín sa za ním bez slova vliekol ako ponurá postava v čiernom roláku a vety, ktoré by ho inokedy zaujali, teraz skrátka vypúšťal.
Podobné výklady mu zakaždým, keď ju prišiel navštíviť do múzea, dávala Viktória...
Takmer ho z nečakanej spomienky striaslo, keď sa za Oliverom sunul do druhého, tzv. "zlatého salónika".
Oliver sa k nemu obrátil a poukázal na klenutý strop, lenže aj Taras, ktorý svojou prítomnosťou dostal výnimku, prejavil viac zaujatia. Zdvihol hlavu a zastrihal hnedými ušami, zatiaľ čo Leontín očami iba neprítomne kĺzal po barokovom stole s pozlátenými zabolene zahnutými nohami, pri ktorom stáli dve kreslá čalúnené zlatistým brokátom.
Keď sa zbadal v dlhom zrkadle s prekombinovaným zlatým rámom, takmer ničím sa nelíšil od portrétu bledého šľachtica, čo mu visel za chrbtom. Na obraze mal celé telo - muž stál mierne pootočený bokom, odetý v čiernom, až sa takmer vnáral do tmavého pozadia, iba široký golier s čipkou, čo v baroku konečne vystriedal zväzujúce okružia, bol belostný... belostný ako jeho tvár, či jeho nažltnuté svetlé oči bez výrazu. Leontín sa mierne pootočil a náhle pred ním stál v rovnakej póze ako bol zachytený a uvedomil si, že je jeho modernou verziou - s oholenou tvárou a v úzkom kabáte, s čiernymi džínsami s retiazkou a rozodratými kolenami.
"Aj ty si pre nejakú dámu beznádejne stratil hlavu?" spýtal sa ho. "Volala sa Sára?"
"Eéé... vravel si niečo?"
Leontín sa ani len nestrhol, iba tvár pomaly pootočil na zmäteného recepčného. Chvíľu na seba hľadeli - jeden spýtavo, druhý trochu rozorvaným hlbokým pohľadom.
Do vzniknutého ticha sa zrazu ozvalo ostré cvaknutie. Široké drevené dvere vedľa zrkadla sa s nepríjemným vrzgotom pootvorili.
"Prievan!" vyrazil zo seba Oliver a zamračil sa. "Šéf pred odchodom zasa zabudol zatvoriť balkón."
Doslova cez miestnosť prebehol a zmizol za dverami.
Leontín si už stihol všimnúť, že Oliver má vo zvyku pohybovať sa rýchlo, ba až zbrklo. Vzhľadom na jeho depresívnu pomalosť spolu asi pôsobili komicky.
Jeho pozornosť upútalo zatrepotanie o sklo.
Otočil sa do jedného z vysokých okien, ktoré mali zvonka prekrásne hladké segmentové frontóny a jeho zrak spočinul na obrovskom havranovi, ktorý ho z druhej strany nehybne pozoroval fialkastými očami. Na lesklé, uhľovo-čierne perie, sa mu znášali mäkké snehové vločky.
Je prítomný... - stroho si pomyslel Leontín.
Keď začul ako Oliver napochodoval dnu, iba duto podotkol smerom k prízračnému zvieraťu:
"Balkón bol zatvorený, však?"
Keď na Olivera obrátil tvár, mládenec sa k nemu rozochvene blížil a roztržito prikyvoval. Na citlivej pleti ryšavca mu vyskakovali bordové škvrny z rozrušenia. Schmatol Leontína za golier kabáta a nedbal, že jeho boxer okamžite zavrčal, zatriasol ním.
"Prosím ťa, Leontín!" - skutočne bol vydesený. "Urob, čo sa dá, aby sme mali svätý pokoj! Ak sa preberieš z letargie, do konca týždňa ti budem robiť osobného komorníka, sľubujem!"
Leontín prekvapene zaklipkal očami.
Začul, ako sa za ním zatrepali havranie krídla - prudko a silno - až zaševelili o tabuľkové okno.
Oliver s drobnou úľavou zachytil, že konečne začína pôsobiť o čosi menej apaticky.
**********

Taras si hneď našiel svoje miestečko na malom staromódnom koberčeku pri čierno zlatej širokej posteli, ktorá pôsobila až únavne prečačkaná. Stála na čiernych zaguľatených nohách, ktoré mali zlatom namaľované náznaky pazúrov, čelo mala vysoké a tiež temné, no jeho oblúk tvorili zlaté lístky, akoby vyrastajúce z dreva a zo štyroch rohov sa do výšky týčili robustné špirálovité stĺpy zakončené okrídlenými anjelskými hlavami. Cez posteľ bola prehodená plachta a vankúš z bordového damasku. Namiesto nočných stolíkov stáli po oboch stranách stoličky čalúnené rovnakým materiálom.
Oliver vyhlásil, že mu dal najlepšiu izbu.
Leontín, s rukami vo vreckách džínsov, postával uprostred rozľahlej miestnosti a rozhliadajúc sa musel uznať, že na tom niečo bude. Na krémových stenách so širokou bielou lištou viseli elipsovité portréty šľachticov v parochniach, pri stenách stáli skrine z nalešteného tmavého dreva a aby bol dojem dokonalý, za oknami priamo rozprávkovo snežilo.
"Tak čo odo mňa chceš?" náhle prehovoril do podivného ticha rozliezajúceho sa po vyľudnenom hotely.
Mĺkvo rozhodne pôsobilo neprirodzene.
Zopár sekúnd počkal, iba očami skúmal steny a tmavšie miesta, či nezahliadne náznak mŕtvolnej šede, či odlesk tmavo-červených očí... no odpovede sa nedočkal.
Obrátil sa k jednému z tabuľkových okien lemovaných oblúkmi ťažkých bordových závesov zviazaných čiernou stuhou.
Za sklom sa rozprestierala mrazivá bieloba. Vločky boli veľké a páperové, k zemi sa znášali až lenivo pomaly a s jemným magickým ševelením.
Leontína výjav nečakane zlákal. Pomaly k oknu pristúpil, zatiaľ čo parkety charakteristicky praskali. Keď vyhliadol do nečakane krásnej barokovej záhrady za hotelom, spoly sa strácajúcej pod hlbokým snehom, zmocnil sa ho dojem, že teraz v celom Údolí niet opustenejšieho miesta ako je práve hotel Terra.
Vlastne som sa ocitol na tom najvhodnejšom mieste - clivo si pomyslel, keď sledoval sochy vykúkajúce z pod snehovej pokrývky ako hľadia kamsi do diaľav, zabudnuté a utajené tu za hotelom, kde on sám nikdy nebol - Predsa som posledné mesiace túžil od všetkého utiecť kamsi na kraj sveta...
Leontín radšej urýchlene potriasol hlavou, aby nebezpečné myšlienky, ktoré obvykle viedli k Viktórii a Sáre a jeho nerozlúštiteľnému citovému zmätku, zapudil už v zárodku.
Radšej sa vrátil k tomu, prečo prišiel. Z vrecka vytiahol ametystové kyvadlo od Madam Crn a podržal ho nad dlaňou.
"Potrebuje odo mňa duch hotelu Terra niečo?" spýtal sa.
Kyvadlo sa okamžite pohlo. Cez dlaň mu preša páľava.
Chvíľu čakal, ale nakoniec bolo jasné, že sa hojdá.
... Nie...
"Duchovia...?" skúsil ešte.
Kyvadlo sa však hojdalo ďalej.
Nie.
Leontín ho mrzuto schoval do vrecka.
"Tak potom, čo tu robím?!" srdnato sa spýtal.
Ako na odpoveď sa stena po jeho ľavej strane otvorila. Až vtedy si uvedomil, že oblúkovitá skriňa je v skutočnosti zrkadlo. Jeho drevené dvierka sa prudko roztvorili a vrazili do steny, až sa strhol.
Presne ako vravel Oliver... - preletelo mu mysľou, keď zbadal povrch zrkadla. Tiahla sa cez neho tenká vrstva ľadu, pričom on sám mal na roláku vyhrnuté rukávy, keďže v izbe bolo teplo.
Zrkadlo mierne zapraskalo. Sprvu mu napadlo, že sa roztriešti a možno by sa mal pred spŕškou črepín schovať za záves, no fascinovaný zmeravel na mieste. Praskanie súviselo s ustupujúcim ľadom.
V strede zrkadla sa vytvorilo neprimrznuté čisté miesto.
Číslo 15.
Leontín na číslovku nechápavo civel. Veď kyvadlo ho presviedčalo, že od neho nič nechce! Tak čo znamená číselný odkaz?!
Viac sa však nedialo.
Takmer po špičkách prešiel pred zrkadlo. Hoci z neho sálal citeľný chlad, ľad sa už začínal roztápať.
"Neviem, či ti to už niekto povedal, ale ja ťa dokážem vidieť a tiež počuť," vážne prehovoril k svojmu zastretému odrazu. "Pätnásť. Čo?! Vek, kedy si umrel? Izba, v ktorej si nechal poklad?! Počet ľudí, ktorých mieniš svojim strašením priviesť do hrobu?! Odmietam spolupracovať! Takže láskavo zvoľ priamu formu komunikácie!"
Cez číslovku 15 stekali kvapky roztápajúcej sa sriene.
V jeho izbe však opäť zavládlo mĺkvo a dojem opusteného ostrova uprostred nekonečne vzdialeného diania.
**********

Klenutá sála, ktorá slúžila ako hotelová reštaurácia, sa zdala nekonečne dlhá, keď v nej nevečeral nik iný okrem Leontína. Úzky červený koberec sa tiahol pomedzi rady stolov s broskyňovými obrusmi a zlato-bielymi stoličkami s okrúhlymi operadlami, až po samotný koniec, kde za stolom pre jedného sedel pod kryštálovým lustrom Leontín a vychutnávajúco pomaly si vložil do úst posledný kúsok teľacieho s hráškovým pyré. Nemohol inak ako slastne privrieť viečka a mierne zakloniť hlavu.
Vôbec netušil, že Oliver dokáže pripraviť takéto dobroty a zdalo sa, že mu vôbec nerobí problém "plieniť" firemnú komoru. Už mal za sebou šalát s kozím syrom, aj hustú zeleninovú polievku.
A celkovo sa prekonával. V reštaurácii, ktorú by v skutočnosti nazval "pomenšou", čo sa iba s ním neukázalo, rozsvietil oba lustre a do pozadia pustil nevtieravú husľovú hudbu. Decentne pri ňom postával, so svojím reprezentatívnym zlatým motýlikom a bielym obrúskom prehodeným cez ruku, pripravený hneď mu do pohára doliať červené víno. Nielenže svoju rolu komorníka myslel vážne, Leontín ho tiež upodozrieval, že ho baví. Šípil, že sa medzi nimi rozohráva drobné divadlo na zahnanie nudy nadchádzajúcich zimných dní na tomto opustenom mieste.
Otvoril oči a neodpustil si:
"Bude aj dezert?"
Oliver sa napriamil a lišiacky sa pousmial.
"Povedz mi, čo si zatiaľ zistil a prinesiem ti fánky preliate karamelom."
To znelo lákavo.
Leontín sklopil zrak na obrus a natiahol sa za pohárom.
"Čo ti hovorí číslo 15?" akoby mimochodom sa spýtal.
"Má mi niečo hovoriť?" začudoval sa Oliver a sledoval, ako sa jeho hosť zo sekundy na sekundu znova uťahuje do svojej ulity.
Odpil si z vína. Cítil sa takmer nezvykle, že prežil celkom príjemné chvíle pri večery.
A náznak normálnosti sa opäť vytrácal. Sám od seba. Typický človek v depresii...
"Ten váš... barokový prízrak... mi nechal odkaz," zamrmlal do pohára. "Číslo 15."
"Netuším, čo to môže znamenať. Pätnástka je izba, v ktorej ani drobnosť nemá dušu, všetko sú to repliky. Nie ako u teba, tie stoličky po bokoch postele sú originály. Tak sa ho spýtaj!" rázne ho vyzval.
Leontín položil pohár. Hľadel do taniera. Jeho výraz nič neprezrádzal.
"Ešte sa mi neukázal" - flegmaticky pohodil ramenom.
"No tak ho privolaj!" Oliver sa priklonil bližšie, jeho perfektná póza sa vytrácala v nastupujúcom nervovom tiku.
"Čo ja viem..." - uhládzal si obrúsok na kolenách, "... ani neviem ako presne."
"Akože nie?!" Oliverov hlas bol príliš vysoký, ale on necítil potrebu venovať mu čo i len pohľad.
"Spravidla chodia oni za mnou. Keď niečo potrebujú. Ja ich iba odháňam. Neúspešne."
"Takže ty vlastne vôbec nevieš ako ich skontaktovať, alebo čo s nimi robiť!" neveriacky vydýchol recepčný.
Leontín po obruse veľavravne posunul prázdny pohár.
"Ani nie...," ľahostajne podotkol.
"Tak sa snaž!" precedil cez zuby, no hneď mu víno roztržito dolieval. "Si naša posledná nádej."
"Ešte vždy môžete zavolať Madam Crn," nechal sa počuť pokojný Leontín.
Oliver sa stiahol tak rýchlo, až na neho predsalen trochu zvedavý konečne pozrel.
Urazene sa vystieral, pery zovreté a brada vysoko zdvihnutá.
"Tej srbskej podvodníčke?!" fľochol. "Ju predsa od detstva nepoznám! Jej čudáctvo môže byť hrané, nie ako tvoje. S tebou už od mala niečo nebolo v poriadku. Ty si bizarný od nepamäti."
Srbská podvodníčka... - Leontín k nemu okamžite pocítil istú dávku sympatií.
Ostal však vážny.
"Beriem to ako kompliment," skonštatoval.
Odsunul stoličku a takmer až konverzačne dodal:
"Takže ak nebudú fánky, odoberiem sa do svojej..."
"Och, seď!" - Oliver prudko mávol rukou. "Dal som si s nimi priveľa práce."
Obrátil sa a rezko vykročil cez zdanlivo dlhú sálu.
**********

Keď v sídle odbila polnoc, Taras ktorý počkal, kým zaspí a premiestnil sa mu k nohám do postele, sa začal nervózne hmýriť.
Leontín zo spánku nahlas vzdychol. Pes ho preberal. Do uší sa mu však už tiež vkrádal neprirodzený šúchavý zvuk.
"Taras...," zamrmlal, oči pevne zatvorené.
Lenže pes sa podvihol a nepokojne sa krútil dokola.
Líce mu ovial ľadový vzduch.
´... na hlave mala čiapku zo striebornej tkaniny a bledá bola ako snehový palác...´
Šepot, chvejivý a hlboký zároveň, sa mu vkrádal priamo do hlavy.
"... Taras... dole!" zamrmlal takmer ubolene.
Pes však ostával v posteli. Jeho nepokojné hmýrenie neustávalo.
´... Je ako biela ruža!... ako biela ruža...´
Leontín otvoril oči a sprvu iba zmätene civel na neznámy vysoký strop.
Šepot, ktorého vibrácie ho ešte okamih šteklili na lalôčiku ucha, sa vytratil.
Pozdvihol sa na lakťoch práve keď Taras konečne zoskočil na podlahu a schoval sa pod posteľ.
V nohách postele zbadal mohutné stĺpy. Anjelské hlavy do temnoty rozprestierali svoje krídla a medzi nimi sa na protiľahlej stene skvelo zrkadlo, o ktorom sa domnieval, že ho pred spaním zatváral.
Rozospato sa na širokej posteli posadil.
... pred spaním zrkadlo zatvoril... a po ľade, či čísle 15 nebolo ani stopy... - konečne sa rozpamätal. Nocuje predsa v barokovom sídle.
Taras spod postele sebaľútostivo zaskučal.
K nepríjemne prebratému Leontínovi sa prinavrátili zvuky z reality a on si znova uvedomil to nezaraditeľné šúchanie.
A ešte čosi navyše.
Šija mu skrehla napätím, keď začul cvaknutie a pomalé, ťahavé zavŕzganie.
Hlavu meravo obrátil k dverám.
Boli pootvorené. Lialo sa z nich mdlé svetlo, tak slabé a prchavé, že mohlo byť len preludom, či jeho prianím prežiariť zrazu mimoriadne nehostinnú tmu.
Svetlo však existovalo. Stačilo práve na toľko, aby pomohlo vysokému tieňu mužskej postavy s odstávajúcim predĺženým kabátom, ktorý sa vďaka nemu objavil na stene. Na hlave mal obrys cylindra.
A jeho ruka ukazovala smerom k dverám.
"Niekam nejdem...," slabo šepol Leontín.
V hrdle mu vyschlo.
A predsa odhrnul prikrývku a nohy spustil na podlahu.
Tieňový prízrak sa ani nepohol. Vytrvalo ukazoval na východ. Jednu ruku mal spôsobne opretú o kríže, chrbát rovný.
Pomaličky, nespúšťajúc z neho oči, siahol po župane prehodenom cez operadlo stoličky.
"Nikam nejdem...," nečujne opakoval, hoci vstával a už keď si župan prehadzoval cez ramená, robil opatrné kroky k dverám.
Pokúšal sa o neho totiž strach. Predsalen, nebol doma. Nachádzal sa v cudzom prostredí s veľmi sýtou atmosférou mnohých prežitých životov.
Hľadel na tieň, aj keď sa dotkol verají a pozvoľna cez dvere vychádzal.
Vykročil po dlhej chodbe, pretože vedel, že keby v súčasnom rozpoložení zastal, mohol by váhať príliš dlho.
A on to chcel mať čo najskôr za sebou. No kroky predsalen robil malé.
Šúchavý zvuk bol razom hlasnejší a istým spôsobom pravidelný.
Hoci rozum mu vravel, že už nesníva, pocity mal iné - akoby sa ocitol prinajmenšom v polosne.
Svetlo, čo doliehalo až k jeho izbe, vychádzalo z otvorenej izby o dvoje dverí ďalej.
Keď zbadal zlaté číslo na stene, došlo mu, že s Oliverom rozmýšľali zbytočne zložito.
Izba číslo 15.
Naozaj šlo o ňu...
Prekvapene vydýchol. Takže sa mal číslom nechať viesť priamo sem. Ale čo to má znamenať? Má azda lúštiť akési rébusy z iného sveta?!
Najprv do izby nakukol.
Luster bol zhasnutý. Ale na stenách svietili dvojité lampičky a nočné lampy po bokoch postele.
Aj napriek bázni a dojmu nereálna si dokázal povedať, že ho Oliver pekne opil rožkom, keď pred ním tak velebil izbu, v ktorej ho ubytoval. Izba číslo 15 bola dvakrát väčšia a posteľ mala široké čalúnené bordové čelo lemované zlatom, ktoré rozhodne pôsobilo mäkšie ako jeho damaskový vankúš opretý o chladné drevo.
Odfrkol si, ale trocha svojím urazením rozptýlil strach, takže vošiel dnu.
V izbe sa na mäkkom koberci otáčal okrúhly stolík. Oku mohlo takmer uniknúť, že bol sotva badateľne šikmo. Krútil sa na jednej nohe - pravidelne a vlastne nepatrične nahlas.
Šúchavý zvuk odpudivo sa odrážajúci od stien v ňom znova vyvolal dojem skreslenej skutočnosti.
Voľne spustené závesy na oknách sa vlnili.
Nenáhlivo sa približoval bližšie.
Zvuky zintenzívneli. Atmosféra hustla a vťahovala ho do seba, no on túžil uniknúť.
Na stolíku sa však čosi lesklo.
Spravil ešte zopár krokov.
Potom mu došlo, že uprostred stola leží malá strieborná dýka. Bez pohnutia!
Hneď ako si ju uvedomil, dýka sa vymrštila do vzduchu. Leontín sa preľaknuto uhol a nôž mu presvišťal pred nosom.
V jedinom okamihu stôl dosadol na koberec a závesy sa nehybne spustili k zemi. Príšerný zvuk zo sveta mŕtvych ustal.
Zhlboka dýchal.
No neušlo mu, že sa doslova všetko zmenilo. Z izby sa vytratil opar neskutočna a z neho samého pocit, že balansuje medzi snom a prebudením. Zvrtol sa chrbtom k stolu.
Dýka bola zabodnutá do steny nad písacím stolom s bustou a to rovno cez akúsi hrubú tmavo-zelenú látku.
Leontín k nej vykročil. Už sa pohyboval o dosť rýchlejšie. Po vyparení sa strašidelného dusna, čo doteraz v izbe vládlo, dostal svoj úľak okamžite pod kontrolu.
Chytil dýku a vytrhol ju zo steny. Nechal ju na písacom stole a látku zdvihol a rozprestrel pred očami. Držal v ruke zelený pánsky kabát z obdobia secesie.
Nejako sa nám tu pomiešali obdobia - pomyslel si.
Absolútne však nechápal, čo má s kabátom robiť.
Ruky mu klesli.
Až vtedy mu došlo, že kabát bol dýkou doslova prišpendlený o čelo šľachtica na obraze nad stolom. Šľachtic mal dlhú, nakučeravenú a tmavú parochňu a brnenie so zopnutým červeno-bielym hrubým plášťom, symbolizujúcim kráľovské postavenie. Leontín nedokázal povedať o koho ide... to by vedela Viki - rýchlo zažmurkal a viac na ňu nemyslel... Terra bola plná replík person barokovej éry z rôznych oblastí.
Dôležité však pravdepodobne bolo, že princ (v skutočnosti Eugen Savojský) sa síce tváril dôstojne, ale plátno bolo nožom rozrezané tak, že pôsobil, akoby sa usmieval.
Leontín si kabát zamyslene pritisol o hruď a detailne obraz skúmal.
Na nič, čo by ho v hádanke nasmerovalo ďalej momentálne neprišiel.
A ani neskôr, keď ležal v posteli - s Tarasom pod prikrývkou - a s rukou za hlavou dumajúc hľadel do stropu.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 23. února 2017 v 15:28 | Reagovat

"Smutné," podotkol Damián a vrátil sa k predošlému. "A teraz sa na neho otoč a povedz mu - Leo, keď sa presťahuješ do nášho hotela, dovolím ti vybrať si akýkoľvek skvost z našej historickej knižnice." :D he he ešte teraz sa chytám za brucho :D jaaaaaj Damián

2 Polly Polly | Web | 23. února 2017 v 15:32 | Reagovat

[1]: :D Damián s prehľadom vybaví všetko :D... vie ako na Lea :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama