BLOODY BAZIL II. (Požieračka Mŕtvol *2)

4. ledna 2017 v 6:57 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
Do jeho bytu doslova vmanévrovali, pretože ju nemienil prestať bozkávať, aby si neuvedomila, čo sa vlastne deje. Premyslene ju tlačil pred sebou a keď sa dopracoval k presklenému výklenku, v ktorom mal spálňu, iba sa ladne pootočil a za chrbtom zašmátral po kľučke. Lakťom rozrazil dvere.
Znova spravil plynulú otočku a klesol s Helenou na posteľ. Dopadol na lakte, aby jej neublížil svojou váhou. Jeho plášť sa étericky vzdul a zľahka sa rozprestrel až po okraje postele. Helena mu zobrala tvár do dlaní a so zatvorenými očami sa mu opäť prisala na ústa. Sledovať jej uvoľnenie pôsobilo odzbrojujúco. Bola dosť opitá na to, aby jej nedošlo, že už v jeho ústach necíti neľudské zuby, ale jej jazyk prechádza po rade rovných zubov.

Pociťoval miernu obavu, že v momente, keď si naplní vlastnú túžbu, zahryzne sa do nej - nie do hrdla, či inej zraniteľnej časti tela - ale bol si istý, že Helena by to neprešla rovnako zhovievavo ako upírska žena.
Upíry skrátka boli tak trochu zvieratá. Preto sa teraz pokúsil kontrolovať, hoci sa mu v tele rozlievala plamenná horúčava, keď jej rukou prešiel od bokov až po prsia, aby jej uvoľnil kravatu a dostal sa ku gombíkom.
Helena bola skutočne trójsky krásna, ale za posledné dva mesiace ho len s pochybovačne zdvihnutým obočím plieskala po ruke, keď si čosi dovolil. Akoby v ich vzťahu zámerne hrala o prevahu. Vlastne bola príšerná beštia... - nečakane mu preletelo mysľou a z jeho hrdla sa vydralo prekvapivé tlmené vrčanie.
Helena od neho s výdychom oddelila pery. Jej hlava klesla na vankúš.
Spod privretých viečok na neho hľadeli lesknúce sa tmavomodré oči s nečitateľnou myšlienkou. Ligotali sa len z opojenia, či aj z nezreteľnej bázne? Ligotali sa pre svit mesiaca, čo jej dosadal na rozpálenú pokožku, či z náhleho poznania?
Bazil sa lenivo usmial.
Vo chvíľke triezvosti, do ktorej ju vohnal neobvyklý znepokojujúci zvuk, ktorý sa medzi nimi objavil ako predzvesť zla, pozorovala jeho studené sivé oči a podivne zvlnené ústa - až príliš pekné pre muža a až príliš bledé po toľkom bozkávaní - ktorých úsmev zamieral v neúprimnosti a prázdnote jeho pohľadu.
Dravec... - pomyslela si so srdcom rozbúchaným nelogickým úľakom - Sleduje ma ako korisť. Bez hlbšieho záujmu, s primitívnym hladom.
Existovali chvíle... ako táto... ktoré Helenu väznili v strachu, ktorému nerozumela. Bazil bol očarujúci a zábavne drzý. A očakávala, že sa jedného dňa dozvie, že sa s ňou iba zahrával, očakávala občasné chvíľkové odcudzenia, tak ľudsky prirodzené pre mužov hráčov.
Namiesto toho však dostávala okamihy mrazivo vzdialených pohľadov a neľudského odstupu, ktorého akoby si ani nebol vedomý. Akoby sa nechádzali v rovnakom svete. A akoby nič netušil o zlovestnej zložke, čo sa mu skrývala v osobnosti, tej ktorá jej dávala pečiatku natoľko dočasnej partnerky, akoby po ich vzájomnej "hre" nasledovala už len ničota podobná smrti.
Lenže aj keď ju z neho zamrazilo, pocit sprevádzal tiež čosi lákavé, čosi čo ju trápilo a uspokojovalo zároveň.
Sledoval jej tiché žasnutie a bol si istý, že nad ním premýšľa. Na svojej hrudi cítil ako jej srdce bije ako splašené a cez pootvorené pery sa jej dral ťažší dych a predsa sa zdalo, že je o čosi triezvejšia a nebezpečne uvažuje.
Vôbec si svojho zavrčania nebol vedomý.
Prečo je tak veľmi vážna?
Kdesi pod plášťom jej z vrecka sukne vytrhol prútik a zašibrinkoval jej ním pred nosom. Jej oči sa však stále upierali na jeho tvár.
"Túto plastovú haraburdu nepotrebuješ," rozhodol sa skúsiť ako veľmi je ešte opitá, "čarovať môžeš s mojim prútikom."
Odhodil ho na podlahu a už vtedy na hrudi pociťoval vibrácie, ktoré sa zdvíhali z jej tela. Konečne sa prebrala z letargie a ticho sa rozosmiala.
"Ty si ale rečník," mierne sťažka podotkla, "ale nemysli si, že nerozumiem obsahu. Prútik od... prútika ... ešte rozoznám a je skoro predpovedať ďalší vývoj noci."
"Ležíme spolu predsa v posteli, Helena" - sladko sa usmial.
"O chvíľu môžem sedieť v kresle" - vrátila mu úsmev.
Stále musí bojovať o posledné slovo!
"V tom prípade si otvoríme víno a pustíme sa do intelektuálnej debaty."
Prútikový test mu neprešiel, ale nenechal sa rozladiť.
Zrazu zmizol a keď sa zdvihla na lakťoch, zbadala už len ako sa okraj jeho plášťa obtrel o kovový rám presklených dverí a odtiahol sa za ním.
Unavene klesla na vankúše. Cítila sa, akoby mala na krku namiesto hlavy kovovú nákovu. Zažmúrila oči pred svetlom z kuchyne, čo sa k nej zrazu predralo cez tabuľkové okno v spoločnej stene a takmer okamžite zaspávala.
A to sa pritom dnes v noci mienila konečne zdržať...
"Ak sa nevzdáš ani po tomto, tak si svätica," pobavene si zamrmlal Bazil, keď mieril ku chladničke, kde mal pre Helenu pripravené čosi na pitie.
Špeciálne pre dnešnú noc.
Žiadna ho nikdy nenechala čakať tak dlho ako ona, ale nebránil sa dekadentným praktikám, takže sa ráno určite bude cítiť víťazne.
Siahol po dvierkach a spokojne otvoril obvykle celkom prázdnu chladničku.
Dnes však vo dvierkach očakával rad priehľadných fliaš.
Bazilov samoľúby úsmev však zamrzol.
Rozhodne totiž neočakával hnedo-fialovú ľudskú hlavu s prázdnymi očnými jamkami a kúskami opadávajúceho suchého mäsa, ktoré ešte pokrývalo lebku.
Prudko chladničku zabuchol. Fľaše zacinkali.
Helena v jeho posteli sa strhla a vytreštila oči na guľatú stropnú lampu.
"... Bazil?" vydýchla, šúchajúc si ubolené čelo.
"Hneď som tam!" dostalo sa jej akejsi úzkostlivo znejúcej odpovede.
Opäť chladničku otvoril.
Okrem studeného vzduchu k nemu zavial aj mŕtvolný zápach.
Tá hlava s tmavými preriedenými a zlepenými slížmi namiesto vlasov tam naozaj bola!
A ak je Helena ešte stále dostatočne triezva, aby odolávala jeho šarmu, čo chvíľa zacíti aj hnilobný závan.
V oku mu šklbal tik. Z jeho úsmevu sa stal nervózny úškrn, keď dvere opäť silno zabuchol.
Začul šuchotanie zo spálne.
Helena sa na posteli posadila.
Musí sa ich postupne zbaviť. Najprv Heleny! Potom hlavy!
Zvrtol sa a doslova vpálil do spálne, plášť za ním len tak vial.
Rozospatá Helena nechápavo sledovala ako ju chytil pod pazuchu a prinútil ju vstať.
"Holubička, si na mol, mala by si sa ísť vyspať domov," spustil na ňu s predstieranou dobrou náladou a tlačil ju von z výklenku.
"Ale... myslela som..." - obrátila sa k spálni a on ju schmatol za ramená a obrátil naspäť, "... že... chceš, aby som ostala..."
"Ani nevieš ako! Ale si bledá a unavená, bojím sa že ti príde zle a moje poťahy sú saténové, chápeš! A vskutku potrebuješ posteľ bez mojich šmátrajúcich rúk..."
"A prútika...," zmätene hlesla.
"Prosím?!" - na okamih zastal, príjemne šokovaný.
"Niekde na zemi je môj prútik! Je z požičovne, musím ho..." - vykročila späť, ale on si pripomenul rozkladajúcu hlavu a spamätal sa.
"Zajtra ti ho prinesiem!"
Schytil ju za ruku a rýchlo vykročil, až ju strhol svojim smerom.
Netrpezlivo ju ťahal okolo kuchynskej časti až k dverám, sotva mu stíhala.
Otvoril dvere a vytlačil ju na chodbu.
"Trafíš k sebe?" pološialene sa usmial a prehnane zažmurkal.
Helena sa rozčarovane pousmiala. S uvoľnenou kravatou a strapatými vlasmi pôsobila trochu stratene. Rezignovane zaspätkovala.
"Nie si na muža nejaký moc náladový?" vydýchla. "Bez si príklad zo mňa. Ja mám len jednu náladu."
Áno, bola vyrovnaná a spokojná. Helena s dobrou kariérou a vzťahom bez budúcnosti.
"Áno, ty máš každú minútu jednu náladu!" vrátil jej Bazil. "Dobrú noc!" - zabuchol dvere, obrátil sa a oprel sa o ne.
Úsmev sa mu z tváre vytratil.
Zazrel od dverí po chladničke.
Netušil, čo sa presne deje, ale nebolo ťažké pochopiť, že hlava v chladničke súvisí s ghúleh, ktorú s Violou zbadali v Joy. Že bola skutočná...
Odlepil sa od dverí a spravil zopár pomalých krokov do tmavého bytu. Zabalil sa do plášťa ako pravý upír z Nosferatu a spoza zdvihnutej paže sa podozrievavo rozhliadol vôkol seba. Chýbal mu už len pás mesačného svitu prechádzajúci priamo cez jeho oči.
Ale prečo by si požieračka mŕtvol, ktorá obvykle prebýva na cintoríne, robila zásoby jedla práve v jeho byte?!
**********

Keď mu Helena otvorila dvere, hneď zaškúlila na prútik, čo jej zdvihol rovno k očiam.
"Zaklínadlo na otváranie dverí nepoznám" - pousmial sa, v kútiku pery sa mu pri tom zaleskol strieborný krúžok.
Hoci mala na sebe širokú mikinu s infantilným vzorom spadnutú cez čiernu skladanú sukňu, pery mala opäť červenšie ako najšťavnatejšie čerešne, čo videl rád.
"Nerozumiem, prečo nikdy neprídeš cez deň," vzdychla si. "Veď som ti vravela, že večer mám prácu s foodstylingom."
"Ak boli tvoje pery, keď si mi to oznamovala, rovnako karmínové ako teraz, pravdepodobne som ťa nepočúval, iba som sledoval ako sa pohybujú, čo je len a len tvoja vina, ty pokušiteľka. Nič o tvojom projekte neviem."
Helena mu prútik vytrhla z ruky a vlepila mu rýchly bozk. Netrpezlivo sa obrátila do bytu, ale dvere nechala otvorené.
Vychutnávajúco pomaly, vdychujúc ovocnú vôňu, čo rúž zanechal, si z pier zotrel jej červeň, no keď mu došlo, čo spravila, zrazu za ňou rýchlo natiahol ruku. Helena zmizla v obývačke a on si udrel hánky o akúsi neviditeľnú bariéru, tenkú ako fólia, no pevnú ako betón. Sykol a stiahol sa.
Pravda však bola, že po tom, čo sa včera zbavil hlavy v chladničke, sa mu veľmi nechcelo tráviť čas doma. Z celodenného spánku sa zobudil s pocitom votrelca na svojom území.
Z oboch strán zovrel veraje a vykríkol do bytu:
"Smiem vojsť?"
Po zarazenom tichu sa kdesi zvnútra ozval jej prekvapený hlas:
"Áno, pane, smiete vojsť."
Pousmial sa a tento krát už bez akéhokoľvek problému prekročil prah jej domova.
Helenu našiel sedieť na svojej dlhej ružovej pohovke. Keď vošiel, sotva mu venovala pozornosť. Jednu nohu mala pokrčenú a podloženú pod sebou a mierne zohnutá sústredene skúmala svoj konferenčný stolík, ktorý sa strácal pod dômyselne poskladaným bordovým zamatom. Uprostred záhybov ležala starožitná kovová škatuľa naplnená okrúhlymi koláčikmi, z ktorých niektoré boli prekrojené na polovicu. Vylievala sa z nich tekutá čokoláda.
"Čo si myslíš Bazil, pôsobia luxusne?" spýtala sa, celkom zabratá do procesu tvorby svojej novej kuchárskej knihy. "Nemala by som zamatom vystlať aj škatuľu? Mám ešte čierny."
Vôkol stola boli rozostavané vysoké blesky so širokými obdĺžnikovitými hlavami a za vrchom stál statív s fotoaparátom... a s fotografom.
Mladík s dlhšími strapatými vlasmi, takmer rovnako čiernymi aké mal on sám, sa vystrel a trochu mrzuto sa pousmial. Mal až príliš rozopnutú košeľu, okrúhly klobúk a červené tenisky.
Bazil sa vystrel, ruky si založil na hrudi a keď cítil ako sa mu dlhší pás vlasov skĺzava do čela arogantne sa spod neho na fotografa zadíval.
"Tvoj dvorný fotograf sa súdiac podľa jeho prehnane rozhalenej, hoci kostnatej, hrude cíti dostatočne umelecky nadaný, aby ho dráždilo, keď sa vám príde do práce starať amatér."
Helena po ňom šokovane fľochla.
On žiarli...? - preletelo jej mysľou, podfarbené pocitom pobúrenia a spokojnosti.
Mladík sa na neho zamračil a zároveň, bez akejkoľvek pozornosti, stlačil spúšť na fotoaparáte. V miestnosti sa krátko zablyslo.
Helena vyskočila, až sa jej rozviala sukňa.
"Poď so mnou, zamestnám ťa, aby si nerýpal" - vbehla do druhej časti, kde bola jej belostná kuchyňa - funkčná a čistá.
Kým sa za ňou obracal, nedokázal svoje studené sivé oči odlepiť od iritujúceho fotografa, ktorý sprvu vzdoroval rovnako prenikavým pohľadom... až kým Bazil neohrnul hornú peru a ticho, neľudsky zavrčal. Fotograf vytreštil oči. V nasledujúcej chvíli už sledoval iba Bazilov chrbát, keď nenáhlivo kráčal za Helenou.
Hoci ostal zarazený, zakrátko spozoroval ako sa mu chvejú prsty. Nevedel, čo s nimi, tak sa urýchlene pustil do manuálneho ostrenia na fotoaparáte.
Nebol si istý, či je vôbec možné, aby na neho nejaký človek podobným spôsobom zavrčal. Rozum mu navrával, že sa mu len čosi zamarilo, ale telo mu vysielalo opačný signál.
Keď už tras nedokázal ovládať, rozrušene fotoaparát vytrhol zo statívu, priložil si ho oku a urobil náhodný záber. Už v hľadáčiku však zbadal hodnoty, ktoré mu ukázali ako si svojimi roztrasenými prstami načisto zničil nastavenie. Dosadol do Heleninho bieleho klasického kresla a strhol si klobúk. Čelo si oprel o zápästie a zatvoril oči.
Musí sa pozbierať. Ľudia predsa takto vrčať nevedia...
Bazil počas jeho rozorvaných okamihov v kuchynskej časti s nechuťou sledoval Helenu ako z pultu odsunula okrúhlu odrazovú plochu a siahla po dezertnom tanieriku. Jeho obava sa potvrdila. Štedro mu nakladala sladké plnené koláče.
"Je to dostatočné množstvo, aby ti zalepilo ústa?" - podala mu tanier s predstieranou výčitkou v tvári.
Zobral si ho.
"Ako sa ti dnes pracuje, ty moja vínna muška?" podrývačne sa spýtal.
Vzdychla a prevrátila oči.
Popravde, ešte aj teraz večer jej doslova trešťala hlava.
"Jedz a mlč!" odsekla a vrátila sa do obývačky.
Nebol ochotný napchať sa takou kopou jedla.
"Nechám vás teda na chvíľu v pokoji pracovať," zrazu zmierlivo podotkol a zatlačil na jej balkónové dvere.
Hoci mal len tričko s krátkymi rukávmi, vyšiel na jej balkón preplnený črepníkmi s kvetmi, popínavými rastlinami a lampášmi. Helena cez dvere sledovala ako sa s tanierom oprel o zábradlie vysvietené reťazou žltých svetielok, čo sa vinula pomedzi kvety. Potom si kľakla k stolu a kým jej fotograf oddychoval v kresle, alebo čo teraz vyvádzal - skrátka len napäto sedel a rozladene, bez žmurknutia, civel na okienko svojho fotoaparátu - naprávala zamat na stole.
Bazil predstieral, že sa obzerá po jej záhradnom kresle, na ktorom ležali noviny, aby skontroloval, že na neho cez okno nikto nehľadí a potom tanierik obrátil hore dnom a nechal sladkosti popadať z balkóna.
Vyklonil sa do studeného vzduchu a s pôžitkom sledoval ich krátku púť k zemi.
Automaticky sa zahľadel bokom na svoj vlastný balkón. Keďže väčšie svetelné gule na ňom nechal rozsvietené celkom zreteľne zbadal tvora, ktorý znenazdajky vyliezol z jeho bytu.
Stuhol. Nakoniec pustil z ruky ešte aj tanier, ale vôbec si to nevšimol. Zdola sa ozval vzdialený zvuk trieštenia. Kŕčovito zovrel zábradlie a vyklonil sa ešte viac, aby na zvera, ktorý drzo vyliezol na jeho rohovú leňošku a uvelebil sa medzi vankúšmi, dobre dovidel. Keď sa zver skrútil do klbka a ustálil sa, zbadal charakteristické tmavé škvrny a hrubý, ohyzdne dlhý krk.
Hyena! - došlo mu, keď sledoval prehistoricky pôsobiaceho psa odsúdeného na večné odstraňovanie mršín - Jediná podoba zo živočíšnej ríše, ktorú na seba dokážu brať ghúlovia!
Zlostne sa vystrel.
Čosi ho prinútilo opäť pozrieť na odhodené noviny.
Zazrel po nich.
Koniec Pochovávania na Aurelskom Cintoríne! - znel titulok na otvorenej piatej strane.
Takže je to pravda! - uvedomil si - Jeho byt skutočne obsadila bezprízorná ghúleh!
Schmatol noviny a rýchlo článok preletel.
Neďaleký cintorín pred nedávnom nadobro uzavreli. Vzhľadom na dátum jeho vzniku a rozmer plochy sa stal historickou pamiatkou. Jeho éra skončila. Ghúleh stratila prísun potravy. A ako dlho sa môže spoliehať na prísun zmätených gotických teenagerov, ktorých by zvodmi prilákala až za uzavreté brány, aby ich medzi hrobmi mohla nerušene zabiť a skonzumovať?!
Ešte aj noviny odhodil preč z balkóna.
Takže odtiahla z cintorína a z nejakého nepochopiteľného dôvodu zakotvila u neho doma!
Pohol sa a energicky vkročil do obývačky.
Musí konať! Okamžite! Do svitania musí byť tá hyena preč!
"Odchádzam" - vykročil cez obývačku, nevenujúc im ani pohľad.
Nemôže predsa prespať deň s ghúleh v byte. Do zmrákania by ho zožrala! Teraz mal iba obyčajné šťastie, že sa počas jeho spánku kdesi potulovala.
Helena sa pootočila a vykríkla za ním:
"A koláče?"
"Zjedol som ich aj s tanierom! Boli výborné!" - dostalo sa jej z predsiene akejsi namosúrenej odpovede a potom začula už len zabuchnutie dverí.
**********

Fotograf sa strhol, keď začul ako sa zabuchli vchodové dvere. Konečne na okamih odtrhol pohľad od skúšobnej snímky, ktorú spravil.
Lenže potom sa na okienko znova pozrel a stále to tam bolo!
Helena podávajúca Bazilovi dezertný tanierik. Jeho klientka krásna ako vždy, ešte aj v otrasnej detskej mikine. Jej štíhla rúčka je ostrá a elegantná, keď drží jeho kameninový okraj. Lenže z druhej strany ho pre zmenu drží nejasná kostnatá ruka, na ktorej sa však zreteľne ukazuje každý biely kĺbik, čo mu spája umrlčie prsty.
Jeho telo si zachováva tvary v čiernom tričku a obtiahnutých kožených nohaviciach, iba tam kde vykúka pokožka - ruky, či šija spod havraních vlasov - sa rozostruje, akoby mu pleť doslova presvitala. A navonok vystupujú náznaky, či kde tu až zreteľné časti kostí. Nejasne kostnaté ruky až k viditeľným prstom, jasným kostička po kostičke, k presvitajúcej krčnej chrbtici...!
Keď ho Helena oslovila zhíkol a zahniezdil sa.
Stretol sa s jej nechápavým pohľadom. Stále kľačala pri stole, lenže teraz ho pozorovala ako sa potí a lapá po dychu.
Mala by si sa s ním rozísť... - túžil povedať - Neprinesie ti nič dobré. To vrčiace monštrum nie je ľudské...
No namiesto toho sa rozhodol, že s tým nič nechce mať.
"Pre dnešok mám všetko," vysúkal zo seba. "Dá sa s tým pracovať."
Nervózne vymazal fotografiu Bazila a Heleny a vstal z kresla.
**********

Uzimene si ku krku pritiahol kožušinový golier bundy, ktorú mu "dobrovoľne" odovzdal zhypnotizovaný mladý sused, ktorého stretol pri schránkach. Rozhodne sa totiž nemienil vrátiť po svoju domov k tej hyene.
Keď zostúpil do krypty na miestnom cintoríne, ktorý ešte stále fungoval ako má, zmocnil sa ho zvláštny pocit. Polnočný pocit. Pod klenutým stropom kamennej krypty vládla večná noc, nikdy neustupujúca zima a smrť zaliezajúca pod kožu. Prechádzka cez nočný cintorín mu prišla takmer romantická. Náhrobky sa mihotali vo svetle tisícok sviatočných kahancov. No keď pristúpil k bráne do krypty a obozretne zostúpil do jej útrob, doľahlo na neho mrazivé tušenie neživej a predsa pulzujúcej prítomnosti ghúla. Svoju zlovestnú predtuchu však očakával, ba priam vítal. Ak už mal niekde ghúl prebývať, musela tam byť vysoká koncentrácia smrti a zároveň súkromie.
Chvíľu, postupujúc hlbšie, pozoroval obrysy zdobených stĺpov a menných hrobov v úzadí. Inštinktívne sa krčil, nazerajúc do každého temného kúta, kde už nerozoznával ani len obité kamenné štvorce v stenách. Ticho, vznášajúce sa všade vôkol, bolo výrečné. No ghúl z nory nevyliezol.
Nakoniec zastal a vysunul zuby. Vedel, že svojim odhalením riskuje, no ešte stále sa mohol spoliehať na svoju schopnosť utekať. Pochyboval, že sa za ním pustí cez výnimočne osvetlený cintorín, kde môžu stále natrafiť na návštevníkov využívajúcich predĺženú otváraciu dobu brány.
Otvoril ústa a vydal zo seba vysoký hrdelný zvuk pripomínajúci podráždenú mačku.
Vrátil sa mu mnohonásobnou ozvenou.
A keď zanikol, na širokých nosných stĺpoch s vysunutými okrajmi, z ktorých "vyrastali" hladké klenby, sa náhle zažehli hrubé poloroztopené sviece.
Kryptu zalialo mihotavé medové svetlo.
Objavili sa pred ním výklenky podopreté akantmi obohnanými stĺpmi, v ktorých stáli masívne kamenné hroby.
Pomedzi najvzdialenejšie, z najpochmúrnejšieho miesta, kam svetlo nedosiahlo, kráčala vysoká štíhla žena, ktorá akoby sa zhmotnila z tmy.
Zmeravel a čakal. Sledoval ako sa k nemu nenáhlivo blíži. Jej ramená, útle a bledé, sa pri chôdzi nepatrne zdvíhali a jemnulinká látka dlhých zlatých šiat, od ktorých sa priam nadpozemsky odrážali odlesky sviec, za ňou ševelila dlhočiznou vlečkou.
Netušil presne, odkiaľ Normy tieto zvodné veci berú, ale počul, že si dokážu utkať látku z ľudských vlasov a vdýchnuť jej farbu rovnakou mágiou, čo im umožňovala brať na seba podobu hyeny, alebo krásneho človeka, ktorého pôvab na sebe umocnili a zachovali.
Bazil sa zrazu nad vlastnými úvahami zháčil.
Počkať... Norma?! - zahľadel sa na jej hlboký výstrih, ktorý bol však plochý a schradnutý, keďže jej z mäsa prerastala hrudná kosť a rebrá... avšak jej tvár bola ako vytesaná z mramoru - súmerná a hladká a cez ramená jej spadala záplava vlnitých sýto ryšavých vlasov - Áno! Nebolo pochýb, že aj napriek drobnej... kozmetickej kostnej chybičke... sa k nemu blížila ďalšia verzia Normy.
Žena pootvorila bledé ústa a keď vydýchla slovo: "Upír..." - odhalila rady drobných ostrých zúbkov.
"Osobne," prehovoril Bazil. "Krvavý."
Zastala. Sotva tri metre od neho. Ich vzdialenosť ho neučičíkala v bezpečí. Bol pripravený utiecť.
"Omrzel ťa život?" spýtala sa blazeovaným hlbokým hlasom, upierajúc na neho tmavomodré oči, v ktorých sýtej indigovej farbe by bolo veľmi jednoduché stratiť sa. "Pred mnohými rokmi na dobrovoľne navštívil upír. Túžil zomrieť. Nešťastná bytosť. Nedokázal to spraviť sám, tak sa prišiel nechať zožrať."
"Upíry majú rôzne úchylky," čo najpokojnejšie podotkol Bazil. "Uisťujem ťa však, že ja život milujem. Inak by som ťa neprišiel požiadať, aby si do svojho domova prijala ghúleh, ktorá obsadila moje územie."
Norma podvihla ryšavé obočie. Ruky nechávala voľne spustené a prepadnutý kostnatý hrudník sa jej zdvíhal pokojne. Nejakým výrazom viac nenaznačila prekvapenie a jej tón aj naďalej ostával ľahostajný.
"Ghúleh, čo nemá cintorín, kam by zložila hlavu?" podotkla. "Máš pocit, že moja hrobka je niečo ako internát?"
Zovrel pery.
"Zasmial by som sa, ale bojím sa, že by si mi vyhryzla tvár."
Šialené bolo, že pri prirovnaní stáročnej krypty k internátu sa mu skutočne chcelo smiať.
"Som Norma!" - prebodla ho očami, dokonca výhražne sklonila tvár. "Asi by som začala od inej časti tvojho tela, ale ver mi, že znova by ti do smiechu nebolo!"
Bazil sťažka prehltol. Nutkanie na smiech ho pod jej pohľadom naozaj prešlo. Sklopil pohľad a uvedomil si, že prsty na rukách má roztiahnuté a pokrčené, pripravená zaťať do neho svoje čierne pazúry.
Ale čo si vlastne myslel?! Skutočne sa domnieval, že ghúleh príde poprosiť o prijatie spolubývajúceho a ona povie - Samozrejme, som síce pustovník, ale čo by som nespravila pre upírika s pekným zadkom. Tamto je voľný hrob, môže v ňom oddychovať a pred spaním si budeme vymieňať flirtovacie tipy!
Bol pripravený dať sa na útek hneď a zaraz. Zdalo sa mu, že zaznamenal sotva badateľný pohyb... že sa milimeter po milimetri čoraz viac krčí. A približuje.
Spravil krok dozadu.
Lenže potom si opäť uvedomil, že sú obe Normy!
Otvoril ústa a sprvu ani netušil, čo z nich presne vyjde.
No nielenže boli Normy... boli ešte viac!
Obe sú ženy!
Musí tomu dať šancu...
"Ona je... ona je...," zhlboka sa nadýchol, jedna noha stále vzad. "Ona je tiež Norma. Takže..."
Ryšavá ghúleh ohrnula hornú peru, aby mu ukázala zuby ostré ako ihličky.
"Takže, ak by ste spolu lovili stratených teenagerov... chcem tým povedať... že ti môže byť k úžitku..."
Nepočúva ho?! - znervóznel - Prečo sa stále nervydrásajúco pomaly približuje?!
"... Sama... sama vyhlasuje, že je najzvodnejšou Normou široko ďaleko!"
Ghúleh sa nečakane zastavila.
Bazil si uvedomil, že už je v pozícii, ktorá viac než jasne naznačuje útok. Ruky skrčené ako pazúry mala ďaleko od seba, je skrčená pred výskokom a cerí zuby.
Lenže v tom všetkom nečakane znehybnela.
Zamračila sa.
"Čo si vravel?" zrazu precedila cez ohyzdné hyenie zavrčanie.
Milisekundu stratene uvažoval, čo vlastne táral.
"Hrdo sa pýši svojou krásou!" vyrazil zo seba. "Želá si obývať tvoju kryptu. Som jej ... vyslanec! Úbohý upírsky otrok Normy, ktorá mu obsadila domov!"
"Želať si môže!" odmerane odvrkla Norma a urazene sa vystrela.
"Ponúka ti svoj neodolateľný pôvab..."
"Som sama dosť krásna!" - pohodila ramenom a nakrčila drobný noštek.
"... aby ti na oplátku pomohla nesmierne zvýšiť prísun obetí... za... za zdieľanie krypty!" - prosebne spojil dlane.
"Dokážem zviesť kohokoľvek!" prskla a povýšene privrela viečka.
"Lenže ona sa považuje za najkrajšiu žijúcu Normu!"
Ghúleh otvorila oči a ostro po ňom zazrela.
"Zopakuj to a zomrieš!" zasipela.
Bazil sa zvrtol a rozbehol sa ku kamenným schodom.
Neohliadal sa, pretože by ho to spomaľovalo, no keď o sekundu neskôr uháňal pomedzi prízračne osvetlené hroby, cítil voľnosť a samotu.
Norma ostala v ústraní, utápajúc sa vo svojej žiarlivosti.
**********

Alexander práve posedával na kašmírovom vankúši vo svojej orientálnej obývačke a so sústredeným výrazom si zo zlatej kanvičky nalieval krehké pradeno fialkastej ľudskej energie, keď jeho čierny kocúr polehávajúci na pohovke zdvihol hlavu a zasipel na závesy, za ktorými sa skrývali balkónové dvere. Látka sa zavlnila a na podlahu dopadli štyri malé laby a keď si k ústam zdvíhal pohár v prezdobenom kovovom držiaku, jeho modré mandľové oči spoza svojich dlhých rias takmer až nežne sledovali malú hyenu, ktorá sa vybrala priamo k nemu.
Napil sa hrejivej energie, aby si dodal odvahy. Hoci ju očakával...
Jeho kocúr Leonardo zoskočil na koberec a naježil sa, ale Alexander odložil šálku na okrúhli strieborný stolík a jediným pohybom ruky ho odohnal.
Nerád by o neho prišiel.
Hyena zastala a v rovnakej chvíli na ňu akoby dosadol nepreniknuteľný tieň. Indické lampáše visiace z nazbieranej rubínovo-zlatej látky, ktorá z jeho bytu vytvorila zamatový stan, sa rozhojdali. Čierna škvrna sa natiahla a do roztancovaného svetla vstúpila prekrásna žena s rovnými svetlými vlasmi a širokou odmeranou tvárou s veľkými očami. Čierny zamatový odev s čipkou, pripomínajúci viac negližé ako šaty, vo vysokom rozparku odhaľoval dokonalú bielu nohu s bosým chodidlom.
"Vravel si mi, že byt je prázdny a plný mŕtvol!" prísne na neho prehovorila, odhaľujúc svoje drobné ostré zúbky a sotva skrývajúc bublajúcu zlosť.
Alexander si len pohladil traky na košeli, využívajúc poslednú pokojnú chvíľu na prenikavé úvahy. Navonok ostával bez výrazu.
"Namiesto toho v byte cítim upírí pach!" zlostne pokračovala ghúleh a pomedzi slová zversky vrčala. "A ešte aj hlava, ktorú som si priniesla, zmizla!"
Alexander si za uchom prichytil dlhú gaštanovú ofinu a keď nemo pootvoril ústa a s nevinným výrazom rozhodil ruky, požieračka mŕtvol to už nevydržala, spravila k nemu rýchly dlhý krok a so zdvihnutými pazúrmi sa zrazu skláňala priamo nad ním.
"Zdá sa, že budeš musieť môj hlad nasýtiť ty sám!" skríkla po ňom a zdvihla ruky, pripravená rozdriapať mu čiernymi nechtami hrdlo.
Alexander klesol na lakte a spôsobne sa odtiahol. Jeho jemná bledá tvár sa na jej potešenie konečne vykazovala strach. Hruď sa mu prudko zdvíhala.
Pravdou však bolo, že cítil úzkosť už odkedy ju sám navštívil, po tom čo sa dozvedel, že cintorín zatvárajú. Nebol to múdry nápad. Ale pre niektoré pôžitky sa oplatí riskovať.
"Tak radšej zabi jeho!" rozrušene zo seba vyrazil, jeho obvykle mierne oči vzplanuli.
Ghúleh znehybnela, ale zuby ceriť neprestala. Zúrila, neustále pripravená do útoku.
"Hmm... ako by ti ten upír chutil!" dýchavične zatiahol, dokonca na okamih slastne privrel viečka a zvrátil hlavu. Pôsobil mlado a zmyselne, takmer mohol konkurovať vábivej Norme. "O tridsať rokov mladší odo mňa, plný života, s príchuťou rôznej krvi" - otvoril oči a dychtivo na ňu hľadel. "Zabi ho a to územie ti naozaj bude patriť! A ako vieš, ja som Energetický upír. Ak si to želáš, budem sa sýtiť iba z tohto miesta, natoľko intenzívne, že nikde inde nebude umierať toľko ľudí ako tu. Ibaže nikto nebude mať čo pochovať" - pousmial sa. "Bude to naše sladké tajomstvo."
Spozoroval ako prekvapene rozšírila oči.
Ghúleh sa zrazu stiahla. Vystrela sa a rukou si zmätene pohladila šiju.
Vedel, že jej prsty sa vzadu dotýkajú hladkých bielych stavcov...
Potom sa však zamračila. A zavrčala.
Ramená stiahol v úľaku.
Lenže ghúleh nezaútočila. Zmizla a na podlahu dopadla štvornohá hyena. Zviera sa rozbehlo k balkónu, vybehlo cez závesy von a v nasledujúcom momente už po ženskom ghúlovi nebolo ani stopy.
Alexander si zhlboka vydýchol a zviezol sa do vankúšov na podlahe.
Zadíval sa na rozhojdané lampáše.
Tak rád mu spôsoboval nepríjemnosti!
"Ale tento krát som asi prekročil hranice," šepol.
Zdvihol si pred tvár svoje chvejúce sa biele ruky.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 4. ledna 2017 v 20:19 | Reagovat

Ej ale sú tí upíri zbabelci :D

2 Polly Polly | Web | 4. ledna 2017 v 20:41 | Reagovat

[1]: prečo myslíš?? :D

3 StandyB StandyB | 5. ledna 2017 v 8:56 | Reagovat

[2]: tak ako reagoval Bazil a Alexander?...bali sa, že ich zožerú...bojkova aj keď sa dokažu vykecať z toho! :D

4 Polly Polly | Web | 5. ledna 2017 v 10:32 | Reagovat

[3]: no... máš pravdu, ešteže majú také podrezané jazyky. No v každom prípade, máloktorá bytosť má nad nimi takú prevahu ako Ghúl :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama