poviedka: séria ČIERNY LEO VI.: Polnočná Večera (*Finále)

12. listopadu 2016 v 6:49 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Zo vzdialenosti od plota by pozorovateľ videl iba obrovskú tmavú masu, ktorá v zjavnej panike obehla dom. Tichomírov pád v nich totiž vyvolal obrovský šok, ktorý spoločne nielen prežívali, ale tiež v jeho skľučujúcom zovretí ostali zomknutí pri sebe a vyleteli spolu priamo do búrky. Ešte aj Taras, cítiac príval ich nervozity a strachu, prekonal svoj odpor k lejaku a nasledoval ich. Samozrejme, tentokrát nikomu nenapadlo zobrať si čo i len lampáš, takže vleteli do absolútnej tmy, ktorú pretínal iba vytrvalý striebristý lejak. Tak akosi podvedome sa však držali Damiána, ktorý ku kope lístia za domom mieril automaticky.
Tmavá postava ležala na provizórnom prírodnom matraci nehybne.
"Tichomír!" skríkla Sára, vykasala si sukňu a nakoniec bola pri ňom prvá.
Hodila sa k nemu na kolená, čo bolo teraz už aj tak jedno, pretože hneď ako prekročili prah domu, ostali do nitky mokrí.

V tej chvíli oblohu prežiaril jeden z mála bleskov sprevádzajúcich dnešnú podivnú nočnú búrku a v jeho bielej žiare zbadala Tichomírove dokorán otvorené vydesené oči.
"Och, vďaka Bohu, nepolámal si si väzy," vyrazila zo seba a aj keď stále ležal, vrhla sa mu okolo krku. "Si môj najlepší priateľ, Tichomír!" s pevne zatvorenými očami mu šepkala do mokrých vlasov, zatiaľ čo jej líce horiace od horúčky zo zľaknutia omýval ľadový dážď. "Nedokázala by som žiť bez našich nekonečných kaviarenských debát, nedokázala by som žiť bez teba! Už nikdy by som nenašla miesto, kde by ma čakal pokoj v duši!"
V tých okamihoch už pri ňom kľačali aj ostatní. Taras mu oblizol polovicu tváre, pri ktorej nemal nalepenú rozochvenú Sáru, ktorá možno medzi kvapkami aj plakala.
Zarazený a takmer dokonale vytriezvený Tichomír, odtlačil Tarasov ňufák a spolu so Sárou zavesenou na krku sa s ochkaním súkal do sedu.
Viktória si s uvoľneným smiechom prešla rukami cez vlasy. Každému jednému očividne spadol zo srdca balvan väčší ako Damiánov dom.
"No čo, Ticho, prežil si klinickú smrť?" - Damián ho dobrosrdečne potľapkal pod kolenom.
Tichomír skríkol, až Sára uskočila a ubolene si zovrel členok.
"Asi je zlomený," bolestivo zaúpel.
Vzduchom zrazu preletela ruka a vlepila mu mokré zaucho. Tichomír sa zháčil a prekvapene stíchol.
Opäť to bola Sára.
"Buď rád, že si to odniesol len členok!" - jej úľavu vystriedala zlosť. "To, čo si dnes vyvádzal, ťa mohlo stáť prinajmenšom vypláchnutý žalúdok a prinajhoršom vykrútený krk!" - na diaľku do neho zabodla ukazovák. "Všetkých si nás mohol dostať do riadnych problémov, keby si v tej svojej depresii skonal na lístí pod Damiánovým balkónom! Absolútne popieram, čo som povedala. Už v živote ťa nechcem vidieť, Tichomír!"
Vyskočila na nohy a rozbehla sa do dažďa. Zmizla kdesi za stenou domu.
Leontínovi na rameno dopadla Damiánova ruka.
"Nemám kľúče. Nedovoľ, aby zabuchla dvere!"
Leontín sa okamžite rozbehol za ňou.
V temnote, čo dosadla na celé Údolie, si prakticky nedovidel ani na koniec nosa, ale sledoval Tarasa, čo bežal napred. Keď obehli dom, práve psie telo, čo vrazilo do už už sa zatvárajúcich dverí, zabránilo vymknutiu.
Leontín schmatol okraj dverí a vošiel do chodby, kde sa už jeho verný boxer otriasal.
Zaistil pootvorené dvere šamlíkom.
"Dobrý chlapec" - potľapkal psa, ktorý ani netušil za čo ho chváli, po chrbte.
Napriek pootvoreným dverám v dome zavládlo relatívne ticho. Oziabané ruky a tričko lepiace sa mu na hruď mu objalo láskavé teplo. Predsa však nestačilo a chvíľu ešte drkotal zubami.
Napriek tomu však vedel, že sa musí obrátiť a vrátiť do lejaku, kde je stále jeho Viktória.
Napriek tomu však spravil zopár váhavých krokov do obývačky.
Sára mu stála chrbtom. Pri kozube. Zo šiat jej kvapkala voda priamo na podlahu. Zdalo sa, že si to ani neuvedomuje. Hlavu mala sklonenú a ruky skrížené. Iba predpokladal, že si jednou frustrovane masíruje čelo.
Oheň v kozube, aj sviečky na rímse, dotvárali ju samotnú, odetú v šedých šatách, ktoré po zmoknutí ostali takmer čierne, na pohľad pochmúrnejšou.
Zrazu nedokázal odísť.
Hľadel na jej starosťami sklonený chrbát a túžil povedať čosi, čo by ju utešilo. Stál bledý a nehybný ako prízrak, no pozoroval ju takmer žiadostivo. Neuvedomoval si svoju chtivosť v očiach. Sám seba by sa zľakol, keby ju na sebe spoznal.
A skôr ako prehovoril, ozvala sa ona, hoci vôbec nezdvihla hlavu, ani sa neotočila.
"To všetko...," slabo zašepkala, "... všetko o tebe... je to pravda, však?"
Celý čas vedela, že tam je.
"Tebe by som nikdy neklamal," ticho prehovoril.
Cítila, ako veľmi úprimne k nej prevráva.
Mysľou jej však preletel znepokojivý obraz obesenca, čo sa na jeden pominuteľný okamih zjavil v jej záhrade.
Prešla ňou zima.
Nechcela si ho spájať s výjavmi smrti.
Nie jeho...!
Leontín opatrne vkročil do obývačky.
Ak by na neho hľadela, v istom okamihu by zbadala červenkastý výboj, ktorý mu orámoval celé telo.
V nečakanom pocite slabého závratu na chvíľu privrel oči a zastal. Jeho svetelný, tmavo-bordový obrys, sa oddelil od jeho tela, klesol k podlahe a akoby sa pod ním otvorila zem... zmizol.
Leontínove vnútro zaplavili rozporuplné pocity hraničiace s láskou, ktorú k Sáre z čista jasna pocítil. Jeho láska bola krehká a nezreteľná. Čosi ako príťažlivosť a oddanosť zároveň.
Keď znova otvoril oči, sama pri ňom stála a sledovala ho. Cez vôňu mokrého lístia cítil aj jej parfum. Vytváral dojem vlhkého ihličia so štipkou rozmarínu. Vôňa Viktoriáncov...
Bola tak blízko, až ho takmer vydesila.
"Niečo k tebe cítim, Leontín," šepla.
Nebola šťastná, ani nevyzerala, že to vôbec chce cítiť.
"Neviem ako sa s tým vyrovnať."
Možno keby otvoril ústa, povedal by jej to isté. Obával sa, že by sa tak stalo. Netušil, čo sa vlastne deje a či by jej opatrné vyznanie naozaj opätoval. Ale veľmi sa bál, že áno.
Rovnako ako sa obával sám seba, keď privieral viečka a jeho nezreteľná, túžbou podfarbená obdivná láska, ho primäla skláňať sa k nej.
Sára sa nedokázala brániť.
Ich pery sa dotkli a pomaly, neisto sa pobozkali. Položila dlane na jeho ramená. Ich bozk sa prehĺbil, bol horúci a v istom zmysle trýznivý. Chutil po daždi a pocite viny.
Objal ju okolo pása.
Keď buchli vchodové dvere, rýchlo sa od seba oddelili. Obaja pozreli k dverám.
Lujza a Damián, ktorí z oboch strán podopierali Tichomíra so svetrom oblepeným lístím, na nich zarazene pozerali.
A pred nimi, medzi dverami do obývačky, stála Viktória.
Spustil ruky zo Sárinho drieku, akoby sa popálil. Sára v rozpakoch odstúpila.
Viktória sa bez slova obrátila a vbehla späť do chodby. Dvere sa opäť zatresli.
"Počkaj!" vykríkol.
Keď sa pohol, obomkol ho pocit, akoby sa prebral z bezvedomia. Začínal si plne uvedomovať, čo vykonal.
Prebehol popri zamĺknutej trojici, strhol z vešiaka svoju bundu a vybehol späť do dažďa za Viktóriou.
**********

Leontín vyletel za ňou. Šmýkal sa na mokrej tráve, ale snažil sa nespomaliť a sledovať v tme odlesky, čo robil jej kabát do dažďa.
V hlave sa mu horúčkovito premietali všetky spoločné chvíle, celý nový život, do ktorého s ňou vstúpil - život so zaspávaním v náručí, spoločnými raňajkami a príjemnými myšlienkami, čo mu nedovoľovali nerušene snoriť po vzácnych knihách - a to všetko možno práve nerozvážne zahodil vzplanutím k Sáre!
Vzplanutie ho prekvapilo, ba až šokovalo svojou náhlosťou. Vlaste cítil, že sa na neho "rozpamätal", akoby ho uvoľnili z akejsi mozgovej cely, čo ho dosiaľ od citov k Sáre oddeľovala. Lenže na druhej strane tu bola jeho sladká, usmievavá Viktória a narastajúci pocit paniky pri pomyslení, že sa navždy obral o jej nežnosť a chápavosť. O driemania nad knihou, z ktorých ho zobúdzali jej hebké dotyky, pretože vždy keď prešla okolo musela ho pohladkať po čele... Preboha a on je vykonal toto! Zachoval sa nevďačne, kruto!
"Prepáč!" neovládol úzkosť a vykríkol do zavýjajúceho vetra a temnoty. "Už nikdy to neurobím!"
Viktória zarazene zastala. Po okamihu váhania sa obrátila.
"Máš pravdu! Nikdy si to nemal urobiť!"
Dobehol k nej a bez rozmyslu sa vrhol do blata na kolená. Vzhliadol k nej cez potoky dažďa, čo mu stekali po tvári a zbadal jej v očiach len koncentrovanú zlosť.
"Naozaj ti stačí iba na sekundu sa s ňou ocitnúť osamote, zopár sviečok a víno a hneď si na nej prilepený?!" - nekričala, len trýznivo sklamane konštatovala. "Ako si mohol, Leontín, si to predsa... TY! Môj Leo! Ešte dnes sme prežívali svoju Zimnú Rozprávku a zrazu ani neviem ako veľmi si bol úprimný."
"Milujem ťa!" zúfalo zo seba vyrazil. "SOM úprimný!"
Kedysi ani len netušil, že tie slová raz vysloví, akosi sa k jeho ľuďom sa strániacej povahe nehodili a teraz mu išlo rozhodiť hruď rozrušením ako túžil vytesať ich do kameňa.
"Nikdy si mi nepovedal, že bola... že je!... podstatná! Domnievala som sa, že ma nemá rada, pretože jej prídeš atraktívny, ale neprejavil si jej záujem. Že je to jednostranné!" - dlaňami si obtrela mokrú tvár. "Ach, aká sprostá som bola..."
"Spanikáril som! Bol som nervózny! Nešlo o ňu, ale o teba...!"
Nahnevane otvorila ústa, zatiaľ čo Leontín urýchlene siahol do bundy. Poryv vetra jej z tváre odvial zmoknuté vlasy.
"Ako to môžeš...!"
"Dnes som ťa chcel požiadať o ruku!" horlivo dodal.
Pred Viktóriu sa zjavila otvorená škatuľka potiahnutá červeným zamatom.
Zmĺkla a zalapal po dychu.
"Zdá sa... že som si čosi nahováral... iba preto, že som nezvládol vlastnú... nervozitu...," zrazu zo seba vysúkal už o čosi ostýchavejšie.
Viac svojsky.
Jej oči sa teraz sústredili na prsteň jagajúci sa do búrlivej noci. Hnev a ublíženie v nich konečne vystriedalo aspoň prekvapenie.
Jedna časť tenkého zlatého krúžku bola posiata rôzne veľkými, no stále nežne drobnými, očkami zirkónu.
Typický Leo... - náhle si v takmer nadpozemskom tichu, čo sa v nej páperisto a chvejivo rozlialo, pomyslela - Ani mu nenapadne vybrať tradičný prsteň s jediným veľkým kamienkom.
Čím ďalej na prsteň hľadela, tým prenikavejšie teplo ju začínalo obostierať, hoci doteraz jej telo krehlo zimou.
"Vydáš sa za mňa?" spýtal sa jej, kľačiac nie na jednom, ale na oboch kolenách a skoro až prosebne k nej vzhliadal.
Viktória ako začarovaná sama siahla po prsteni a pomalým pohybom si ho navliekla.
Stále fascinovane pozerajúc na trblietavé očká slabo prikývla.
Kým si však vydýchol, ohromene sledoval červenkasté iskričky, ktoré sa vytvárali vôkol jej postavy. Zjavne si ich neuvedomovala. Rovnako netušila o karmínovom tieni, čo sa od nej oddelil a vstrebal sa do mokrej hliny.
"Viki...," šepol, "... zdá sa... že sa nám dnes čosi deje..."
Cez lejak nezačula jeho tichý hlas, no zrazu na neho priamo pozrela a uvedomenie, čo sa jej zračilo v očiach, ho razom umlčalo.
"Sme spolu sotva trištvrte roka...," zneistene prehovorila.
Náhle si prsteň chvatne stiahla.
Ocitol sa mu priamo pred očami. Vracala mu ho - mal pocit, akoby ho ktosi tupo udrel do hlavy. Nechcelo sa mu veriť, že sa mu zásnubný prsteň ocitá v dlani.
"Ako si vôbec obaja môžeme byť istí, že to, čo sa práve odohralo so Sárou, je len výsledok tvojej nervozity?" spýtala sa.
"Neopúšťaj ma...," iba zhrozene šepol.
"Neopúšťam ťa. Milujem ťa," trpko dodala. "Ale teraz sa za teba nevydám. Ty a ja si zaslúžime najprv preskúmať, či sme spolu zo skutočnej lásky, alebo ide len o mágiu, čo v sebe nosíme. Sám musíš uznať, že naše schopnosti do seba zapadajú ako ozubené kolieska. Priťahujú sa."
Rozčarovane zacúvala a obrátila sa na odchod.
"Doteraz ti nikdy nenapadlo pochybovať preto, že sme... iní!" ešte poslednýkrát sa nešťastne pokúsil zvrátiť svoju situáciu.
Zachrániť svet, ktorý si obľúbil...
Na krátko sa pootočila.
"Možno zo mňa predsalen hovorí aj hnev!" priznala. "Pravdu povediac, bola by som rada, keby si mi zaklopal na dvere až po tom, čo si doriešiš svoj malý problémik so Sárou!"
Zamračila sa na neho a rozbehla sa k bráne.
Leontín zostal zložený na zemi. Beznádej, v ktorej sa topil, mu sprvu nedovoľovala čo i len sa pohnúť.
Ani si neuvedomoval, že lejak konečne prechádza do normálneho dažďa a aj ten pozvoľna ustáva.
Pozdĺž ulice sa rozsvietili nočné lampy.
**********
00:42 hod.
Madam Crn stojaca uprostred svojej tmavej izby nožnicami prestrihla poslednú tmavú stuhu, ktorá spájala dve hrubé červené sviece a s povzdychom ich odložila do stredu sviečkového kruhu. Belostné plamene posledných sviec sa zrazu sfarbili do červena, vyšľahli do výšky a zhasli. Presne ako ostatné červené sviečky na kartovom stolíku, po dvojiciach pospájané čiernymi stuhami.
Nekonečne dlhý rituál, ktorý musela celú noc opakovať, až kým každá dvojica nezhasla po vyšľahnutí červených plamienkov, ju doslova omámil.
"Ich nadpozemské puto je definitívne pretrhnuté," sucho oznámila.
Nemala zo seba dobrý pocit. Lenže nedokázala odmietnuť. Príliš sa bála. Za svoju kariéru sa jej podarilo privolať len mizivé odlesky ľudí zo záhrobia - chvejivé a takmer nemé. Zásluha, že sa v jej čiernej izbe naposledy objavil Edmund, ktorý terorizoval Údolie, prislúchala ďalším dvom silným médiám, čo sa u nej vtedy zastavili.
Lenže v tento večer ju prvýkrát oslovil sám prízrak. Prehovoril na ňu z dlhého zrkadla, keď sa chystala rozviazať si mašľu na blúze a prezliecť sa do županu s ružovým perím. Túžila sa pred dažďom s tarotovými kartami a aroma-lampou utiahnuť rovno do postele.
Nielenže duch jasne a rozhodne vyslovil svoju žiadosť, ale prepožičal jej hmotným rukám toľko energie, až pri rituály vyrazila poistky prakticky v celom Údolí.
Nervózne pozrela do okna. Cez škáru, čo vytvárali ťažké čierne závesy, prenikala oranžovkastá žiara pouličných lámp, ktoré už znova svietili. Dážď sa menil na mrholenie.
Pred duchom, ktorý disponoval toľkou silou a zveril jej ju, sa skrátka triasla bázňou. Nevedela ako slušne odmietnuť a neprivolať na seba kliatbu.
"Stále si nie som istá, či máme právo niekomu zasahovať do života," odvážila sa opatrne namietnuť.
Ešte vždy mohla na stuhách vytvoriť pevné uzlíky.
Obrátila sa k bordovému kreslu pod ponurým zátiším kvetov, ktoré však predsalen vytváralo jediné farebné akcenty v izbe.
V kresle bolo opreté guľaté zrkadlo s modrým rámom. Zrkadlila sa v nej časť jej samej - dáma v širokých nohaviciach s vysokým pásom, akoby ani nepochádzala z aktuálneho storočia a práve ona bola tou mŕtvou. Lenže cez jej obraz sa prelínala prísne pôsobiaca tvár starej ženy. Zrenice mala stemnené znepokojivou červeňou.
Keď sa na ňu Madam sústredila, jej vlastný odraz načisto zanikal.
Akoby hľadela iba na ženu.
V tých okamihoch vyzerala presne ako samotný portrét v okrúhlom ráme, čo visel nad Leontínovou posteľou.
Bola to jeho stará matka.
"Moja dcéra si myslí, že si to chlapec dokáže vyriešiť sám" - keď prehovorila, znela celkom jasne, akoby sa skutočne nachádzala v miestnosti. "Ale vnuk sa k ničomu nemá. Je zaslepený a bol by zaslepený do konca života! Ich magické puto sa pretrhlo! Až teraz sa ukáže, či sa naozaj ľúbia. Stanú pred sebou takí akí sú, bez príkras, bez omamného kúzla všade prítomnej smrti. Každý muž v našej rodine si zaslúži nájsť svoje skutočné šťastie. Obzvlášť môj vnúčik."
Jej hlas však pri slove "vnúčik" vyznel rovnako autoritatívne ako na začiatku monológu.
"Tvoju pomoc si cením," povýšene podotkla Leontínova stará matka. "Časť svojej sily ti zanechávam. Jednoduché obrady sa už nikdy neminú účinku."
Prízrak sa rozplynul a zanechal v zrkadle iba odraz vyčerpanej Madam Crn.
Oprela sa o kartový stolík.
"Ženy! Matky! Staré matky! SVOKRY!" znechutene vymenovala príslušníčky svojho rodu. "Vždy musíte do všetkého strkať nos!"
Po chvíľke prešla ku kreslu a s úľavou zrkadlo obrátila lícom k operadlu.




KONIEC
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 12. listopadu 2016 v 10:56 | Reagovat

Nedááá mi nepnapísať chudák Viki :(
a ešte niečo :D neznášam Sáru! :)

každopadne tešíííím sa na ďalšieho Lea je to ako keby som cakala na hp pokracovanie ...tak nedockavo a s pocitom, že ma caka opat dobre citanie :)

2 Polly Polly | Web | 12. listopadu 2016 v 18:22 | Reagovat

[1]: Sáre som asi ubrala body obľúbenosti :D ďakujem za prečítanie :-)

3 Lenka Lenka | 18. listopadu 2016 v 21:23 | Reagovat

Keď som čítala úplne prvého Lea, nikdy by mi nenapadlo, že raz zažije niečo takéto :) Chudák...
Ja mám Sáru naopak rada, ale je mi ľúto Viki a ešte viac Lea... Keď si ho predstavím ako kľačí v tom blate, no koniec :( :D
Táto séria sa mi asi páčila najviac. A Damián opäť hviezdil :D
Teším sa na pokračovanie! :)

4 Polly Polly | Web | 18. listopadu 2016 v 21:44 | Reagovat

[3]: [3]: Ďakujem za prečítanie :)
Potešila si ma, naozaj som sa bála, že toto zoberiete ako čistú nudu :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama