BLOODY BAZIL I. (Každodenný Nepriateľ *2)

30. srpna 2016 v 8:15 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
Keď sa už druhýkrát do zotmenia prebudený vliekol k dverám, bol pevne rozhodnutý, že si dá domácu na večeru. Takú, kedy sa vôbec neovláda! A následky z o zopár kíl ľahšej (čo by asi uvítala) a sivo-modrej mŕtvoly bude riešiť, keď sa konečne poriadne vyspí!
Schmatol kľučku a prudko otvoril dvere.
Zarazene sa vystrel.
Namiesto plnokrvnej domácej mu na prahu stálo... jahniatko.
Vysoké a až príliš štíhle jahniatko v pruhovanom tričku so srdiečkom na strane srdca, ktoré k nemu prekvapene vzhliadlo.

Bazil sprvu celý zmeravel. Ostal nehybný, s tvárou dokonale hladkou a pokojnou - ako socha vytesaná do mramoru - chvíľu pôsobil takmer zdržanlivo, ako vlastne nikdy predtým. Len jeho sivé oči sa rozšírili.
Došlo mu, že jej na chrbát spadajú ťažké zlaté prstence a jahniatko je až neobvykle kučeravé, no jej pery sú až dokonale plné a namaľované krvavou červeňou a tmavomodré oči prezrádzajú rozvahu, nadobudnutú nielen vekom, ale aj skúsenosťami.
Pochopil, že jeho jahniatko je žena.
Cítil ako sa mu pery vyťahujú do úsmevu. Takmer akoby sa mu vysúvali zuby, keď je nadmieru zlostný. Opačný efekt pozitívnej emócie. Jeho reakcia jej pomohla spamätať sa a zhlboka sa nadýchnuť.
Bolo jasné, že tu na obe strany čosi nehrá.
"Splietla som si dvere," vyrazila zo seba, no ďalšie slová už prišli o oktávu nižšie. "Ospravedlňujem sa."
Vie sa ovládať - napadlo mu, zatiaľ čo s pobavením sledoval ako mu urputne hladí rovno do očí. Inak ako domáca. S väčšou hrdosťou.
"Nemám menovku," zamatovým hlasom sa priznal, akoby bol pyšný, že dačo dopackal.
"Presne ako stará dáma, ktorú som mala v úmysle navštíviť" - očami na okamih zavadila o jeho prepichnuté ucho. "Bolo mi povedané, že keď jej prinesiem úplatok, nebude mi trieskať na dvere, kedykoľvek sa jej prejdem nad hlavou v topánkach. Nemať menovku je mimochodom dosť arogantné, vy dvaja si aj napriek očividnému vekovému rozdielu môžete podať ruky."
Podnos s cheesecakeom, čo držala v rukách, bol popretkávaný čímsi, čo pôsobilo takmer ako sladké mantry vytvorené na jeho slonovinovom povrchu malinovým sirupom.
Zachovávala si vážnu, priam karhajúcu tvár. Jej podotknutie o vekovom rozdiele ho ešte viac pobavilo, bol si totiž istý, že je starší ako stará dáma a jej malý ružový hore-noštek mu náhle vyvolal pnutie v nohaviciach.
Aha, tak preto som ti pred tým hore-noštekom ešte nezabuchol dvere - porozumel si, spokojný s osudom. Priamo k nohám sa mu totiž zložilo zvodné rozptýlenie na predlžujúce sa augustové noci... alebo sa čoskoro zloží.
"Takže tebe namiesto vysušenej babky otvorí príťažlivý mladý muž a v tvojom svete je potrebné čosi naprávať," schuti ju usmernil a sotva dopovedal, kučeravá zlatovláska nad jeho nadutosťou prevrátila oči a obracala sa na odchod.
Rýchlo sa vymrštil a jeho štíhle prsty zovreli jej krehké zápästie. Bola takmer kostnatá, ale jej akoby mačacia tvár - s výraznými očami a lícnymi kosťami - pôsobila spolu s výškou nadmieru žensky.
Okamžite zastala. Pozrela na miesto, kde ju zachytil. Mal studené a suché dlane a až znepokojivo bledú pokožku. Nikdy podobný smotanovo-biely odtieň nezočila.
Zaševelilo jej v žalúdku. Vlastne včera... Včera, keď ju pri schránkach v noci pozdravil ten hnedovlasý podivný chlapec. Aká zvláštna náhoda.
"Kávu...?" - do myšlienok sa jej votrel jeho príjemný hlas.
Uvažovala iba sekundu. Jej inštinkt šípil čosi tajomné, čo ju pri spomienke na včerajšie stretnutie razom pritiahlo.
A tiež... jeho rovnica bola samozrejme jednoduchá a správna - mrzutá stará dáma, alebo on...?! Pekný ako obrázok a jednoznačne rád, že sa pomýlila.
"A kus cheesecaku?" - teraz už priateľskejšie zdvihla podnos.
Pri tvarohovej vôni, čo mu udrela do nosa, sa mu prevrátil žalúdok.
"Hmmmmm..." - zovrel pery a prikývol.
Ustúpil jej. Keď vchádzala do jeho zatemneného bytu, celkom nezakryte sledoval jej dlhé nohy v upnutých rifliach.
"Ale pod podmienkou, že si oblečieš tričko" - podotkla cez rameno. "Nerada by som ti ďalej masírovala ego, ak si budeš myslieť, že som z tvojho tela celá preč. Vyzeráš, že to nepotrebuješ."
Zašla do kuchynskej časti, čo bola hneď vedľa vchodu, položila koláč na sivú linku a sama šťukla do vypínača.
Zalialo ich zlatisté svetlo. Byt však stále pôsobil ponuro, no nekomentovala ho.
Keď sa znova obrátila ku krásnemu neznámemu, ktorý ju znervózňoval iba do tej miery, do akej si pripúšťala, že v nej stále prežíva pubertiačka očarená temnými typmi a drzými zobákmi - on si už cez ploché brucho sťahoval čierne tričko, dosiaľ prevesené cez stoličku.
"A ty si...," nadhodila a krížami sa oprela o linku.
"Bazil," stroho sa predstavil.
"Bazil...?" - neschovala ohúrenie. "Aké neobvyklé meno. Aký má pôvod?"
"Grécky. Skrátka ma predurčuje byť kráľom."
"Isteže, hotový panovník z bytovky," pochybovačne zamumlala a potom si takmer až sklamane vzdychla. "Ja som len obyčajná Helena."
Krátko, pre ňu ale dosť prekvapivo, keďže na podmanivý zvuk jeho smiechu ešte nebola pripravená, sa zasmial.
"Ako Helena Trójska?" - prešiel k sporáku a podpálil pod Moka kávovarom. "Veľmi všedné."
A vtedy to prišlo.
Kútikom oka zachytil ako sa neubránila a jej plné pery sa rozliali do úsmevu. A vtedy bol už definitívne rozhodnutý. Skúsi to s obyčajnou ženou. Bude jej vravieť, že je výnimočná a chce s ňou chodiť a podobné taľafatky a uvidí, koľko zábavných chvíľ mu Helena s červenými perami prinesie.
Na okrúhly stôl postavil šálky a vytiahol smotanu do kávy. Našťastie si nepýtala aj cukor. Nápoje znášal. Isté mal dokonca aj rád, ako napríklad kávu - hoci kofeín, rovnako ako aj alkohol na neho neúčinkovali.
Pokynul jej, aby si sadla, lenže ona vytiahla z držiaka nôž a rozhodla sa nakrájať cheesecake.
No čo... - rezignovane si pomyslel - Neskôr ho proste vyvraciam.
Teraz aspoň mohol nerušene pozorovať jej profil a analyzovať ju.
Zo skúsenosti vedel ako málo ženy používajú červené rúže. Už vôbec nie k rifliam a pruhovaným tričkám, akoby boli samozrejmosťou. Ale prečo?! Nepoznal azda nič ženskejšie ako krvavé, koralové, vínové, či marsalové ústa. Predovšetkým, ak sa s nimi vedeli niesť ako Helena.
Alebo ako Viola... ktorá bola v jeho očiach bezkonkurenčne dokonalá a charizmatická zakaždým, keď sa na neho usmiala so svojimi nočne bordovými perami, úzkymi a trochu prísnymi, no predsa neskutočne vznešenými.
Uvedomil si, že Helena mu popri krájaní rozpráva ako sa len pred týždňom prisťahovala. Bývala o poschodie vyššie.
"A čo vlastne robíš?" spýtal sa a nalial im kávu.
"Som inštruktorka jógy."
"Aha, takže preto si taká štíhla a dovoľ mi hádať...," frivolne na ňu žmurkol, no jeho zvádzanie pokazil cheesecake, ktorý mu podsunula pod nos, hneď ako si sadol a trochu ho rozladil, "v istých situáciách si tiež prekliate ohybná."
Sadla si oproti nemu a natiahla so po smotanu. Do kávy si ju nalievala s cnostným výrazom, pričom nerušene pokračovala:
"A tiež sa venujem písaniu kuchárskych kníh. Rodičia vlastnili malú cukráreň. Zákusky boli výhradne ich receptúra, takže mám k pečeniu tiež vzťah. Zatiaľ mi vyšli dve - Nepečené dezerty a Tradičné múčniky. Mám zmluvu aj na tretiu."
"Takže si celebrita," zalichotil jej.
"To nie je ako s románmi. Tváre za kuchárkami sú málokedy verejne známe. Ale podľa tvojej jednoduchej mužskej logiky by som teda mala byť zároveň aj tučná a večne pomúčená..."
"Nie, tiež môžeš byť sexi ako už si" - zoširoka sa na ňu usmieval. "Čosi ako Peggy Sue, dokonalá domáca panička" - odpil si z kávy.
"Jedine ak stepfordská," odfrkla si.
"Naozaj nepôsobíš ako robot bez duše."
"A ty?"
"Bohatý povaľač," schuti vyhlásil.
Chcela mu povedať, že mu neverí a nie je si istá, kedy si z nej robí žarty. Ako pred chvíľou, keď sa jej žiadalo okázalo mu poďakovať za kontraproduktívny kompliment, ale pohľadom zrazu zastala na jeho šálke s kávou. Čosi ju náhle zaujalo.
"Piješ čiernu kávu," akoby mimochodom podotkla. "Bez mlieka. Bez cukru. Bez smotany. Je ako tvoja povaha..."
Čosi jej napovedalo, že má skrátka pravdu.
"Temná?" prosto, teraz bez koketérie, povedal. "Určite áno."
Zarazilo ju, že prehovoril vážne.
"Alebo trpká," dodala. "Rázna, či bezohľadná.
Pozorovala ho ako sa pozvoľna oprel o operadlo stoličky a ticho, veľmi podivne, sa zasmial. Jeho pobavené oči akoby o celý odtieň sivej zosvetleli a pokryla ich ľadová srieň.
Helene zovrelo žalúdok nejasnou, prudko prebudenou nervozitou, ktorú k nej akoby vyslal on sám. Zvážnela a znehybnela, pozorujúc ako Bazil nenáhlivo vstáva a prechádza k nej.
S pochmúrnou, neopodstatnenou obavou sledovala ako sa jeho mramorovo biela ruka naťahuje k jej ramenu.
"Daj mi šancu" - doľahol k nej jeho medový, mierne neúprimný, hlas. "A môžeš ma preskúmať oveľa podrobnejšie."
Zľahka sa jej dotkol a v tom okamihu sa jeho výraz nečakane zmenil.
Do prázdnych sivých očí sa prinavrátil náznak citu, tvár neočakávane stratila pobavenie, ba zračilo sa mu na nej náhle nemilé prekvapenie.
Bublina znepokojenia, do ktorej sa uzavrela, v okamihu praskla a pominula sa tak rýchlo ako sa aj objavila. Pohla sa a v obave mu ruku pokryla vlastnou.
Bazil sa zvláštne prehol.
V momente, keď sa rozhodol pokúsiť sa Helenu priamo zviesť totiž pocítil prudký náraz, ktorý mu svojou silou takmer vyrazil dych a keď sa pod jeho náporom prehol, imaginárna päsť, čo sa mu cez hrudný kôš predrala až do samotného vnútra, zovrela po čo si prišla a vytrhla sa von, ťahajúc za sebou namotávajúci sa motúzik jeho životnej energie.
Zotmelo sa mu pred očami. Keď mu klesli, zrazu neznesiteľne ťažké, viečka vybuchol mu pod nimi zlatistý ohňostroj nevoľnosti a ako sa pomyselné klbko ďalej navíjalo, pocítil ako sa mu rozochvievajú kolená a celá miestnosť sa vôkol neho točí.
... to hádam nie! ... - neveriacky mu prešlo mysľou - ... veď to je, akoby ho napadol...
"Si v poriadku?"
Helena znela rozrušene.
Vnímal, zatiaľ čo jeho chrbát sa prehýbal pod úbytkom sily, ako ho objali slabé ženské ruky.
"Sadni si... rýchlo!"
Sťažka klesol na prisunutú stoličku. Vtedy pocítil, ako sa tenulinký chvejúci motúzik pretrhol a jeho slabosť sa vstrebala.
Čelo si znavene podoprel do dlane.
Bol preč.
"Helena...," zamumlal do dosky stola, "akosi mi nie je dobre... mala by si ísť."
Zostala mu po ňom zdrvujúca fyzická únava.
"Prinesiem ti vodu."
"Nie..."
Je mi k ničomu - dodal si v duchu, stále skrytý v dlani - Radšej keby si ma nakŕmila. Sebou.
Do tela sa mu len zdráhavo vlievala pôvodná sila. Nervydrásajúco pomaly a neochotne.
Nad bledou dlaňou sa objavili dve studeno-sivé oči. Dravo sa zamerali na hebučkú ženskú šiju, okolo ktorej sa ovíjali zlatisté kučery.
Očné zuby vysúval takmer automaticky.
Pohľad mu potemnel.
Stála priamo pred ním. Trocha skľúčene sa rozhliadala po drobnom byte a sama netušila, čo vlastne hľadá.
Mladá pokožka na jej krku sa pri pohybe napínala.
Druhou rukou sa zaprel o stôl. Pozvoľna sa zdvíhal, stále prikrčený, teraz však ako zviera pripravené na útok. Vystretá dlaň mu hrozivo pomaly klesala spred tváre a za ňou sa začínali ceriť belostné a ostré zuby. Ústa sa otvárali, pripravené zahryznúť sa...
"Potrebuješ trochu slnka!" nečakane vyhŕkla.
Pribehla k najbližšiemu oknu a vytiahla čiernu roletu.
Do Bazila sa oprela medená žiara zapadajúceho slnka.
V okamihu, keď ho na sebe pocítil, vystrelil zo stoličky a preletel do tieňa k linke. Oprel sa o ňu rukami.
"Už choď, Helena!" priškrtene zo seba dostal.
Pery sa mu zhnusene chveli.
Začul, ako sa blíži.
Bojovala s nutkaním pohladiť ho po chrbte, čo jej kázalo jej starostlivé "ja".
"CHOĎ!"
Krok pred ním zastala.
Po krátkom zaváhaní sa obrátila a zamierila k dverám. Keď začul ich zabuchnutie, konečne sa mohol poddať a prskol do dresu číru krv.
Bradu si utrel do utierky a prebehol k stene vedľa okna. Zatiahol za roletu a spustil ju.
S ďalšou doznievajúcou nevoľnosťou ostal opretý o stenu.
Tvár vytočil k stropu.
Musí byť blízko.
Musí byť priamo nad ním.
Zamračil sa.
"Obávaj sa chvíle po súmraku!" zlovestne zavrčal.
Zuby, červené od jeho vlastnej krvi, sa schovali.

**********
Zaprel sa rukami o okraj balkóna a vytiahol sa hore. Do chrbta sa mu oprel studený vánok. Chlácholila ho, dnes skutočne dlho, očakávaná noc. Bol si istý, že je v čiernych rifliach a mikine takmer neviditeľný. A aj keby nebol. Ktokoľvek by ho zbadal - štíhly ohybný polo-tieň, čo zo svojho balkóna preliezol na balkón rovno nad sebou - pravdepodobne by sa bál, že blúzni. Obyčajný človek by sa lopotil.
Bazil mal však kosti ľahké a pružné ako mačka.
Ktorá ho aj privítala len čo prevesil nohu na cudzie teritórium.
Stiahol si z hlavy kapucňu. Rýchlo ho prešiel pohľadom. Neznámy sa snažil občas si na ňom dopriať pohodlné noci, rovnako ako on sám. Bazil mal dole na balkóne svetelné reťaze a leňošku.
Tu hore stál nízky stolík z tmavého dreva, na ktorom trónil guľatučký Budha a okrúhle vankúše. Z jedného zdvihla hlavu čierna mačka a uprela na neho zeleno-žlté oči, ktoré ho doslova preklínali.
"Ani nevieš ako ťa chápem...," Bazil šepky začal a keď pozrel na nápis vynímajúci sa na jeho miske s vodou, zdvorilo dodal, "... Leonardo. Mňa dnes tiež rušili v spánku."
Keď sa kocúr začínal po jeho prednese ježiť, Bazil sa mu zahľadel do ostražitých očí a znehybnel, s jednou nohou stále na druhej strane. Chvíľu spolu zvádzali tichý očný boj. V jednom momente sa však Leonardo prehol a teraz už poriadne naježený po ňom výhražne zasipel. Priatelia teda nebudú. Bazil vysunul zuby a hrdelne po kocúrovi zavrčal. Zviera so zaškriekaním zmizlo v pootvorených balkónových dverách. Bazil si uvedomil, že jeho drobné telo tesne za dverami rozvlnilo rubínovo červený záves.
Nateraz schoval zuby a zostúpil na balkón. Nečujne sa presunul k dverám a odhrnul záves. Alabastrovú tvár mu zalialo tlmené svetlo z indického kovového lampiónu.
Spravil opatrný pohyb vpred, podvedome očakávajúc neviditeľnú bariéru, ktorá ho nekompromisne vráti späť.
Natiahol ruku. Ocitla sa v obývačke.
Pousmial sa.
Takže mal pravdu... nejde o človeka.
Bazil za svoj 95ročný život postupne zistil, koľko mýtov sa vôkol nich udržuje. Prebodávanie hrudí kolom by zabilo kohokoľvek, rovnako ako pád zo siedmeho poschodia, ktorý sa mu pred chvíľou mohol poľahky prihodiť. Nad cesnakom tak najviac krčili nos, pretože smrdel. A nesmrteľnosť? Pche! Ďalšia mystifikácia! Priemerne tak 300 pekne prežitých rokov. 320 pri skutočne tuhom korienku. Keby nemal odraz v zrkadle, asi by sa tak skvelo nečesal! Hoci s fotografiami boli isté "problémy". Premena na upíra po jedinom uhryznutí? Mesto by nimi čoskoro bolo preplnené, aj keby potrebovali "potravu" menej ako raz za týždeň a taktiež... klasické plodenie malých upírčiat bolo oveľa príjemnejšie.
Bazil však do závesovej svätyne predsalen vstúpil s istým váhaním.
Ale prekročiť niekomu prah domova bez pozvania, to už bola iná vec. Občas uvažoval, či nejde iba o geneticky dedený psychický blok. So zakorenenými pocitmi viny sa predsa rodili celé národy. No v tom prípade by sa asi zháčil aj teraz.
Po Leonardovi nebolo ani stopy, hoci nepochyboval, že jeho zelené oči ho aj teraz odkiaľsi nenávistne pozorujú.
Zastal uprostred miestnosti. Od stropu až po zem sa tiahli látkové závesy, rubínový a rubínovo-zlatý, s prepletancami indických ornamentov, dômyselne nazbierané v stredovej časti stropu - odkiaľ viseli starožitné sklenené lampióny a jeden asi stále svietiaci, kovový.
Musel uznať, že ide o vynaliezavý a tiež vysoko dekoratívny spôsob ako zatemniť byt. Zvnútra "stanu", za ktorým sa zaiste skrývala rovnaká kuchynská časť a malá spálňa ako mal on, sa však nedalo na prvý pohľad určiť, či ho obýva muž alebo žena. Jeho vlastný byt bol maskulínny - moderný a sivo-čierny, bez zbytočných dekorácií a s hnedou koženou pohovkou. Lenže táto obývačka bola posiata orientálnymi kobercami, hala-bala po zemi pohádzanými farebnými vankúšmi na sedenie. Pri obhádzanej, azda prehnane mäkkej pohovke, stál nízky okrúhly stolček zo strieborného kovu, na ktorom sa vynímala zlatá čajová kanvica a sklenené poháre v prezdobených kovových držiakoch s uškami.
Niekto je tu prejemnený bohém - posmešne si pomyslel.
Pod okrúhlym stolíkom s lístkovým okrajom odhalil Leonardovu skrýšu. Oči mu totiž svietili.
Nechal mačku tak. Vďaka nemu sa aspoň uistil, že byt je momentálne naozaj prázdny. Inak by sa predsa utekal skryť k majiteľovi.
Pozvoľna sa otočil okolo vlastnej osi.
Stena oproti pohovke ho prinútila okamžite zastať.
Závesy sa vydúvali... A zo stropu pri stene visel hrubý zlatý strapec ako nejaká do očí bijúca nadrozmerná lacetka.
V hrudi mu narastalo očakávanie.
Pristúpil k stene a hneď za strapec zatiahol. Rubínovo zlaté závesy sa rozostúpili ako opona a odhalili "Japonský kútik v Indii" - ako si miestečko sám pre seba nazval.
Delikátna maľba jemne ružovej sakury na krémovom podklade pokrývala stenu za starou komodou z tmavého dreva. Bola prostá, s hladkým prázdnym povrchom. Iba jej dvojité dvere spájala krásna kovová pečať s japonským šarkanom, z ktorej viseli okrasné úchytky. Bolo mu nad mesiac jasné, že v sebe ukrýva čosi dôležité!
Bazil si kľakol na jedno koleno, chytil úchytky a pozvoľna komodu otvoril.
Tak predsa...! - jeho zrenice sa rozšírili.
Pozeral na niekoľko radov starožitných flakónov. Vnútro komody tvorili tri police a všetky boli do prasknutia plné kryštálom, hladkým sklom, slonovinou, či inými rafinovane luxusnými materiálmi.
Objavil jeho zásoby!
A jeho zásoby mu s konečnou platnosťou potvrdili podozrenie, že priamo nad jeho bytom sa usídlil Energetický upír!
Zarazilo ho ako pedantne má svoje energetické zásoby oštítkované. Zaiste to nebolo potrebné, no keď je niekomu jeho život hobby... - len tak náhodne vytiahol drobný flakónik z polopriesvitného zeleného skla, zazátkovaný kryštálovou ružou. Vo vnútri sa donekonečna skrúcala fialkastá niť žiariacej energie. Na štítku stálo krasopisným písmom meno - M. Schmid.
Sused z prízemia...
Táto bytovka musí prechádzať dlhým vyčerpávajúcim obdobím - pobavene sa pousmial, spoznávajúc na štítkoch mená aj iných susedov.
Pohľad mu zrazu padol na guľatučký flakón vsadený do rozvinutých zlatých lupeňov.
Vôbec si neuvedomil, že jeho úsmev sa razom vytratil.
Na štítku stálo - Helena Levyová - a flakón bol prázdny. Žeby išlo o ňu? Chystal sa na ňu?
Zľahka po jednom lupeni zamyslene prešiel prstom.
Takto sa jej bude ťažko sústrediť na spisovanie pečených hnusov...
Zvláštne bolo, že zatiaľ čo existenciu Krvavých upírov ľudia do istej miery, predovšetkým v minulosti, brali, dokonca ju až preháňali... o existencii reálnych Energetických upírov nikomu nič na um nezišlo. Ľudia sa domnievali, že za ich depresiu a vyčerpanosť môže únavnejší typ povahy človeka, ktorého ponižujúco nazývali energetickým upírom, zatiaľ čo bytosť mohla byť skutočným stáročným psychickým dravcom, ktorý im devastoval dušu a zdravie a mal v moci doviesť ich na dno síl, či priamo do hrobu.
Odtrhol pozornosť do Heleninho flakónu a očami rýchlo prechádzal po ostatných, zámerne hľadal...
Pohľad mu ustal na porceláne so striebornými lístkami. Zlostne ho schamtol.
Štítok zdobil nápis - Upír zdola.
Takže on si z neho ešte aj urobil zásobu na horšie časy! Aká drzosť!
Krvaví a Energetickí upíry medzi sebou nemali problémy, ani verejné spory. Viac menej sa ignorovali, každému vždy bolo lepšie v obklopení vlastného druhu. Ale neutralita medzi nimi zaiste pretrvávala aj vďaka nepísaným pravidlám ako napríklad, že Energetický upír nikdy nenapadne Krvavého upíra a naopak! Aj napriek faktu, že by z Krvavého získal výdatnejšiu stravu!
Bazil zdvihol hladkú okrúhlu zátku a priložil si hrdlo fľaštičky k perám. Zaklonil sa a privrel viečka. Hrdlo mu zaliala vlna príjemne hrejivého pocitu, ktorý však neskončil v žalúdku, ale prelial sa do jeho mysle a končatín.
Keď oči opäť otvoril, cítil sa byť bystrý a svieži, akoby celý deň nerušene prespal.
Vrátil flakón na miesto a zatvoril komodu.
Svižne vstal a potiahol strapec. Závesy dopadli k sebe.
Príde na to. Bol si tým istý.
"Ale to je v poriadku," zašepkal do šera a obrátil sa na odchod, vyprevádzaný upreným mačacím pohľadom.

**********
Vystúpil z tieňa medzi budovami a od chrbta muža v obleku schmatol pod krkom a bleskurýchlo ho stiahol do šera. Keď vysúval zuby, z hlavy sa mu stiahla kapucňa a dopadla na bundu. Muž ho však nemal šancu zahliadnuť a tiež sotva hlesol a už sa mu z boku zahryzol do hrdla, dlaňou mu pevne stláčajúc ohryzok. Ruky mu vyleteli do vzduchu. Silno nasal, vychutnávajúc si plnú sladkastú chuť neintoxikovaného človeka. Paže sa mu uvoľnili a pozvoľna ochabovali.
Kŕmil sa. Nakoniec s tým vydržal do nasledujúcej noci, pretože spätný prílev energie, ktorú si ukradol späť, mu dosť vypomohol.
Kútikom oka zachytil dve postavy prechádzajúce po chodníku popri jeho úkryte. Svetlo pouličných lámp sa zalesklo v zlatých prstencoch, čo jej lemovali tvár...
A potom zmizli.
Znova sa zhlboka napil.
No dobre, už stačí... nepotrebuje pútať pozornosť mŕtvolami, ktoré by sa kopili vôkol jeho bydliska ... - dokonale nasýtený nechal prepracovaného muža, teraz už v bezvedomí, spadnúť na zem.
Chrbtom ruky si utrel ústa a skočil k tehlovej stene. Oprel sa o ňu chrbtom. Pulzovala mestským životom, ktorý zavše ožíval až v noci. Opatrne sa vyklonil. Obzrel sa cez rameno.
Nízka budova patrila baru, do ktorého Helena práve vchádzala.
Lenže nie sama.
Otvorené dvere jej pridržiaval útly mladík s dlhšími gaštanovými vlasmi.
Kým za ňou vošiel, zrazu tvár otočil priamo k nemu. Jeho bledý melancholický zjav zvýrazňovali jemné lícne kosti, plné pery a tiež mandľové oči, ktoré s neochvejnou istotou upieral priamo na Bazila.
Bazil sa nestiahol. Opätoval mu pohľad.
Oči neznámeho pôsobili až nežne a predsa v nich zachytil podivnú vzdialenosť a chlad.
Golier košele mu zdobil modrý kožený motýlik. Dlhú ofinu zvlnených vlasov mal zachytenú za uchom.
Príliš pekný na človeka - pomyslel si o ňom.
Upír sa odvrátil a vošiel dnu za Helenou.
Bazil vystúpil spoza rohu a zvedavo sa pobral za nimi, dotýkajúc sa prstami pravej ruky studenej steny budovy.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 30. srpna 2016 v 11:31 | Reagovat

ohohoho! Som zvedavá na ďalšiu časť :D

2 Polly Polly | 30. srpna 2016 v 11:59 | Reagovat

[1]: pozajtra, ta uz bude posledna :-)

3 Melly Melly | Web | 30. srpna 2016 v 14:37 | Reagovat

Müsli jsem teď pekla podle kámošky. Jeho základem jsou ovesné vločky (500 g), kokos (tuším, že 250 g, ale záleží na tvojí chuti) a salko. To všechno promíchat v míse a hodit na plech (vhodné je na pečící papír). Vzhledem k tomu, že peču v plynové troubě, jsem to zalila ještě trochu mlékem, protože se mi to zdálo suché (navíc jsem porušila poměr přísad:D). Kromě toho základu tří surovin tak pak můžeš přidat cokoliv, co ti chutná: oříšky, čokoládu,...

4 Melly Melly | Web | 30. srpna 2016 v 14:38 | Reagovat

Jo a peče se to na 180°... průběžně se to promíchává, aby se to nepřipálilo... a až to bude zlaté a tak nějak vysušené, tak to prostě je hotové (jsem fakt mizerný člověk na psaní návodů a receptů:-D)

5 Polly Polly | Web | 30. srpna 2016 v 14:51 | Reagovat

[4]: velmi ti DAKUJEM za recept :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama