BLOODY BAZIL I. (Každodenný Nepriateľ *1)

29. srpna 2016 v 15:52 | Polly |  séria: BLOODY BAZIL
Rozhodla som sa nebrániť sa téme, ktorú proste zbožňujem iba preto, že mi príde ako klišé. No a čo! Ešte zatiaľ si môžem písať, čo chcem, takže bude písať nejaké prehnané klišé, čomu nasvedčuje aj "chytro" zvolený názov novej mini-série :D. Tou témou sú upíry, moja srdcovka! Už sa nebudem brániť vnútornému volaniu xD. Taktiež potrebujem protipól k Leontínovi. Leo je samotársky, trošku trudnomyselný a vlastne veľmi nevinný chlapec z malého mesta. Bazil je naopak drzý mestský upír, ktorý si myslí, že svet je gombička a všetko mu sebecky patrí. K nemu je postavené číslo dva, ktoré teraz postupne odhalíte a je len na Vás, komu budete počas série nakoniec držať stranu. Nebojte sa, dvaja čitatelia xD, nezanevriem na Leontína. Bude pokračovať, pravidelne ho niekam v živote aj v prípadoch posúvam. Obvykle prejde nejaký čas a už teraz sa teším na jesenného Leontína. Naproti tomu, Bazil bude rýchly, pravdepodobne sa časovo bude rovno napájať, kde tu napíšem priame pokračovanie, ktoré bude rovnako krátke a svižné ako prvá časť, v ktorej zatiaľ len tak predstavujem jeho svet. Bazil je pre mňa proste splnený sen a liek na nervy.
Nech sa páči :). Kedy bude dvojka ani srna netuší.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Pod prešívanou prikrývkou prešla vlna nepokojného mrvenia. Do mozgu v najhlbšej fáze spánku sa čoraz neústupčivejšie drali rušivé zvuky.
... buch... buch... !
Spoza prikrývky sa vynorila alabastrovo bledá ruka. Dlhé tenké prsty, ktoré pri čiernej látke pôsobili ako prsty umrlca, ľadové a bez kvapky krvi, kŕčovito zovreli jej okraj.
Na posteľ dosadal ťaživý tieň. Čierna roleta neprepúšťala takmer žiadne svetlo, len jej okraje, váhavo presvetlené modrasto-sivou žiarou, prezrádzali že za oknami ešte stále prebieha zatiahnutý a prekvapivo chladný deň na sklonku leta.

Strohým jednoizbovým bytom sa rozľahlo prenikavé zvonenie vchodového zvončeka.
Teraz sa už načisto prebudil.
Zlostne zo seba prikrývku stiahol a v poslednej snahe o pokračovanie spánku sa pretočil na brucho.
... crrrrrrrrrrrrrn...
Znova ten zvonček... tento krát dlhšie.
Jeho naliehavosť bolo posledné, čo ho trápilo.
Dopekla s tebou, veď je ešte deň! - nadvihol sa na lakťoch, preklínajúc všetko a všetkých a konečne mrzuto otvoril oči.
Do čela mu spadla na stranu prehodená vlna uhľovo-čiernych vlasov. Zvalil sa na bok a dlaňami si prešiel cez nezdravo bledú a predsa pôvabnú tvár, ktorá s havraním leskom ostro kontrastovala. Prstami si prešiel cez vlasy. Na bokoch boli vystrihanejšie.
... crrrr...
Už IDEM! - chcelo sa mu skríknuť, ale namiesto toho len zazrel po tabuľkovom okne spájajúcom mu mini-spálňu s kuchynskou časťou. Z hrude sa mu vydralo hlboké a tiahnuce sa vrčanie, ktoré sprvu nedokázal ovládať. Cítil, ako sa mu vysúvajú očné zuby.
Máš šťastie, že nie som hladný... - zlovestne mu prešlo mysľou a viac nedovolil zhyzdiť svoj dokonale ľudský chrup.
Neochotne sa vyhrabal z postele.
Stenu oproti postele tvorila sklenená stena z tabuliek vsadených do kovovej konštrukcie. Dvere nechal pootvorené.
Poslednýkrát si ospalo prešiel cez vlasy a vyšiel do rovnako zatemneného bytu.
Bosými nohami, len tak ako nad ránom padol do postele - bez trička v čiernych roztrhaných rifliach - kráčal cez bledú drevenú podlahu k dverám. Obvykle sa vyzliekal, ale noc pretancovaná s Violou bola natoľko intenzívna... bol vyčerpaný!
Otvoril dvere.
Bez zjavného prekvapenia sa zahľadel na domácu.
Blondína v dlhých košeľových šatách, ktoré asi mali kamuflovať jej plnoštíhlu postavu, sa sprvu zarazila. Malými očkami prešla po Bazilovej polonahej štíhlej postave. Nebol prehnane vysoký, ale chlapčensky štíhly, nie tenký, no šľachovitý a pevný. Stál pred ňou bledý ako z porcelánu, pochmúrne zamračený a strašidelne krásny - s výrazom vzdorovitého dieťaťa a v duchu sa preklínajúci, že si prenajal byt v rovnakej budove, v akej býva aj majiteľka.
Ale čo už, za posledné roky si svoj malý domov obľúbil.
"Pre-prepáčte, že obťažujem...," vyhabkala zo seba a s viditeľným premáhaním sa mu zahľadela do tváre s výraznými lícnymi kosťami.
Vedel, že sa ženám páči - koniec koncov, takí ako on boli vždy pre opačné pohlavie čosi ako nektár pre motýle. Pravdepodobne hrala prím ich zapečatená krása, hebká alabastrová pokožka, len príjemne chladivá na dotyk a až lenivo pomalé starnutie. Jeho vlastný vek bol neodhadnuteľný, na pohľad mohol mať od 20 až po 28, v každom prípade vzbudzoval dojem sviežej mladosti a sebaistoty.
"...Ale... ale viete Bazil...," - domácej sa v jeho prítomnosti kútiky úst vyťahovali do hora, "už pred týždňom som mala mať na účte nájom."
Och, ako som mohol zabudnúť! - došlo mu, že má pravdu, hoci bolo zjavné, že ho celkom rada "otravuje".
Jeho obočie sa v jedinom okamihu vyhladilo. Zdvihol ruku, oprel sa o veraje a mierne sa ku guľatej blondínke, ktorá po jeho geste asi zažívala vrchol dňa, priklonil.
Keď sa jeho srdcové pery pousmiali a v kútiku spodnej pery sa mu zaleskol tenký strieborný krúžok, očarená sa mu vpila do bledunko-sivých očí, sfarbených odtieňom jesennej oblohy.
A to práve potreboval.
Udržal si jej pohľad a spustil automatický mechanizmus skrytý v neznámych zákutiach svojej zvláštne fungujúcej hlavy, pod ktorého funkciou sa mu zrenice rozšírili a preliali tmavo-bordovým závojom.
"Zaplatil som vám," prehovoril pokojným hlasom nepripúšťajúcim žiadne protesty. "Peniaze už na účte máte a môžete nimi ďalej disponovať."
Vystrel sa a kruto ich prepojenie roztrhol.
Zrenice sa znova vrátili k pôvodnej čiernej.
Ona len zmätene zažmurkala a pritakala ako sliepočka. Zľahka na ňu kývol a rovno pred nosom jej zabuchol dvere.
Znova zamieril k spálni. Oči sa mu ako na povel zasa zatvárili. Viečka boli zrazu ako z olova.
Škoda, že to nefunguje aj na niečo iné ako materiálne potreby... - dumal, ako mnohokrát predtým - Ak by mal dosah na skutočné emócie, alebo čokoľvek, k čomu ľudia prechovávali hlboké citové väzby, možno by si vytvoril armádu sluhov, ktorí by ho doslova zbožňovali.
Vošiel do preskleného spálňového výklenku a zvalil sa do perín. Ostal na bruchu. Ešte aj v šere, ktoré v byte navodil, mu z boku na šiji doslova žiarilo vytetované čierne pierko.
Zmocnil sa ho pocit oťažievajúcich končatín.
... čo by som s tými otrokmi robil... - zneli jeho posledné myšlienky - ... toľko pozorujúcich očí ... otravne obetavých úkonov ... vyrieknutých rozkazov ... a teraz som tak sladko slobodný...
Poddal sa.
Naivne sa domnieval, že jeho spánok dnes už nikto nenaruší.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 30. srpna 2016 v 8:07 | Reagovat

lenivec lenivý :D aj keby mal moc v rukách bol by na toľko lenivý vládnuť :D he he paci sa mi ...ako sa vola? :) či mi to pri čítaní uniklo....je tam len Viola :P

2 StandyB StandyB | 30. srpna 2016 v 8:10 | Reagovat

Jaj vidno že ešte ráno nerozmýšľam :D Bazil no nie? :D

3 Polly Polly | 30. srpna 2016 v 8:22 | Reagovat

[2]: no ano:D Bazil :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama