poviedka: séria ČIERNY LEO V.: Edmundov Hnev (*KONIEC)

19. července 2016 v 21:22 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Keď Damián odomykal dvere od svojho domu, už sa zvečerievalo. Stále bolo teplo, no vzhľadom na zoskupujúce sa mračná, ktoré sa ako na potvoru sústredili práve nad parkom a razom ukončili až prehnane horúci deň, nikto nechcel festival viac naťahovať. Obyvatelia zo skúsenosti vedeli, že keď sa raz nad Údolím objavia mračná, určite z nich skôr, či neskôr zaprší.
Až v predsieni si z košele stiahol dlhú krémovú zásteru a zavesil ju medzi dúhové saká.
Zbežný pohľad do obývačky a otvorených kuchynských dverí mu napovedal, že tam nie je.
Zacukalo mu kútikmi úst.
Buď bude na mieste, kde ju naozaj túži mať, alebo sa chce hrať na schovávačku. Určite počula ako buchol dverami. A ani len sa neozvala!
Popravde, jeho hravej povahe sa páčili obe možnosti.

So školáckou nervozitou v žalúdku, ktorá každým ďalším krokom po schodoch s blaženým napätím smerovala nadol, zamieril k spálni.
Dvere boli otvorené dokorán.
Hneď ju zbadal, v póze na bruchu, ako si lebedí na jeho obrovskej posteli z drsného nahrubo opracovaného dreva a listuje jeho kulinársky časopis.
Cez svetlý priestor sa šinula ticho pustená diskotéková Kylie Minoque.
... I´m the one... love me... love me... love me..
Začula ako sa blíži. Zdvihla k nemu tvár.
Damián sa neovládol. Cítil ako sa usmieva, doslova od ucha k uchu.
Kým zastal medzi dverami, mihol sa vo všetkých troch rustikálnych zrkadlách zavesených nad posteľou. Pomyslel si, že vyzerá, akoby sa zakrádal do vlastnej izby.
"Vidím, že si sa celý deň opaľovala v záhrade," podotkol.
Na krátky a polopriehľadný fialový kaftan, pod ktorým sa črtali pruhované bikiny, jej dosadal súmrak prebíjajúci sa cez sivasté oblaky, stále dostatočne ohnivý. Ohnivý ako jej vlasy.
Lujza sa usmiala rovnako zoširoka.
"Opaľovanie predsa k dovolenke patrí, nie?"
Okázalým oblúkom časopis odhodila len tak na koberec a Damián pozvanie do vlastnej spálne pochopil - rozbehol sa a doslova sa hodil na posteľ k rozosmiatej Lujze.
"Tento týždeň sa mi náramne páči," slastne si povzdychol, natiahol sa na modré vankúše a prekrížil si vystreté nohy.
Bláznivá rusovláska, ktorá ho až teraz, na druhý pohľad, doslova opantala, sa hneď objavila pri ňom a oprela sa mu o hruď. Niežeby Leontínovi tak trochu nezávidel, keď ju kedysi dávno prvýkrát letmo zočil ako sa mu s ujúkaním viezla na riadidlách bicykla...
Vymenili si dlhý, hlboký bozk.
"Keď si predstavím, že som chcela prepadnúť Lea..." - v smiechu mierne zaklonila hlavu.
Ruky si spojil za jej chrbtom, aby jej ani náhodou nenapadlo vzdialiť sa.
"Pretože Leo je presne typ, čo sa roztopí blahom, keď mu pri dverách zazvoní kamoška z mesta, ktorá potrebuje krátky únik zo stresu," zaironizoval. "A nie je pekné vtrhnúť do jeho medových zážitkov s Viktóriou, ten náznak optimizmu, čo v ňom klíči, sa dral na povrch celých päť mesiacov."
"Takmer pravidelne mu volám a ani raz sa nepochváli, tajnostkár jeden," povedala bez štipky hnevu.
"Veď vieš, že je doslova spoločenské párty zviera," ďalej žartoval Damián. "Keby som im neprerušil čosi ako ich prvé rande, pravdepodobne by ju každé ráno pašoval von s vrecom na hlave aj predo mnou. Nemá rád, keď ľudia zistia, že má city... a ešte k tomu, keď má na čele napísané o aké konkrétne ide."
Lujza koketne zdvihla jedno obočie. Rozopla mu dva vrchné gombíky na košeli.
"Osud skrátka po všetkých stránkach hrá vo tvoj prospech" - odopla mu ďalší. "Ty máš ale šťastie, že som dostala defekt práve pred tvojou kaviarňou."
S očividným pôžitkom vnoril prsty do jej hustých ryšavých vlasov.
"Vždy som mal šťastie," podotkol a naozaj tomu veril.
Keď ju zbadal cez výklad ako skúma pneumatiku, vybehol jej na pomoc. Keď zistili, že sú si akýsi známy a vysvetlili si prečo, pozval ju na večeru, pretože v ten deň ráno pri káve mu Leontín vravel, že večer pôjdu s Viktóriou do divadla na Moliérovho Lakomca. Osud mu skutočne hral do karát. Pri odchode z Divej Ruže zistil, že si peňaženku nechal doma a hoci Lujza nástojila, že bude platiť, večera sa predsalen presunula k nemu domov.
Počas nej zistil, že tá žena je ako tajfún. Výborne ladila k jeho šťastnej povahe. Všetko prebehlo spontánne... V kuchyni na podlahe.
Lujza pred týždňom skrátka prišla a vôbec neodišla.
Ostávali im ešte dva dni spoločného dobrodružstva.
"Nabudúce, keď budem mať chuť na chill out na vidieku..."
"... v malom meste," s úsmevom ju opravil Damián.
"... pôjdem rovno k tebe."
Damián sa chystal súhlasiť, no zarazil sa. Ústa si rýchlo prikryl dlaňou. Krátko zakašľal.
Lujza ho len pohladila po zlatých vlasoch.
"K Leontínovi sa len občas pozvem na večeru, pretože keď je zahnaný do kúta je zábavný."
Damián si znova odkašľal a trocha zachrípnuto podotkol:
"Nuž, kým budeme len dovolenková láska, môžeme si náš vzťah ponechať ako sladké tajomstvo, nemyslíš? Načo rušiť Leove kruhy."
Lujza sa na jeho hrudi mierne vyzdvihla.
"Kým...? Zatiaľ...?" mierne zmätene zopakovala. "Máš pocit, že by sme nakoniec mohli byť aj niečo viac?"
Damián sa jej zrazu rovnako zmätene zahľadel do očí.
Čosi medzi nimi prebehlo, akási utajená správa v ich podvedomiach, ktorú zatiaľ neodkázali presne rozlúštiť. Obaja pozvoľna, stále si hľadiac do očí, vážneli.
Damián sa však opäť zachvel a rozkašľal.
Ich kódovaná chvíľa pominula a Lujza sa radšej posadila, chytila ho za ruku a vytiahla do sedu aj jeho.
"Si v poriadku, Damián?"
S námahou sa upokojil a trhane sa nadýchol.
"Áno.. len" - naposledy si odkašľal. "Od rána mám pocit, akoby sa o mňa znova pokúšala astma."
"Si astmatik?" zaujímala sa.
"Nie... teda... áno, ale slabý. Už celé roky sa mi astma neozvala. Ale niekde v kúpeľni mám stále odložený inhalátor, no pochybujem, že bude ešte použiteľný. Po tých rokoch."
"Možno by sme sa mali prejsť do lekárne a kúpiť nový" - jej úsmev bol zrazu neistý, zdalo sa jej totiž, že akosi pobledol. "Vieš, pre každý prípad."
Damián sa zhlboka nadýchol a mávol rukou.
"Netreba, už som ok" - zazubil sa na ňu.
Potom ho však zasiahla ďalšia vlna kašľa.

**********
"... Edmung Mural, si prítomný? ... Voláme ťa medzi nás... Edmund Mural... si prítomný...?"
Leontín sa snažil nemrviť sa. Mal nepríjemný pocit, že sa mi o chvíľku začnú potiť dlane, čo si zaiste všimnú Viktória aj Katrin. S oboma sa totiž držal za ruky. Aj s Madam Crn, ktorá si s privretými viečkami dokola mrmlala popod nos privolávacie formulky tvorili nad okrúhlym kartovým stolíkom z lakovaného dreva vlastný kruh. Medzi ich uzavretými rukami, na stole, ležalo okrúhle zrkadlo so zložito vyrezávaným modrým rámom a odrážalo atramentovo čierny strop.
"... Edmund Mural... voláme ťa medzi nás... Edmund... rok mŕtvy Edmund Mural... príď znova k nám... dávame ti svoju silu, svoje zvolenie... ukáž sa..."
Madam Crn, výrazná dáma v ružovým šatách so srdcovým výstrihom, v ktorom jej spočíval náhrdelník z kryštálových motýľov, pričom pod peplumom sa jej rozširovala nadýchaná sukňa tesne pod kolená, vyzerala ako skutočná lady, nie ako privolávač. A zrazu začala byť prudko kreatívna - pomyslel si o nej Leontín, keď v jej únavnom monológu zachytili zmenu.
Nedokázal sa sústrediť. Jej predstavenie trvalo už celú večnosť a nepocítil ani náznak rozochveného priestoru, či vlastného vnútra. Tarasa nechali v jej prijímacej kancelárii, aby ho nestresovali, no pochyboval, že bude mať vôbec príležitosť vetriť čosi nadprirodzené.
Po očku pozrel na Viktóriu. Upierala na Madam Crn doslova odovzdaný pohľad. Veľmi túžila, aby to vyšlo.
On tiež, ale...
Pozrel na Katrin, ktorá mrmlajúce médium sledovala rovnako uprene, lenže zazerala.
Pravdepodobne si o nej myslela to isté, čo on.
Nie že by už sám neprivolal ducha... lenže bytosť mu zaiste samotná pomohla a navyše ho aj posadla! Edmund sa o energiu oberal, sám by sa nezhmotnil.
Ako neposedný školák, čo sa nevie sústrediť na učivo, sa nenápadne pozeral po miestnosti.
Netušil, že sa u média nachádza aj malá miestnosť s čiernymi stenami. Doslova všetko v nej bolo pochmúrne a ťaživý dojem dotváralo aj večne zastreté okno. Z čiernej steny vystupovala rovnako tmavá krbová rímsa, na ktorej horeli tri hrubé čierne sviece, ktorých vosk po nej zvoľna stekal. Vedľa krbovej rímsy stálo kreslo potiahnuté obdobným bordovým zamatom, akým boli potiahnuté aj stoličky, na ktorých sedeli. A nad kreslom visel obraz - jediná pestrosť uprostred priepastnej temnoty - zátišie s vázou kvetov, avšak s rovnako, až morbídne čiernym, pozadím.
Pocítil ako mu Viktória nenápadne stisla ruku, hoci na neho nepozrela.
Takže jeho myšlienkový úlet bol odhalený.
Neodpustil si malé povzdychnutie a oči sklopil na lesklý povrch zrkadla. Zo zvedavosti sa priklonil.
Viktória mu teraz ruku takmer drvila.
Jeho bledá tvár, akoby vystupovala z najtemnejšej noci. Zlaté oči sa jagali.
"... Edmund Mural... si prítomný...?" monotónne pokračovala Madam Crn.

**********
Damián sedel na posteli, no nohy už mal spustené na podlahe.
Lujza mu kľačala za chrbtom a ani si neuvedomovala ako kŕčovito mu zviera rameno.
"Zhoršuje sa to," z nejakého dôvodu potrebovala nervózne skonštatovať očividné.
Damián si na hruď silno pritláčal dlaň a akosi neprítomne civel na koberec. Dýchal neprirodzene rýchlo a sípavo.
Iba prikývol.
Jeho stav sa zhoršoval.
A aj keď s ním mal zúrivý Edmund veľa práce, keď zosielal kliatbu, čo ho oberala aj o najmenšie odlesky samého seba... pretože bol mladý a silný... zhoršoval sa veľmi rýchlo.

**********
Nakoniec však prišiel...
Vytrhol ho z letargie necitlivo a s intenzívnosťou mŕtveho, ktorého ich sily stoj čo stoj ťahajú späť.
Viktória mu opäť bolestivo zovrela ruku a keď po nej hodil pohľadom zbadal ako zvraštila čelo. Do hlavy sa jej vkradlo cudzie vedomie a to práve vo chvíli, keď pocítil jemné vibrácie, ktoré mu prechádzali do zápästia opretého o kartový stolík. Stôl sa chvel. Nie viditeľne. Chvela sa každá drevnatá čiastočka v ňom samotnom. Takmer až preciťoval zvuk chvenia, cez ktorý sa sotva dostávalo mrmlanie Madam Crn, ktorá konečne otvorila oči a uprela ich na okrúhle zrkadlo.
Chvenie ustupovalo pod zvukom praskania. Leontín zbadal prasklinu, čo sa v zrkadle vytvorila, akoby doň ktosi neviditeľný udrel päsťou. Praskliny sa rozpohybovali a s jemným pukaním sa rozširovali až k okraju. Plamienky čiernych sviec sa náhle rozmihotali a vrhali na pošmúrnu izbu strašidelné, nepokojné tiene.
Madam Crn zrazu bez varovania porušila kruh. Stíchla a pustila Viktóriu a Katrin.
Uväznila ho v zrkadle... - začínal chápať, keď ju ohúrene sledoval ako chytila rám, zdvihla ho a zrkadlo namierila priamo oproti zdesenej Katrin.
Nebezpečné prízraky sa pri vyvolávaní ohraničia v inom priestore - uvedomoval si svoju fatálnu chybu, pre ktorú ho Lujzin mŕtvy snúbenec ovládal.
Zachytil, ako sa za závojom prasklín objavila symetrická tvár. Vynorila sa z hlbín neznámej matérie, rozbitá na tisíc popolavo-červených kúskov.
Pocítil Katrinin úľak a vzápätí sa mu jej šokom studená ruka vykĺzla z dlane. Prebral sa z prekvapenia a pohotovo ju znova schmatol.
Jej stolička sa prevrhla, keď z nej prudko vstala.
"Nesmieš...!" skríkla Viktória a natiahla sa cez neho.
Oboma rukami jej chytila rovnakú pažu.
Cítili, ako sa v hrôze pokúša vytrhnúť a utiecť, hoci vystrašené oči stále upierala priamo na zrkadlo, kde sa praskliny v procese zvrátenia vyhládzali a sťahovali do svojho pulzujúceho stredu, zanechávajúc v zrkadle Edmundovu mŕtvolne sinavú tvár.
Nemienili ju pustiť.
Madam Crn stále mlčala. Vážne Katrin spoza zrkadla pozorovala.
Teraz nastala Edmundova chvíľa...

**********
Damián zalapal po dychu a viac nezvládol slabosť, čo sa mu rozliala po celom tele. Prestávalo ho poslúchať. Chrbtom sa zvalil do postele, biely ako stena, neschopný nadýchnuť sa.
Jeho vydesené oči sa na okamih spojili s Lujzinými rovnako vystrašenými a plnými sĺz.
Zrazu civel len na stropný ventilátor, Lujza zmizla. Vnímal ako si kŕčovito šklbe golier košele, no robil to automaticky, takmer bez vôle.
Pocit chýbajúceho kyslíka bol mučivý!
Lujza z nočného stolíka bleskurýchlo schmatla svoj mobil a vletela do kúpeľne.
V panike otvorila skrinky nad umývadlom a ich obsah zmietla priamo do neho.
"Inhalátor! Kde môže byť inhalátor!" dýchavične zo seba vyrážala a zatiaľ čo sa jednou rukou hrabala v liekoch a kozmetike, druhou sa jej na tretíkrát podarilo odblokovať mobil...

**********
... Leontína sa na okamih zmocnila obava, že vylezie zo zrkadla a zúrivo sa po Katrin vrhne.
Netušil, či si to všimla aj Viktória - oboch predsa zamestnávala snaha udržať ju pri stole - ale bočný pohľad mu prezradil drobný presah nad povrchom zrkadla. Sledoval povrch nevábne popolavej pokožky, ktorá sotva badateľne vystupovala z rámu.
Katrin sa stále šklbala. No jej oči sa nedokázala odtrhnúť od dvoch červených zazerajúcich okáľov, ktoré sa na ňu upierali.
Asi len ťažko v ňom opäť uvidí muža, ktorého miluje... Takže predsalen nie si až tak temná ako ja - znenazdajky mu napadlo.
Potom prízrak prehovoril.
Jeho hlas akoby spôsobil úder, pod ktorým sa Katrin konečne prestala brániť nevyhnutnému. Leontínovi sa však aj naďalej zdalo, že by hádam aj spadla, ak by ju nedržali, ale zároveň zamrzla v nehybnosti. Jej vydesený pohľad sledoval sinavo modrasté pery.
"Je koniec," rozprával hlasom podivne znásobeným, akoby sa sotva predieral cez úzke zrkadlo s nesmiernou hĺbkou.
Katrin mlčala. Jej pokožka nadobúdala podobne sinavý nádych lesknúci sa v mihote sviečok po studenom pote.
"... Prepusti ma...," znova ho začuli.
Jeho bytosť z ich pohľadu tvorila len hlava a kúsok šije s tetovaním, ktorým prešla náhla karmínová žiara strácajúca sa až pri korienkoch vlasov.
Pootvorila ústa, no zatiaľ nevydala ani hláska. Aj vo svojej očividnej hrôze však pokrútila hlavou.
Obrazce na jeho šiji nakrátko zahoreli.
Jeho hnev... Edmundov hnev... - uvedomil si Leontín - Pulzuje ním.
"... Nechcem viac tvoju krv!" - nenávistne ju prebodával pichľavými očami. "Nechcel som ju ani vtedy..."
"Ale prečo?" nakoniec len pípla.
"Otrávila si ma nudou... bola si taká bežná... opusti ma konečne...!"
Krútila hlavou, skoro neprítomne, neschopná prijať ich koniec.
"Teraz som už iná," hlesla.
Krk mu zahorel v ďalšom prívale nestráviteľného hnevu.
"Si stále rovnaká!" zasipel po nej ako had.
Leontín pozoroval ako sa jej výraz mení. Smrteľný úľak ustupoval. Doslova sa jej vyhládzal na tvári.
Až teraz sa tiež zamračila.
Vtedy si uvedomil, že už ju netreba pridŕžať. Jej ruka sa uvoľnila. Stála isto.
"A kým som ťa otrávila ... nudou... Dovtedy si ma miloval?" rozochvene sa spýtala.
"Niekedy!... no už dlho nie... nemenila si sa."
"Som iná!" zopakovala.
Neušlo im, že prehovorila o niečo pevnejšie.
"Stále si len krehká kvetinka...," rozprával ako nemilujúci, všetci jeho nelásku vnímali, "... ešte stále žiješ medzi svojimi rastlinami... och, ako som tie tvoje hlúpe kvety nenávidel..."
Ruky zrazu pozvoľna pritiahla k telu a nechala ich voľne spustené.
Zazerajúc po ňom mierne zdvihla tvár.
"Takže ty nenávidíš kvety?" chladne sa spýtala.
...
**********
Lujza našla inhalátor v poličke pod umývadlom. Schmatla ho a s mobilom pri uchu obrátila pozornosť k spálni.
Keď zbadala ako Damián vyvrátil oči, zmocnilo sa jej obrovské, ba priam nevýslovné zúfalstvo. Vedela, že inhalátor jej už k ničomu nebude. A možno bol k ničomu od začiatku, ale musela predsa ešte niečo, okrem volania záchranky, robiť! Nejako konať!
"Ponáhľajte sa!" skríkla na operátora na druhej strane. "Práve skolaboval!"
Vbehla za ním do spálne...

**********
... Ostala až podozrivo pokojná.
Ruky pri tele, tenké biele prsty skrčené.
Musela už pochopiť neodškriepiteľné. Raz jej to muselo dôjsť...
Hľadela do sivej tváre, ktorá ju nenávistne sledovala a náhle nechápala, ako tie mohla tie modrasté pery kedysi bozkávať, keď...
... Nenávidí kvety...
Prvýkrát si uvedomila, že to on sám... nie žiadna nadprirodzená zlovestná sila, čo so sebou priniesol... ale on sám zničil jej milovanú zimnú záhradu!
A v jej vnútri sa znenazdajky vynárali aj ostatné pravdy, ktoré dosiaľ nevidela.
... Nechcel moju krv...
... Už vtedy ma chcel opustiť...
... Nemiloval ma...
... Len to predstieral. Pretože som mu zachránila život...
... Nenávidí moju podstatu...
...
... Nenávidí kvety!...
...
"Ako si želáš, Edmund!" pevne prehovorila, strašidelne stoická a nehybná. "Rozchádzam sa s tebou! Medzi nami je definitívny koniec!"
Leontín zachytil ako Viktória vedľa neho vydýchla úľavou.
Prízrak sa v ich svete naposledy nadýchol a s jeho posledným nádychom sa jeho mŕtve oči zatvorili - zakryli ich atramentovo čierne viečka.
Madam Crn sa konečne ozvala.
"Odíď a už sa nevracaj!" prehovorila prekvapivo ostro.
Tvár polnočného preludu sa rozprášila na popol. Časť z neho popadala na povrch stola pred zrkadlom. Zvyšok ostal v jeho hlbinách.
Divoko roztancované sviece sa v okamihu ustálili. Tiene znehybneli.
Nastalo ticho.
Čierne závesy sa vzduli pod náporom vetra, ktorý sa niesol nad Údolím, ohlasujúc blížiacu sa búrku.

**********
... Damián vytreštil oči na ventilátor a zhlboka sa nadýchol. Začul podivný chraptivý zvuk, keď lapal po vzduchu, ktorým sa mu opäť zapĺňali prázdne ubolené pľúca.
Život, ktorý sa do neho prinavrátil znenazdajky a úderne, akoby na neho ktosi pustil kovadlinu plnú chladivého kyslíka, mu spôsobil šok, pod náporom ktorého sa chvatne vymrštil do sedu.
Vzápätí bol schmatnutý a pritlačený o čosi hebké a levanduľové. Lujzin fialový kaftan.
Splašené srdce mu vyskočilo až do hrdla, no ruky jej automaticky položil na chrbát a nahlas a vystrašene dýchal.
"Vďakabohu..." - počul ju stále dokola s úľavou opakovať. "Vďakabohu... vďakabohu..."
Vytiahol sa trocha vyššie a zotrvávajúc v pevnom objatí si bradu oprel o jej rameno.
Pocítil jej ruku hladiacu mu zátylok.
Zatiaľ nebol schopný uvažovať. Hlava mu trešťala. Sústredil sa iba na rozrušené dýchanie.
Lujza ho pevne stískala.
Vedela, že druhýkrát by to už skrátka neuniesla.
Druhýkrát by smrť blízkeho neprekonala.
"Vďakabohu," naposledy hlesla.
**********
Do nočnej oblohy sa vznášali kúdole dymu.
Stáli s Viktóriou vedľa seba ako obarení - meravo si ju držal okolo ramien - a sledovali rozširujúce sa peklo pred sebou.
Kdesi v diaľke sa už ozývali blížiace sa požiarne húkačky.
Vzduch bol dosiaľ chladný a príjemne vlhký po krátkej, no intenzívnej búrke podvečer - avšak teraz ho prerážalo sálajúce horko.
Navliekli na seba veľké pohodlné svetre a vybrali sa na pomalú polnočnú prechádzku s Tarasom. Spať sa im totiž veľmi nedalo, predovšetkým po telefonáte od Damiána, ktorý volal z nemocnice, aby objasnil, prečo ho ráno nebude čakať pri plote. Leontín nemal síl priznať mu dôvod jeho kolabsu. Zasial by do veselého Damiána večný strach, čo by si v živote neodpustil.
No a z ničoho nič skončili v hlúčiku susedov z celej ulice, postávajúcich pred Katrininým domčekom, ktorý... horel do tla. A Taras sa krčil pod stromom neďaleko.
Navlhnutá drevená strecha ešte odolávala, ale dom už aj tak stratil svoju šancu. Už dávno sa stal neobývateľný.
"Potrebovala som tak trochu upratať," za chrbtom sa im ozval záhadný šepot.
Obaja sa strhli a chvatne obrátili.
Katrin sa chúlila zabalená v deke. V očiach jej planul oheň odrážajúci sa z jej príbytku, na perách jej zasa pohrával malý úsmev. Rozhodne už neboli prísne zovreté.
Ohúrene na ňu hľadeli, neschopní slova.
"Keď o mňa niekto nestojí, naše putá sú odsúdené na zánik," opäť zašepkala. "V meste mám záložný byt. Ďaleko od Údolia. Ďaleko od neho. Myslíte, že by som si mala ponechať aspoň jeho motorku? Chápete, do nového mestského života."
Leontín trhane prikývol, Viktória mlčky pokrútila hlavou.
"Zoberiem si ju," povedala, jej úsmev sa rozšíril. "Rozoberiem ju a predám na súčiastky."
Obrátila sa a zmizla medzi zvedavcami.
Šokovane na seba pozreli.
Viktória ho chytila za ruku a vyviedla ho zo zväčšujúceho sa davu.
Kráčali k Tarasovi vyčkávajúcemu pod stromom.
V jedinom okamihu však prudko zastala a otočila sa k nemu.
"Ľúbim ťa," náhle z nej spontánne vyletelo. "Ale ak sa so mnou niekedy budeš chcieť rozísť, prosím ťa, urob to ešte v tomto živote!"
Leontín sprvu mlčal a zarazene ju sledoval.
Hrejivosť, čo sa mu rozlievala v hrudi, vôbec nesúvisela s požiarom, ktorý im vytváral absolútne neromantickú kulisu. Došlo mu totiž, že mu ľúbim ťa povedala prvýkrát.
Nie že by nevedeli, že sa milujú. Od prvého okamihu, od jeho nemotorného vyšplhania sa na balkón pod zimnou oblohou, si lásku zrozumiteľne čítali v pohľadoch, v každom dotyku, čo bol opatrný, akoby boli bytosti z kryštálu, v každom geste... slová sa v ich prípade videli zbytočné.
A predsa bolo milé počuť to.
Usmial sa, mäkko a akoby dôverne.
"Tiež ťa ľúbim," šepol.
Viktória pochopila, čo sa medzi nimi práve udialo. Po tvári sa jej rozlial veľký úsmev.
Postavila sa na špičky. Ruky mu ovinula okolo šije.
Ich pery sa spojili vo chvíli, keď pred domom zaparkovalo požiarne auto rozháňajúc zmätených obyvateľov Údolia Krvavých Ruží.
Nastával chaos.
Leontín a Viktória však mali zhodný pocit, že nastáva ich ďalšie blažené obdobie a všetko je presne tak, ako má byť.





KONIEC

Ďakujem za prečítanie :). Nedokázala som si odpustiť "prihrať" konečne nejakú sviežu aférku aj nášmu veselému Damiánovi:). Vlastne celý čas mi išlo len o to :D... Edmund mi prišiel na myseľ ako doplnok k Damiánovmu úletu :D.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 21. července 2016 v 8:52 | Reagovat

Ach moja keď mi došlo aký úmysel máš s Damianom až mi prišlo nedobre...si vravím nechá ho zomrieť to snáď nie ...veselého damiana a jedineho leontinho priatela necháš umrieť

na druhej strane si ma potesila, že si mu dopriala romanik ale neviem prečo ta Lujza sa mi k nemu nejako nehodi :D....ale uvidime mas v plane to dalej rozvijat? :) ci naozaj ostavame pritom ulete?...lujza sa zlakne toho co sa stalo a da ruky prec?... jaj ....tolko myslienok si mi dala do hlavy....už teraz sa neviem dočkať pokračovania....:) pocas citania som nasla par preklepov...ale mozno tu uz na blogu nemas ale len v tej word-ovej verzii

Každopádne milujem túto sériu :)

2 Polly Polly | Web | 21. července 2016 v 13:18 | Reagovat

[1]: nooo... uvazovala som, ze to este s Lujzou budem nejako natahovat a potom sa rozhodnem xD ...
preklepy si postupne opravujem...vsetko bolo prepisovanie narychlo :D
Damian je zlaticko, toho zatial nemienim odstranit xD

3 StandyB StandyB | 21. července 2016 v 14:58 | Reagovat

och boze ...zatial!! xD to ani zo zartu!!!

4 Lenka Lenka | 28. července 2016 v 19:44 | Reagovat

Aj ja som si Damiána obľúbila a pri tejto časti mi nebolo všetko jedno :)
O tej fytopatológii som vôbec nevedela, že niečo také existuje... Som sa niečo nové dozvedela :)
Veľmi vydarená séria, ale to sa dalo čakať - nikdy nesklameš ;)

5 Polly Polly | 28. července 2016 v 21:04 | Reagovat

[4]: dalujem :-) :-)...ani ja som nevedela, kym mi to nevysvetlila kamaratka kvetinarka....hned som si vravela, ze take povolanie musim niekde vyuzit:D

6 Lennie Lennie | 3. prosince 2017 v 1:38 | Reagovat

Ty kokso, ma akože dobré stavy chytali pri tejto kapitole! To mi už nerob!!! :P a ešte keď cestujem v autobuse a pri tom majlepšom/najhoršom tu začnú všetci zborovo vrieskať, lebo zbadajú, že nám dnes, zatiaĺ čo sme boli preč,napadol sneh :D (ale to len pomimo).
Už v predchadzajúcej časti som chcela ospievať Damiana a "poprosiť" o niečo viac z jeho života, lebo proste och! Nemôžem z neho 😍. A teraz mi spravíš šok, že sa skoro pototo?! Ale dobre to skončilo, hoci moje stresy boli maximálne! Aa dúfam, že ho budem mať ešte viac, hoci aj s Lujzou, haha, aspoň niečo okrem tej kávy :D
A Leo, tlieskam, vlastne celej tejto časti. Aj keď ja taaak nechcem, aby bol s Viki, hoci sa dopĺňajú a všetko, ale niečo mi na nej skrátka nehrá, nemôžem si pomôcť.
Dúfam, že je to všetko, čo som chcela, lebo v hlave som mala toho počas čítania mrte veľa :D :D
A ešte stale cedtujem a mám už len 10% baterky :/

7 Polly Polly | Web | 3. prosince 2017 v 12:22 | Reagovat

[5]: :D jaj, prepáč za stresy :D .... no áno - Damián a Lujza - to bude hotová smršť :D. Ale tak, oni dvaja sa k sebe proste hodia!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama