poviedka: séria ČIERNY LEO V.: Edmundov Hnev (*2)

13. července 2016 v 11:55 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Leontín sa ponáhľal domov. Bol premočený do nitky. Do klobúka, ktorý mu teraz samozrejme vôbec nepomáhal, mu bubnoval lejak. Horúci deň sa cestou pokryl sivými oblakmi a zastihla ho riadna prietrž mračien. Dlane si uzimene držal schované pod pazuchami. Nad Údolím zahrmelo. Vbehol do svojej ulice a bez jediného pohľadu prešiel popri Katrininom dome a potom dome pána Viktorína. Prekročil pomyselnú hranicu medzi druhým a tretím domom, keď k nemu náhle cez prenikavý šum lejaku doľahol akýsi nezreteľný výkrik:
"Žu... žúúú...!"

Automaticky za výkrikom pootočil mokrú tvár. V záhrade zbadal asi desať ročné dieťa, možno dievča. Nebol si istý, ktoré z malých dvojčiat z domu to bolo, pretože sa topilo v priveľkom žltom pršiplášti.
"Žu... žu..." - znova sa mu zazdalo, že dážď skresluje dve hlásky tak, ako podvedome očakáva.
No keď zbadal aj bezvládnu kôpku pri detských nohách, zarazene zastal.
Dieťa sa zohlo a prstom štuchlo do nereagujúceho jorkšírskeho teriéra.
"Žužu, poď dnu!" skríklo po ňom.
Leontín s otvorenými ústami civel na psa.
Jorkšír v hustom lejaku len tak ležal, hlava zvrátená. Dieťa sa obrátilo k domu a zakričalo:
"Mamííí! Žužu len tak leží a nechce ísť domov!"
Na oblohe sa zablyslo, zatiahnutý deň rozpútal búrku.
Leontína obostrela sto ráz väčšia zima ako zo studeného lejaku. Vytreštené oči nedokázal odlepiť od mŕtveho psíka.
Z oblohy sa znova znieslo burácanie. Ak by zrazu nemal hlavu plnú obáv zaiste by ako dieťa počítal až do blesku, aby zistil ako ďaleko je jadro búrky.
Na nohavice mu prskol ďalší príval vody, nad hlavou však akoby zázračne ustal.
Chvatne sa otočil, práve vo chvíli, keď Viktória spúšťala nohu z jeho bicykla, držiac mu nad hlavou hlboký priesvitný dáždnik so vzorom vtáčej klietky.
Viktória, stále na sedadle bicykla, sa mu oprela o rameno, aby boli pod dáždnikom obaja.
"Leuško, prepáč mi ten bicykel" - zdola po ňom hodila pohľad, pod ktorým sa zavše roztápal.
Jorkšír ho neprestával trápiť, no snažil sa zmazať si starosť aspoň z tváre. Nebolo potrebné, aby ju zdieľali.
Stále sa mu však vynárali otázky.
Ako by mohol...?... Taký vetchý duch...
Myšlienky sa nateraz pokúsil celkom zapudiť.
"Ty môžeš všetko, Vikuška," až smiešne vážny podotkol. "Ale nezvykaj si kradnúť mi ho rovno pred nosom."
Zobral jej dáždnik a Viktória s úsmevom zostúpila a chytila riadidlá.
Vykročili spolu k nemu domov, k rozpálenému krbu a hrejivým dekám.
**********

Bezohľadu na fakt, ako sa mu do celej záležitosti nechcelo... dochádzalo mu, že úmrtia môžu mať s Edmundom jednoznačný súvis.
O čo môže ísť pochopil hneď na ďalší deň, keď na pravé poludnie kráčal po chodníku, horúce slnko sa mu opieralo o čierne tričko a bledú zadumanú tvár schovával za slnečnými okuliarmi. Mierne sa hrbil, ako vždy keď sa pohyboval v hlbokom zamyslení, v taške cez rameno schovával dve dobre zabalené zeleninové tortilly a o hruď si opieral ružový črepník s narcismi, ktorý držal v dlani.
Nechcelo sa mu obedovať samému. Bolo pôsobivé koľko činností, ktoré si vždy vychutnával v tichosti a osamení (jedlo, hľadanie nových kníh, venčenie Tarasa... a vôbec všetko!) sa mu zrazu žiadalo robiť v jej spoločnosti a pri rozhovore. Preto zatvoril antikvariát, kúpil obed a pobral sa za ňou, narcisy na neho po ceste len náhodne "žmurkli" z výkladu kvetinárstva.
A cestou si uvedomil Edmundovu sotva polapiteľnú podstatu.
Že nemusí byť slabý bez príčiny.
Že je možno slabý práve preto, že celú svoju energiu spotreboval na... ubližovanie. Žiadalo sa mu použiť čosi ako eufemizmus, aby mu z neho nebolo zle.
Leontína vlastná úvaha, navyše aj značne znepokojivá, natoľko pohltila, že si nakoniec ani nevšimol, že už kráča popri budove múzea, v ktorom pracuje Viktória.
Avšak čierny tieň, čo sa mu mihol pred očami, ho zo zadumania vytrhol a on ako na povel zastal.
Údolie Krvavých Ruží bolo dostatočne malé územie na to, aby mu neprišlo zvláštne, že mu skríži cestu práve v okamihu, kedy ju potrebuje. Zarazilo ho skôr opätovné uvedomenie si zmeny, ktorou to dievča od hlavy po päty prešlo.
Zarazene sledoval ako Katrin vyšla z obchodu pri múzeu a mierne zhrbená zamierila po chodníku. Chudé nohy v úzkych kožených nohaviciach robili dlhé rázne kroky, na tielku mala koženú vestu so strapcami, pery držala zovreté.
Zastala pri tmavomodrej Suzuki len zopár metrov od neho.
Leontínovi klesla sánka.
Spomínal si, že sa venovala jazdectvu. Občas ju pri venčení stretával v lese, keď brala svojho koňa na dlhé vychádzky. A to, že kone vymenila za motorku bol ďalší šok, ktorý mu nijako nezapadal do obrazu dievčensky krehkej Katrin - ako ju kedysi vnímal.
Dotkla sa helmy pripevnenej na motorke. Pripravoval sa na výpary a obrovský hluk, ktoré následne zaplnia ulicu.
No namiesto toho zastala s dlaňou zloženou na helme. A jej tvár sa obrátila priamo k nemu.
"V-Storm dl650," náhle len tak prehovorila, zvučným a chladným hlasom.
Leontín sa prebral z údivu a pohľadom zmätene skontroloval svoje blízke okolie. Na rozpálenom chodníku oproti sebe stáli len oni dvaja.
"Ty však naozaj nevyzeráš, že sa zaujímaš o motorky," opäť prehovorila. "Už roky ťa vídam preháňať sa na rovnakom starom bicykli."
Pozreli sa na seba a vzájomne sa zrkadlili vo svojich, takmer rovnakých, pilotkách. Po chvíli si ich so skoro identickým pohybom stiahli dole.
Nerád si priznával, že ho najviac rozlaďuje ako sa vôkol nej vznáša aura temna, že ju sprevádza dotyk smrti. Závoj večnej tmy.
Rovnaký ako obostiera jeho.
"Tak o čo ti ide?" chladne sa spýtala. "Čo chvíľa začnem mať pocit, že sú všade, kam sa pozriem, tie tvoje šialené pozorujúce oči!"
Neodpovedal hneď. Sprvu k nej vykročil. Sledovala ho s chmárou vo výraze, o ktorej pochyboval, že niekedy mizne a trpezlivo čakala, kým pri nej zastane.
"Je mi ľúto, ak som ťa vydesil," prehovoril.
"Ty ma nemáš čím vydesiť, Leontín" - jej tón prezrádzal urážku, voči ktorej ostal ľahostajný.
"Rád by som sa s tebou porozprával," začal.
"O čom? O tom aké kvety priniesť tej malej blondíne, s ktorou sa ťaháš?" - pohodila bradou k jeho narcisom. "Narcisy sú sebecké kvety, obvykle nerastú medzi ostatnými rastlinami. Čo jej teda nimi chceš povedať?"
Sprvu iba prekvapene zdvihol obočie. Potom si znova spomenul, že jej povolanie nejako súvisí s kvetmi. Radšej sporný črepník urýchlene položil na chodník a zasa sa vystrel. On bol vysoký a štíhly, ona nižšia a štíhla, obaja v čiernom. Pozorovateľovi sa mohlo zdať, že sa k sebe vo svojej bizarnosti dokonale hodia. Nezdravo bledí a na oko búriaci sa konvenciám, hoci boli iba ... neovládateľne zvláštni.
"O kvety nejde..."
"Vlastne ani to som si skutočne nemyslela."
"Vždy hovoríš slová, ktoré ani nemyslíš vážne?" neodpustil si.
Konečne zmĺkla a iba na neho bezvýrazne pozrela.
Netušil, čo si počať. Mnohokrát sa ľuďom snažil nedobrovoľne vysvetliť, kým je. skúsil mnoho spôsobov ako na to. Žiaden sa neosvedčil.
Teraz teda vsadil na priamočiarosť, pretože tušil, že Katrin mu nedá priestor na zdržovanie úvodnými slovami. Radšej rečnila ona. A dosť z cesty...
A tiež tušil, že aj tento spôsob nebude správny.
"Vídam duchov," v podstate len šepol.
V mysli sa živo videl - je vážny a tára bludy - proste blázon, na ktorého ešte aj pečie slnko.
Jej výraz sa však najprv nemenil. Len jej dymovo orámované oči vystupujúce z chudej tváre celkom zastali, upriamili sa do jeho očí.
"Gratulujem," nakoniec len sucho podotkla.
"Nevymýšľam si," uistil ju.
Keď sa počul, sám si neveril.
"Zaiste nie," iróniu v jej hlase mohol doslova krájať na kocky. "Ďakujem, že si sa mi zveril. Dovidenia. Zmenil si mi pohľad na život."
Stiahla helmu.
"Navštívil ma Edmund!" rýchlo dodal.
Na okamih zastala a fľochla po ňom.
Konečne sa v nej niečo výrazne pohlo. Jej oči boli totiž zrazu plné hnevu a mrazivého varovania.
Takže už som to prestrelil - pomyslel si a ďalej mu už bolo všetko jedno.
"Žiada odo mňa jednu veľmi nepríjemnú vec," pokračoval.
"A to...?!" jej hlas doslova preťal horúci vzduch, nehybné oči ho prebodávali ako ihelníček.
Vyschlo mu v ústach.
Jej ´A to...?!´ bolo vyslovené s tónom, ktorý sa dal poľahky interpretovať ako - ´Dobre si rozmysli, čo mi teraz odpovieš!´
"Chce, aby som sa s tebou za neho... nuž...," predsalen ho dostala do úzkych, keď na neho civela ako šelma pred útokom. "Skrátka... bol by rád, keby si prijala, že sa s tebou chcel... a stále chce...," hlas mu klesol o oktávu nižšie, "... rozísť."
Nastalo ticho.
Helma jej ostala pri tele. Kostnaté ramená držala privysoko. Ich pohľady ponechala spojené - rozhodol sa však neuhnúť.
Uvažoval, či to má zopakovať.
Otvoril ústa práve vo chvíli, keď Katrinino mĺkve varovanie vyrazilo na povrch a ruka s helmou sa jej nečakane vymrštila do vzduchu.
Mierne zahol chrbát. Len vďaka rýchlej reakcii ho helma nezasiahla do čeľuste a o milimeter ho minula.
"Ešte raz spomenieš Edmundove meno a skončíš pod kolesami jeho motorky, kapišto?!"
Niežeby kričala. Jej hlas bol vyšší, no ostal pevný.
"Pod jeho motorkou?" - zaspätkoval. "Katrin, o to práve ide. Musíš mu dovoliť rozísť sa s tebou, zbaviť sa vašich pút a nedržať sa ho."
Prebehla spoza Suzuki, zlostná a znervózňujúco vrtká a náhle pocítil ako mu jej ruky prekvapivo silno vrazili do hrude. Opäť bol nútený zacúvať.
"Neviem, prečo to robíš Leontín, ale staraj sa, dopekla, o svoju neduživú existenciu, nie o moju!"
Znova do neho vsotila.
"Nechcem sa starať...!" vyrazil zo seba. "Lenže on...!"
Rozbehla sa.
"Čo si zač, ty čudák?! Teraz vďaka tebe smútim viac! Robí ťa to šťastným?!"
Opäť sa na ňom ocitli jej dlane. Všetko sa pretočilo a pred očami sa mu objavilo čisté, blankytne modré nebo. Potkol sa o obrubník a zletel na zem. Z polovice sa zložil na chrbát a na lakte, ale okamžite sa aspoň posadil.
Očakával, že nová drsná Katrin jazdiaca na motorke zosnulého milenca si do neho za jeho urážku dobre kopne, takže sa potreboval okamžite znova vyškriabať na nohy...
**********

Viktória mala svoju prácu v Múzeu Dobového Nábytku a Dekorácií rada. Pôsobenie v múzeu užšie zameranému len na určitú oblasť histórie bola pre ňu vítaná zmena. Dostala príjemnú kanceláriu, ktorú si obľúbila rovnako ako celú budovu. Síce bola menšia, ale lichotili jej steny s bledým dreveným obkladom, stôl bol zasa z tmavého dreva a po predchodcovi, ktorý tu dožil do dôchodku, jej ostal popraskaný drevený odkladač na perá a spinky a tmavá polica s okienkami na poštu a správy, kovové vedro namiesto smetného koša, dokonca aj zarámovaný motivačný citát od Shakespeara: ´Práca hojí duševné bôle´. Okrem vyžiadanej stoličky na kolieskach nezmenila nič. Keď pracovala na počítači, oceňovala aj okno po ľavej strane. Stačilo len pootočiť hlavu a ohrievalo ju slnko, alebo mohla pozorovať ľudí prechádzajúcich po chodníku.
Preto zachytila aj Katrinin hlas. V horúčave mala okno pootvorené a rozruch ju vyrušil z písania správy o dubovom sekretáry, ktorý skúmala a kategorizovala.
Prisunula si stoličku až celkom k parapetu a naklonila sa.
V tej chvíli zbadala zlostnú ženu v strapcovej veste ako od seba odsáca Leontína.
Viktória sa prudko postavila, až jej stolička ufujazdila ku koncu stola.
Len krátky pohľad a zopár zachytených viet jej stačilo, aby ženu zaradila. Musí byť adresátom správy, čo mu priniesol ranný prízrak, o ktorom s ňou odvtedy nehovoril.
Zbadala ako Leontín dopadol na zem a rýchlo sa zviechal.
"Nikto mi nebude útočiť na Leuška!" precedila medzi zuby smerom do okna a bez rozmyslu sa zvrtla k dverám.
Vyletela z kancelárie, prebehla chodbou a utekala dole po schodoch a potom rovno k východu z múzea. Rukami netrpezlivo rozrazila dvojité dvere a rozbehla sa priamo k nej, práve keď sa Leontín postavil zo zeme...
**********

Katrin mu náhle zmizla z dohľadu.
Dezorientovane vytreštil oči pred seba, kde len pred sekundou stála, až kým mu vzápätí nedošlo, že jej zmiznutiu predchádzal blonďavý víchor v bielych šatách, čo do nej z boku vrazil.
Zvrtol sa doľava.
Katrin spätkovala ako on pred chvíľou.
A pred ňou stála napajedená Viktória.
"Nechaj ho na pokoji, počuješ?!" skríkla po nej.
Katrin samozrejme neposlúchla. Situácia sa tak razom stala šialenejšou. Obe vyštartovali oproti sebe a typicky dievčensky sa do seba zakliesnili rukami. Nikdy nechápal, čo chcú vlastne dievčatá nezmyselným pretláčaním dosiahnuť, ale ani teraz nečakal, aby to zistil. Rozbehol sa k nim. Kým sa k nim dostal, Viktória ju nakoniec predsalen zhodila na zem.
Spravila k nej zo dva odhodlané kroky, zatiaľ čo Katrin v sekunde stála a Leontín ju zozadu bez slova schmatol, zdvihol ju a čo najďalej s ňou cúval. Katrin sa so zlostným výrazom vybrala za nimi, zatiaľ čo Viktória sa mu snažila vymaniť z náručia.
"Tulipánik, prijmi odkaz, čo sa ti Edy snaží poslať, inak sa ani jeden z vás nedočká pokoja!" skríkla vrtiaca sa Viktória.
Leontín si všimol ako Katrin ohromene zastala. V jedinom okamihu sa ustálila, akoby zapustila korene a sama hľadela na prízrak, ktorý ho mátal v antikvariáte.
Leontín sa teda tiež odvážil zastaviť. Ani Viktória sa už nevrtela. Čierne lodičky, v ktorých sa za neho neváhala pobiť, dopadli na chodník, no pre istotu ju od chrbta stále držal.
"Čuduješ sa ako poznám vaše vzájomné prezývky?" prehovorila už nižším hlasom, no z vypätia rozrušene dýchala. "Počula som jeho najtajnejšie myšlienky. Nedokázal skryť jed, ktorý v ňom k žene, ktorú kedysi volal Tulipánik, nakoniec vytryskol a otrávil ich vzťah."
Katrinine vytreštené sivé oči prebehli z Viktórie na Leontína. Potom zase z neho na ňu.
Na okamžik, ktorý odznel ako jediná dažďová kvapka na hladine jazera, jej v udivenej tvári zbadal svetlovlásku s osobnosťou plnou farieb. Výraz jej zmäkol, oči stratili hnev i chlad, pery neostali prísne spojené.
Potom sa však všetko vrátilo.
Zamračila sa a ráznym krokom prešla k motorke. Pozorovali ju ako na ňu vysadla a nasadila si helmu. Zúrivo ju nakopla a vyrazila na vozovku.
Zmizla a ostal po nej len rozvlnený vzduch v prehnane sparnom dni.
Spustil z Viktórie ruky a ona sa k nemu okamžite otočila.
"Máš ju spracovanú, zlato" - spokojná so sebou sa usmiala a odfúkla si svetlý prameň uvoľnený z vysokého uzla. "A nemusíš mi ďakovať."
Leontín iba podivne zahabkal po vzduchu a kŕčovito sa pousmial.
Jeho pohľad prezrádzal hlboko prežitý stres.
**********

"Už si to počul...?" - doľahol k nemu slabý ženský hlas.
Leontín prerušil svoju cestu do práce, zastavil bicykel a obzrel sa za hlasom.
Keď mu došlo, že stojí pri štvrtom dome v ulici, okamžite znervóznel. Katrinin dom, dom pána Viktorína, dom v ktorom pošiel jorkšír... čo sa stalo u Rii?!
"Babička ráno zomrela."
Leontín ďalšiu chvíľu hľadal nositeľa hlasu, až kým ju nezbadal sedieť len tak na trávniku, ruky si voľne opierala o pokrčené kolená, medzi prstami zapálenú cigaretu, ramená mala zvesené. Uprel na ňu pochmúrny pohľad a mlčal.
Vzhľadom na pomery v Údolí otázka - Už si to počul? - vôbec nebola prehnaná. Ja pred ich domom musela pred krátkym časom stáť sanitka a odvtedy sa zvesti o nešťastí šírili a stále šíria rýchlosťou svetla.
Ria asi skrátka iba cítila potrebu zveriť sa, pretože aj napriek faktu, že nepodkladal otázky, mu stroho, bez života, vysvetlila:
"Cestou do kúpeľne spadla. Udrela si hlavu."
Kŕčovito zovrel riadidlá.
"Máte nejaké domáce zviera?" podivne sa spýtal.
Blondínka sa až teraz prebrala zo svojej letargie a zmätene k nemu zdvihla tvár. Iba pokrútila hlavou.
Leontín odpoveď čakal.
V jedinom okamihu pochopil jeho zvrátenú logiku. A tiež výber "obetí". Z každého domu postupne odstraňoval najslabšieho jedinca, pretože len na nich si trúfal. A najslabší sú vetchí starí ľudia a krotké zvieratá. Obetoval svoje bytie kliatbam, ktoré uvalil zatiaľ na tri domy. Leontín chápal, že týmto tempom sa čoskoro už vôbec nezhmotní, dokonca sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyparí ako dym, lenže čo dovtedy ešte stihne?! - zovrelo mu hrdlo.
Zazrel po dome.
Tak veľmi sa túžil odpútať sa od Katrininho miesta, Katrininej ulice, Údolia a nechať sa unášať... kamkoľvek, kam nezaťažené prízraky dosiahnu - ich ďalší svet mu zatiaľ nebolo dopriate spoznať... že riskoval aj zánik svojho zhmotňujúceho sa "ja".
V jednom z okien sa zrkadlila hlava.
Jeho potetovaný krk a nevraživé oči žiarili z odlesku skla vytvárajúc dojem horiacich prasklín. Uprene Leontína pozoroval.
"Úprimnú sústrasť," zamumlal smerom k domu a vysadol na bicykel.
Bez obzerania vyrazil vpred.
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 16. července 2016 v 19:48 | Reagovat

Edmund jeden zvrátený!!!....vrrrr

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama