poviedka: séria ČIERNY LEO III.: Vília Záležitosť (časť 2/3)

22. června 2015 v 7:26 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Niektoré veci sa nikdy nezmenia. S tým sa s nevôľou musel zmieriť. Anastázia z tohto domu nikdy tak celkom neodíde - uvedomil si, keď si vyšúchal vlasy uterákom, čo mu Sára priniesla a hľadel pri tom na vysoké kyvadlové hodiny. Ostali po nej.
Vrátil jej uterák, evidentne neprítomný a Sára mu zatúžila vidieť do hlavy. Jeho časté zamyslenia ju napĺňali túžbou spoznať jeho myšlienkové pochody.

V ňom sa zatiaľ prehlboval pocit rozpoltenia - závan smrti, ktorý sa ho dotkol rukou jeho mŕtvej milenky mu zježil vlasy na zátylku a následný pohľad na Sáru ho zohrial blaženým rozrušením.
"Priniesol som ti darček" - trocha rozpačito si odkašľal a podával jej balík, ktorý vytiahol z pršiplášťa.
Ani nevedel, prečo ho zabalil.
Sára ho s decentným pokývaním prijala a mučivo dlho v mĺkvu popretkávanom šumom dažďa odbaľovala.
Odhalila krásnu obálku tvorenú výjavom historickej tapisérie.
"Dáma s jednorožcom od Chevalierovej," pousmiala sa. "Ďakujem."
"Páčilo sa mi slovo - dáma - v názve," priznal a pohľadom prešiel jej šaty s guľatým výstrihom, ktoré vlastne nič neodhaľovali, hoci boli nadmieru ženské. "Tiež na mňa pôsobíš... ako dáma."
Netušil, či bolo vhodné uviesť sa hneď komplimentom, ale jej oči a rýchly pohyb, ktorým si zamatové vlasy zastrčila za ucho prezradili, že ju lichôtka potešila.
"Poď do obývačky. Radšej večeriam v uvoľnenejšej atmosfére, takže som všetko pripravila tam. Ak nevadí, Tarasa necháme v hale. Pripravila som mu deku a misku s vodou."
Aká je pozorná! - zrazu sa v duchu rozplýval ako malý chlapec, sledujúc ako sa Sára otáča k dverám.
"Ostaň!" - ukázal prstom na deku pri dverách, kam sa pes presunul a spokojne sa vyvalil.
Vošiel za ňou do obývačky.
Sára knihu odložila do preplnenej knižnice, ale dala si záležať, aby veľkostne presne zapadla medzi knihy pred ňou a za ňou.
Esteticky založená detailistka! - sníval o nej ďalej.
Ovial ho pocit domáckeho tepla a vôňa čokolády. Tlmené svetlá, zazelenalé rastliny v oknách a tmavé drevo na stene obývačku uzatváralo pred nečasom vonku, ktorý sa okamžite stal iba príjemnou kulisou.
"Sadni si a buď ako doma," s úsmevom ho vyzvala.
Zmocnila sa ho nenútenosť, s ktorou sa posadil na hnedú pohovku a držala sa ho celých päť sekúnd... kým si Sára nesadla do dobre známeho ušiaka, ktorý však bol prečalúnený do vzorovej staroružovej látky. A kým nepochopil, prečo mal Taras ostať v hale.
Miestnosťou sa rozľahlo desivé škriekanie, akoby nejaký zákerný čertík pootvoril pekelnú bránu. Obaja pri ňom nadskočili a spozorneli. Zvuky sprvu pripomínali čosi medzi detským plačom a chraptivým jačaním, ale Sáru rozhodili iba na okamih, zatiaľ čo on ostal sedieť ako prikovaný.
"Cocco, Locco, ste v poriadku?" s obavami v hlase sa pýtala a vstala.
Až vtedy na koberci zočil dva prikrčené tvory a došlo mu, čo sa deje. Razom sa uvoľnil z kŕču a len otrávene prevrátil očami. To, že z neho zvieratá chytali panický strach bola pre neho bežná záležitosť, takže ho v konečnom dôsledku neprekvapili ani jej mačky.
Naježený Devon Rex - mierne naryšavelá mačka s malou netopierou hlavou - od neho ostražito cúvala a za ňou sa plazila rovnako vykoľajená strakatá pouličná zmeska so zlatými očami, ktoré Sáre pripomínali jeho vlastné oči.
"Nehnevaj sa, správajú sa otrasne, ale obvykle neútočia," - priskočila k syčiacim mačkám a schmatla ich pod bruchami. "Nechápem, čo ich vystrašilo..."
Vďačne sa jej nechali pritlačiť k hrudi.
"Pravdepodobne ja," mrzuto zvdychol.
"Ty?!"
"Zvieratá sa ma boja," podotkol a čosi v ňom ho skrátka prinútilo dodať. "Nie som zlý človek! Len ich proste... znepokojujem."
"Ale Taras..."
"To je dlhý príbeh."
"A-ha," iba zo seba zmätene dodala, neschopná reagovať kvetnatejšie. "Ja... zatvorím ich do kuchyne."
Mačky sa už začínali vykrúcať. Ich diabolské oči sa však stále upierali na flegmaticky sa tváriaceho mládenca na pohovke. Musela uznať, že niečo na jeho charizme bolo skutočne odlišné. Sedel v teplými odtieňmi rozohriatej obývačke ako odkiaľsi vyňatý temný bod výrazne vystupujúci z priestoru.
Cocco a Locco sa kmásali, takže od Leontína odtrhla oči a vybehla z obývačky.
A to si myslela, že jedinou hrozbou bude jeho boxer! - prešlo jej hlavou. Po ceste cez halu, keď driemajúci pes sotva pootvoril jedno oko, jej zacukalo kútikmi úst - Pekná dvojka. Kto tu koho musí krotiť?!
Leontín osamel. Spojil si dlane a zastretým pohľadom hľadel na stôl, kde na podnose stála limonáda a chrumkavé toasty s miskou orechovej pasty. Pripravené už boli aj lákavé zapečené banány poliate čokoládou posypanou orechmi. Rezignovane si navrával, že to tu môže rovno zabaliť. Vydesil jej sprosté mačky a takýchto mužov ženy rovno odpíšu! Keď sa vráti a stále sa bude tváriť neurčito, čo aj bude, tak sa nejako vyhovorí a zmizne.
"Ak máš alergiu na orechy máme veľký problém. Babka mi ich poslala tony, takže sa ich snažím použiť všade."
Jej hlas ho vytrhol z pochmúrnych úvah. Ani si nevšimol ako prešla okolo neho. Zostala po nej len sladká vôňa. Dosadla na pohovku k nemu.
Prekvapene zažmurkal. Jej tón nenaznačoval, že by ho nepriamo vyhadzovala. Potešene sa usmievala. Večera mohla začať.
"Vyzerá to výborne," vysúkal zo seba. "Najradšej by som začal dezertom."
"Ty rebel! Pokojne môžeš. Ale najprv ti tiež dám darček. Nie je však odo mňa."
Nerozumel, tak len spýtavo zdvihol obočie.
"Našla som v dome zopár vecí po bývalej majiteľke," celkom nečakane začala.
Zle počul?... Bože, dúfam, že som zle počul!
"Prosím?" vydýchol.
Na sekundu sa zacítil ako v zlom sne. Niečo sa stalo?! ... Prečo sa zrazu rozprávajú o Anastázii?!
Kým sa spamätal natiahla sa k stolíku s lampou a na doske pred ním sa zrazu objavila starožitne pôsobiaca v koži viazaná kniha a zopár farebných kameňov zabrúsených do kruhu s otvorom.
"Vieš... mám pocit, že toto...," zdvihla knihu a podávala mu ju, "malo asi patriť tebe."
Váhavo ju prijal. Jeho náhle nekonečne vážny výraz vlastne neprezrádzal nič, no ruky akoby knihu sprvu nechceli zobrať.
Poťažkal ju. Pôsobila cenne. V koži vyrytý titul bol po latinsky, jej pôvod bude musieť rozlúsknuť. Obývačka, tmavá a ošľahaná lejakom, ho zakvačila šerom nejasného preludu čohosi ťaživého, čo na neho v knihe čaká.
Otvoril ju.
Na prvej strane bolo rukou písané venovanie:

"Nemôžeš ju predať v antikvariáte. Nedávaj ju zberateľovi. Zničila som ju venovaním. Navždy ostane pri tebe. Možno s kúskom mňa.
Anastázia."

Zovrelo mu hrdlo. Nemusel ju ani len vidieť. Nejasnú a popolavú.
Anastázia sedela na pohovke medzi nimi a smiala sa ako sa naivne domnieval, že ho Sára pozvala k sebe preto, že má o neho záujem.
Sťažka prehltol a zatvoril knihu. Zmocnilo sa ho sklamanie, keď si uvedomil, prečo tu vôbec je.
"V rohoch niektorých miestností ostali tieto kamene" - Sára ukázala na pestré a priezračné kúsky. "Predpokladám, že oboje patrilo jej."
Leontín nakoniec neochotne prehovoril, no slová sa mu ledva drali z úst.
"Deravé kamene."
"Ako prosím?"
"Deravé kamene," ticho zopakoval, oči meravo otočené k nim. "Slúžia na ochranu domova."
Sára mala zrazu neodbytný pocit, že mu ubližuje. Nepáčilo sa jej, že ho zraňuje, hoci netušila, prečo by mala. Lenže už s tým začala, takže sa nemohla tváriť, že predmety neexistujú.
"Keďže som sa domnievala, že kniha mala byť odovzdaná tebe, nedokázala som si ju len tak nechať. Je nezvyčajné, že... hm... našla som ju schovanú v dutom mieste pod parketami v spálni," na chvíľu zmĺkla, no keď sa nehýbal, ani nereagoval, opatrne ho oslovila. "Leo?... Je pre teba?"
Krátko prikývol a pozrel na ňu.
"Áno. Očividne mi ju mienila dať," pomaly rozprával. "A kamene... Anastázia skrátka... verila liečivým a ochranným kameňom."
Ovládla ju zvedavosť.
"Čo o nej ešte vieš? Aká bola?"
Sklopil viečka a vybavil si ju. Krehká ako baletka, úzkostlivá, neverná... zožierajúca sa sebatrýzňou... svojsky krásna, nešťastne túžiaca po šťastí. Kdesi v období, keď sa ho už prestala báť a štítiť... keď sa k nemu začínala utiekať pred svojimi hrôzami ... schovala jeho budúci darček. Možno aby ho náhodou nenašiel snúbenec, keď sa vráti a ona bude ďalej čakať na vhodnú príležitosť, kedy mu knihu dá. Možno si vtedy ešte myslela, že svoj hriech prežije.
"Myslela si, že magické kamene sú liekom na všetko" - opäť pozrel priamo na ňu, stále napätý. "Neviem, prečo im verila... Bola trochu roztržitý typ ženy. Vlastne do malého mesta nikdy nepatrila. Chcela tu začať nový život... ale... celé to... nejako nevyšlo..."
"Boli ste si blízki?"
Jej otázka ho prekvapila. Prebral sa a skoro zhrozene na ňu pozrel.
"Chcela ti darovať vzácnu knihu..."
Všetko, čo ho dosiaľ dusilo, náhle stierali nečakané rozpaky, ktoré ho v jedinej chvíli zradili.
"No... ona a ja...," vyhabkal, nahnevaný na horúčosť, ktorou mu červenali uši.
Usmiala sa a domnievajúc sa, že mu pomáha z trápnej situácie, krátko mu nad lakťom zovrela ruku.
Nezbadal ako na okamih zaťala zuby. Zauvažovala, či to znamená, že sa s ním v skutočnosti netúži rozprávať o inej žene.
"Bože, Leo! Obaja sme dospelí, pokojne mi môžeš povedať, že ste spolu chodili a potom ste sa rozišli a ona sa odsťahovala."
"Nie tak celkom," zahriakol ju a akoby proti jeho vôli z neho vyliezala pravda. "My sme len... nemali sme vzťah!"
"Nie?"
Pokrútil hlavou. Kým sa vyslovil, ona už dávno pochopila. Došlo jej, čo znamenajú jeho červené uši.
"Tak trochu sme sa... zaplietli. A ona bola... zasnúbená."
"Zasnúbená?" - neuvedomovala si ako sa od neho mierne odtiahla.
Ty tĺk! Prečo si prezradil aj jej zasnúbenie?! - okamžite sa v duchu pokarhal. Sára pôsobila ako žena, ktorá by nikdy netolerovala neveru, či iné vyslovene amorálne prejavy. Aj teraz ju prezrádzalo jej vlastné telo, keď medzi nimi zväčšila priestor.
Ona sa však znenazdajky znova usmievala. Hoci tak trochu strojene.
Je zahanbený ako školák - pomyslela si a zároveň v sebe uzatvárala všetko, čo v nej dosial nepatrne klíčilo - Ale prečo?... Asi tej inej žene stále duševne patrí. Možno si len úpenlivo nahovára, že mali nezáväzný vzťah.
"Leo, nebuď kvôli mne v rozpakoch," pomenovala jeho stav priamo, čo mu prišlo mierne desivé. "Sme predsa priatelia, nie? A priatelia sa môžu porozprávať o hocičom. Aj o malých ľúbostných dobrodružstvách, skrátka - o sexe, o živote, o tom, čo bolo... či už to bolo správne, alebo nie. Nesúďme sa."
Zarazene na ňu pozrel.
Porozumel, že mu práve ponúkla priateľstvo.
"Áno...," vydýchol a vážne dodal. "Priatelia môžu."
Sklamanie na ňom sedelo ako balvan, ktorý ho nenechával voľne dýchať.
Ona sa zatiaľ natiahla k lampe a z malého stolíka zobrala drevenú škatuľku s bucľatými anjelikmi na vrchu. Rozhodla sa dostať do normálnej nálady svojou obľúbenou hrou pri odhadovaní ľudí.
Nateraz inú ženu pustila z hlavy.
Zdvihla veko a ponúkla mu priehradky s radmi kovových nádobiek plných sypaných čajov.
"Myslím, že lejak núka začať šálkou horúceho čaju. Vyber si."
Leontín svoje smutné oči uprel na vrchnáčiky. Vyberal si. Dával si načas, ktorý ho postupne upokojoval. Opäť sa stával sám sebou - rozpaky ustupovali.
Nakoniec prstom ťukol do čierneho černicovo-malinového čaju.
Záhadne sa pousmiala.
Je silný, trocha zatrpknutý, robí čo treba... ale má aj jemnú stránku.
"Dám si s tebou."
Vybrala nádobu, vstala a vyšla z obývačky.
Leontín hľadel za ňou.
Bol si vedomý faktu, že ju neopravil, keď povedala, že Anastázia sa odsťahovala.
Nebol však schopný rozprávať ešte aj o jej smrti.

**********

Nakoniec ich čaj znova uvoľnil. Aj dezert. Jej smiech a jeho pousmiatie, keď začali jesť od neho a potom prešli na toasty. Rozprávali sa o všeličom.
Večer mohol byť aj lepší. Ale vyťažili z neho, čo sa dalo.

**********

Už prvý pohľad, keď vošiel do najväčšej sály hotelu Terra mu napovedal, že Damián si z neho otrasne vystrelil. Veď sa na ňom ráno aj smial, až kým mu káva nevystrekla z nosa a takmer sa nezadusil (čo by mu momentálne aj prial), zatiaľ čo Leontín si vo svojom tmavomodrom kimone nenávistne usrkával svoju kávu. Keby tie prekliate strieborné mačacie uši, ktoré k jeho kostýmu patrili, boli jeho vlastné, asi by nimi zlostne strihal.
V duchu si spravil poznámku - Zabiť Damiána!
Stál medzi otvorenými dverami, popri ňom dnu aj von prúdili davy mladých ľudí BEZ kostýmov a sprvu nebol schopný vojsť.
Kimono bolo celkom praktické. Musel uznať, že do rukávov sa dá schovať všetko možné. Ale tie uši!
V duchu svoju poznámku - Zabiť Damiána! - trikrát podčiarkol.
Zdvihol ruku, rukáv sa mu po nej zatiaľ chladivo skĺzol, že si ich strhne z hlavy, keď zrazu pocítil ako mu po nej od lakťa k zápästiu dlhým pohladením prešla bledá rúčkami s červenými nechtami. Krásna čiernovlasá žena v ženskej verzii bordového kimona posiateho kvetmi sakury popri ňom prešla pekelne blízko. Začul jemné šušťanie látky. Rozprestrela si pred tvárou vejár a priamo na neho žmurkla nad smotanovou čipkou.
"Ahoj, Tomoe" - začul jej hebký zvodný hlas.
Pokračovala ďalej do sály, koketne pohojdávajúc bokmi, kimono sa za ňou ladne vlnilo.
Prekvapený ostával na mieste, akoby zapustil korene. Ruka mu pozvoľna klesala. Uvedomil si, že kráska mieri ku skupinke akýchsi futuristických bojovníkov. Mládenci boli po zuby ozbrojení a oblečení do striebristých brnení. Dokonca sa k nim pridal aj párik s bábikou zavinutou v bielej deke - ona vyzerala ako nejaká nahnevaná verzia víly a on mal na hlave hrubé zakrútené rohy.
Veď to sú... Marko a Alana... - poskočilo mu srdce, hoci takmer nebol schopný vstrebať, že ešte aj on si práve teraz našiel na festivale niečo svoje. Ale Ságu skutočne obľuboval. Bola pre neho topom v modernej grafike.
S neobvykle krotkým výrazom sa rozhliadal zo strany na stranu a medzi civilnými ľuďmi nachádzal stále nové a nové cosplay skupiny. Placho si priznával, že vlastne zapadá.
Urobil pár váhavých krokov do sály. Odpútal pozornosť od ľudí a mapoval súhrnnú situáciu.
Veľká sála hotelu Terra sa stala skutočne hlučným a pulzujúcim miestom. Na jednej zo stien boli pozavesované ploché obrazovky a na každej sa premietalo iné aktuálne anime. Všimol si, že práve pred nimi postáva najviac "ušatých" postavičiek. V strede prebiehali turnaje s čudnými kartovými hrami, inde zasa neorganizovaná beseda s tvorcom akejsi hry, všade stránky so suvenírmi, mangami a komixami. A potom tu pri jednej stene stáli oddelené kóje s hernými kútikmi.
Zažmúril na množstvo hláv a snažil sa sústrediť na plagáty nad nimi.
Vília Záležitosť! - pookrial, keď si všimol ružový trblietavý nápis nad jednou z kójí.
Jeho nálada však okamžite poklesla, keď jeho oči putovali po nekonečnom rade čakajúcich ľudí, ktorý sa od kóje hadil a bol jednoznačne jedným z najdlhších.
Prekliata hra bola skutočne vyhľadávaná!
Skormútene si povzdychol a vykročil.
"No dobre...ale mačaciu lenivosť k hre naozaj nepotrebujem," šepol a znova ruku natiahol k hlave.
Lenže vtedy si všimol, že hráč, ktorý momentálne za hrou sedí je obalený do akéhosi sivého obalu.
Zastal, ruku spustil k telu a najprv nerozumel, čo sa s ním deje. Až kým mu v rukáve nezačal vypiskovať mobil a z hráča sa doslova nevyklonil sivastý odlesk dlhovlasého Tichomíra s tvárou vytočenou priamo k nemu. Ich oči sa na diaľku spojili. Mobil ustal.
Leontín si uvedomil, že jeho bezkrvné pery dačo vravia.
Chvíľu sa sústredil, aby pochopil.
Možno stačilo siahnuť po mobile, kde mal jeho správu vpísanú, ale obával sa, že keď od neho čo i len na sekundu odtrhne zrak on znova zmizne.
Netrvalo dlho a rozlúštil ju sám.
Znič hru - opakovali Tichomírove pozvoľna miznúce ústa - Prosím. Znič tú hru!
Tichomír sa načisto rozplynul. Za hrou opäť sedel iba nič netušiaci chlapec.
Leontín prikývol už len sám pre seba. Znova zhodnotil dĺžku čakajúceho radu. Za ľuďmi zbadal zopár kolosov Dance Dance Revolution, na ktorých sa dokonale synchronizovane zabávali hráči, pre ktorých sa očividne DDR stalo náhradou aktívneho športu.
Na okamih ho absolútne upútali. Pocítil úchylnú túžbu pridať sa k nim.
Avšak čakali ho povinnosti. Spojil si ruky, široké rukávy sa mu dotkli a zahalili ich a s odovzdaným výrazom sa premiestnil na koniec radu.

**********

Cez svoju pubertu si ani raz neprešiel obdobím, kedy by bol závislý na počítačových hrách ako napríklad Damián, ktorý v tom čase rozprával doslova cudzím jazykom, keď mu opisoval dosiahnuté levely. Ale nemusel byť expertom, aby mu došlo, že Vília Záležitosť je skutočne jednoduchá a nebyť úmrtia tvorkyne a prekliatia, nikdy by svojich pätnásť minút slávy nezažila.
Keď si sadol do kresla pred počítač sprvu ho zasiahla mierna začiatočnícka nervozita. Kója poskytovala súkromie len zo strán, zozadu mu na chrbát stále dýchal rad tmoliacich sa nedočkavcov.
Keď sa však dotkol myšky a prsty položil na šípky na klávesnici jeho nepokoj ustúpil bežnému vyrovnanému stavu. Škriatok, ktorý chytal víly, čo sa všetky akýmsi vzdialeným avatarovým poňatím podobali na Konstanciu, neprekonával nijako premyslené prekážky a menilo sa najviac tak pozadie. Veľmi rýchlo sa s hrou zžil a o sedem minút už prekonával level za levelom a na ľudí za sebou zabudol.
Podivné bolo, že s počtom chytených vil začínal cítiť drobné zadosťučinenie. Akoby tým Konstancii čosi spôsoboval...
Charakteristické cinknutie, čo sprevádzalo každú zatvorenú nádobu, mu postupne zakaždým radostne rozšírilo oči.
Niečo na Vílej Záležitosti predsalen je... - nakoniec si neochotne pripúšťal, keď získal bonus a zahryzol si do pery, aby sa neusmial.
Sprvu si jemný ťah, ktorý mu odliepal dlaň od myšky ani nevšimol.
Prestával uvažovať. Chytil už 38 víl. Úplne vypustil Tichomíra a jeho slová. Prosbu o zničenie hry...
Až keď pod podrážkami zacítil nepatrný tras, ktorý vychádzal až z útrob podlahy, potlačené zvuky z okolia sa prinavrátili a Leontín sa spamätával.
Došlo mu, že ešte ani len na sekundu nezauvažoval ako hru raz a navždy deaktivovať. Keď obrazovka na chvíľu stmavla, zbadal na nej svoj odraz. Prekvapenú tvár s bledými mačacími ušami, pootvorené ústa prezrádzali začudovanie nad samým sebou. Nerozumel ako si vôbec dovolil dostať sa do natoľko detinského stavu! Ešte aj keď čítal Ságu, bral ju vážne, skôr oceňoval Fionin cit pre kontúry a Brianov drsný humor. Tento svet ho nefascinoval a nevťahoval do seba ako fanúšikov všade naokolo! Tak čo sa s ním deje?!
Vibrovanie podlahy sa znásobilo, až ho z neho zabolelo v členkoch.
V odraze obrazovky sa mu zrazu zjavili dve sinavé ruky, akoby sa vynorili z pod hladiny vody, čo by mu stála za chrbtom ako vodná stena. Na mŕtvolných rukách svietili dlhé cyklámenové nechty.
Zovreli sa mu okolo hrdla. Sprudka sa nadýchol, keď ho zasiahol obrovský chlad, ktorý ním šokujúco preletel. Prsty sa mu zakvačili do pokožky. Ich zbraňou nebol stisk, ale boľavá zima, ktorou na neho udreli. Boli doslova zmrazené.
Civel na svoje rozšírené oči a mŕtve hnáty, čo mu paralyzujúco stískali hrdlo.
"Ak hru zničíš... on zomrie!"
Do ucha mu zavial ľadový vánok sprevádzaný nežným rozvibrovaným hlasom.
"Ak hru zničíš... ZJEM HO ZAŽIVA!"
Zmeravenému, ľadom opantanému Leontínovi v hlave vybuchla explózia myšlienok.
Čo teraz? Čo teraz?! Je to pravda? Je?!
"Zabijem ho!" Konstancia mu šepkala do ucha, jej snaha ochrániť svoje dielo za každú cenu bola očividná a zlostná.
Blafuje?
"Dotkni sa hry... a zabijem ho. Hneď TERAZ!"
Naozaj má tú moc zabiť ho, ak zničí predmet, cez ktorý na našom svete stále prežíva? - uvažoval, zúfalo pátrajúc po nejakej logike.
Mŕtvi obvykle disponovali obmedzenými možnosťami ako sa realizovať.
Konstancia sa o hru obávala, takže zničiť originál bude asi správne riešenie, ktorým ju poslať do horúcich pekiel!
Keď ruky viac zatlačili na jeho hrdlo mal pocit, že jeho ohryzok je už natoľko schladený, že viac nebude prehĺtať.
Lenže ak hru zničí zabije Tichomíra?! - bezradne v sebe vykríkol.
V tých okamihoch si už začínal uvedomovať, že v rukáve kimona mu čosi nepokojne poskakuje...

**********

V rovnakom čase sa Sára venovala samým príjemným činnostiam.
Skláňala sa nad bielym stolom, v ruke držala plechovku so zlatou farbou a štetcom naň maľovala hviezdičky. Len tak, pre radosť. Bol predsa opäť pekný slnečný deň. Dokonca na tričko a rifľové šortky. Cítila potrebu nezaháľať.
Keď sa prisťahovala a za domom sa pred ňou objavila táto miniatúrna stavba, hneď si vedela predstaviť ako ju využije. Vlastne išlo obdĺžnikovú dielničku s jednou bočnou a dlhou stenou presklenou. Tvorili ju tabuľky vsadené do tmavo-zeleného dreva aké sa jej páčili aj na dome. Sklenenými tabuľkami prebúdzal romantické dojmy.
Keď zistila, že dielňa má všetky potrebné pripojenia bolo rozhodnuté.
Vymaľovala, dala položiť bielu drevenú podlahu, dovliekla sem pracovný stôl, ktorý prisunula k stene (už sa stihol zaplniť obvyklými drobnosťami - notebook, hodiny, perá, cukríky...), do rohu k presklenej stene umiestnila malú kvetovanú pohovku, gramofón s platňami pre dlhé chvíle, behúň, dokonca dala na jednu stranu sklenej steny aj modrý záves. A do stredu miestnosti presunula väčší stôl, na ktorý teraz maľovala hviezdy.
Vlastne vo svojej motivujúcej vonkajšej pracovni už tri týždne pracovala. Za stolom v strede robila ručné náčrty ilustrácií a potom sa presunula za stôl pri stene ku grafike. Prospievalo jej pracovať mimo domáce prostredie. Niekedy brala zákazky aj na firemné profily a nechcela tou nudou žiť priamo doma. Teda... bola aspoň trochu mimo.
Začínal ju pobolievať chrbát. Vystrela sa. Začula zapraskanie niekoľkých drobných kostičiek.
A potom čosi iné. Drevnaté zaprašťanie kdesi z vonku zo záhrady.
Sára obrátila tvár do tabuliek, v ústrety krvavému podvečernému slnku, ktoré prežiarilo atramentový tieň ľudskej postavy, ktorá sa bezvládne hompáľala visiac z gaštanu.
Zalapala po dychu. Plechovka s farbou jej vypadla z ruky a úder o podlahu jej oči na okamih s úľakom stočil k nej.
Keď následne opäť pozrela do záhrady po prelude už nebolo ani stopy.
S tlčúcim srdcom stála, nekonečne dlho len tak civela pred seba a zlatá farba sa jej zatiaľ vsakovala do tenisiek.
V ušiach jej neustále znelo praskanie konára, akoby sa na ňom ďalej hojdalo telo obesenca.
Nedokázala posúdiť, či si ho namýšľa, alebo ho skutočne počuje...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama