poviedka: séria ČIERNY LEO III.: Vília Záležitosť (časť 1/3)

20. června 2015 v 21:05 | Polly |  séria: ČIERNY LEO
Drahí moji...alebo teda dobre mno... Stanka! Tu máš pokračovanie série na precvičovanie písania "Čierny Leo":). Je načase nášho chlapca, čo vidí duchov trošku citovo zmiasť. Nemôže byť donekonečna taký chladný, no nie? :)

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Nad Údolím Krvavých Ruží sa znášala svieža vôňa ranného dažďa, ktorý prevoňal les obkolesujúci námestie preplnené jarmočnými stánkami. Deň bol očarujúci svojou prapodivnosťou - obloha bola sivasto-modrá a chladná, a predsa cez ňu prebleskovali žiarivé slnečné lúče - pôsobil náladovo, hoci skutočná nálada, čo sa šírila po celom námestí bola uvoľnená a kryštalicky pozitívna. Hádam nikto v Údolí si nikdy nenechal ujsť Čerešňové Slávnosti, ktoré završovali leto. Vôňu navlhnutej trávy premiešavala vôňa ešte teplých čerešňových bublanín, vo veľkých kotlíkoch za čerstva varených čerešňových lekvárov, oberaných srdcoviek a vo vánku povievali zamatové šatky, všetko sfarbené do krvava ako ruže, čo Údolie preslávili, prestriekané čerešňovými voňavkami.

Dokonca aj Leontín, do čierna odievaný samotár do špiku kosti, si nevedel predstaviť, že by sa aspoň hodinu nepretláčal cez od detstva známych ľudí a nepoobzeral si zopár stánkov, nasávajúc nákazlivú jarmočnú atmosféru.
Práve teraz postával pri stánku s lekvármi. V ruke držal jednu nádobu s domácou etiketou, hoci čerešne vlastne neobľuboval a vedel, že ak ho kúpi, jediný krát si lekvár natrie na wafle a potom ostane zabudnutý v komore. Bledý čiernovlasý mládenec stál načisto nehybný, azda jediný ustálený bod v neustálom pohybe, zahľadený bokom, cez hlavy, k celkom inému stánku.
Najprv ho zaujali odlesky veselej strieborno-červenej sukne. Zapravený sveter mal však konzervatívny vzor a už vtedy si bol istý, že jediný výrazne dámsky prvok znamená, že je to ona. Držala plastový pohár a naberala si šťavnaté čerešne. A keď si hladké, takmer čierne mikádo zachytila za uchom a odhalila sošný profil, už nebolo pochýb o tom, že je to Sára.
Leontín ju hypnotizoval pohľadom. Celé leto, odkedy sa prisťahovala a zoznámili sa, keď sa s Lujzou prechádzali popri jej dome, sa takto náhodne stretávali. V poslednom čase si uvedomoval, že pohľad jej modrých očí a obyčajné: "ahoj" - prednesené s jemným úsmevom, mu zlepšuje dni.
Sára jeho pohľad asi zacítila. Koniec koncov, dokázal vysielať nadmieru prenikavé pohľady, ktoré takmer pálili na pokožke. Ich oči sa na diaľku spojili. Usmiala sa a zamávala mu. Ukázala prstom na nabraté čerešne a zdvihla palec.
Výborné... - povedali jej pery.
Pousmial sa, trochu kŕčovito a zdvihol ruku na pozdrav.
Áno... - nemo súhlasil.
Sára otvorila ústa, aby k nemu vyslala ďalší odkaz, ale vtedy zacítil ako mu ktosi nad lakťom zovrel ruku. Strhol sa. Lekvár vrátil k stánku a obrátil sa.
Zrazu hľadel do tváre Madam Crn a jeho úsmev, hoci aj tak nie veľmi prirodzený, sa vytratil a ostal iba divný pohľad. Madam Crn, certifikované médium v Údolí a okrem iného aj prevtelenie dámičky z 50tych rokov ho obdarila žiarivým úsmevom.
"Leontín, som taká rada, že vás konečne stretávam. Živého."
Leontínove zlato-hnedé oči sa zúžili.
Madam Crn mu pri poslednom probléme s duchom, ktorý ho mienil navždy posadnúť v podstate odporučila nechať to tak a umrieť. A vlastne médiám stále neverí!
Madam - jej prevtelenie sa prejavilo v zlatých lokniach a kockovanom overale s krátkymi nohavicami a oblým bielym golierom - sa zľahka dotkla hrdla.
"Cítila som, že dnes stretnem práve vás - nezvyčajnú energiu so vzdorovitou náturou..."
"Nepochybne!" len ticho a úsečne odsekol.
"... preto som si so sebou zobrala niečo, čo by vám mohlo prísť k úžitku," decentne jeho poznámku prehliadla.
Náhle si spomenul na Sáru a zatúžil sa obzrieť, či je ešte pri stánku.
"Tá očarujúca mladá dáma sa už pobrala domov," zrazu záhadne prehovorila madam, hoci oči mala sklopené a hľadala čosi vo svojej vínovej vintage kabelke.
Leontín len zmätene zaklipkal očami. Teraz mu už bolo naozaj trápne obzerať sa.
Madam Crn vytiahla ruku z kabelky, zdvihla ju a čosi uvoľnila z dlane. Dlhá strieborná retiazka sa napla pod váhou fialového šesťhranu, cez ktorý sa zablyslo svetlo. Šesťhran vystupoval z detailne vypracovaného strieborného "klobúčika", v ktorom bol precízne vsadený. Fialový kameň s tenkým hrotom sa nebadane hojdal.
"Viete čo to je?" spýtala sa ho, azda aby ho konečne zbavila nepriateľského mlčania.
"Kyvadlo?" neochotne hádal.
"Správne" - usmiala sa, stále ho držiac medzi nimi. "Z ametystu. Zaháňa nočné mory. Pomôže vám vykryštalizovať správy..."
V odlíšení snov od správ mi predsa pomáha havran - spurne si pomyslel - Jediné zviera, ktoré sa ho panicky nebojí... teda, teraz už okrem jeho boxera Tarasa.
"... zbystruje myseľ, nachádza nádej. Pomáha rozvíjať intuíciu a pomáha prijímať nové myšlienky..."
"Madam Crn," rázne ju prerušil. "Prepáčte, ale ja na kamene, kyvadlá... ani podobnú bižutériu... neverím."
Madam sa však natiahla za jeho rukou a vložila mu kyvadlo do dlane. Neodbytne mu okolo neho zovrela prsty. Kameň bol prekvapivo hrejivý.
"Mladý muž, ktorý nesie zodpovednosť za mŕtve duše sa musí vedieť správne rozhodovať."
Vykročila popri ňom.
"Nemyslím si..."
Dotkli sa im ramená a madam mu záhadne šepla:
"A nielen vo svete mŕtvych... ale aj tu - v záležitostiach vlastného srdca".
Vykročila ďalej, presúvala sa k stánku s obrusmi vyšívanými výjavmi trsov čerešní.
Leontín využil voľnosť a rýchlo sa obrátil k stánku s oberanými čerešňami.
Po Sáre už skutočne nebolo ani stopy.
S malým sklamaním si kyvadlo bez záujmu vložil do vrecka a zamiešal sa medzi ľudí. V mysli ho prenasledoval odlesk tmavovlasej ženy, ktorá mu nežne zamávala.
A lekvár si nakoniec nekúpil. Skončil pri hŕstke rovnakých čerešní aké si vyberala ona.

**********

Leontín vyšiel zo zadnej časti antikvariátu a v rukách niesol kôpku kníh, ktoré sa rozhodol premiestniť do časti kde predával. Keďže sa blížil nový školský rok a už dnes ráno ho navštívila trojica až trestuhodne vzorných študentov, aby si nakúpili nadchádzajúce povinné čítanie, prezieravo vytiahol na svetlo ďalšie Pani Bovaryové, Antigony a Búrlivé Výšiny.
Keď kráčal, vnímal ako sa mu vo vrecku riflí ozýva esemeska. Napadlo mu, že je zaiste od Lujzy. Ryšavá dievčina, tanečnica medzi úskaliami veľkého mesta - ako ju rád nazýval - sa po jeho poslednom "probléme" s jej mŕtvym snúbencom sama pasovala za jeho kamarátku. Nebol príliš zhovorčivý, no počas leta si na ich pravidelné telefonáty, kedy si z neho ona uťahovala a on len vzťahovačne prskal zvykol. Musel však uznať, že na tom niečo bolo... udržovať kontakty s ľuďmi, ktorí presne vedeli o jeho neprirodzených schopnostiach. Zatiaľ ich mal teda v živote iba dvoch. Aj dnes ráno volala. Zabudla sa na niečo spýtať? Dosť detinsky do neho rýpala, keď náhodou zvrtla reč na Sáru. Sledovala ich iskrenie pri prvom stretnutí a nechávala mu ho vyžrať. Možno mu teraz píše, že by mu ju rada zbalila a naservírovala ako na podnose, keď je taký neschopný a nevie sa posunúť z prvej fázy. Klasika! - pomyslel si, kráčajúc s knihami za pult, keď však náhle vstúpil na drevenú podlahu pri policiach a jeho realita sa doslova otriasla v základoch!
Pocítil ako mu podlaha tancuje pod podrážkami. A vibrácie, ktorými razom nasiaklo hádam všetko vôkol neho boli zrazu také silné, až sa mu za chrbtom ozvalo duté ťukanie na milión spôsobov. Knihy začali poskakovať v policiach.
Leontín býval na podobné situácie, v istom zmysle rozostrenia jeho sveta, vždy pripravený, avšak chvenie jeho priestoru bolo natoľko intenzívne a neobvykle fyzické, až mu knihy popadali z rúk a on sa zviezol k zemi, pretože ho jeden nový nárazový záchvev obral o rovnováhu.
A uvedomil si, že jeho mobil neustále otravne vypiskuje, akoby mu prichádzala správa za správou.
Keď telefón vyťahoval, prešlo ním nečakané poznanie, že ho za posledné dni ráno ani raz nečakal havran s fialkovými očami, jeho osobný sprevádzač mŕtvych duší... a nezočil ho ani teraz.
Knihy tancovali vlastným životom, jemne mu narážali do chrbta, podlaha vrnela rovnako ako jeho mobil v ruke a jemu napadlo, či proste nejde o zemetrasenie a nemal by sa odplaziť kdesi medzi zárubne dverí.
Lenže tu?! - pozrel na mobil a neveriacky civel na správu - V Údolí Krvavých Ruží, kde z výstrelkov prírody poznali tak najviac časté dažde a sýto červené ruže?!

"POMÓC! POMÓC! POMÓC!"

Keď zočil slová na displeji a tiež číslo... presnejšie znaky - XY02XY2XY - s mrzutosťou mu dochádzalo, že predsa len pôjde o niečo čo spadá tak povediac do jeho kompetencie.
Tri krátke úzkostlivé slová na displeji ozeleneli a zasvietili ako neón. Opustili jeho vlastný telefón a vzniesli sa dohora.
Leontín ruku inštinktívne natiahol čo najďalej od seba. Nie že by sa bál, ale zažiť niečo nepoznané sa mu vonkoncom nepáčilo. Jeho antikvariát praskal vibráciami a pritom sa mu netlačili do hlavy ako bol zvyknutý, ani len jeho znamenie z druhého sveta sa neobjavilo. Namiesto toho mu nad hlavou poskakovali knihy a na pulte hrkotala prázdna šálka, čo sa postupne posúvala k okraju.
... A teraz mu esemeska vyliezal priamo z mobilu a slová sa postupne menia na zelenkavý dym a miznú?! Zmocnil sa ho nepokoj a podozrievavosť.
Police sa chveli a mobil neustále pískal, keď sledoval ako sa z neho vznášajú a dymovo miznú ďalšie slová.
"SOM V PASCI!"

"V pasci?" šepol, hoci sa vždy nerád pýtal a hlbšie do ich vecí zaplietal. "V akej?"

"SOM V PASCI SOM SOM SOM !! NECHCE MA PUSTIŤ!"

Chrbtom sa pritlačil na roztancované police. Pôsobil, akoby v ruke držal čosi nadmieru štítivé.
"JE TO VÍLIA ZÁLEŽITOSŤ!!!!"

"Vília Záležitosť?!" prskol. "Kto si a ako to myslíš?!"
A vtedy ho zbadal.
Pri pulte, na druhej strane, nehybne, s pažami bezvládne visiacimi pri tele, stál mladík s dlhšími vlnitými vlasmi - ich bielosť oprosti sivastému, chvejivo neostrému telu napovedala, že sú svetlé.
A jeho červené oči na neho bezvýrazne dopadali z poza plastového, kde tu ničotou prerušenému rámu okuliarov.
Prízrak zmizol na jeho jediné žmurknutie.
V rovnakom okamihu ustalo jeho súkromné zemetrasenie a mobil konečne nadobro stíchol.
Leontín zhlboka vydýchol a až vtedy mu došlo, že úzkosťou zadržiaval dych. Ruka s mobilom mu unavene klesla na podlahu.
V jeho malom svete opäť nastal teplý, jemne zatiahnutý deň a božské ticho.
"Vília záležitosť?" zašepkal sám pre seba. "Čo som ja Hviezdoslav, aby som riešil podobné inotaje?!"

**********

Začínal šípiť, že z kľúčových slov "víla" a "záležitosť" len tak niečo logické nevytrieska. Niekedy mu všetky tie duchárske výčiny okolo vlastnej osoby riadne liezli na nervy.
Zlostne sa nohami zaprel o pult a chrbtom udrel do políc, vyzeral ako prerastené spurné decko. Docielil, že mu na hlavu spadla kniha, vskutku ťažký Umberto Eco, a to práve vo chvíli, keď sa ozval zvonček nad vchodovými dverami.
Roztržito si prstami prešiel cez vlasy, ostala mu strapatá havrania štica a stále nabudený zlosťou spoza pultu doslova vyskočil.
Pred ním stála žena... žena v blankytne modrom... a poľakane zhíkla, pričom jej ruka zovrela kameň dlhého náhrdelníka, akoby mala proti bledému strapatému prízraku, čo na ňu vyletel pripravený talizman.
Leontín doslova zamrzol na mieste. Ona spravila krok vzad, jej modré oči ostali vytreštené, ústa pootvorené do drobného udiveného "o". Ako spôsobná ženská postava z románu Jane Austenovej - preletela mu mysľou jediná súvislá myšlienka.
Zopár nekonečných sekúnd, kedy si však plne uvedomil, čo vyviedol, na seba iba nehybne civeli. Pri hocikom inom by mu bolo jedno ako divne pôsobí, no pri nej... Za rekordne krátky čas mu na papierovo bledulinkej pokožke stihli vyskákať červené škvrny.
Jeho mozog sa však pozvoľna spúšťal. Aj s emóciami. Bolo mu trápne. No už sa musel ozvať.
"Ja... ja... prepáč," vyhabkal, viditeľne napätý, "nechcel som ťa vyľakať..."
Sára nahlas vydýchla a na jeho úľavu sa nenútene rozosmiala.
"Páni," zatiahla, "dramatické antré dopraješ každému zákazníkovi?"
Cítil horúčavu a nevedel, čo si s ňou počať. Ostal vystretý ako lata a nespúšťal z nej čudné oči, akoby sústavne znepokojené - oči zlaté ako mala Locco, jedna z jej mačiek, pouličná zmes so srsťou sivou ako jeho košeľa a povahou podobne divou, nevyspytateľnou, ktorá skrývala plachosť za odmeranosťou a prskaním.
Sáru samú, keď znova pristupovala k pultu, udivilo prirovnanie, čo jej prebehlo mysľou. Niečo na ňom ju vždy keď sa stretli udržovalo v živej pozornosti - temná charizma muža strateného v príliš svetlom svet ju priťahovala. Už pri ich prvom zoznámení ju priam fascinovalo ako odmerane sa prejavoval a pritom predsa neskryl skutočný záujem - akoby ju varoval: Chcem, aby si sa priblížila, ale je to na vlastné riziko. Prišiel jej ako Pierot. Dokázal by byť šťastný a nešťastný zároveň.
"Nie... nie... len" - pôsobil ako rozprávajúca socha, vysoký čudák, "len mi popadali knihy a..."
"Chápem," zhovievavo sa usmiala a mala čo robiť, aby len pri úsmeve ostala, keďže vyzeral tak trochu ako strapatý nevyspatý profesor.
Už ho viac nechcela trápiť.
Rozhliadala sa vôkol seba.
"Máš to tu útulné. Je vidno, že si knihy vážiš."
Pristúpila k policiam pri výklenku do súkromnej časti. Sledoval ako naklonila hlavu a prstom zľahka prechádzala po tituloch, pričom ďalej rozprávala.
"Nechce sa mi veriť, že som si tvoj antikvariát zatiaľ nechávala ujsť. Je prekrásny a voňavý. Vieš, vonia ako papier. Lenže snaha zabývať sa a preniesť celý svoj veľkomestský život do malého mesta nemala konca. Veru, výborná náhrada za letnú dovolenku!"
Nazvala Údolie malým mestom - uvedomil si a konečne uvoľnene spustil ramená - Už je naša!
Vyšiel spoza pultu. Pocit trápnosti ho už opúšťal a on sa znova cítil byť vo svojej koži. Pristúpil k Sáre, zatiaľ čo ona už v ruke ťažkala hororovú klasiku - Tretie Oko od Stephena Kinga.
Zdvihla k nemu tvár a vyčarila doslova odhodlaný výraz.
"Beriem ju!"
Jej výber ho prekvapil. Došlo mu, že si ju v hlave štylizuje do pozície krehkej konzervatívnej kvetinky.
"Nebudeš sa báť?"
"Budem. Aspoň dúfam."
"Dovoľ mi darovať ti ju," zrazu bez rozmyslu a skutočne vážne a formálne prehovoril.
"Nie, ja trvám na kúpe," dôrazne povedala. "A trvám tiež na večery u mňa. Pozajtra o šiestej."
Celom ju bavilo sledovať ako roztrieštila jeho predstieraný chlad. Mierne sa odtiahol, tvárou mu prešlo prekvapenie.
"Večera...?"
"Áno, bola by som veľmi rada, keby si ma navštívil. Potrebujem prebrať zopár vecí. Dozvedieť sa viac o istom obyvateľovi Údolia... Nikoho tu okrem teba nepoznám, hoci mám pocit, že všetci poznajú mňa..."
"Vitaj v malomestskej komunite," podotkol.
Priamo pred ňou sa jeho pohľad znova vzďaľoval, staval si rýchlo stratenú bariéru.
Nemala v úmysle dotknúť sa ho.
"V každom prípade, mám pocit, že len s tebou sa môžem otvorene porozprávať a vychutnať si skrátka príjemnú návštevu. Rozumieme si," narovinu dodala, hoci kto jej to mohol zaručiť?
No Sára cítila, že si rozumejú.
S potešením zachytila ako mu šklblo kútikmi úst do malého poloúsmevu.
"Teším sa."
"A nemusíš priniesť nič, len svoj šarm," zoširoka sa usmiala.
"Pohľadám ho, ale obávam sa, že som ho omylom vyhodil," sucho skonštatoval.
Keď knihu predsalen zaplatila a v očividne dobrej nálade odchádzala, sledoval ju spoza pultu takmer zasnene.
Vôbec ju svojim vzhľadom do čierna odetého mládenca s bizarným správaním neodrádzal. A pritom veľmi dobre vedel ako pôsobí. Dlhé zlovestné pohľady si síce neuvedomoval, ale to ako na neho ľudia reagujú áno.
Akoby v spomalenom zábere pozoroval ako otvára presklené dvere a vpúšťa dnu jas. Sivé mračná sa rozostúpili a jej blankytný odev orámovali slnečné lúče. Skladaná sukňa sa jej hebko obtierala o nohy. Zvonček cinkol.
Ďalej ostal hľadieť na dvere do Zabudnutých Kníh.
Príde k nej domov. Do Anastáziinho domu - ľahký pocit snenia mu prerušila náhla nervozita v žalúdku.
Zároveň však klíčila s chvejivým pocitom nadšenia.

**********

Leto pravdepodobne skončilo. Bolo takmer magické ako takmer vždy mizlo hneď po Čerešňových Slávnostiach, ktoré obvykle "okupovali" posledný skutočne horúci deň.
Keď v to ráno pri ich spoločnom plote popíjal silnú brazílsku kávu s Damiánom, jeho najlepším kamarátom, akoby si ani nevšimol, že mu zdvíhajúci sa vietor kde tu rozvlní tartanový župan, do ktorého bol uzimene zabalený.
Damián, ako vždy oblečený a vychystaný do svojej kaviarne - kockovaná košeľa, žlté nohavice a nadšenie - si pobavene pomyslel, že čo chvíľa nastane obdobie, kedy si zrána k županu začne pridávať hrubý šál.
Damián zrazu natiahol ruku, v ktorej držal kávu, až mu zapraskalo v chrbtici a priam rozkošnícky nasal svieži vzduch.
"Takže zasa svitol piatok a môžem to u seba celé nechať na zamestnancoch," zatiahol, "ale už sa len trikrát vyspím a znova som v práci! Komu je lepšie!"
Aj napriek sarkazmu sa Leontínovi zdalo, že je až nepatrične šťastný, čo na ľuďoch vždy vyhodnotil ako podozrivé.
"Počúval si ma vôbec?" zamrmlal a pokúsil sa odpiť si.
Do guľatučkého zeleného hrnčeka s obrysom bicykla sa mu však oprel vietor a doslova mu utiekol z pred úst. Časť kávy vyšplechla na trávu.
Damián prskol smiechom, ale rýchlo sa upokojil, keď ho strapatý mladík v tartane takmer zabil pohľadom.
Leontín začal od konca. Od opisu prízraku v antikvariáte po víliu záležitosť. A práve vtedy Damián skutočne spozornel a všetko mu začínalo dochádzať.
"Tvoje zjavenie vyzerá ako Tichomír," podotkol.
Leontín sa prestal pokúšať znova napiť. Zarazil sa a zdvihol k nemu tvár.
Blondín náhle pôsobil zamyslene. Hľadel kamsi do diaľky. Vietor sa mu pohrával s vlasmi, za chrbtom sa mu rozprestierala ponurá zeleň a dymovo sivá obloha.
"Spomínaš si na moju krátku históriu nadšenca do počítačových hier, ešte keď som chodil na strednú? Trvalo to asi rok, kým ma nevyslobodilo zaľúbenie do krásky z vyššieho ročníka. Spolužiak ma však ešte predtým stiahol do tej ich asexuálnej komunity, takmer som sa stal závislým geekom... no... vtedy ten výraz ešte neexistoval..."
"Spomínal si meno Tichomír?" Leontín ho netrpezlivo prerušil.
"Počkaj!" Damián sa prebral zo zadumania a znova pôsobil živo. "Všetko so všetkým súvisí. Spolužiak, ktorý ma na hry nalákal bol práve Tichomír" - krátko sa zasmial. "Volali sme ho Ticho. Vieš, bol taký málovravný introvert... proste stále ticho. No keď sa dostal za počítač, alebo na nejakú ich akciu... bože! Keby si ho videl! Navliekol sa do kostýmu podľa nejakej bojovej postavy, nahodil výraz vraha...."
"Viem si predstaviť!" nevrhol ho umlčal Leontín.
Hoci si to celé predstaviť nevedel.
No jasne si dokázal predstaviť ako si chlapca pre alter ego doberali, ako ho hlúpa prezývka Ticho prenasledovala... Z nejakého dôvodu mu zrazu po mysli otravne behala básnička, ktorá sa často ozývala pri jeho mene.
Čierny Peter nosí smolu,
Čierny Leo smrtku k tomu.
"V každom prípade, typy ako Tichomír sa veľmi nemenia," pokračoval Damián. "Dlhé vlasy, hrubé okuliare, stále rovnaká infantilná komunita..."
"Lenže ako si môžeš byť istý, že..."
"Pre Víliu Záležitosť!" dôrazne podotkol.
Leontín len zdvihol obočie.
Opasok županu mu poletoval pri tele.
"Vília Záležitosť je hra, aj Ticho ju hrával," vysvetlil Damián.
Leontín sa domnieval, že jeho prezývka aj celá stredná sú mu vlastne voľné. Lenže teraz mu v duchu vyvstala prostá, ale rázna veta - Nevolaj ho Ticho!
"Ide o absolútne jednoduchú hru založenú na postave ohyzdného írskeho škriatka, ktorý do zaváraninových nádob zbiera rôzne poschovávané drobné víly. Otrasná grafika, žiaden sprievodný dej."
"Bola populárna?" nechápavo sa spýtal.
"Áno a len nedávno som na internete zistil, že má svojich fanúšikov doteraz. Svoje totiž zohrávajú zvláštne úkazy, ktoré ju sprevádzajú a ver mi, medzi mladými je najlepšou reklamou záhada."
Leontín počúval. Damián mal pravdu - všetko so všetkým začína súvisieť.
"Vznikla asi pred desiatimi rokmi. Žiaden boom nespôsobila. Niekoľko verzií sa však aj tak rozšírilo medzí ľudí. A vtedy sa stalo niečo zvláštne. Nebolo možné ju viac kopírovať, nebolo možné ju viac sťahovať, skrátka to prestalo fungovať. Bez zjavného problému. Je proste nezohnateľná! Spomínam si, že Ticho jednu pôvodnú verziu vlastnil, pretože poznal organizátora festivalu GameLife, obaja sú z Údolia a Tichomír u nás ostal bývať aj po škole. Čo mi pripomína skutočnosť, nie že by sme ostali skvelými priateľmi, ale... vieš ako to tu chodí... no ja som ho už nejaký čas vôbec nestretol..."
Damián sa náhle zarazil a viditeľne zbledol. Vypúlil na Leontína oči, akoby mu ktosi vrazil po zátylku. Situácia mu totiž konečne začínala konzistentne dochádzať.
"Ale keď sa ti zjavil... ak zmizol... je sivý...," habkal, neobvykle neistý, až takmer nešťastný.
Leontín jeho panike nevenoval pozornosť. Na posilnenie si odpil kávy a nahlas si triedil myšlienky.
"Takže Vília Záležitosť je old-school hra, ktorá je známa svojou záhadnou nemožnosťou akokoľvek ju rozmnožiť. Ale Tichomír ju vlastnil, pretože jednu pôvodnú verziu získal od chlapca z festivalu, kde je, predpokladám, herným lákadlom..."
"Áno," Damián sa obratom spamätával, "sám sa môžeš presvedčiť. Ten muž ako jeden z mála vlastní CD. Včera som to čítal medzi novinkami na festivalovej stránke. Vieš, prechod z disku tiež nefungoval. Asi je to jediné pôvodné CD na svete, takže o účasť má postarané."
"A Tichomír, nech sa mu stalo čokoľvek, sa v prvom rade domnieva, že sa dostal do akejsi pasce, ktorá s hrou súvisí..."
"Očividne áno," zopakoval teraz už pokojný barista, "sám hru môžeš preskúmať. Cez víkend prebieha v hotely Terra GameLife 2015."
"Čože?" - Leontín sa prebral z úvah a zažmúril na neho.
Damián na okamih zovrel pery a venoval mu skutočne hlboko ľútostivý pohľad.
"Zoženiem ti vstupenku. Platí na všetky dni... ale... nuž... tieto dnešné partie geekov, otakov a čo ja viem akých ešte zvieratiek... vieš... naozaj žijú v inom svete ako my normálni ľudia a ty."
"Chceš tým povedať, že...?" nadhodil.
"Budeš musieť prísť v nejakom kostýme, inak sa dnu nedostaneš. Je podmienkou k lístku."
"To nemyslíš vážne!" úprimne sa zhrozil.
Damián však prekvapivo pôsobil až smrteľne vážne. Súcitne vraštil obočie.
"Jediná vec, ktorú pre teba môžem urobiť je, že ti nejaký kostým zoženiem. Netráp sa. Len mi daj čas do nedele."
"Nepôjdem v kostýme!" spurne odsekol.
"Inak sa k hre nedostaneš."
Leontín na okamih zatvoril oči a zhlboka pomaly vydýchol, vypúšťajúc všetok vzdor, čo sa v ňom rozburácane hromadil. Otvoril oči, už o poznanie miernejší.
"Skúsim sa ešte dostať k Tichomírovej verzii."
Už sa otáčal, že odíde.
"Dobre, ale ak u Ticha nepochodíš, daj vedieť. Rád ti pomôžem."
Leontín sa pri prezývke strhol a ešte sa pootočil cez rameno.
"Skutočne ma nevpustia len tak?"
"Nie, Leo. Pre nich je to spoľahlivý spôsob ako oddeliť zrno od plevy. Ide o festivalovú tradíciu. A kto nie je ich, v kostýme nepríde, nezasvätencov nechcú."
Obrátil sa a vykročil k domu. Zároveň však nahlas a značne uštipačne utrúsil.
"Ok, Dami, dám ti vedieť."
Damián skratku svojho mena neznášal.
Kráčal k svojmu domu, na ktorý dosadal popolavý odtieň rozbúreného rána a v hlave sa mu sústavne opakoval vtieravý šepot.
Čierny Peter nosí smolu,
Čierny Leo smrtku k tomu.

**********

Lenže keď poobede stál pri prízemnom domčeku, kde mal Tichomír bývať, nikto kto by mu dokázal vysvetliť, čo sa s mládencom stalo, mu po zvonení neotváral. Dom bol opustený. A v Údolí sa za posledný týždeň žiaden pohreb nekonal.
Leontín sa vzdal a cez malú predzáhradku sa vrátil k Tarasovi, ktorý ho poslušne čakal pri bicykli.
"Poď Taras," vyzval ho, keď vysadol na bicykel. "Skočíme do kaviarne k Damiánovi oznámiť mu, že v nedeľu budem za totálneho debila. Dobrovoľne!"
Pustil sa po popri chodníku. Pes ho svižne sprevádzal.

**********

"... je moja... jeho duša... je moja..."
Leontín samozrejme nikdy neveril na víly. Zakaždým, keď čítal príbehy Sherlocka Holmesa bolo mu ľúto Arthura Conana Doyla, že naletel na podvodnú fotku s papierovými vílami.
Lenže potom ho jedna navštívila.
Nadránom, kdesi medzi realitou, keď už vnímal narážanie vetra do okien a polosnom, kedy mal telo ako z olova a jediné, čím dokázal hýbať, boli oči, sa nad ním skláňala... víla.
Ostrá, hoci sivým povlakom mŕtvych potiahnutá postava sa nad ním elegantne nakláňala a popravde, aj napriek útlocitnej póze sa vôbec ako mierumilovná lesná žienka netvárila.
Leontín sa nedokázal pohnúť, ako obvykle ležal sťa prikovaný, rozhodnutý s trpezlivosťou prijať jej správu.
Jej ruky sa ladne zdvíhali, mierne zohnuté v lakťoch, prsty a zápästia akoby sústavne s nehou tancovali a z rukávov drobnej blúzky pošitej kvetmi sa vznášali pásy ľahulinkej látky, takej istej aká sa jej vlnila vôkol bokov, pripevnená na kúsočku látky pod plochým sivým bruškom. Akoby sa neustále éterický vznášala v ľahkom vánku, pohrávajúcim sa s jej odevom a rozmihotanými krídlami pripomínajúcimi obriu vážku. Perleť hádzala strieborné odlesky.
"Chceš... jeho... dušu... pre... seba...?"
Tichým rozvibrovaným hláskom vyslovovala každé slovo jasne oddelené od druhého. Nežný hlások nekorešpondoval s červenými nepriateľsky zamračenými očami.
Sotva sa sústredil. V slabom svetle zatiahnutého rána fascinovane sledoval jej hodvábne pomaly sa prepletajúce vlasy, rozvírené ako keby ležala na hladine jazera - čiernobielu tvár s červenými očami lemovali všetky odtiene fialovej a kde tu pruh cyklámenu. Na hlave mala kvetovanú korunu, veniec však opäť strádal po farbách.
Vlastne bola až osudovo krásna!
Spamätal sa a vynaložil všetky sily, aby kŕčovito pokrútil hlavou.
Nie, prečo by mal chcieť jeho dušu pre seba?!
Víla sa čoraz viac nakláňala, priam k nemu zostupovala ako z nebies a poletujúci mušelín zaostával za ňou. Jej plné pery ho oviali ľadovým dychom.
"Tak... sa mi nepleť do cesty... inak ťa zaživa zjem," nežne šepla.
Prudko sa pohla a zmizla. Jej telo sa strácalo, chvejivá vodná hladina , do ktorej sa ponárala, a jemne, s odleskami striebra, na zopár sekúnd porušila jeho priestor, sa nad ňou definitívne uzavrela.
Znova bol voľný.
Do končatín sa mu ako horúca vlna opäť vlial život a on sa s trhnutím posadil.
"Takže ty sa mi budeš tým sladkým hláskom vyhrážať!" nahlas prskol.
Odpoveďou mu bolo zatrepotanie krídel.
Strhol sa a zbadal, že na komode pred troma hrubými sviecami sedí havran.
Znamenie, že nejde o sen...
Zviera znehybnelo a vytvorilo dojem, že ich oči sa na okamih skutočne zaregistrovali - ľudské, neprirodzene žlté a havranie, bizarne fialkové.
Nespomínal si, že by sa niekedy objavil takto priamo v izbe a nechcelo sa mu hneď zrána rozrušovať nad faktom, že v zrkadle na komode neexistuje jeho odraz.
Čo najstoickejšie desivú skutočnosť odignoroval a radšej sa poponáhľal vstať. Pootvorené okno mu celkom roztvoril a havran sa okamžite pohol a vzlietol.
Keď vyletel do nečasu jeho temne perleťové pierka sa mu obtreli o ruku.
"Aj tebe ahoj," šepol Leontín a zatvoril okno.
Sledoval ako havran zmizol medzi stromami.

**********
V internetovom svete a na anime, fantasy, či herných festivaloch vystupovala pod prezývkou Konstancia. Bola tvorcom jednoduchej hry lapania víl, ktorá bola sprvu prepadákom. Jediná, ktorá v ňu od začiatku verila, bola práve samotná Konstancia.
Leontín sa oprel o stôl v pracovni a nos zvedavo priblížil k notebooku. Rozklikol si fotku.
Nájsť o tejto žene s komplexom víly základné informácie bola hračka. Očividne nemala žiaden osobný život a od teenagerského veku sa po všetkých gamerských podujatiach pohybovala v kostýmoch víl, ktorými doslova žila. Vlastne bola jednou z mnohých na podobných akciách a kým nestvorila svoju neohrabanú hru nikto jej príliš pozornosti nevenoval.
Presnejšie... kým nezomrela.
Vonku sa rozpršalo a z lesa sa vznášal vlhký opar, ktorý sa držal nad stromami. Hoci bolo stále ráno, Leontín zapol obe nočné lampy, ktoré trónili na koncoch stola. Kávu s Damiánom, vypitú v gumákoch a s dáždnikom nad hlavou, už mal za sebou.
Fotografia ukázala mladučkú ženu s fialovo-cyklámenovými vlasmi. Stála pred tepanou záhradnou bránou, ruky mala jemne od tela, perleťové krídla hýrili dúhovými odleskami a splývavý mušelín hral tyrkysom a cyklámenom ladiacim s jej vlasmi.
Takže takéto farby má jej kostým... - zamyslene si pošúchal bradu, akoby išlo o čosi viac ako len o uspokojenie jeho zvedavosti.
Preletel anime a gamerské fóra, čo mal pootvárané na lište. To podstatné sa dozvedel až cez nich. Prečítal si o závratnej popularite, ktorú Vília Záležitosť nadobudla, keď sa prejavila jej záhadná stránka. Keď autorka zomrela. Keď to už nešlo, každý ju chcel zrazu vlastniť. Hra bola ako prekliata. Lákavé!
Keď si vytvoril dočasné kontá a trochu sa povypytoval, oživil aj strašidelné historky a "víle" lapenej do osídiel vlastnej hry, na ktorej sa stala doslova závislou. Keďže je nikto nemiloval zamilovala sa do nej sama, v podstate sa doslova zaľúbila sama do seba a jej lásku ju... zjedla zaživa.
Zadumane sa v kresle vystrel. Mysľou mu prešla ozvena jemného rozvibrovaného hlásku:
"... inak ťa zaživa zjem..."
Prsty nastavil nad klávesnicu a pokračoval v rozbehnutom:

LeoBuBu: Je vôbec možné ostať takto závislým?
Azazel: Desivé, že? O.o
LovelessLover333: Hrala a hrala a HRALA...
Azazel: A prestala vychádzať von, prestala jesť, prestala piť.
LovelessLover333: Hrala dňom i nocou, osamelá, spokojná sama so sebou...
Azazel: A tak ju aj našli. Mŕtvu. Pri hre. Hovorí sa, že vyzerala, akoby sa utopila. Ale ako sa mohla utopiť???? Podľa mňa sa utopila sama v sebe, vo svojom narcizme, do ktorého sa lapila ako víla do nádoby.
Tristram: Azazel je poet :D xD
Azazel: Debil! HOVORÍ SA TO!
Tristram: Ja som počul, že kto pri nej strávi viac ako 24hodín dopadne ako Konstancia.
LeoBuBu: Ako PROSÍM?!!!
Tristram: No vraj sa pri nej záhadne umiera! ˇ_ˇ Dostaneš sa do jej osídiel, si ako zhypnotizovaný, jediné čo dokážeš je HRAŤ... A po čase...

Leontín prudko zaklapol notebook. Oprel sa a oči zdvihol k plastike dreveného jeleňa nad stolom. Vôbec ho však nevnímal.
Takže Tichomír to prehnal...
Postupne mu všetko začínalo dochádzať.
Nech sa dialo v jej hlave popri hraní čokoľvek, Konstancia nakoniec pochopila, že svoj život bohapusto premrhala. Možno to zistila, až keď už bola na hre príliš závislá a skutočne nedokázala prestať, alebo krátko po smrti. Jej dielo ju utopilo jej znásobenou sebaláskou. Vedel, že temné túžby dokážu prebrať aj neživé predmety. A teraz sa snaží pomstiť.
Pomstiť sa za to, že ju ostatní svojim nezáujmom vohnali do vlastnej pasce. Chce, aby aj iní ľudia rovnako prišli o svoj život.
Z ničoho nič mu v mysli vyvstal obraz havrana s fialovými očami. Smrť! Havran. Konstanciu ohlásil havran. Lenže Tichomíra nie.
Čo to povedal ten Tristram?! Kto pri nej strávi deň a viac... Deň. A viac!
Znova sa lakťami oprel o stôl a zahľadel sa na jeho hladkú tmavú dosku.
Je to postupný proces! Tichomír možno ešte žije!
Ale ako sa k nemu dostane? - prstami si prešiel cez čierne vlasy - Rozhodne nie je ochotný vlámať sa pre duchov do domu!
Pootočil sa v otočnom kresle k upršanému oknu a zhlboka si vzdychol. Zajtra sa k tej hre musí dostať a nejako pochopiť, čo s ňou.
Dovtedy má ešte deň času. Čo s ním?
Postavil sa. A vtedy mu to došlo.
Dnes je pozvaný na večeru k Sáre!
Dôležité úvahy sa mu v okamihu prchavo rozlietali a nahradili ich nepodstatné myšlienky smerujúcemu k nadchádzajúcemu stretnutiu. Čo si obliecť? Čierne tričko? Alebo čierne tričko! Alebo čiernu... košeľu?
Bolo mu jasné, že dnes už veľa nevyrieši.

**********

Ruku držal natiahnutú pred sebou. Dážď mu bubnoval po pršiplášti. Z náhleho popudu si stiahol kapucňu, stál pri bicykli opretom o jej plot a sledoval kvapky stekajúce po retiazke, kĺzajúce sa po dokonale vybrúsenom fialovom ametyste kyvadla, čo mu viselo priamo pred tvárou.
Zmoknutý Taras k svojmu pánovi zvedavo zdvíhal hnedé guľaté oči.
Lenže Leontín si zrazu nedokázal pomôcť. Nikdy by sa k podobne pochabej činnosti neutiekal, lenže čím viac deň postupoval tým neviazanejšia, na jeho pomery, nálada v ňom klíčila.
Keď zosadol z bicykla a automaticky sa dotkol mobilu vo vrecku nohavíc nahmatal v ňom aj zabudnuté kyvadlo od Madam Crn.
Teraz zdvíhal dlaň pod hrot kyvadla a sám nad sebou sa posmešne pousmial.
"Povedz mi kyvadlo," prehovoril do dažďa vytvárajúceho mu zdanlivé súkromie, "máme ja a Sára ako pár nádej?"
Svojim spôsobom prvýkrát sám pred sebou priznal svoj postoj k nej. Leontín ju vnímal ako príťažlivú ženu. A nielen to... priťahovala ho aj ako človek. Láskou to nenazval. Možno zaľúbením.
Krátko trhol rukou a kyvadlo nadskočilo.
Prešlo do drobného pohybu. Ladne opisovalo kruh a aj napriek ťažkým kvapkám ho nečakane rýchlo zväčšovalo.
... Áno... - pochopil.
Cez dlaň mu prešlo čosi teplé.
Bola však prázdna. Do dlane mu padali len ľadové dažďové kvapky.
Došlo mu, že sa mu do nej vpisuje horúca kružnica.
Venoval kyvadlu prekvapený pohľad. Teraz už opisovalo natoľko a hlavne nelogicky veľký kruh, až ho rozrušene schmatol do ruky a urýchlene schoval do vrecka.
"Divné," šepol a pozrel na boxera. "A ja som asi tiež divný, keď tu takto šaškujem."
Pohol sa bránke a s Tarasom za pätami vykročil v ústrety Anastáziinmu domu.
Keď k nemu vzhliadol, hrdlo mu náhle zovrela nečakaná úzkosť, ktorá razom potláčala pocit príjemného očakávania, ktorý akoby zostal kdesi za bránou.
Nie... nie... kdesi hlboko v sebe karhal svoju podstatu, menil svoje naučené postoje, kráčal v ústrety čomusi novému... Je to Sárin dom. Odteraz už len Sárin dom.

**********

Sára ho pozorovala z haly spoza záclony. Sledovala jeho zastavenie s čímsi, čo nevedela presne identifikovať, no vyzeralo to ako nejaký prívesok. Hľadela ako mu uhľovo čierne vlasy omýva dážď, keď si očividne spontánne stiahol kapucňu.
Celý čas sa usmievala.
Je tak milo zvláštny - pomyslela si. Čosi jej navrávalo, že sa v jeho blízkosti nikdy nebude nudiť. Čo bolo paradoxné vzhľadom na jeho vážnu povahu.
Zhodnotila jeho príchod. Pršiplášť? Bicykel? Aké ľúbezne chlapčenské! Je celkom iný ako mestskí muži, ktorých poznala. Prevážali sa v autách a hanbili by sa navliecť na seba pršiplášť. On pôsobil, akoby ani netušil, že existuje niekto, kto pozná podobnú hanbu. Že život sa dá viesť aj sofistikovanejšie...
Uhladila si sukňu na kvetovaných šatách a prešla k dverám. Kým vystúpil na verandu otvorila ich v ústrety teraz už zachmúrenému vysokému mužovi v čiernom pršiplášti.
 


Komentáře

1 Van Vendy Van Vendy | Web | 22. června 2015 v 22:43 | Reagovat

Asi si Černého Lea dám komplet. Pardon, Čierneho Lea. Ale snad nevadí, že jsem si název trochu počeštila :-)

2 Polly Polly | Web | 23. června 2015 v 8:12 | Reagovat

[1]: nahodou to znie celkom dobre xp

3 StandyB StandyB | 29. června 2015 v 19:10 | Reagovat

oooooo :D
dakujem pekne :D beriem to ako venovanie :) len som nemala na internet nejako cas...v podstate malokedy mam teraz na internet cas :D he he
pekne som si vytlacila a a na jeden dych vsetko prečítala ...takze co si myslím bude v prispevku poslednej casti :D

4 Polly Polly | Web | 29. června 2015 v 19:59 | Reagovat

[3]: ber to tak xD. Je to venovanie XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama