Virginia Woolfová: PANI DALLOWAYOVÁ (...zmätenosti veľa...)

16. srpna 2013 v 14:46 | Polly |  Čítanie je Sexi
Virginia Woolfová je ťažké čítanie. Ale vždy som na ňu bola zvedavá a tiež sa občas snažím dovzdelávať sa vrámci klasických diel... takže výber padol na "Pani Dallowayovú". Po prvej stránke som ju, po pravde, mala chuť zatvoriť :D. Naozaj som ničomu nerozumela. Virginiin štýl na mňa totiž pôsobil ako príval nekonečných slov! Čo príval, priam potoky slov v nekonečne dlhých vetách, ktoré nejako začínali a protirečivo končili a niekde medzitým som sa stratila :D. Ani nevraviac, že kniha z knižnice bola po nejakom hulvátovi, čo ju popísal ceruzkou a to ma tak štvalo, že som ju popri čítaní začala aj gumovať :D.

"Také sú preludy, čo sa jednostaj vynárajú, sprevádzajú pútnika a otŕčajú mu tvár; osamelého pútnika premôžu a oberú ho o zmysel pre pozemskosť, o túžbu po návrate a odškodnia ho večným pokojom, akoby (tak rozmýšľa, ako kráča lesnou cestou) ten horúčkovitý život bol zosobnenou prostotou, akoby myriady vecí splynuli v jednu, a akoby tá postava z oblohy a konárov vystúpila z nepokojného mora (pútnik je už starší, vyše päťdesiatročný), vynorila sa z vĺn, aby vznešenými rukami rozdávala súcit, pochopenie, rozhrešenie."


Toto bola úvaha Petera Walsha, niekdajšej lásky Clarissy Dallowayovej. Pretože v tomto diele nejde ani tak o ňu, hoci som to očakávala. Áno, pani Dallowayová práve organizuje večierok, ale kniha má veľmi pokojný dej a prakticky je poskladaná len z vnútorných úvah, pochodov a rozorvaností už spomínaného Walsha, pani Dallowayovej, ktorej akoby v jej nablýskanom živote čosi podstatné chýbalo a potom mladej dvojice Septima a Lucrezie. On po vojne, ktorej sa zúčastnil postupne prichádza o rozum a ona šialená úzkosťou zasa postupne sleduje jeho duševný úpadok.
Nakoniec som sa nejako začítala a rozhodne sa nenudila, no treba sa veľmi sústrediť. Pod všetkým bolo okrem zmarených okamihov cítiť aj všadeprítomný povojnový smútok, ale čestne priznávam, naozaj som nie všetko, čo Virginia prostredníctvom svojho pera vyriekla, pochopila. Predovšetkým samotný koniec som intuitívne očakávala úplne iný ako tento. Neľutujem, že som ju čítala. Ale už po nej nesiahnem :D.


obr.
webreal.sk
 


Komentáře

1 Lištička Lištička | Web | 16. srpna 2013 v 15:46 | Reagovat

Ja práveže zbožňujem, keď niekto píše do kníh! Ak perom, tak mi je ľúto knihy, ale aj tak ma "odkazy" a poznámky fascinujú... A niekedy žiaľ odpútavajú od deja. :D A táto kniha vyzerá, že sa na ňu treba pri čítaní sakra sústrediť, lebo jakmile stratíš niť, už sa v tých úvahach len strácaš.

2 Polly Polly | 16. srpna 2013 v 16:03 | Reagovat

[1]: to bolo pociarkovanie a debilne srdiecka a bohuzial, kym to nie je jeho kniha, nezdielam tvoj nazor - nicit cudzi majetok je vrchol. A tiez tam boli ciary aj od pera a zvyraznovaca ... takemu cloveku by som dala pravitkom po ruke.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama