poviedka: Διπροσωπία (FINÁLE)

22. srpna 2011 v 20:52 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Najviac zo všetkého vnímal vlastný dych. Popravde, ani netušil, prečo nechal svoju Vespu zaparkovanú doma. Niečo v ňom ho nútilo hýbať sa vlastným pričinením, utekať priamo do náručia viny, dlhými a nezvratnými krokmi, hoci vina na neho číhala za každým rohom, vyskakovala z poza každého stromu ako nejaký groteskne pomaľovaný pajác, sypala sa na neho z neba spolu so snehom. Utekať, utekať, utekať...!

Dýchal ťažko a vyčerpane. Keď sa pred ním objavila brána mestského cintorína, takmer ňou už nevládal prebehnúť. Svaly ho urputne boleli, ľadový vzduch prekliate studeného rána ho bodal v pľúcach.
Napadlo mu to niekedy uprostred noci, keď znova a znova rušila jeho hovory...
Utekal bielou cestou lemovanou zasneženým náhrobkami. Mŕtvi spali večnosťou, ich hĺbavú mĺkvosť nemohlo už narušiť nič. Nemali ani poňatia o pocite, ktorý sužuje živú bytosť ponáhľajúcu sa popri nich. Po hladkých kameňoch, ktoré sa v živote po smrti stali ich tvárami, kĺzal tmavý tieň - čierny kabát za ním vial, nevládal, ale nezastavoval, bojoval s vlastnou únavou zo všetkých síl. Podpísala sa na ňom aj prebdená noc.
Napadlo mu to, keď tupo civel do stropu, v ruke zvierajúc mobil, hlava na vankúši, viečka neschopné poddať sa a klesnúť. Že si niečo spraví. Ani nevedel, ako mu vôbec niečo TAKÉ v súvislosti s ňou vôbec mohlo prísť na myseľ, ale postupne sa mu vtieravá myšlienka začínala vynárať v hlave znova a znova. Možno preto, že cítil priam neznesiteľnú obludnosť všetkého, čo v sebe uzatvára, videl hĺbku v jej sivých očiach, hĺbku bezodnej čiernej priepasti, do ktorej nenávratne padalo jej krehké "ja".
To on za ňou švihol slučkou, ktorou ju zovrel a vzpierajúcu ju vyťahoval späť na svetlo sveta. Lenže je pripravená?! Iba preto, že on je zvedavý?
Len preto, že je zamilovaný?!
Počúval svoj dych, ťažké snehové vločky mu pred očami vytvárali hebkú snehovú clonu, až sa pred ním vynorila jediná obsadená lavička z nevľúdneho popraskaného kameňa.
Lenže... to nie je Delia... - mračil sa a predsa sa blížil, vedel že keď už raz zastane, viac sa nepohne. Nemal toľko síl v zásobe.
Nadránom mu prišiel jeden jediný z rozpísaných e-mailov, ktoré nikdy nemienila odoslať:

"Uvedomuješ si vôbec, čo to znamená, keď sa ti pred očami prehráva tvoj najväčší nočný strach? Uvedomuješ si, čo skutočne znamená, keď niekto stratí niečo, o čom predtým ani nevedel, že to existuje, žeravé spojivo, ktoré držalo jeho rozbitný mikro-svet pokope... A čo sa v ňom deje, keď si uvedomí, že sa to deje ZNOVA? Vieš, ako som sa cítila, keď si sa s ňou ukazoval priamo predo mnou?! Vieš to?! BAVIL SI SA?! MAL SI KOPEC ZÁBAVY?! Získal si, čo si chcel?! A čo si vlastne chcel?!
Páčilo sa ti rozbíjať ma na MÁRNE KÚSKY?!"

Prišlo mu zle. Zatvoril notebook a predýchaval náhlu nevoľnosť. Bál sa o ňu. Bál sa, že si niečo urobí. Strašne ľutoval, čo spravil. Chcel, aby ho za to niekto potrestal. Ale nie cez ňu. Nie prostredníctvom toho, že si ublíži...
Ešte sa len rozvidnievalo, keď stál na prahu ich dverí, z ktorých na neho zazerala jej teta. Zabalená v hodvábnom župane, na hlave ešte divokejšie vrabčie hniezdo ako obvykle, mu oznámila, že Delia jej poslala správu, že je u rodičov, ale odmietla mu dať ich adresu. Stál pred ňou očividne nervózny chalan s kruhmi pod očami, ktorému z kabáta vykúkalo tričko s lebkou a dostal zo seba vetu: "Ide o život! Musím ju vidieť!"
Trochu podozrivý na jej útlocitnú neter.
"Feťák!" ticho odsekla a s dávkou vlastných, sotva rozpustených látok v krvi, zaryto mlčala.
No a následne na to mu Delia poslala SMS.
Rozbehol sa, akoby skutočne išlo o život, pričom nechal Helenu len tak stáť, mrzutú a uzimenú, bezočivo vytrhnutú zo spánku, do ktorého upadla sotva pred hodinou.
Keď konečne zastal, iba zo dva metre od lavičky, jeho pľúca skoro zavíjali po oddychu a on len neúspešne lapal po dychu. Dlaňami sa oprel o kolená, do hlavy sa mu nahrnula krv, najprv ani nebol schopný prehovoriť. Robil, čo mohol, aby sa dal dokopy, iba občas k lavičke zdvihol pohľad.
Osoba mu sedela chrbtom. Tmavé vlasy mala na temene zostrihané. Tvrdý vysoký stojačik na kabáte jej siahal takmer k ušiam. Sprvu mu vôbec nevenovala pozornosť, ani sa nepohla, hoci jeho zápas o kyslík musela počuť.
Po chvíľke sa ako tak spamätal. S povzdychom sa vystrel. Do spoteného čela mu zavial mrazivý vánok. Vločky sa roztancovali nad lavičkou.
Sedela pri okraji. Tam, kde sa nad ňou skláňala socha ženy v dlhom kamennom rúchu. Jej jemná ruka, zľahka položená na operadle, mala niekoľko obitých popraskaných prstov. Jej profil bol nasmerovaný k sediacej osobe. Tvár vystupujúca z pod rúcha mala vytesaný pokorný výraz ticho trúchliacej zlomenej ženy. Clivo sklonené viečka boli prekvapivo hladké. Lenže jej prázdne zrenice hľadeli priamo na ňu. Na sediacu. Ich obraz sa mu navždy vryl do pamäte.
V to ráno sa nehlučne sypal sneh a ona pokojne sedela pri najdesivejšej soche, akú kedy videl. Žena ju strážila. Pôsobila tak znepokojujúco reálne, až sa obával, že ožije. Jej obité, rozštiepené prsty jej zovrú ruku a odvlečie si ju k sebe. Na druhú stranu.
Vtedy sa konečne pohla.
Najprv len nenáhlivo pootočila tvár. Jej profil sa ukázal oproti profilu sochy. V tej chvíli sa tvárili takmer rovnako.
Na to vstala a celá sa k nemu obrátila.
Viliam šokovane otvoril ústa. Bola to ona!
Delia mlčala a s pokojom v tvári ho nechávala kĺzať po nej pohľadom. Len jej oči! To bolo prvé, čo ho upútalo, hoci to ako práve celá vyzerala, bolo priam šialené! Jej oči! Boli tak... búrlivé! Temné, sivo-modré, živé a podfarbené rozorvanosťou.
Uprene sa mu pozerali do tváre, búrili sa a zápasili s vlastnými démonmi premietajúcimi sa kdesi za ich druhou stranou videnia. Toto bola Delia!
Jej vlasy boli zostrihané, nedbalo a možno príliš rozrušenou rukou, na jednej strane však ostali dlhé, spadali jej do tváre, zasahovali do výhľadu jedného šedého, prebudeného oka obtiahnutého čiernou linkou.
Ruky mala vo vreckách roztvoreného kabáta. Na čiernej košeli so stojačikom mala stiahnutý tmavý korzet a na sebe krvavo červené úzke nohavice s vybíjaným opaskom.
Panebože, je tak INÁ! - napadlo mu, s rozochvením, hoci ju sám takú chcel - Jej fotografia, ktorá ho natoľko fascinovala, ožila priamo pred ním, zrazu bola z mäsa a kostí, skutočná Delia!
Uvedomil si, aká je nekonečne vážna. Táto naozajstná Delia sa už neustále neusmievala, pretože to tak necítila, nemala na sebe ľahkú sukničku, pretože vlastne nebola taká nežná a nič prehnane farebné, pretože jej vnútro bolo zaliate čiernou, popolavo sivou a indigovo modrou.
"Skutočne chceš poznať pravdu?" zrazu prehovorila.
Jej oči na ňom spočívali neuhýbajúco a vyzývavo.
Iba prikývol.
"Chceš o mne vedieť všetko?" spýtala sa. "Chceš vedieť, kto skutočne som?"
Prikývol znova a rozhodnejšie. Pevne odvetil:
"Áno."
"Tak poď," vyzvala ho.
Obišla lavičku, nechala ju so svojou trúchliacou sochou - obraz dokonalej osamelosti - ale nezastala pri ňom, kráčala ďalej, ruky stále vo vreckách.
Pohol sa, akoby mu počarovala. S malým odstupom ju nasledoval. Ani raz sa neobzrela, aby sa uistila, že je za ňou.
Neďaleko od vchodu na cintorín ju čakal jej vlastný skúter. Vysadla naň a bez slov mu ponúkla vlastnú helmu. Pokrútil hlavou. Ani ona si ju však nedala. Len mu trhnutím hlavy naznačila, aby nasadol.
Takmer neveril, že to čo sa deje, je skutočné, keď si sadol a zažívajúc déjá vu, sa k nej pritisol a oprel si hlavu o jej rameno.
**********
Vošli do blízkej kaviarne, asi toho jediného miesta, ktoré bolo niečo pred ôsmou už otvorené.
Sadli si oproti sebe na béžové pohovky. Zobliekla si kabát a hodila ho vedľa seba. Korzet mal šnurovačku na bokoch. Jej pás bol až nepríjemne tenký, pôsobila subtílne a zároveň silne, vzhľadom na jej vážnu tvár a podmaľované oči.
Zo začiatku prehovoril iba raz, keď im s podivne slabým hlasom, za ktorý sa aj patrične hanbil, objednával dve turecké kávy. Mali ich okamžite. Boli v Coffe Atom sami. V hrejivom do oranžova ladenom priestore, si sedeli tvárou v tvár pri sklenenej stene, za ktorou čoraz hustejšie snežilo. Napäto na ňu hľadel. Obaja sa opierali o lakte, mierne naklonení k sebe. Doslova sa hypnotizovali pohľadmi. Najprv sa neozýval ani jeden, neodpíjali z rozvoniavajúcich káv, akoby so sebou kdesi v inej sfére bojovali.
Až nakoniec predsa prehovorila.
Jej stuhnuté ramená sa uvoľnili. Takmer rovnakým pohybom sa prvýkrát napili zo šálok.
Rozhovorila sa. Nenáhlivo a detailne. Úspešne sa vyhýbala akýmkoľvek prejavom rozrušenia, hoci svoje vtedajšie pocity dokázala pomenovať veľmi presne a výstižne. Povedala mu všetko. Všetko, o čom nemal ani poňatia a čo by si sám ani len nepredstavil. Hlavne pokiaľ išlo o tú ... nehodu...
Povedala mu o tom, ako Angelu sama doviedla medzi svojich ľudí, pretože jej bolo dievčaťa ľúto. O tom, čo sa z nej stalo, keď začala naťahovať svoje nenásytné paprče - presne tak ich nazvala - na jej najlepšiu priateľku a ako jej nakoniec prebrala aj Cyrila. Tiež mu povedala o tom, ako ešte predtým zomrel Tim. A ako presne v tej chvíli, keď naposledy vydýchol, ona celkom zabudla na jeho existenciu. A veľa o tom, ako to celé vyvrcholilo, keď v tom všetkom, v nenávratných stratách, ktoré jej dávali jeden prudkú úder za druhým, prišiel ten posledný klinec do rakvy.
Keď si uvedomila, že Angela jej zobrala aj Tima. Že ho stále mala. Narozdiel od nej.
**********
Nikdy si nemyslela, že je tak krehká a rozbitná.
Až kým neprišla ona a nerozbila ju.
Vtedy, keď si uvedomila, že drží v hrsti jej mŕtveho priateľa, bola už načisto vyčerpaná depresiami. Potácajúca sa ako blednúci tieň, tak napoly vo svete, ktorý sa pre ňu stal zradnou pustatinou a najtemnejšom kúte svojej duše, kde myšlienky boleli a kde sa beznádejne snažila zachytiť nitky nekontrastných spomienok na Tima, si uvedomila, že už nikdy nič nebude také ako predtým. Už nikdy nepochopí, kto skutočne BOL Tim.
Už nikdy ho nebude poznať ani len do tej miery, ako ho poznala ONA.
Vtedy porozumela ďalšej stránke svojho zúfalstva. Tej, v ktorej Angela vedela, čo Tim vyžaroval, ako pôsobil jeho hlas, ako uvoľňoval atmosféru už len svojou prítomnosťou, keď šíril fluidum svojej priateľskej povahy a ako dokázali komunikovať jeho oči, v ktorých sa vždy zračila nejaká nevyslovená otázka.
ONA ho vlastnila viac ako ona, Delia sama.
V ten večer, keď Angela otvorila dvere ich domu a hodila po nej spýtavý pohľad - zmes pohŕdania a prekvapenia, schmatla to dievča za golier čiernych šiat a s trhnutím si ju pritiahla priamo k sebe.
Zatínala zuby a vlasy jej spadli do tváre, keď sa jej Angela o ramená zaprela dlaňami.
"Etela, Cyril, teraz aj Tim...! Chceš celý môj život?! S každým, kto do neho patrí?!" sotva precedila cez zovreté pery, obláčiky pary boli malé a úsečné.
V jej očiach, boli na úrovni tých jej, sivastou oblohou plnou potrhaných doráňaných mračien, nevidela nič viac ako vzdor.
Nedokázala ju zlomiť. Prekonávať ľudí viac nebolo v jej silách.
Veď ona sama bola zlomená...
"O tvoj život nestojím!" odsekla Angela. "Je to len úbohá kôpka stratených snov! Vždy som vedela, že za veľa nestojíš, že sa len povyšuješ, keď ma všade ťaháš so sebou ako svoj prívesok! Jedného dňa skrátka nastal čas, kedy som ti ukázala, že som rovnako dobrá ako ty a tvoj súcit je urážajúci! Že vlastne ty vôbec nie si taká skvelá ako si o sebe myslíš!"
Cítila ako sa jej napli všetky šľachy v tele, keď si ju pritiahla tak blízko a s takou silou, že jej ruky povolili a ich nosy sa takmer dotkli.
Keď Angela konečne aspoň naznačila, prečo to celé robila, nakoniec to pre ňu už neznamenalo nič.
Tak veľmi zatínala zuby, že možno vyzerala, akoby ich cerila ako pes.
Ona mala pohrdlivo zovreté pery a v očiach jasnú výzvu - ak na to máš, zahryzni sa mi do hrdla!
Celá sa chvela, túžila ju rozdrviť jediným stiskom.
"Vráť mi aspoň Tima!" skríkla a odsotila ju, neschopná mať ju ďalej tak blízko pri tvári.
Angela spadla. Jej čierne šaty sa rozprestreli na zemi, polovica v dome, polovica v snehu pred dverami.
Keď k nej zdvíhala tvár, Delia sa zároveň otáčala.
Nasledujúce chvíle sa stali zhlukom hysterických pocitov preliatych cez najvyšší pohár znesiteľnosti, striedajúcich sa nôh dopadajúcich na sneh zaliaty večernou modrou, sípavého dychu a rozrazených dverí v jej izbe. Dokonca sa jej v rukách akoby mimovoľne objavila stolička, ani nad ňou vopred neuvažovala. Jej operadlo zaprela pod kľučku na dverách, hoci čosi v nej, čo ešte bolo pri zmysloch, ju uisťovalo, že je aj tak sama.
Obrátila sa k izbe. Ako prvé jej k hrdlu vyletela jej vlastná ruka, hoci dotyk jej prišiel akýsi cudzí, akoby sa už celkom opustila, akoby sa stala kýmsi iným. Zovrela prívesky a strhla ich. Zvuk padajúcich čiernych gorál, kotúľajúcich sa po parketách, ju na okamih zastavil.
Ruky jej bezvládne klesli k telu. Zhlboka dýchala. Na niekoľko zdrvujúcich, mrazivých minút nastalo absolútne ticho.
Dievča stálo uprostred svojej izby. Pouličné svetlá a prechádzajúce autá vytvárali pri jej nohách dlhé tiene.
Aj ona už bola len tieň.
Slabý odlesk svojho vlastného života.
A zrazu jej došlo, že tých kúskov svojho starého ja, zahnívajúcich ostatkov seba, tých výkrikov do tmy, ktoré jej ešte ostali, sa túži navždy zbaviť.
Musí sa zbaviť tej hrôzy!
Dievča, odhodlané k vlastnej predstave smrti, sa obrátilo a vrhlo sa k stene pri posteli. Zlostne stŕhala jeden plagát za druhým. Papier sa hlučne trhla a jemne dopadal na zem.
Musí zo seba striasť celú svoju osobnosť. Musí ju otriasť ako mokrý pes, ako niečo hnusné, čo už nechce mať na vlastne koži.
V ruke sa jej ocitol rám s fotografiu (ona a Etela sediac na okraji fontány, jeden horúci letný deň plný slnka a smiechu) a s výkrikom ho roztrieštila o okraj stola.
Už viac NECHCE byť sebou!
Dvere skrine sa rozleteli. V hromadách, sotva dýchajúc námahou, oblečenie vyhadzovala do stredu izby.
Ani nevedela, ako sa jej v rukách ocitli nožnice. No zrazu ich zvierala a dodali jej smrti celkom nový rozmer. Chladili. Ich hrot túžila zabodnúť priamo do svojho srdca.
A presne to aj spravila.
Klesla na kolená, priamo na navŕšenú kopu tmavých šiat. A strihala. Strihala, šklbala, trhala! Až jej po čele cícerkom stekal pot a ruky ju priam neznesiteľne boleli. Freneticky rozstrihávala korzety a volánové sukne, šklbala si gombíky a párala košele.
Naslepo schmatla niekoľko kusov, vyskočila na nohy a stále v rukách zvierajúc jedny obyčajne nožnice, malý hladký nástroj skazy, odkopla stoličku a vykročila z izby.
Energicky zišla schody, v ruke zvierala kus koženého korzetu, ten posledný ešte mala na sebe, rukáv košele a zopár poničených tričiek. Bože, spomínala si, že keď nakupovala tričká, vždy bola opitá, pretože to bola väčšia zábava... ale netušila, či ich kupovala aj s Timom. Či tiež hulákal v kabínach, či sa nechával vyhadzovať z obchodov spolu s ňou.
Keď vbehla do obývačky, hodila ich do vyhasnutého krbu.
Keď nad nimi o minútu neskôr škrtla zápalkou, jej vnútro bolo ešte stále búrlivé. Keď pred horiacimi kusmi šiat stála a bezvýrazne ich sledovala, pomaly a v agónii umierala.
Nožnice jej vypadli z ruky. Akoby si to ani nevšimla.
Ešte stále sa pohybovala rýchlo a hnevlivo energicky, keď prešla do otcovej pracovne a zapla jeho počítač. Nechcela si k nemu ani sadnúť, aj na to bola príliš rozrušená.
Bez nejakého dlhého premýšľania sa prihlásila na všetky tri profily, ktoré mala na internete.
Na chate sa objavila drobná zelená bodka.
Tim bol online.
Akýkoľvek pohyb v nej na okamih ustal, akoby sa aj srdce zastavilo. Po chrbte jej prebehla ľadová vlna.
Vedela, že musí byť niekto prihlásený za neho, že pravdepodobne v jeho rodine práve konečne niekto prijal jeho neexistenciu, tak ako práve ona prijala svoju vlastnú a likviduje jeho profil.
No aj napriek všetkému, keď sledovala drobnú zelenú bodku, blikajúci tep mŕtveho chlapca, v žilách jej bázňou takmer prestala prúdiť krv.
Pohla stŕpnutou rukou priloženou na myši a jeden za druhým tie svoje definitívne vymzala. Facebook, twitter, skype.
Zbohom.
Vyšla von do temnoty a nasadla na skúter. Vtedy to bolo prvýkrát, kedy sa vykašlala na helmu a už nikdy viac ju nepoužila, pretože sa stala nepodstatnou, tak ako sa čoskoro stal nepodstatným aj jej zbožňovaný stroj. Naštartovala ho a bez rozmyslu vyrazila.
Celú noc sa bezcieľne prevážala. Míňala vysvietené výklady, rozbláznených adolescentov, osamelých tulákov a svetelné kruhy lámp, ktoré do noci nikdy nevniesli dostatok svetla na to, aby sa stala dňom. Nevzlykala, nezúrila, teraz už nehrozila vybuchnutím. Ten stav prišiel rýchlo. Hľadela len pred seba, zmierená so všetkým, čo za sebou zanechala.
Čoraz pokojnejšia a pokojnejšia. Nešťastná a zároveň vyrovnaná.
Až kým na tvári nepocítila prvé dotyky svitania.
Nadránom zaparkovala kúsok od mesta, pri jazere.
Stojac vedľa svojho skútra, premrznutá a zároveň necitlivá voči zime, sledovala trblietajúcu sa hladinu zalievajúcu sa mäkkými ružovými lúčmi vychádzajúceho slnka a rozmýšľala o Delii, ktorá zomrela. A o tej, ktorá za ňu musí pokračovať v jej prehratom po boji.
Mrazivý ranný vánok jej čechral krátke vlasy a svojim ľadovým dychom ju uisťoval, že aj napriek všetkému stále žije.
Lenže nie SKUTOČNE.
Keď sa vrátila domov, bola zaťatá a nič nevysvetľovala.
Už v ten večer sa balila.
Na sebe mala jediné dve normálne veci, ktoré našla. Bledé rifle a fialovú košeľu.
Jej mama stála opretá medzi dverami a mĺkvo ju pozorovala. Tvárila sa, akoby jej bolo za jej temným tvorom smutno.
**********
"A to bolo naposledy, čo som ju videla," prázdno podotkla, podopretá na lakťoch tupo civela do kávy. "Ich všetkých som už viac nevidela," - na okamih sa zarazila, zreteľne videla ako sa jej ramená stiahli.
Tvárou jej prešiel malý úsmev, vzhliadla k nemu a ponuro sa na neho zadívala.
"Vlastne nie."
Rozpovedala mu, ako o dva dni na to zašla do nemocnice za Etelou. Ako si zreteľne spomínala, že jej podpätky jej zneli v ušiach priam nadpozemsky, keď klopkali po nemocničnej chodbe, ako sa jej horčicová sukňa podšitá nadýchanou bielučkou spodničkou obtierala o staro-ružové pančušky, ako ju hrialo úplne novučičké tmavo-modré pončo.
Keď vošla do nemocničnej izby, Etela vzhliadla od rozhádzanej drevenej skladačky, na ktorej pracovala zdravou rukou. Hlavolam nikdy nikto nezložil. Jediný jednoducho rovný kúsok - drevený obdĺžnik - teraz držala kúsok nad skladačkou, do ktorej nikde nepasoval a uprela na ňu zarazený pohľad.
Keď ju sledovala, ako k nej Delia kráča, vlasy začesané a prichytené sponkami, zabudla ju pozdraviť, zabudla sa usmiať a zabudla sa nadýchnuť. Možno ju v prvej chvíli ani len nespoznala.
Delia si spomínala na kúzelný, snový pocit, keď vošla do belostnej izby, až neprirodzene presvetlenej slnkom odrážajúcim sa od závejov snehu a usmievala sa tak veľmi a žiarivo, až sa jej z tej námahy skoro chcelo plakať. Bola hádam svetlejšia a farebnejšia ako jej oblečenie, ako jej rozkošná, pohojdávajúca sa suknička. V rukách držala darčekový kôš plný orieškov a čokolád, previazaný sviežou ružovou stuhou.
Sadla si na okraj jej postele a preložila si nohu cez nohu.
Etela ju sledovala ako votrelca, stále onemená prívalom zmätenosti, ktorý ju zasiahol. Neustále rovnako zarazená na ňu civela.
"Ako sa dnes máme?" veselo sa spýtala Delia. "Kedy ťa konečne pustia? A chrbát? Stále bolí?"
Ani na jednu otázku jej neodpovedala. Nerozumela, čo to na ňu hrá. Dievča pred ňou, elegantná strojená bábika, sa usmievalo, akoby ani len nevnímalo jej očividné zhrozenie.
"Moja...," Delia prehnane vzdychla a končekmi prstov jej jemne prešla po tvári, zachytiac jej zvädnutý prameň neumytých vlasov za uchom, s vedomím, že sa jej dotýka naposledy. "Neboj sa. Všetko bude dobré."
Etela na ňu šokovane pozerala. Zaťato mlčala.
Delia vedela, že ju už nikdy nikto, ani ona, ani ostatní, nebudú kontaktovať.
"A tak som sa zo svojho života jednoducho vyvliekla," pokojným hlasom to celé zhrnula.
Vymenili si zamyslené pohľady. Obaja dobre vedeli, že to až tak jednoduché nebolo.
"Celý som si ho pokrkvala, ako nejaký papier popísaný príbehom, ktorý sa vymkol dejovej línii a zahodila som ho priamym hodom rovno do koša. Pred troma rokmi. Nechala som za sebou všetkých priateľov, všetko čím som žila, svoju izbu, svoju ulicu...," akoby ospravedlňujúco pokrčila ramená, "svoju identitu. Zatvorila som ju do seba. Zamkla som Deliu na tisíc kľúčov, pretože chcela, aby niekto rozumel jej bázni a úzkostiam a pomohol jej, ale keďže sa bála vykričať z nich, pretože by ju aj tak nikto nepočúval a hlavne, keďže ich nešlo vykričať zrozumiteľne, uväznila som ju vo svojom vnútri."
Kde sa nenávidí za to, aká je krehká - pomyslela si, pretože bolo aspoň v tejto chvíli potrebné priznať si celú pravdu - a preto si ubližuje. Pretože tú nevypovedanú hrôzu musí uvoľniť a preto... že si myslí, že sa za to zlyhanie, za ten ústup, musí potrestať.
"Lenže si tu," prehovoril, prvýkrát odkedy len poslušne sedel a fascinovane ju počúval.
Na vlastné oči sledoval ako jeho motýľ znova stiahol kožu a zahýril pravdivými farbami.
Na okamih, keď na neho pozrela, prižmúrila oči, neschopná zachytiť jeho myšlienky. Jeho hlas ju trochu vyviedol z miery.
Bože, ako bol rád a zároveň ho mrazilo, keď si uvedomil, že pohnútku vedome neskryla.
"Si tu!" dôrazne zopakoval, preberajúc sa zo zadumania, živo jej hľadel do tváre. "Medzi metlákmi, medzi gotikmi, so mnou! Minulosť ťa dohnala, Delia. Si tam, kde skutočne patríš. Nemôžeš si pomôcť - ani nevieš ako a nadväzuješ tam, kde si pred troma rokmi skončila. Si tu, Delia," opäť dodal, tichšie a miernejšie.
Stroho prikývla. Potom zrazu odvrátila tvár do sklenenej steny.
Jej profil však prezrádzal hlboký pocit trpkosti.
"A je tu aj ona," prehovorila. "Vrátila sa do môjho života."
Keď k nemu opäť obrátila tvár, v jej živých rozjasňujúcich sa očiach zachytil niečo nové, niečo čo už nebude možné navždy pochovať.
"Možno je nakoniec môj útek len ilúzia. Možno ňou vždy bol."
Viliam pochopil.
Bolo to zmierenie.
**********

V ten večer ešte vždy boli spolu.
Ležala na svojej posteli, ruka jej visela a kĺby pokrčených prstov sa opierali o studenú podlahu, na ktorej sedel on, nohy v tureckom sede.
Vlasy jej prevísali cez temne podmaľované oko, cez ich čiernu záplavu, v mäkkom nočnom osvetlení bielej minimalistickej lampy, vnímala len jeho obrys.
"Budeš so mnou do rána?" spýtala sa.
Necítil z jej hlasu ani túžbu, ani odmietanie.
Prsty s čierne nalakovanými nechtami mal prepletené, sledoval gotičku, uvoľnene hodenú na posteli, akoby bola predmetom akéhosi vlastného, bizarného výskumu.
"Budem s tebou do rána," súhlasne podotkol a vážne dodal. "A navždy. Nemôžem ťa tu nechať samú. Nemôžem riskovať, že si niečo spravíš."
Zarazila sa, ale nič mu na to nepovedala.
Nerozumela, ako je možné, že "to" z nej cíti, keď nikdy nevidel jej jazvy.
Sám netušil.
Keď na ňu hľadieval, keď si ju predstavoval, odkedy sa obrátila a nenáhlivo, zlomená, odkráčala z vernisáže, tušil že je v nej niečo... niečo ako... pominuteľnosť. Niečo, čo z nej vylieza ako kostlivec zo skrine práve vtedy, keď najviac túži nebyť sebou.
Ten kostlivec sa nad ňou skláňal aj teraz. Priam ho videl, rátal mu nažltnuté rebrá, počul sucho praskať všetky jeho kosti. Nie všetko je za ňou, aj napriek zmiereniu, aj napriek pochopeniu, že pred sebou neutečie, nie všetko je za ňou, za nimi... neznamená to, že sa nechá žiť. Že si dovolí poddať sa svojmu skutočnému "ja" bez toho, aby sa vydesila k smrti.
"A čo Angela?" po dlhej chvíli nadhodila.
Jej poloha sa nemenila. Cez vlasy sa jagali jej sústredené oči.
"Možno vtedy sa ti všetci obrátili chrbtom, lenže teraz je všetko iné, Delia. Možno je niečo ako malý diabol v ľudskej koži, ale aj napriek tomu, my sme v prevahe," - slabo sa pousmial. "Sme dvaja. Ty a ja," a potom rýchlo dodal. "Vlastne - traja! S Helgou. Verím jej a ty by si jej mala veriť tiež. Ostane s nami. V skutočnosti sa ňou ani nemusíme zaoberať. Odíde. Má svoju partiu... My sme jej len venovali novú pozornosť. Lenže, čo ak ju stratí? Čo ak zistí, že ani ja ju nechcem?"
Popravde, už jej zrušil zopár hovorov. A čo by nikdy nespomínal pred Deliou, bol pripravený ublížiť jej. A tak trochu si to vychutnať. Odkopnúť ju škaredo. Teraz, keď už vedel všetko, vnímal ju v celkom inom svetle.
Delii napadlo, že na tom, čo vraví, niečo je.
Nechcela to rozoberať. Už nič nepovedala.
Nenútil ju. Povedal jej, že si môže pospať, pretože on na ňu bude dávať pozor.
Lenže keď uprostred najhlbšej noci nečakane otvorila oči, jej stŕpnutá ruka sa stále dotýkala zeme a on spal.
Svetlo bolo vypnuté a jej sa pri posteli črtal tieň, poskrúcaný chlapec, ktorý si pod hlavu pritiahol aspoň jeden z dekoračných vankúšov.
V tú noc, po náhlom prebudení, keď ho zbadala, sa znenazdajky cítila akosi odľahčene. Posadila sa a kľakla si k nemu. Natiahla ruku.
Pravidelne, sladko nevedomý, pri nej odfukoval.
Vyhrnula si rukáv košele.
Naposledy v tomto živote si zarezala do ruky a sledovala ako jej krv steká po bledej pokožke a kvapká na podlahu.
Krvácala zo seba každý kúsok, každý aspekt a každú nuansu svojej rozpoltenosti. Každou kvapkou, ktorá cupla o podlahu, z nej odišla jedna časť z tej šťastnej, dokonalej Delie.
Už pred sebou viac nemala kam utiecť. Už nebolo cesty späť, do bezpečia fiktívneho sveta.
Keď si ranu obväzovala, Viliam stále sníval svoje krásne sny a ona bola otvorená pre seba samu, ako všetky rany v jej duši, ako všetky jazvy na jej rukách, ktoré kedysi krvácali.
Lenže vedela, že už nemôže zomrieť.
Ani zmiznúť.
A preto sa tento krát rozhodla zostať.
So sebou.
A s nimi.



KONIEC
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 22. srpna 2011 v 22:31 | Reagovat

takze moja draha musim ta pochvalit za opisy a vytvorenie atmosféry ...to bolo naozaj nieco :) pribeh sa mi naozaj pácil len si nedokazem pomoct cakala som uplne iny koniec....neviem si vsak vysvetlit aky....

a co vlastne Tim ?? preco bol az taky dolezity??? viem zastal sa jej aj zomrel kvoli tomu ale nejako som  nechapala to s tym online to bolo hranie na city alebo len jej predstava fatamorgana??? ale ta Angela hnusna nevdacnica .....

Polls opat jeden z príbehov, ktorý naozaj stal za to len ma mrzi, ze som to komentovala sama a nik iný so mnou :-/ avsak nevedia o co prichadzaju....:) inak sem tam sa mi zdalo, ze si mala preklep, ale to je len detail :)

viacej podrobnosti zajtra na kave :D

2 Polly Polly | 23. srpna 2011 v 8:18 | Reagovat

[1]:  preklepy po sebe stale vychytaval...
Tim bol skratka a jednoducho najlepsi priatel... avsak ani to najmensie nic jej po nom nezostalo...
a to, ze bol online, to bol fakt - niekto z jeho rodiny bol za neho asi prihlaseny, len na nu to v tej chvili zapôsobilo hrozne. (Toto sa inak stalo mojej kamoske - prisla na profil svojej mrtvej kamaratky a bola online)
... to vies, vedela som, ze to nie je tema, aku ma rad kazdy...
a ze DAKUJEM!:)

inak som sa obavala, ze prave ty ma znesies pod ciernu zem - ze divne postavy, nic sa tam nedeje... xD

3 Polly Polly | 23. srpna 2011 v 8:19 | Reagovat

*vychytavam...
ako vidis, som velmi preklepovy... (este mam aj momentalne na prste tak velky prsten, ze s nim ledva pisem xDDD)

4 StandyB StandyB | 23. srpna 2011 v 10:18 | Reagovat

nic sa tam nedej ??? praveze Delia bojovala cely cas sama so sebou ....pohrala si sa s tym a vedela si opisat jej citove rozpolozenie tak ze som to citila s nou...ja si myslim ze sa lepsis a lepsis, ze uz ani nie je co vylepsit naozaj som mala pocit ako by som citala pribeh od skusených autorov....cize ziadne Bečka ty zž si len A liga :)
aj ked niekedy sa mi zdalo ze tych opisov je strasne vela ale to patrííííí k tomu :)

5 StandyB StandyB | 23. srpna 2011 v 10:19 | Reagovat

*nedeje
*už

6 Polly Polly | 23. srpna 2011 v 11:28 | Reagovat

[4]: wow... D.A.K.U.J.E.M.!!!!!!

7 Ayamee Ayamee | 23. srpna 2011 v 21:52 | Reagovat

A však aj ja som to čítala, len som od prvého dielu nekomentovala a i to som sa sotva vyjadrila k príbehu ako takému :D A však včera, ako som to dočítala, hovorím si, že počkám, čo napíše Stanka a potom uvidím, či a čo dodám ja :D

Tiež sa mi šialene páčili opisy pocitov a atmosféry, podľa mňa boli silnejšie ako dej, tým myslím, že ja osobne som vnímala predovšetkým city, atmosféru, až potom dáky ten dej. :-) (A chcela som určite dodať i niečo viac, ale prestáva mi to myslieť, je neskoro (ani desať hodín večer a vraj neskoro, pch! :D)...)

8 Polly Polly | 24. srpna 2011 v 7:40 | Reagovat

[7]: Dakujem, som rada, ze si to vystihla...ako som uz totiz na zaciatku pisala - toto je "pocitovka"..bolo toho vo mne vela, ale hlavne so mnou lomcovali emocie, ked som to pisala, takze som vedela, ze aj postavy budu lavne riesit emocie....

9 Jombo Jombo | 24. srpna 2011 v 12:46 | Reagovat

Brutalita! Fakt dobré :)
Bol som zo začiatku riadne zmätený, ale nakoniec všetko do seba zapadlo.. :P

..a do toho spomienky na skutočné udalosti.. :D

10 Polly Polly | 24. srpna 2011 v 16:22 | Reagovat

[9]: XDD fakt?? jezis, taka som milo potesena ... :))

11 Tia Tia | 30. srpna 2011 v 17:28 | Reagovat

Poprosím potlesk pre ďalšiu výbornú poviedku,pre ďalšiu fascinujúcu sondu do ľudskej duše. Deliiným pocitom rozumiem občas sa každý snaží ujsť pred samým sebou, alebo aspoň skryť svoje pocity pred ostatnými lebo ľudia sa omnoho radšej dívajú na pomaľovanú kraslicu ako na rozbité vajíčko iba Angelino konanie mi zostáva záhadou

12 Polly Polly | Web | 30. srpna 2011 v 18:40 | Reagovat

[11]: [11]:: :D dakujem ti, aj za precitanie, aj za potlesk xD! ...
krasne si to zhrnula a pravdu mas... mna samu velakrat v zivote zarazil paradox, ze ludia neradi vidaju smutnu tvar a potom, ked sa teda smejes, aj ked nechces - vadi im, ze neukazujes to, co citis, aj ked je to nestastne... treba najst zlatu strednu cestu, ale to Delia nevedela, vedela sa bud smiat alebo plakat, oboje tak velmi, az ju nicilo...

v Angele je toho vela, ale najviac a najprostejsie je asi to, ze si chcela na Delii, ktora jej vlastne tym, ako sa jej ujala, ukazovala jej vlastnu malost a slabost - dokazat, ze ma na vela, na viac ako sama Delia, na jej zivot, aj na jej priatelov.. maly sebcek :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama