poviedka: Διπροσωπία (5. časť)

10. srpna 2011 v 17:28 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Žmúril. Slnko bolo ostré a deň studený - ako všetky posledné dni. Pod nohami sa mu jagali kryštáliky ľadu pokrývajúce hádam každý kúsok mesta. Takmer sa na svojej Vespe zabil, keď zahol do ulice k jej domu. Helga by mu asi povedala, že išlo o znamenie. Že majú nechať spať všetky jej tajomstvá. Pretože možno niekoho zabila - dodala by a pousmiala by sa, pretože predstava, že sa pozná s vrahyňou by ju naplnila pocitom hrdosti.

Lenže šmyk vyrovnal, malý kúsok predtým ako by skončil gebuľou v strome a čierny skúter teraz stál neporušený, zaparkovaný pri malom nevýraznom dome.
Znova zazvonil. Odhodlane vyfúkol paru a premyslene sklonil tvár. Dvere sa o niekoľko sekúnd konečne otvorili.
Pochyboval, že ju niekedy napadlo, že sa na jej prahu jedného dňa objaví gotik s kovovým mečom na chrbte (dnes ho ešte čakal tréning), no napriek tomu nevykukla bojazlivo, objavila sa v celej svojej nedosiahnuteľnosti, dvere dokorán a po tvári sa jej rozlial prívetivý úsmev.
"Viliam," oslovila ho, ak bola prekvapená, čo musela byť, dokonale to zamaskovala. "Ty vieš, kde bývam? Prečo si si od Helgy vypýtal moju adresu?"
Zdvihol k nej pohľad, pričom presne na túto chvíľu čakal - jeho oči totiž boli temne podmaľované. Samoľúbo sa usmial.
"Si sama?" odpovedal protiotázkou.
Vlasy mal neobvykle voľné a strapaté. Padali mu do očí.
"Je nebezpečné odpovedať pravdivo?" - pobavene zdvihla obočie.
"Neprišiel som ťa sprzniť, ak ti ide o to."
"O to mi nejde. Ver mi."
Na okamih prestal dýchať a zarazene na nej zavisol pohľadom. Zastal mu čas, asi ako keď jej v jej sne, ktorý ju preniesol do jej trinástej komnaty, zastali pred očami myriady snehových vločiek, akoby jej chceli dopriať priestor na premýšľanie o tom, že minulosť nie je natoľko prchavý stav, za aký sa považuje.
Spamätaj sa. Si vysoký, máš mec, nebezpečný pohľad a veľmi dobre vieš, že pôsobíš ako ľudský havran. Musíš mať na vrch! - pošepkal si do vlastnej, niekedy nie až tak pochmúrnej, mysle a postupne rozbehol ozubené kolieska zamrazeného okamihu.
"Mám na teba jednu drobnú prosbu," prehovoril, jeho úsmev opäť pôsobil sebaisto, hnedé oči oživli. "Týka sa mojich možností vstúpiť do jednej metalovej kapely."
"Poďme do izby," pokojne navrhla a obrátila sa.
Viliam za ňou vošiel do domu.
Keď si meč odkladal k stene a zobliekal si kabát, už stála v polovici schodiska a pootočená k nemu ho trpezlivo sledovala.
Ak by bola mačkou, práve by mu tým, že ho prevyšuje, dávala najavo svoju nadradenosť.
Vykročil za ňou. Na čiernom tričku sa mu hojdal keltský kríž a návleky na rukách, s odstrihnutými prstami, mu dosahovali až nad lakte.
Možno si mačička myslí, že je viac. Ale on je väčšie zviera - pomyslel si, kráčajúc za ňou, zmierený s faktom, že bude tak či tak v jej dome mierumilovným zverom.
Kútikom oka stihol zachytiť časť obývačky. Cez pohovku bolo ledabolo prehodených zopár neposkladaných diek a na stole sa kopili časopisy a poháre. Nezdalo sa mu pravdepodobné, že niekto, kto má ešte aj doma krátku vrecovú sukňu a na nohách nosí zlaté papučky, by žil v podobnom neporiadku.
Ale vedel, že je ešte priskoro, aby si skladal jej osobnú skladačku. Možno tak aj žije! Veď ktovie, KTO vlastne je. Okrem jedinej pohnútky, ktorú na nej zachytili pri Angelinom príchode, bola dosiaľ sústavne a neotrasiteľne pokojná a vyrovnaná.
Kto sa už len neprekvapí, keď ho doma prepadne cudzí človek?!
Je hádam robot?!
Delia otvorila dvere svojej izby a vošla dnu.
Spravil pár krokov a ocitol sa v jej osobnom priestore.
Prvý dojem z jej izby bol doslova intenzívny. Jej nevinná bieloba ho takmer oslepila.
Chabé počiatky upínania sa na zvrátenú logiku - teda, uhladene pôsobiaca Delia žijúca v bohémskom, naruby prevrátenom domčeku, sa zrútila ako strieška zo zápaliek.
Náhle sa totiž ocitol v presne TEJ izbe, akú by si k Delii automaticky priradil.
Sterilne čistá podlaha. Ustlaná posteľ so zeleným povlečením bez vzoru. Skrine, písací stôl a kockované police, prevažne plné kníh, tiahnuce sa pod parapetom okien po celej dĺžke steny, v decentnej bledučko hnedej farbe. Poťah na stoličke pri písacom stole rovnako zelený ako posteľ. Klavír ako dominanta izby každej perfektnej mladej dámy.
Delia stála uprostred a dávala mu čas, aby sa díval.
"Máš to tu...," - nasucho prehltol.
Čím viac na neho vyleštená belosť dorážala a zaliezala mu cez sietnicu až do mozgu, tým viac strácala zo svojej domnelej nevinnosti. Netušil, čo sa mu tak strašne na jej izbe nezdá, ale nezdalo sa mu to celé tak veľmi, až cítil ako na neho zrazu dolieha ťaživá clivota.
"Nemusíš mi klamať, nikto z vás by v mojej izbe žiť nechcel."
Sotva predýchal obludný pocit osamelosti, ktorý na neho zrazu a bez akéhokoľvek varovania udrel, keď si uvedomil, že na holých stenách nie sú žiadne fotky. Ani jedna jediná. Dokonca ani v policiach. Nenašiel ani len jej rodičov. Zívali obsedantnou čistotou, oprášenou a neuroticky naleštenou osamelosťou.
Trhane sa nadýchol a s úsmevom, v skľučujúco osamotenej izbe až bolestivo ťažko vyťahoval kútiky úst smerom nahor, akoby žartom súhlasil:
"Pri toľkej panenskej belosti, od ktorej sa mi slnko odráža priamo do tváre, by som asi zhorel ako upír."
Krátko sa zasmiala. Ruky mala spojené pred sebou na lososovej sukni. Neušlo mu, že priestor, ktorý je teraz medzi nimi, dosahuje takmer tri metre.
"Takže...," jemne nadhodila, "... ako si to presne myslel s tou malou prosbou?"
Otvoril ústa, ale práve vtedy sa ozval hrmotný hlas speváka z Behemothu. Inak povedané - rozzvonil sa mu telefón.
"None ov the empy gods, shall ever stand above me...none ov the weak brothers..."
Delia ostala v nezmenenom postoji aj po tom, čo ho vytiahol a po zistení, že volá Helga, si ho priložil k uchu.
"Viliam!" vydýchla mu do ucha.
Sledoval Deliu. Takmer nežmurkala, ako na ňom ostala visieť sivými očami.
"Deje sa niečo?" zareagoval, hoci sa jej počuteľne rozrušeným hlasom veľmi nechcel zaoberať.
Delia mala jemne sklonenú tvár, ako on, kým jej zazvonil, pretože vedel, že keď k nej potom vzhliadne, jeho podmaľované oči budú mať sugestívnejší pohľad ako inokedy.
A kto vraví, že nie je pozér, nech prvý hodí kameňom...
Ako to však ona dokázala bez rozmazanej čiernej ceruzky? - zrazu mu napadlo, keď si uvedomil, že je jej neuhýbajúcim pohľadom doslova polapený.
Navíjala si ho ako stiahnutého v neviditeľnej slučke.
"Pošlem ti mail," náhlivo pokračovala Helga. "V prílohe bude niečo, čo ťa bude veľmi zaujímať. Týka sa to Delie!"
Pri zvuku jej mena, "D" bolo tvrdo vyrazené a ostatné písmená podfarbené nedočkavosťou, od nej konečne odtrhol takmer až zakliaty pohľad a roztržito sa obrátil k oknám. Zahľadel sa kamsi k policiam.
"Prečo?!" - až v tejto chvíli získala jeho pozornosť.
Jeho oči sa náhle ustálili. Zaostril zrak na čosi skutočne paradoxné. Trčalo to z jednej z prázdnejších drevených kociek. Malé, zarážajúco pochmúrne a v porovnaní s ňou, jej farebnosťou a sviežou farebnosťou, až hnusné.
"O čo presne ide?"
Zdalo sa mu, že na sebe stále cíti jej prepaľujúci pohľad.
Možno preto, že musela vedieť, že má pred očami ten odpudivý drevený hrobček. Zmenšenina mala klasický obdĺžnik a náhrobný kameň zakončený krížom. Na obdĺžniku sa vlnili dva postriebrené hady.
"Naozaj nemám náladu na zbytočné keci. Stačí raz vidieť ako stokrát obkecávať, Vilo. Máš to v maily. Pozri si to. HNEĎ!"
Helga zložila.
V rovnakom okamihu mu došlo, že drevený hrob má na okrajoch miniatúrne zásuvky.
Bola to šperkovnica.
Zmätený - Helginou neodbytnosťou, aj Deliinou skľučujúcou, životom opustenou izbou - k nej znova obrátil tvár, uvažujúc ako sa dostať preč. Bol tak zvedavý, až to nedokázal uniesť.
Musel si pripustiť, že celej záhade okolo Slečny Dokonalej, doslova prepadol.
"Môžem ťa niečím ponúknuť?" v konečnom dôsledku mu nedobrovoľne pomohla sama Delia.
"Urobila by si mi čaj, prosím?" okamžite sa toho chytil, sotva držal na uzde svoje bijúce sa pocity - keby im nechal voľný priebeh, pravdepodobne by ním roztržito šklbalo.
"Som nezdvorilá, už dávno si ho mal mať," predniesla ako hrdinka románu Jane Austen a nehlučne popri ňom prešla von z izby.
Napäto sledoval ako pozvoľna priviera dvere, až zastali, otvorené na tenkú škáru.
Okamžite sa pohol.
Bez zaváhania zamieril k písaciemu stolu kde stál otvorený a zapnutý notebook. Sadol si. Ešte raz hodil očami po dverách. Delia už mohla byť v polovici schodiska, ale nevedel si predstaviť, že by sa ponáhľala.
Obrátil sa k stolu. Pohľad mu náhlivo vyletel na policu nad ním a rovnako unáhlene ju ním prešiel. Dokončené modely tankov boli asi jediným spestrením. Kým jednou rukou klikol na ikonu internetu, prstom druhej ruky štuchol do zavesenej stíhačky. Spitfire sa rozhojdal.
Napadlo mu, že si s jej osobnosťou vlastne rovnako protirečia ako hadia šperkovnica.
Nalogoval sa na svoj mail. Správa od Helgy mu už svietila v schránke.
Cítil sa ako narušiteľ, light verzia delikventa, keď si v cudzom počítači otváral vlastný mail. S popisom sa veľmi nezapodievala, stálo tam len - 3 roky dozadu. Akcia: Death Metal Bloody Night. Boli sme tam aj my dvaja o_O
Otvoril prílohu.
Fotka sa pomaly natiahla.
Nejakú chvíľu na ňu iba hľadel - bez myšlienok a pocitov. Nejakú dlhú, vlastne krátku chvíľu (záležalo na uhle pohľadu, keď uvážil, že hrá o minútky so zovretou vodou v kuchyni na prízemí), kedy mu pomaly a isto dochádzalo, na koho sa vlastne pozerá.
PREBOHA! Veď to je...!
Vytreštil oči. Potom sa zamračil. Vo výsledku vyzeral naozaj zhrozene.
DELIA! To je...ONA! Počkať. Je to ONA?!
Zhrozený jej premenou.
Dobre, začni pekne od začiatku - pomyslel si a v pokuse zrovnať si ten výjav do niečoho pochopiteľnejšieho si ju začal kúskovať. Korzet, čierne vlasy, upnuté nohavice, reťaz na boku, polo prítomný úsmev - hm, fotograf, tak tu ma máš a daj mi už konečne pokoj.
Ako sa niekto mohol takto zmeniť?!
Práve toto ho asi dostalo najviac.
Nebol natoľko obmedzený, aby nevedel, že ľudia proste menia svoje štýly. Poznal gotikov, ktorí z toho proste vyrástli, tak to bežne chodilo - niekto dospel, niekto si musel vybrať piercingy kvôli práci, niekto pokračoval, pretože si vytvoril hlbšiu filozofiu, uveril vo svoj štýl a metal sa stal jeho svetonázorom.
Lenže Delia sa zmenila bytostne, preboha! A to bolo na tom celkom, na jej zmene, tak... devastačné!
Pohľad toho dievčaťa, toho žijúceho dievčaťa, na fotografii, nebol pohľadom dnešnej Delie, netvorili ho tie zastreté, hĺbavé oči, nikdy nevypovedané myšlienky navždy uväznené kdesi hlboko v jej neuchopiteľnom vnútri.
Jej úsmev, ktorý vravel - daj mi pokoj - a tiež - teraz sa zhováram s týmto vysokým blondiakom - a tiež - tak tu ma máš, to som ja! - nebol dnešným úsmevom, stoickým a večným vo svojom šťastí, ktoré kvitlo kdesi ďaleko od ostatných ľudských bytostí, ktoré sa oň nesmeli pričiniť, ktorých sa vôbec netýkalo. Pretože im to nedovolila.
Prudko sa na stoličke oprel, až mu operadlo zapraskalo pod chrbtom a prešiel očami po krehkých modeloch.
Lenže bola vôbec šťastná?! V oslnivo bielej izbe, bez fotiek, bez iných tvárí, okrem odrazov tej vlastnej na vyleštenom zrkadle, v miestnosti zahustenej samotou nasiaknutou do holých stien a studených podláh.
Opäť sa priklonil k notebooku. Roztraseným prstom sa odhlásil a vymazal jej históriu web-stránok. Znova venoval dverám jeden nervózny pohľad. v dome bolo ticho a nezachytil jej kroky.
Poddal sa náhlemu nutkaniu a prešiel jej zložky na ploche s pozadím Renoirovho snového člnu na azúrovom jazere.
Nič zaujímavé, len bežné ikony. Zložka - školské projekty. Rozklikol "tento počítač" a dopracoval sa k "obrázkom".
S tlčúcim srdcom sledoval ako sa pred ním rozbaľujú priečinky plné fotografií.
Jeden otvoril a náhlivo sa ním začal preberať.
Pred očami sa mu mihali prevažne tmavo-ladené záplavy nejakých súkromných osláv.
A medzi tými ľuďmi bola tiež ona.
Tá krásna, dokonalá žena v čiernom - bola ONA.
Delia, v ruke držala plechovku, niečo rozprávala nejakej tmavovlasej mladej žene. Ten špinavo-blonďavý chalan, s ktorým bola pred troma rokmi na Bloody Night, ju držal okolo ramien.
Vyzerala tak... uvoľnene.
Delia... Delia. Reálne dokonalá. Aspoň v jeho očiach. Michala sa mu pred očami ako nádherný prelud. Usmiata, vážna, unavená, rozosmiata, mala vínovo bordové tielko, kožené náramky na rukách, bola pestrejšia ako dnes - v lososovej sukni a modrom svetri - Delia s rozmarne vyplazeným jazykom, s poprepichovaným uchom.
Ešte stále k nemu nedoliehali žiadne zvuky, hoci si nebol istý, či by vôbec niečo počul cez rozrušené hučanie, ktoré sa mu rozprestrelo v hlave, zatiaľ čo srdce mu išlo vyskočiť z hrude z toho, ako sa jeho majiteľ odvažoval hrabať sa v jej zložkách, zatiaľ čo ona mohla kedykoľvek nehlučne otvoriť dvere a pristihnúť ho.
Pustil sa do iného priečinku. Náhodný výber. Skupina gotikov a metalistov sediaca za drevenou lavicou v nejakom pube. Typické pózy. Vystretý ukazovák a malíček. Vlasy prehodené dopredu. Množstvo vlasov. Priam záplava.
Rýchlo si fotky prechádzal. Našiel ju. Niekomu stála pri stoličke, krátka sukňa odhaľovala čierno-fialové pruhované silonky. Rukou sa opierala o stôl. Pôsobila sebaisto, dokonca sa hrbila. Teraz by to ani za nič neodpustila. Chodila vznešene vystretá, nadnášaná blahosklonnosťou.
Prešiel na ďalšiu fotku.
Sklonila sa k stoličke, aby sa s osobou na nej mohla odfotiť. Dievčatá k sebe priblížili tváre a pozreli sa priamo na fotografa.
Viliam skoro zabudol dýchať.
To druhé dievča bolo Angela.
Nemohol si ju zmýliť, na to sa mu pri ich prvom stretnutí zdala až príliš zvodná.
Usmievali sa. Ich čelá sa možno aj dotkli. Ženy by sa jedna druhej nedotkli, ak by si neboli...
Začul za sebou akýsi zvuk.
Doslova sa na stoličke zvrtol.
Dvere boli stále privreté.
Počul praskanie drevených schodov. Rýchlo priečinok zatvoril. Vyletel zo stoličky a prebehol k posteli. Dosadol na peľasť práve vo chvíli, keď Delia bokom odtisla dvere.
Nahodil úsmev, už asi nie samoľúbi, ani podmanivý, proste len zovrel pery, aby udržal zrýchlený dych a škľabil sa.
Delia k nemu kráčala s podnosom a na ňom dve prezdobené rozvoniavajúce šálky.
"Urobila som ti karamelový roibos. Je zdravý," prehovorila.
Nechcelo sa mu veriť, že je to tá istá osoba, ktorá sa kedysi v čiernej veste s odznakmi obľúbených skupín priklonila k Angele a z havraních vlasov jej pritom vykukol oblúčik ucha a na ňom rad pichľavých kužeľov.
"Môžeš mi nad čajom porozprávať, čo ťa ku mne priviedlo."
"S kamošmi zakladáme doom-metalovú skupinu," vysypal zo seba vopred naučenú lož. "Pri podobných žánroch si nevystačíš iba s elektronickou gitarou a bicími."
Nič nevravela.
Položila podnos na stolík pri posteli.
Nespýtala sa - čo je to doom-metal? Je to smutné? Ukričané? Alebo bude niekto aj spievať? Myslím tým, skutočne spievať?
Ak by nevedela o čo ide, mala by toľko otázok!
Od Helgy sa dozvedel, že vie hrať na klavíry. Zvládla to za posledné dva roky - ako samouk.
Vopred netušil, že sa k nemu nakoniec predsa bude musieť uchýliť. Nemal poňatia ako jeho návšteva dopadne.
Lenže našiel... našiel ju. Našiel tú nepopierateľne dokonalú osobu! Objavil nečakané, videl nevidené. A chcel zájsť aj ďalej. Prekročiť všetky hranice, ktoré mu nastolila.
"Mohla by si ma naučiť hrať na klavíry?"
Kým sa vystrela, spýtavo k nemu vzhliadla.
"Ja? Si si istý? Bude to dlhý proces."
Zahľadel sa na druhú stranu izby, kde stál klavír. Clivo si povzdychol.
Vlastne ho akékoľvek klávesové nástroje nikdy ničím nelákali. Zneli príliš jemne.
"Áno," nepresvedčivo povedal. "Som si... istý."
**********
Vedela, kedy prvýkrát pocítila ten kovový tŕň, ktorý sa jej začal svojim hrdzavým hrotom vnárať priamo do živého mäsa. Bolel, aj keď bol malý a nenápadný. Nútil ju premýšľať, akoby sa vŕtal priamo doprostred jej mozgu, hlbšie a hlbšie. Neskôr ju nútil byť paranoidnou. Nakoniec ju nútil zožierať sa, lenže to už mala v hlave niekoľko tŕňov, ak nie celú tŕňovú korunu.
Vtedy kráčali bok po boku, ich chodidlá sa pohybovali po nízkej tráve, po steblách zľahka kĺzala jej dlhá zelená sukňa. Žeravé letné slnko, postavené práve najvyššie, sa im opieralo do zatiaľ belostných odhalených chrbtov. Angela kráčala zarovno s ňou, na sebe mala bordové, goticky pôsobiace šaty. Tým "goticky" v ten deň nemyslela kožený korzet, či vybíjaný opasok, ale dlhú sukňu a rozšírené rukávy olemované zlatom. Dobovou gotikou dokonale zapadala. Tento víkend sa predsa ocitli na festivale historického šermu.
Najprv kráčali mlčky, prechádzali sa pomedzi preľudnené stánky s medovinou a suvenírmi, za kovových zvukov masívnych čepelí, ktoré sa križovali v hranom súboji kdesi za nimi. Prihliadajúci ich ocenili nadšeným potleskom.
Nič nevravela. Pretože ju ťažil... pocit. Nejasný a nedýchateľný ako drsný horúci vzduch, ktorý v ten deň dýchali.
Bez slov fajčila.
Doteraz si dokázala vybaviť, ako sa jej pľúca plnili dymom, v tom sparnom dni bol až boľavo horúci, ale zbavoval ju úzkosti každým nadýchnutím. Keď ho vydýchla, opäť sa cítila pokojne. Nenápadne, ba až podvedome, dúfajúc že sa ešte dokáže ignorovať, si pripúšťala, že za to môže ona.
Ona hľadela kdesi do diaľky, na skupinu sokoliarov v dobových kostýmoch. Vlasy jej na slnku žiarili ako zázvor.
"Je milé, že ty a Etela ste si našli toľko spoločných záľub."
Ruku s cigaretou si nechala klesnúť popri tele. K zápästiu, hladkému a popretkávanému spleťou neporušených modrých žiliek, jej skĺzli tenké kožené náramky.
Angela vydala iba tichý súhlasný zvuk.
Kútikom oka na ňu pozrela. Kdesi na azúrovej oblohe im nad hlavami zaškriekal vypustený sokol. Angela, žmúriac do takmer oslepujúcej jasnosti, stále zaujato sledovala sokoliarov.
Všetko bolo vtedy tak jasné a horúce, až sa z toho jeden išiel zblázniť.
Rozhodla sa, že to povie, prečo by vlastne nemohla. Sú si blízke.
.... Možno ešte stále...
"Ja som s ňou, myslím - iba s ňou - nebola ani nepamätám. Nejako na mňa," - dala si záležať, aby počula jej krátke, priateľské zasmiatie, "vďaka tebe, Angela, nemá čas."
Zachytila, ako rýchlo sa pri nej pohla. Doslova sa vyšvihla, vrtošivá a nebojácna a ocitla sa priamo pred ňou, vysoká, krehko chudá a krásna. Predovšetkým vtedy, keď bola vážna. Tak ako teraz bola.
Zastala.
"Tvoji priatelia sú teraz moji priatelia."
Jej hlas nebol tak jemný ako obvykle. Hľadela jej priamo do očí. Dokonca nebol ani len príťažlivo melodický. Akoby jej už nezáležalo na tom, aký dojem spraví práve na ňu.
"Tak si na to zvykaj!"
Angela sa obrátila, jej vlasy sa zaleskli a stmavli a ona nenáhlivo pokračovala v ich poobednej prechádzke.
Nezáležalo jej na tom, či ju Delia nasleduje.
A ona ostala stáť na mieste.
A kde sme, krásavica, zrazu stratili spoju "aj"? - pomyslela si s vtieravým pocitom, ktorý bol bližšie k poznaniu, že jej veta vyznela presne tak, ako si Angela vopred želala, aby vyznela.
Jej vínovo-bordové šaty sa stratili v dave ľudí. Bolo jej jasné, že mieri za jej priateľmi.
Zhlboka sa nadýchla, vytrhnúc sa z niečoho pocitovo studeného a priepastne hlbokého, čo sa ju snažilo uzavrieť do seba uprostred pekelnej horúčavy, v ktorej jej na rukách naskočila husia koža. Roztržito si prstami začesala dozadu dlhú časť vlasov, medzi kratšie.
Okej, okej... lenže Etela je moja najlepšia priateľka. Aspoň tak sa od detstva volali. A ani len nie je vyslovene gotik, nezáleží jej na tom, tak prečo na ňu nemá čas?! Prečo na ňu nemá čas, odkedy... odkedy ich zoznámila.
Zamyslene si potiahla z cigarety.
Poznala sa. Vedela, že pôsobí sebaisto, netýkavo a vďaka neobvykle zostrihaným vlasom a s tmavými perami aj drsne, keď tu takto stojí, chudé ramená mierne zhrbené, v ľahostajnom postoji človeka, ktorý si svet ešte veľmi túžil udržať v povestnej gombičke, ktorá sa mu rozpadala pod rukami. Tak prečo by mala mať obavy z niekoho tak žiarivého a nežného ako je Angela?!
Tak prečo?!
Prečo začínala tušiť, že doviesť ju medzi nich nemuselo byť práve najprávnejšie rozhodnutie? Sú všetci samotári hlboko v sebe rovnako krutí a nebezpeční?
Keď sa s ňou zoznámila, keď sa spolu našli na rovnakej brigáde, rovnako unudené a s potrebou rozprávať sa, prišlo jej ľúto, že ešte nestretla svojich ľudí, že v škole nespoznala niekoho zaujímavého a jej rodina bola nerozvetvená a uspávajúco všedná. Cítila sa ako najmilosrdnejšia sestra, keď ju nechala vojsť do svojho života, naučila ju žiť ho a zo súcitu ju doviedla čo najbližšie k vlastným priateľom.
Úbohé, nepochopené dievča, ktoré dosiaľ celý svet kruto prehliadal!
Keď sa teraz s neprítomným výrazom predierala cez davy ľudí a oslobodila sa od nich na trávnatom kúsku, kde sa na dekách zložila jej partia, zbadala ju smejúc sa do tváre, šťastne a nákazlivo, blondínovi po jej pravici. Jej Cyrilovi.
Kedy presne, v akom cerberovskom okamihu, žiak prevýšil svojho učiteľa?!
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | 14. srpna 2011 v 18:00 | Reagovat

draha moja....nejako som sa ku koncu tejto casti stratila :-/ nevysvelis mi to???

2 Polly Polly | Web | 14. srpna 2011 v 20:23 | Reagovat

[1]: co presne... vsetko okrem poslednej casti je sucasnost :) to posledne je Deliina spomienka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama