poviedka: Διπροσωπία (4. časť)

7. srpna 2011 v 17:21 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Cítil, že čo chvíľa začne svitať a deň sa prebudí jatrivým zimným ránom. A tiež cítil, že vlastne vôbec nepotrebuje spať. Lenže teraz, keď pôsobivá Angela už odišla, keď Alex vyprevádzal ostatných, Helga spala v kresle ťažkým vodkovo-pivným spánkom a z otvorenej spálne počul Alenine a Horácove naťahovanie sa o to, kto bude na ktorej strane Alexovej veľkej postele spať... ústredným bodom jeho pozornosti sa opäť stala ona. Netušiac, ako ladne pôsobí, prehnutý ako Alexov kocúr, ktorý s podozrievavým pohľadom kráčal po opierke pohovky, poštvornožky a podvedome opatrne, presúval nohu pred nohu, sunúc sa v kožených nohaviciach ako diabol-pokušiteľ v najkrajších rokoch, k nej.

Pohovka bola roztiahnutá a ona, znavená a až príliš laxná na to, že hostiteľa svojim rozhodnutím ostať u neho spať tak znervóznela, že sotva vykoktal súhlas, ležala na kraji. Fascinovane ju sledoval. Teraz nadránom pôsobila inak. Možno až nadpozemsky - napadlo mu, keď sa k nej celkom priblížil a zostal podopretý rukami a nahnutý nad ňou. Nohy mala jemne pokrčené. Krémová sukňa sa rozprestierala a prevísala cez okraj.
Spiaca krásavica - znenazdajky si pomyslel, hoci si nebol celkom istý, či ju skutočne za krásavicu považuje.
"Horác! Už ťa mám vážne po krk. A z toho krku, po ktorý ťa mám, mi piješ krv ako netopier!" z otvorenej spálne sa ozval Alenin ospalý hlas. "Si tak malicherný! Spakuj sa a padaj von zomrieť!"
Horác spustil rozrušené mrnčanie, ktoré Viliam okamžite prestal vnímať. Už aj tak mal problém vnímať ho ako rovnocenného muža, odkedy ho videla nalepeného na....
Radšej sa sústredil na Deliin profil. Oči mala zatvorené a črty tváre uvoľnené. Keď si ľahol vedľa nej, v takmer rovnakej polohe ako ona, zrazu v ňom fakt, že spí, rozlial až opojný pocit príjemnej nenútenosti.
Vypila víno a teraz spala. Ležala síce v rozkošnej póze, ale predsa - spala. Šteklilo ho v bruchu. Aj napriek tomu, že si jasne uvedomoval bizarnosť celej jej osobnosti, ktorá dokázala pôsobiť tak vzdialene, až nakoniec vyvolala pozdvihnutie, keď prejavila niečo natoľko ľudské.
"Zlatko," - kdesi v spálni Horácovi slabol hlas, "... zlato prepáč... spi, kde chceš, len ma pusti k sebe..."
Viliam sa zadíval na kúštik šije, ktorý jej vystupoval z pod tmavých vlasov.
Nad hlavou sa mu usalašil pradúci ragdoll Odin. Alena sa ozývala čoraz hlasnejšie a nevľúdnejšie. Lenže on bol zrazu schopný vnímať a sledovať len ten malý kúsok jej šije. Priam ho hypnotizovala.
Nocou zatiahnutá izba, osvetlená len ospalým pásom svetla z haly, ho primäla o hebkom kúsku jej pokožky nečakane fantazírovať. Privrel viečka a zhlboka nasal jej ťažký staro-módny parfum.
Predstavoval si, aké by to bolo dotknúť sa jej pokožky.
Nikto sa jej nedotýkal. Ani Helga. Bol by prvý, kto by sa odvážil pri plnom vedomí to spraviť.
Uhrančivo ju pozoroval, ale nehýbal sa.
"Vždy som sa domnievala, že obyčajní smrteľníci sa vo svojej posvätnej hrôze a rešpekte neodvažujú približovať k božstvám," zrazu prehovorila.
Nešepkala, ale jej hlas bol tichý. Jednoducho sa náhle ozvala, akoby sa už dlho rozprávali a ona iba pokračovala. V niečom, čomu mohla rozumieť len Delia sama.
Jeho telom prešlo napätie, akoby potreboval byť v strehu. Ale pred čím? Ani si neuvedomoval, že rozšíril oči. Takže nespala? Len veľkodušne nechala pozorovať ju? Vdychovať jej vôňu? Kto jej dal právo... hrať sa s ním, keď sa ON chcel hrať s ňou.
Rozrušene si oblizol pery.
A predsa chcel, aby ešte niečo povedala.
"Existoval jeden staro-rímsky boh," pokračovala, ostávajúc odvrátená, preto vôbec netušil ako sa tvári... a či vôbec otvorila oči. "Jeho meno bolo Jánus. Mal dve tváre. A tie dve tváre mu umožňovali zároveň sa pozerať dopredu aj dozadu."
Stíchla. Netušil, o čom mu hovorí, ale keď ju sledoval, jeho hnedé oči sa v prítmí jagali nedočkavosťou, pri ktorej zatajoval dych.
"Dúfala som, že všetka božskosť sa zo mňa kúsok po kúsku vytráca. Lenže dnes..."
Znenazdajky stíchla.
Mlčal. Stále netušil, na čo naráža, čo sa snaží povedať, iba cítil, že mu povedala niečo dôležité.
Vyčkával, bez reakcie, ktorú jej vo vlastnom zmätení, čo v ňom vyvolala, nedokázal dať, hoci pochyboval, že vlastne túži po tom, aby jej na to niečo sám povedal.
Lenže ona už na svoje slová nenadviazala. Jej "lenže dnes" ostalo nedopovedané visieť vo vzduchu.
Prinieslo pár otázok, ktoré boli tak podstatné, že sa ich neodvažoval sformulovať. Obával sa, že ich položí nesprávne.
Po niekoľkých sekundách už pochopil, že viac neprehovorí, ani sa neobráti. Že opäť odišla tam, kde prebýva zakaždým, keď je s nimi - niekde do krajiny nedotknuteľnosti, tak vzdialenej ako len môže byť bežnému smrteľníkovi vzdialená uchopiteľnosť božstva...
Niekoľko minút si jej zvláštne slová preberal - zbytočne si ich prehadzoval a opätovne spájal. Vo výsledku však bol ešte zmätenejší. Zúfalo túžil poznať to dôležité, s čím sa mu práve zverila, ale až iritujúco sa v tom strácal.
Keď sa už začínal naťahujúco a nezmyselne oberať o pokoj, radšej sa vrátil k tomu najjednoduchšiemu, k pozorovaniu jej tela. Očami skončil na krivke jej bokov a skĺzol k jej štíhlym nohám. Ako celok pôsobili jej šaty nevinne - mali dlhé rukávy a látka končila tesne pod krkom. Lenže teraz mu došlo, že sú hriešne krátke.
A zrazu sa pristihol pri tom, ako zdvíha ruku. Dokonca zašiel ešte ďalej - pomaly pomaličky ju približoval k nej.
Vo svojej vzrušenej nenáhlivosti si v konečnom dôsledku dokázal uzavrieť v hlave, ako na neho pôsobí. Ako si tak v mysli vopred predstavoval okamih, keď sa dotkne jej stehna a skĺzne po ňom celou dlaňou a prstami, prešiel ním až elektrizujúci pocit. Nakoniec si priznal, že ho priťahuje. Tajomstvo sa skrývalo v jej nedostupnosti. Bolo príťažlivé skúsiť ju dobiť.
Už už sa jej dotýkalo, zatiaľ čo ona o snahách roztúženého gotika nemohla ani len tušiť, keď sa zrazu zo spálne ozval rozhorčený výkrik.
Helgu v kresle trhlo, ale nezobudila sa a on rýchlo stiahol ruku, pretože mu ju takmer priľahla Alena, ktorá sa nečakane objavila medzi nimi. S urazeným výrazom si medzi nimi razantnými pohybmi vytvárala priestor.
Vlastným telom ho zatlačila do operadla, čo najviac sa odsunúc od Delie. Pred očami mu preleteli Odinove huňaté tmavé laby ako so zaprskaním utiekol, pričom ona sa zvalila na chrbát.
Delia sa prekvapene obrátila a na lakti sa vyzdvihla nad Alenou, ktorá si na úzkom kúsku postele prekrížila ruky na hrudi ako v rakve, spurne stihla pery a zatvorila oči.
"Zlato!" - obývačkou sa ozval Horácov rozkolísaný záťah, ktorý svojou potupujúcou rozochvenosťou z kuchyne pritiahol zhrozene sa tváriaceho Alexa.
Stál pri ich nohách, pred pohovkou, dlhá kozia briadka sa mu triasla a oči sa mu plnili potokmi sĺz.
"Varujem ťa - nie!...," napäto šepkal Viliam. "Len to nie! Nie! Nie!"
Horác nešťastne potiahol nosom.
"Neodstrkuj ma od seba!"
Mohutný mládenec s potetovanými rukami sa zvalil na zem ako podťatý. S tvárou v koberci sa nahlas rozplakal.
Pomedzi všetkých v miestnosti, v ktorej im už na tváre začala sadať ranná sivo-modrá žiara, iba tá Deliina nevykazovala známky rozpakov, či zlosti. Iba ho s vážnym výrazom pozorovala.
Viliam sa cítil tak trápne, akoby bol hádam Horác jeho brat a momentálne ponižoval jeho rod.
Niečo s tým chlapcom vážne nebolo v poriadku.
Helga sa začala smiať zo spánku.
**********
"Stále nerozumiem ako nášmu vzťahu pomôže, ak s tebou budem zdieľať nadšenie z nejakej záhrobnej ľudovky!"
Helga sa už najmenej po stý krát obrátila na stoličke, tentoraz tak prudko, až si takmer z ramena zhodila bezsrstého potkana Vanitu.
Jej pichľavý pohľad prešiel dlhou cestou cez celú izbu s čiernymi stenami, až po druhú polovicu, dokonale preťatú, akoby sa až za ňou žilo a akoby až za ňou svietilo slnko, kde začínala tapeta so žlto-zelený guľatučkými kvetmi. Tam sa na belostnej posteli jej staršej sestry, ktorú obaja nemali radi (čo bol tiež dôvod, prečo sa neváľal v Helginom čierno-bielom povlečení) rozvaľoval Patrik.
"Folk metal nie je žiadna ľudovka, ty barbar! A nežiadam ťa o nadšenie, iba o spoluúčasť na koncerte mojej najobľúbenejšej skupiny! A nepomôže to nášmu vzťahu nijako, lenže o to ani nešlo. Nemusíš na mňa ešte aj pri obyčajnom koncerte vyťahovať partnerskú psychológiu, pretože inak sa začnem preberať ja v tebe a pravdepodobne nájdem toľko úchyliek a stavov narušenia, že ťa opustím... alebo ťa budem mať ešte radšej!"
Patrik, ležiac na bruchu nad nejakým cyber-punkovým thrilerom, ju prepálil bledo-modrými očami, ktoré menili odtieň podľa toho, či ju chceli zamraziť, alebo poslať do horúcich pekiel, ako práve teraz. Dlho jeho pohľad nezniesla. Jednak bol takto provokujúci, ešte aj s ostnatým obojkom na krku, neskutočne príťažlivý, jednak vyvolávali jeho mandľové oči, posadené v sebavedomej podlhovastej tvári s vysokými lícnymi kosťami, oveľa pichľavejší dojem, aký dokázala vyčariť ona. S odfrknutím sa obrátila do steny k notebooku, na ktorom si už odkedy sa začali naťahovať, mrzuto preklikávala fotky z minuloročných akcií klubu, kde mal koncert byť.
Nahý potkan ju príjemne hrial opretý o šiju a obhryzkával jej kovového hada, ktorý sa jej vinul okolo ľavého ucha.
"Pekne si to zaobalila" - začula ho za chrbtom, hoci jej nebolo jasné, čo vlastne do čoho balila. "Najbližšie, keď bude house-ová noc, alebo alternatívne techno, čokoľvek, čo nemusíš, tiež použijem výraz - spoluúčasť."
Opäť sa prudko obrátila, až úbohej Vanite vykĺzol z papule hadí chvost a na ramene sa udržala iba vďaka pazúrikom, ktoré jej zakvačila do trička.
"House pre teba nič neznamená!" okríkla ho. "Lenže mňa práve TENTO folk priviedol sem, k životu aký vediem a možno aj k nezmyselnému rozhodnutiu, že skĺbim metal s technom. Hoci, ver mi, v niektorých okamihoch fatálnych odlišností sa cítim ako Sizyfos - váľam ťa pred sebou a ty sa tlačíš späť!"
Uštipačne sa na jej prirovnaniu zasmial, nespúšťajúc z nej zlý pohľad, ktorý podporil ešte výrazný oblúk obočia, nezamračeného, ale vyzývavo zdvihnutého. Sám však teatrálne vyhlásil.
"Blahoslavený buď leader folk-metalovej skupiny, vďaka tebe môžem spávať s touto metalovu kosťou!"
Pri obraze, ktorý sa jej naskytoval - ladne natiahnutý ironik v sestrinej nevinnej posteli - pocítila zlosť kráčajúcu za rovno s túžbou. Na prekvapenie jej kombinácia prišla až hriešne zvodná.
"Bodaj by ťa Thorovo kladivo ovalilo!" odsekla a vrátila pohľad k notebooku.
S bradou opretou o dlaň mu najprv na just zvýšila hlasitosť Eluveitie, ktorá už aj tak dosť hučala z reproduktorov a na to sa vrátila k monotónnemu klikaniu po archivovaných fotkách. Vanita sa vrátila k hadiemu kamarátovi.
Predstavovala si ho, ako teraz reaguje. Iba sa pousmeje, spokojný, že ju vytočil a bez okolkov sa vráti ku knihe. Fotky zrazu sotva vnímala. Pred očami sa jej striedali davy gotikov a metalistov pod pódiom, ale takmer akoby sa jej nedokázali dostať na sietnicu, ich tváre sa rozmazávali pod náporom jej vlastného zamyslenia.
V skutočnosti podvedome čakala, že sa k nej Patrik od chrbta priblížil. Ešte vždy je možné, že knihu po chvíľke predsa len odhodí bokom a rozhodne sa pokračovať. Občas totiž potreboval mať posledné slovo.
Klik... klik... jej prst sa zatiaľ naučil donekonečna opakovať ten istý pohyb.
Začula za sebou vrznutie sestrinej postele a mimovoľne sa usmiala. Ľahké očakávanie, ktoré sa jej zmocnilo, jej nenásilne rozptýlilo zadumanie. Zároveň si uvedomila, že pred očami, v skupine napoly zatiahnutej dávkou efektného dymu, sa jej mihli známe tváre - vysmiaty Alex z pred troch rokov, s kratšími vlasmi a briadkou a Gedeon. Stále rovnaký - vysoký a hrozný.
Klik.
Rozhovorená dvojica pri pódiu, asi už po koncerte. Chudá gotička z profilu držiaca v ruke prázdny plastový pohár a chalan v čiernom - nejaká nekonkrétna alternatíva - okolo krku tmavo-zelený šál so strapcami, zaviazaný na typický arafatkový štýl. Jemne zhrbený, s hlavou natiahnutou dopredu, v ľahostajnom postoji, aký dokážu udržovať iba ľudia v určitom veku. Ona mala čierne zostrihané vlasy, na jednej strane zpostupnené tak, že jej zakrývali celú polovicu tváre, videla jej nos, aj to, že rozprávala.
Natiahla sa za šálkou čaju a keď si ju približovala k perám, polovične sa sústredila aj na Patrika (teda... na pretrvávajúcu predstavu Patrika, ktorý sa jej pomaličky zakráda za stoličkou, aby sa jej mohol "nečakane" dotknúť) aj na to, čo vnímali jej oči, ktoré sa opäť stali jej plnohodnotným percepčným orgánom. Keď sa jej Vanita obtrela o krk, vyskočila jej husia koža.
Klik.
Zasa tá dvojica. Chalana zakryl prechádzajúci Alex.
Klik... Klik.
Na jazyku pocítila horúci zelený čaj a hneď vedela, že si ho spálila.
Klik.
Gotička otočila tvár a vyslala klubovému fotografovi nezúčastnený poloúsmev.
Helge sa čaj vzpriečil v hrdle.
Neveriacky vytreštila oči na obrazovku.
Z temne podmaľovaných očí vystupovali dve nezameniteľné búrkové dúhovky.
Zahľadela sa do nich, akoby boli tým jediným, čo ju mohlo identifikovať, hoci sa jej razom núkalo milión ostatných znakov. Zrenice obkolesovali sivé oblúky, do ktorých už pozerala milión krát, boli hlboké, popolavo modré a tajomné. Nakoniec sa odhodlala vzdialiť sa od nich.
Rovný nos, tvár bledšia ako obvykle... bledšia ako teraz! Iný úsmev. Iný. Celkom iný. Ľahostajný, ale sebaistý.
V tej ruke jej na rameno neobsadené zvieraťom dopadla ruka so širokým kovovým prsteňom zakončeným pazúrom, ktorý mu zakrýval celý ukazovák.
Helga vyprskla čaj na klávesnicu. Šálku s buchnutím postavila vedľa.
"Si až taká naštvaná? Malo to celé skončiť na mojom ksichte?" ozval sa, neskrývajúc snahu uraziť ju.
Nikdy sa neuchyľovala k podobným prejavom a on to dobre vedel.
Teraz už mu však nevenovala pozornosť. Nezaujato mu odsotila ruku, ani len k nemu pri tom nevytočila tvár.
Stále totiž nedokázala uveriť vlastným očiam, hoci ju mala priamo pred sebou.
S fascinovaným výrazom sa približovala bližšie k fotke. Potkana si s rovnako neuvedomeným pohybom, akým odstrčila Patrika, zložila z pleca a pustila ho na stôl.
Jej prst spravil rýchly klik.
Gotička odchádzala za chlapcom, fotoaparát bol evidentne zameraný na inú dvojicu.
Druhá strana jej vlasov bola vystrihaná, dosť na to, aby bolo vidno aj je ostňami poprepichované ucho, od lalôčiku až po horný oblúk.
Pod korzetom mala čiernu košeľu so stojačikom zašnurovaným za krkom, takže jej priam renesančne obopínal celú šiju.
Sklopené oči s čiernymi viečkami vytvorili v bielej tvári dva zlovestné tiene. Dlhá ofina, perfektne rovná, visela ako pochmúrny záves končiaci až pod špičkou jej nosa.
Patrik sa zohol a zozadu ju zovrel rukami - objatie bolo zmierlivé, ale vzhľadom na silu, ktorú z neho pocítila, aj výhražné zároveň.
Jeho tvár sa objavila tesne vedľa tej jej. Lenže ona bola schopná iba civieť na fotku pred sebou. V spánkoch jej citeľne a prudko pulzovalo.
"Nikdy v živote by som si ju ani len nedokázala predstaviť takto oblečenú," konečne prehovorila, jej hlas znel akosi priškrtene.
Vlepil jej na líce zúrivý a hlasný bozk. O pleť sa jej obtrel chladný povrch piercingu pod jeho spodnou perou.
"Kto je to?" spýtal sa.
Ani sa mu nedivila, že ju nepoznal, no nemala teraz chuť púšťať sa do nejakého vysvetľovania. Zaprela sa proti jeho zovretiu a ignorujúco sa natiahla za mobilom.
S pohľadom ako zhypnotizovaným gotičkou odchádzajúcou kamsi do absolútneho neznáma svojej minulosti - dosiaľ neodhalenej a spiacej večným spánkom nepoznania - si mobil priložila k uchu.
Zdvihol takmer okamžite.
"Viliam?!" rozrušene vydýchla. "Pošlem ti mail. V prílohe bude niečo, čo ťa bude veľmi zaujímať. Týka sa to Delie!"
**********
Milujem ťa ku kraju svojich možností.
Nasala myšlienku do seba spolu s jeho vôňou, keď ju krátko objal. Vtlačila nos do goliera jeho kabáta, lícom sa stratila v hrubom pletenom šály. Cez privreté viečka vnímala hodvábne snehové vločky, ktoré sa jej zachytávali na mihalniciach a keď sa topili, rozpíjali sa jej pod očami a stávali sa umelými slzami, čiernymi a hutnými. Kým sa od nej odťahoval, ešte jej držal ramená.
Jeho príjemná tvár olemovaná špinavo-blonďavými vlasmi, ktorá vzbudzovala dôveru, sa od nej pozvoľna vzďaľovala.
Ku kraju svojich možností. Ku kraju svojich možností...
Za chrbtom sa mu rozprestierala záhrada náhrobných kameňov. Väčšina z nich sa strácala pod nevinne belostným snehom. Dopadal na vyčnievajúce kríže, na hlavy svätcov s obitými nosmi a prázdnymi očami. Ševelil tak jemne ako kdesi za ňou šumeli ich tiché hlasy.
Pustil jej ramená. Zrazu sa cítila zraniteľná a osamotená.
Nedosiahnuteľná takmer dosiahnuteľnosť.
Nadobudla dojem, že sa od nej vzďaľuje bez toho, aby kráčal. Odchádzal iba tak. Étericky. Bytostne.
Ostatní sa však v jedinej chvíli nachádzali až nepríjemne blízko. Odpojení od zástupu čiernej vlny decentného trúchlenia, zámerne separovaní od tej vlny, sa jej dotýkali. Stískali jej ramená, ich ruky kde tu krátko zovreli jej studené dlane spustené pri tele. Tupo ich sledovala rozmazanými očami. Ich mladé tváre ju ľutovali pohľadmi, ale ich ústa si šepkali veci, ktoré ju bodali ako dýky. Nedávala na sebe bolesť poznať. Možno bola krutá, ak si myslela, že by ich tým istým spôsobom zvrátene potešila, hoci by si to sami nepriznali. Ale radšej ju v sebe nechávala mrznúť ako zimný cintorín, menila sa na kryštáliky ľadu - zaobalená a uschovaná.
On sa strácal kdesi za nimi. Splynul so snehom, vstrebal sa medzi mŕtvoly hnijúce pod studenou zemou.
Ku kraju svojich možností...
"Je taká pokojná," ktosi sa potichučky ozval. "Akoby ani nevedela, komu prišla na pohreb."
To bude ono - napadlo jej.
Preto je schopná len tupo civieť a stáť ako poleno. Neopätuje stisky, neodpovedá, len postáva - bezvýrazná, zamretá, na vlasy jej dopadá mäkký sneh, roztopené kvapky jej kĺžu po hladkej čiernej ofine a ona ich necháva tak.
Dokonca aj jej tvár sa zjavila. Havranie vlasy jej takmer splývali s čiernym oblečením.
Dotkla sa jej voľne visiacej ruky, krátko ale intenzívne ju stisla.
"Boli ste si tak blízky" - súcitne ju pohladila po tvári. "Viem, ako veľmi teraz trpíš."
Lenže trpí? Naozaj trpí?!
Sama počula ako to všetci preberali, šepkali si to z ucha do ucha. Že ju ešte nikto nevidel plakať.
"Ja neviem...," vyhabkala, sama prekvapená, že vôbec pohla perami.
Jej hlas znel slabo a zmätene. Vety zo seba vyrážala stroho a bez dychu - rozsekané na jednotlivé kúsky.
"Ja neviem... vôbec... neviem. Neviem...! Vôbec netuším!..."
A Etela zrazu mizla rovnako nezastaviteľne ako on. Jej telo sa rozložilo a vstrebalo do snehu medzi mŕtvych. V jednej chvíli pred ňou stála, pevne si vydobila popredné miesto medzi jej priateľmi... a v ďalšej chvíli tam, kde sa predtým nachádzala, vírili snehové vločky a zdĺhavo dopadali na dve šľapaje v snehu... ktoré jediné po nej ostali.
Do mrazivého dňa sa ozvalo odbíjanie kostolného zvonu. Zvon spustil niečo, čo prebiehalo mimo jej chápania. Vločky zavisli v priestore. Ľudia sa prestali hýbať. Jediné, čo ešte plynulo boli ich šepotavé hlasy a monotónne odbíjanie. Všetka matéria zamrzla.
.....
Delia otvorila oči.
Civela na saténový povrch a za ním sa rozprestierala belosť.
Zmocnila sa jej nefalšovaná hrôza.
Je stále TAM?!
Musí si aj naďalej lámať hlavu nad tým, kto vlastne zomrel?!
Prudko sa posadila. Od nedostatočne dlhého denného spánku sa jej zakrútila hlava. Nohy v rozkošných, zlatom vyšívaných papučkách, jej dopadli na tvrdú, klzkú podlahu.
Krv, rozprúdená v sotva prebudenom tele, sa jej nahrnula do spánkov a udrela do nich spolu s prívalom všetkého, čo si zo sna preniesla do vlastnej izby - výjavy jeho prívetivej tváre, jej úprimnej spolupatričnosti, ich zaujatých očí, ich neustávajúcich hlasov, zakrádajúcich sa k nej v útržkoch - ju zovreli pod krkom a tá kostnatá ruka jej nechcela dovoliť zobudiť sa, vrátiť sa späť do reality, v ktorej nikto z nich neexistoval.
Chvatne vybehla. Spravila niekoľko krokov a naučene, nepremyslene klesla k štvorcovým policiam pod parapetom. Vyhadzovala z nich knihy, jednu po druhej, dopadali na podlahu a roztvárali sa - prázdne a zbytočné. Iba slová predsa nič neznamenali.
Až kým sa jej v ruke neocitla "História Smrti".
Nerob to! Nerob to! - horúčkovito si v duchu opakovala. Zopár sekúnd sa cítila, akoby si stála za chrbtom a sama sa sledovala ako chytá okraje a obracia knihu.
Nerob to! Nerob to! - jej vlastný hlas jej v hlave znel pevne a tónom sa jej takmer vyhrážal.
Vytriasla na podlahu drobný obdĺžnik, ktorý sa v radostne svetle izbe zaskvel, akoby na ňu koketne žmurkol.
Náhlivo si vytiahla rukáv na tmavo-modrom svetri.
Ako obvykle, už v tomto okamihu, priamo na začiatku, dosiahla niečo, čo sa dalo nazvať odbremenením sa.
V okamihoch, keď žiletku zovrela medzi prstami, pevne natiahla ruku zaťatú v päsť, až cítila vlastné nechty zarývajúce sa jej do dlane a čepeľ položila niekde na voľné miesto medzi križujúcu sa spleť vyblednutých jaziev, jej myseľ bola načisto odpútaná a srdce sa znova stalo iba orgánom - bezemočným pumpujúcim svalom.
Buď silná! - vravela si - Buď silná a odlož ju!
Žiletka však stále ostávala opretá o kúsok nepoškodenej pokožky, vysoko nad zápästím.
Nesmieš zlyhať! - okríkla sa - Už dlho si nezlyhala, tak sa maj trochu rada a odlož to!
Lenže bojovať so svojou pomýlenou túžbou bolo zavše ako bojovať s veternými mlynmi.
Jej žily boli napnuté a naplnené snom, ktorý ju uväznil vo svojich osídlach až príliš živo pôsobiacich na to, aby sa dali iba tak striasť a pochovať ako vtedy Tim - do zeme a na večnosť - a počuť ich prasknúť, či už bolo alebo nebolo reálne možné začuť nežné "puk" napumpovanej žily a nechať ich vykrvácať, sa priam núkalo. Neovládateľne im túžila odľahčiť.
Buď silná! - znova na seba kričala - Buď silná!
Ostrie sa však roztúžene tlačilo do pokožky.
Silnejšia!
Zrazu sa ozval prenikavý zvuk vchodového zvončeka. Automaticky za zvukom obrátila tvár.
Ruka so žiletkou sa vzdialila.
Jej oči sa upreli na dvere - veľké, zvedavé a planúce rozrušením.
 


Komentáře

1 standyb standyb | Web | 10. srpna 2011 v 11:17 | Reagovat

kokos nejako sa to zamotava a velmi tomu nechapem ..... az ma to nici!! dalsiu dalsiu prosim :)

2 Polly Polly | 10. srpna 2011 v 12:40 | Reagovat

[1]: XD ... dnes to bude... sa to mota? som rada... som myslela, ze sa tam vlastne ani nic nedeje xD

3 standyb standyb | Web | 10. srpna 2011 v 17:01 | Reagovat

a nie? uz sa tam nieco deje! som zvedava ako je to s tou Deliou....preco zmenila svoj imidz a preco ten sen... a preco si chce ublizit.....som v ocakavani :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama