Pred začiatkom tejto poviedky sa chcem poďakovať mojej metláckej kamoške Nísse, ktorá ma dosť často berie do svojho sveta, kde na mňa čaká priehrštie inšpiratívnych ľudí (ona je najviac;). Dúfam, že ma nikto nebude chcieť zabiť, ale ak áno, som ochotná umrieť za svoje dielo xD Keby ľudia vôkol mňa neboli natoľko úžasní, nestálo by za to zobrať ich - prekrútiť, dovymýšľať, ale tiež napísať takých, akí sú - vo svojej dokonalo jedinečnej podstate.... Táto vecička je o gotikoch, metlákoch (a áno! - viem, že Viliam je pozér - zámerne som ho ním spravila, pretože každý má svoju muchu a mušku - píšem to, lebo mám pocit, že mi to bude predhadzované xD) a pocitových záležitostiach - tá rozvláčna pocitovosť je tam tiež zámerná, takže kto na to nie je naladený, nech radšej bočí od tejto analýzy interakcií medzi troma ľuďmi. A kto má.. nech sa páči ;):
.......................................................................................................................................................................
Keď ju prvýkrát zbadala, práve prechádzala chodbou z oboch strán lemovanou vojenskými uniformami. V tej chvíli im nevenovala pozornosť. Chodba ústila do neveľkej miestnosti, kde boli pri stenách rozostavané vitríny plné krehkých modelov. Tanky, ponorky, vojenské letúny.
Prvé, čo z nej zbadala a čo aj proti jej vôli upútalo jej pozornosť, bola jej krátka, vzdúvajúca sa sukienka. Pod bielou čipkou sa schovávalo toľko vrstiev, jedna z nich bola zaiste vystužená, že odstávala od jej dlhých, pekne tvarovaných nôh tak veľmi, že skôr ako zbadala ju celú, jej očiam sa naskytol pohľad na vyčnievajúci kúsok nevinne svetlej čipkovanej vlnky.
Seriál o knihách, ktoré otriasli mojou hlavou sa tuším už chýli ku koncu... No ešte chvíľku mám čo povedať. Dnes rozšírim kategóriu kníh, ako Peter a Lucia od Rollanda, či Potkana Kráľa od Clavella. Skrátka - kníh o vojne, ktoré svojim jedinečným spracovaním zaujmú aj čitateľa, ktorý o nej úplne nerád číta! Taká kniha je tiež:
"Máš nádchu?"
Na ducha uverím, až keď ho uvidím. O to viac ma prekvapuje, že niekoľko ľudí začalo v poslednom čase označovať môj byt za strašidelný. Kategoricky protestujem! Mám celkom obyčajný malý studený bytík so zbierkou lebiek, strašidelným obrazom, ktorý zhadzuje veci prevesené cez rám, psychopatickým susedovic dieťaťom, mačkou, ktorá občas zježená zasipí na stoličku a telkou, ktorá sa v noci sama zapína. A raz sa mi v noci vyplo svetlo v kúpeľni. That´s all.
