poviedka: PRIATEĽ, KTORÝ KRVÁCA (8.časť)

30. prosince 2010 v 18:00 | Polly |  Šperkovnica príbehov
write"Drahý Bernard.
Hneď na úvod sa predstavím, ak dovolíš. Moje meno je Flavian. ... ale to vlastne vôbec nie je podstatné. Celkom určite ešte stále netušíš, kto som.
            Ja som ten chlapec, čo nikdy nič nehovorí.
            Ten, čo je s Luciou.
            Aby som ospravedlnil...nie!... vysvetlil... vlastnú podivnosť, iba spomeniem, že som nemý a práve to je dôvod, prečo na teba zakaždým iba civím a keď zasiahnem, tak bez slov.
            Vždy, keď sa medzi tebou a Luciou k niečomu schyľuje.

            Bernard, hádam sa neurazíš, ako tvoj stav pomenujem reálne.
            Máš v sebe veľa... veľa...VEĽA zlosti. Viem to, pretože si podobný ako Lucia, ktorá jej v sebe živí rovnako veľa ako ty... priam nekonečne veľké,, stravujúce vrece plné hnevu... ale je tiež možné, že si taký istý ako ja.
            Obaja vieme, že slastné uvoľnenie prichádza až po dosiahnutí všetkých cieľov.
            Ty túžiš Luciu potrestať a ja túžim Luciu odmeniť.
            Ty vieš, čo chceš, pretože potom sa zbavíš vlastnej krivdy a tiež toho pochmúrneho, nahlodávajúceho pocitu, ktorý ťa zvnútra zaživa požiera zakaždým, keď sleduješ ako niekto, kto ťa zranil vlastnou opovážlivosťou a ponížil tým, ako ťa zahodil v celej svojej podstate, kráča oproti tebe a cíti sa... bez teba... tak skvelo.
            Ja viem, čo chcem. Želám si, aby ma Lucia milovala.
            A viem, že láska je okrem iného aj cit, ktorý spôsobuje muky.
            A že niekedy je potrebné, aby trpelo viacero ľudí, aby si na konci tej martýrskej cesty uvedomili, že ty a ja skutočne za niečo stojíme.
            Že tu SME!..."
**********
Netušil ako dlho písal.
            Slová plynuli z pod jeho pera, akoby ani neriadil svoju ruku. S nonšalantnou ľahkosťou sa odtláčali do papiera, ktorý ich odovzdane prijímal a znášal všetko, čo bolo až príliš ľudské na to, aby sa to mohlo vysloviť.
            Pretože Flavian dobre vedel, že každý jeden človek... KAŽDÝ... JEDEN... človek, myslí v prvom rade sám na seba a na svoj vlastný prospech. Dokonca aj každý jeden človek, čo niekomu pomôže, myslí v prvom rade na pocit vďaky, ktorej sa mu dostane a vďačnosť ho nakoniec ukája ako najzradnejšia vízia, o tom bol Flavian presvedčení a nemienil si to nechať vyvrátiť.
            Keď nakoniec dopísal, ležalo pred ním niekoľko zapísaných stránok a hlboko v ňom sa usádzal pocit, že viac už nemá čo povedať.
            Všetko potrebné bolo vypovedané.
            A teraz už záleží len na druhej strane, aby nebola hlúpa a chopila sa svojej šance.
            Vystrel chrbát. Po tak dlhom čase mu v ňom povážlivo zapraskalo. Cítil miernu vyčerpanosť, akoby sa až príliš odhalil, akoby zašiel za vlastnú hranicu znesiteľnosti, ale nemohol by povedať, že sa cíti aj mizerne. Počas formulovania svojich myšlienok sa obalil do pevnej fólie stoicizmu.
            Keď pokladal pero vedľa notesu, za chrbtom mu teraz šumel ešte silnejší lejak a keď pero pustil, akoby v pravej chvíli, na dvere jeho izby ktosi zaklopal.
            Zvedavo zdvihol pohľad.
            Dvere sa pootvorili a najprv sa medzi nimi objavila iba neprirodzene svetlá hlava jeho sestry.
            "V poslednom čase si medzi ženami ako na roztrhanie," ironicky podotkla, čo jej s hlbokým hlasom znelo ešte aj riadne úsečne.
            Zdvihol ruky.
-          Prečo to hovoríš? -
"Niekto za tebou prišiel," dodala Herta a sotila do dverí.
            Keď sa otvorili dokorán, Flavian najprv prekvapene rozšíril oči a následne na to sa zacítil až neadekvátne čulo.
            Za Hertou sa chúlil zmoknutý a veľmi drobný človek, ktorého výrazne prevyšovala gitara v tmavom puzdre, čo mu spočívala pevne na chrbte.
            Zoja sa tvárila rozpačito a iba jemne zdvihla ruku, akoby mu mienila mávať. Na tvár sa jej lepili zmoknuté gaštanové vlasy.
            "A-ahoj," - celá červená sa ozvala.
            Hertina malá poznámočka, pričom ona ju sledovala zúženými očami, akoby sa ju snažila sondovať, pričom jej nezáležalo na priateľskom dojme, ju úplne vyviedla z miery.
-          Čo tu robíš? - automaticky sa spýtal.
"Bola som tu nablízku, keď ma zastihol lejak," odpovedala trocha roztraseným
hlasom. "Napadlo mi... či by som nemohla... prečkať u teba..."
            Došlo mu, že to dievča sa musí vážne učiť posunkový jazyk, keď mu teraz rozumela. Ako ju tak sledoval, chvejúcu sa pod Hertiným drobnohľadom, postupne sa mu po tvári začal rozlievať až očarujúco veľký úsmev, ktorý sa rozširoval, čím viac si uvedomoval, že toto krehké žieňa, momentálne tak jednoznačne sa topiace vo svojom zaľúbení, sa práve pre jej nutkavé pocity môže stať uľahčujúcim spojivom v celej tej... záležitosti.
            Energicky vstal zo stoličky.
            "Ponechám vás osamote, krásavci," odmerane podotkla Herta, zatiaľ čo Zoja, posmelená jeho hrejivým úsmevom, konečne vošla do izby.
            Keď sa dostala pred Hertu, jeho sestra zahrala perfektný poburujúci výraz a posunkami sa spýtala - Má tá tvoja žabka aspoň 16?!
            Flavian len súhlasne žmurkol, na čo ona pokrútila hlavou a zatvorila im dvere.
            Zoja sa okamžite začala zaujato pozerať vôkol seba. Vedela kde býva, veď už sa ako partia stretávali dlhšie, ale ešte nikdy u neho nebola.
            A dnes ju to stálo kopec odvahy, aby sa poddala svojej túžbe a predsalen pri jeho dome zazvonila.
            "Máš tak malinkú izbu," podotkla, pričom zrazu pôsobila čoraz nadšenejšia a nadšenejšie.
            Iba prikývol. Na okamih sa jej obrátil chrbtom, aby mohol zo skrine vybrať deku.
            "Ale čo je malé, to je milé, nemyslíš?" - začul ju za sebou.
            Už sa neusmieval tak veľmi, ale znova mal čo robiť, aby nezačal.
            V podstate mala pravdu. Bola zlatá. Avšak obrátil sa k nej bez akejkoľvek reakcie na jej nevinný pokus o dvojzmysel a podával jej deku.
            Opäť jej nežne zružoveli líca a so sklopeným zrakom si dávala dole puzdro s gitarou. Oprela si ju o stenu pri dverách.
            "Ďakujem," takmer zašepkala, keď si, vyhýbajúc sa pohľadu na neho, deku zobrala a prehodila si ju cez svoje premočené biele oblečenie s krémovou vestou.
            Ustupujúc k posteli, odvážila sa zdvihnúť pohľad. Jej tmavé oči, výrazne vystupujúce z porcelánovej tváričky, zrazu takmer volali o pomoc.
            Napadlo mu, že sa tak trochu chytila do vlastnej pasce. Uviazla v klaustrofobicky malej izbe človeka, ktorého mlčanie sa jednoducho nedalo prelomiť.
            Po pravde - tak akosi ju desil. Do istej miery. Ešte pred chvíľou sa usmieval, akoby sa skutočne potešil, že ju vidí, ale teraz ju už len zaujato pozoroval a ani len si ešte nesadol, akoby nad ňou premýšľal. Lenže o čom?! AKÝM spôsobom nad ňou uvažuje?! - zrazu sa vyslovene trápila.
            V jedinej sekunde sa z otvoreného chlapca stal nečitateľnou personou.
            Dosadla na okraj postele, pretože nevedela kam inam by si sadla.
            Hneď vedľa nej sa ozvalo krátke zasipenie. Nevedela prečo presne, ale strašne, až prehnane, sa zľakla, hoci zabalená v deke svoje strhnutie viac menej utlmila.
            Flavian k nej zrazu zaujato podišiel a skláňal sa k nej.
            Oči sa jej rozšírili v úľaku aj v očakávaní, ale on sa natiahol kdesi za ňu a znova sa vystrel.
            V náručí sa mu teraz rozvaľoval čierny kocúr s bielym fľakom na hrudi.
            Zoja sa na neho zadívala, akoby zbadala prízrak.
            Flavian sa v šere izby, osvetlenej iba stolnou lampou, pomaly presunul k jej gitare.
            Neustále kocúra hladil po hlave. Ten z nej nespúšťal svoje jediné oko, kvôli ktorému na neho nebola schopná prestať civieť ona.
            Zahľadel sa na puzdro.
            Flavian sa obrátil na ňu a ona rýchlo zdvihla pohľad.
-          Je veľká - otvoril ústa a zreteľne naznačil perami - Na teba.
Cítila, že sa škľabí, hoci sa chcela usmiať.
            Lenže ten jednooký kocúr ju vyvádzal z miery.
            V spojitosti s ním.
            "Na veľkej gitare sa mi vždy hralo lepšie. Predtým som mala malú španielku, ale to nebolo ono," podotkla.
            Jednou rukou si ho tisol k atramentovo-modrému tričku, pri ktorom sa jeho srsť takmer strácala a druhá ho mechanicky hladkala medzi ušami. Jeho nevraživé oko a jeho premýšľavý... lenže o čom?! ... pohľad z pod pridlhých havraních vlasov.
            Zoji sa každú chvíľu naskytol pohľad na hadie srdce vytetované na jeho zápästí, ktoré ho s čiernym kocúrom ešte viac spojovalo.
            Prešla ňou nová vlna chladu. Naozaj dokázal byť tak trochu strašidelný. Príťažlivo desivý.
            Odvrátila pohľad, aby sa trošku dala do poriadku a vtedy zbadala v rohu pri posteli opretú flautu.
            "Tvoja flauta," náhle, akoby prebudená, vydýchla.
            Deka jej spadla z mokrých šiat na posteľ a ona vyletela k lesknúcemu sa hudobnému nástroju, ktorý ju okamžite fascinoval. Zohla sa a opatrne ju chytila do oboch rúk, akoby bola zo skla.
            Obrátila sa späť k nemu. Konečne sa dokázala usmievať prirodzene.
            "Prosím!" naliehavo zatiahla. "Zahráš mi niečo?"    
            Nenechal sa ďalej prosiť a tiež sa netváril, že by ho jej požiadavka nejako zaskočila.
            Keď videl ako jej zmäkol pohľad, oproti predošlým minútam plným obáv, uvedomil si, ako veľmi zromantizovanú predstavu o ňom v sebe nosí.
            Položil Švrtka na zem, na čo sa odbehol schovať pod stôl a podišiel k nej, aby si zobral flautu, ktorú neznášal dosť na to, aby jej dokázal jej ideál, ktorý v ňom videla, rozbiť na márne kúsky.
            To však teraz nemal v úmysle. Veď ho ani neprekvapila. Predpokladal, že dievčatá ako postihnutý chlapec, ktorý svojou vrodenou mĺkvosťou vyvolával istý dojem zraniteľnosti, často prichádzajú k absolútne mylnému záveru pri hodnotení jeho osoby. Videli ho romanticky nevinného a bezbranného.
            Ani vo sne by im nenapadlo, že je úplne normálne sebavedomý, vypočítavý a že má pod vankúšom jeden sprostý časopis.
            Sadol si na okraj postele. Ona tiež. Ostali otočení k sebe. Nehral už dlhšie, ale nemal problém s jedinou skladbou, ktorú ovládal naozaj dobre.
            Doslova ho jej dychtivosť pohlcovala, keď zdvihol flautu v naučenej póze a zľahka sa jej dotkol perami. Sústredene privrel viečka.
            A zrazu sa izbou rozlial ťahavý a blúznivý zvuk Debussyho "Syrinx"u.
            Zoja zatajila dych a zanietene počúvala. Nevnímala fakt, že Flavian hrá neprecítene a mechanicky, zameraný iba na to, aby nespravil chybu, Debussyho flautové sólo jej znelo ako rajská hudba a Flavian ju už viac neznepokojoval. S privretými viečkami a jemne našpúlenými perami jej prišiel až umelecky krásny.
            Keď lahodný zvuk flauty doznel, jeho ruky klesli a on otvoril oči, takmer dojato zatlieskala.
            Usmial sa, hoci jeho pohľad zostal jeho úsmevom nedotknutý, čomu opäť nerozumela.
            Došlo mu, asi nie prvýkrát, ako jednoduché by všetko bolo, keby sa vtedy v dúhovom tunely Moon-u zamiloval do nej.
            A zrazu, sledujúc jej rozcítenie, jeho pohľad predsalen získal iskru.
            Čosi mu napadlo - to bolo Zoji jasné.
            V skutočnosti si však iba začínal v mysli opakovať, že nedostupná Lucia je výzva. A on sa predsa výziev nebojí! - a práve to ho priviedlo k prvotnej myšlienke, čo mu napadla, keď Herta otvorila dvere a na prahu sa chvela zmoknutá Zoja.
            Náhle prudko vstal a prešiel k písaciemu stolu. Sklonil sa a rýchlo niečo napísal na ružový štvorček.
            Ako pre teba, Zoja - pomyslel si, zrazu prekypujúc energiou.
            Obrátil sa a iba natiahol ruku, odkaz v dlani obrátený k nej.
            Zatvárila sa mierne nechápavo. Váhavo vstala a podišla bližšie. Na papieriku stálo:
-          Urobíš pre mňa niečo? -
Okamžite prikývla.
            Na to sa obrátil k stolu, notes letel preč a pre zmenu z najväčšieho náhlivo vytrhol 4
žlté listy, s ktorými si kvokol k zásuvke pod doskou stola.
            Stále ho nechápavo sledovala ako z nej vytiahol obálku, na ktorej bolo čosi napísané
a listy vložil dnu. Oblízal ju a zalepil.
            Vstal a s jasnou výzvou v očiach jej ju podával.
            Zoja pozvoľna zvážnela. Netušila kam smeruje, ale prudko prerušená dôverná
atmosféra, ktorú navodil Debussy v jeho prevedení, ju rozhodne sklamala.
            Na to opäť čosi písal pri stole a vzápätí sa jej pred očami objavil ružový štvorček v jeho dlani.
-          Vieš, kde býva Bernard? -
Zoja na otázku krátky čas len tak civela, pôsobiac akoby zapustila korene. Ani len sa
nepohla, keď jej oči prudko vystrelili hore, k nemu.
            Jej sklamanie narastalo. V jedinej chvíli sa stávalo takmer neznesiteľným.
            "Myslíš Luciin Bernard?" spýtala sa.
            Ani si neuvedomila ako nevrlo jej hlas práve vyznel. Predovšetkým pri mene - Lucia.
            Hľadel jej priamo do očí.
            Netušila, čo sa to zrazu deje, ale v nepríjemne malej izbe sa objavilo zreteľné napätie. Aj on bol vážny. Pomaly prikývol.
            "Viem," šepla.
            Strhol horný papierik. Na spodnejšom stálo:
-          Bola by si taká LÁSKAVÁ a doručila mu tento list? Ak chceš, iba ho hoď do schránky. -
"Prečo?" spýtala sa.
            Namiesto odpovede obrátil tvár do okna. Aj ona sa tam automaticky pozrela.
            Už nepršalo. Ani si nevšimla, kedy dážď ustal, ale vonku sa cez zoskupené sivé mračná bojazlivo predieralo slnko.
            Jeho neviditeľná krutá ruka jej zovrela hrdlo.
            "Takže ja... ja už pôjdem," vyhabkala.
            List si vložila do vrecka bielych nohavíc, čim nepriamo súhlasila, že spraví, čo žiada. O chvíľku si na chrbát dávala gitaru a on sa znova uvoľnene usmieval, takmer tak ako keď prichádzala.
            Otvoril jej dvere a zovrel jej poklesnuté rameno.
            Ďakujem - naznačil jej perami.
            Akosi na to nedokázala nič povedať.
            Ani sa nenazdala a bola vonku.
            Oblečenie mala stále mokré a striasala ju zima. Kráčala po chodníku popri domoch, neschopná uvažovať, neschopná utlmiť obludný pocit prázdnoty, ktorý sa v nej rozprestieral. Bezvýrazne sledovala svoje tenisky ako striedali jedna druhú.
            Obálku teraz zvierala v ruke.
            Gitara na jej chrbte bola ťažšia ako obvykle.
            Chlad, prestupujúci jej celé telo, ju začínal znova a znova vytrhávať z depresívnej apatie, do ktorej po každom druhom kroku opätovne upadala.
            V tých svetlých okamihoch jej oči zakaždým zablúdili k obálke, na ktorej bolo veľkými písmenami napísané - BERNARD!
            Už v diaľke videla jeho dom. Vedela kde býva. V začiatkoch, keď boli ešte nakrátko šťastní, občas na večer preberala Luciu od neho.
            Čim viac mala jeho dom na dosah, tým výraznejšie spomaľovala. Sprvu si to ani neuvedomovala.
            Ale keď jej to došlo, zrazu úplne zastala.
            Pomaličky si obálku zdvihla k očiam.
            Necítila zvedavosť, ktorá by sa nedala prekonať. Spravila to z prázdnoty, ktorá ju ochromovala. Pretože tušila, že má niečo spoločné s tým, čo je napísané na tých žltých papieroch.
            Zoja sa zrazu strhla a spravila dva kroky za strom pri chodníku, akoby ju mal kto pozorovať.
            Náhle jej nezáležalo ani na tom, že obálka bude okato roztrhaná. Jediným pohybom ju otvorila.
            Dychtivo vybrala všetky listy.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama