poviedka: PRIATEĽ, KTORÝ KRVÁCA (6.časť)

20. prosince 2010 v 18:35 | Polly |  Šperkovnica príbehov
cutVedel, že sa raz dostanú tam, kde začali. Život obvykle prinášal mnoho príležitostí na bilancovanie.
            Opieral sa o mäkký biely poťah v tmavom boxe Vision a počúval jej smiech.
            Sledoval ju uprene a zanovito vytrvalo, bol ako nemenný bod uprostred hekticky sa pohybujúcej skupinky jej priateľov, ktorí sa tiež smiali. Iba Enrik sa smial nasilu, pričom Flavian vedel, že ho to dlho nebude baviť. Čo chvíľa vstane, povie, že ho už nebavia a ako v polomdlobách odkráča domov.

            Na mieste, kde ju získal, teraz sledoval, ako ju stráca.
            Ako v spomalenom zábere pozoroval ako kútiky úst opäť stáča dohora, vnímal príchuť a farbu jej smiechu, ktorý vyprchal, ešte skôr ako by stihol čo i len na stotinu sekundy patriť aj jemu.
            Nad pohármi jagajúcimi sa v atmosfére mojít, piňa-colád a cigaretového dymu, si všimol dve tmavé oči, ktoré na ňom ľútostivo spočívali.
            Zoja bola ako jeho pokrivený odraz, malý a rovnako nehybný, ako tak sedela oproti nemu a vysielala k nemu všetko, o čo nestál.
            Bolo by však únavné vysvetľovať jej, že nestojí o súcit.
            Opäť sa pozrel na Luciu.
            Dobre vedel, čo to znamená, stratiť niekoho. Vedel, aké to je, prísť o niekoho a následne stratu v celej svojej hrôze pochovať v najtemnejšom kúte svojho srdca, ponechať si ju tam natoľko osamelú, aby si na bolesť smel nárokovať iba on sám, aby sa s ňou nemusel deliť. Aby ju smel prečerpať, aby pretekala len jeho pohárom, z ktorého dychtivo, majetnícky pil.
            Strácal ju ako svoju prvú lásku.
            S tým rozdielom, že ona nebola jedným z jeho tajomstiev hmýriacich sa v šarlátovom vreci, v ktorom boli všetky zauzlené na tisíc uzlov.
            Bola hmatateľnejšia ako Liana.
            Lianu mal navždy vo svojej pamäti. Lenže pamätal si ju tak ako nikto iný. Ešte stále občas po nociach rozmýšľal, prečo nikomu nepovedali, že spolu chodia. Nemyslel si, že by to bolo preto, že by sa za neho hanbila. Bola oveľa snaživejšia ako Lucia. Zviedla ho už po troch týždňoch a keď v noci ležali pod, až nepríjemne ostro farebnou, prikrývkou na starej posteli s masívnym rámom, učila sa od neho základné posunky a tvárila sa, že ju to baví.
            Všetok starý nábytok vo svojej izbe pretrela na čierno. Docielila to s jeho pomocou, hoci bola neskutočne šikovná a zvládla by to aj bez neho. Dokázala vyrezávať drobné postavičky z dreva, veľa fotila a fotila dobre, no v jeho polici jej patrila ceduľka "Smútok".
            Z toho dôvodu opakovane dochádzal k záveru, že za to všetko jednoducho mohla jej povaha.
            Nemal proti tajnostiam nič. Strážil ich poctivo a obetavo.
            Ich rodiny sa poznali od nepamäti a Liana vo svojej melancholickej a vážnej nálade pravdepodobne nechcela objasňovať fakt, že "chodí s ich chlapcom" a upadať do banality tvorenej spoločným poťahovaním ich mladých, ružových líc na rodinných návštevách. Radšej sa teda stretávali iba sami a možno aj to sa nakoniec stalo príťažlivým článkom v ich niekoľkomesačnom vzťahu. Rovnako ako noci, kedy jej cez okno potichu vkĺzaval do izby, padnúc priamo do postele pod oknom.
            Liana bola ako nemenný ker čiernych ruží plných ostňov, ktoré sa zabodávali len do vlastných okvetných hlávok.
            Nikdy nedokázala samu seba vysvetliť, ale zavše, keď to čo žilo v nej, akési pavúčie hniezdo plné ohyzdnosti, vyplávalo na povrch, kolísal v náručí bledučkú mátohu, unavenú, prchavú vo svojej podstate a nezhovorčivejšiu ako bol on sám.
            Pokiaľ si spomínal, keď mal 17, ešte neexistovala ponižujúca škatuľka "emo". Liana sa vtedy smela opísať oveľa rozmanitejším spôsobom.
            Bola zadumaný a večne nešťastný teenager, ktorý sa nedokázal vymaniť z vlastných myšlienok a čierneho oblečenia, ktoré jej dodávalo čarovný nádych prízraku s temne ryšavými vlasmi.
            Vtedy ešte veril, že on je ten, pre ktorého zo svojej melanchólie jedného dňa vyrastie.
            A potom v noci vkĺzol do jej izby, priamo na farebnú prikrývku a dotkol sa tuhej, ľadovej ruky.
            V nasledujúcej chvíli, asi aj s pádom z postele, ktorý si nepamätal, sa chrbtom opieral o stenu izby, akoby sa snažil vtlačiť do omietky a rozochvený, s vytreštenými očami, sa stal svedkom Lianinej skazy.
            Niekedy sa aj tak trochu hneval, keď si neskôr uvedomil s akou precíznosťou, až okázalosťou odišla. Akoby išlo o divadlo, ktoré bolo vopred skúšané pre diváka.
            Pre neho.
            Dusiac sa strachom, skľúčený a slabnúci, od nej najprv nedokázal odtrhnúť oči v akejsi sebatrýzni, v ktorej bola profík skôr ona.
            Na čiernych nočných stolíkoch po bokoch postele horeli dve hrubé čierne sviece.
            A uprostred, na starožitnej posteli, s rukami pokojne prekríženými na bruchu a hrdzavými vlasmi takmer až krvavými v mihotajúcom sa svetle sviec, ležala ona.
            Pozvoľna sa odpútal od pevného útočiska, ktoré predstavovala chladná stena a na zoslabnutých nohách s chvejúcimi sa kolenami sa pomaličky priblížil k posteli.
            Spomínal si na pocit morbídnej fascinácie. Vyzerala ako vosková figurína. Na čiernom roláku mala vyhrnuté rukávy, ale odkrvené alabastrové ruky mala uložené tak, že nevidel zárezy. Jej skladaná zelená sukňa bola však takmer celá presiaknutá ostro zapáchajúcou krvou.
            Po tvári mu, ohúrenému a zdesenému zároveň, tiekli slzy, ktoré nevnímal.
            Vtedy si ju všimol. Malú vyrezávanú rakvičku natretú načierno, pod jej ľavým lakťom.
            Keď sa zohol a roztrasenými prstami prešiel po jej hladkom okraji, nadobudol dojem fatálnosti, akoby išlo o posledný darček pripravený priamo pre neho.
            Zobral ju do ruky. Na okamih si ju pritisol na hruď.
            Potom ako omráčený prešiel k jednému z nočných stolíkov. Vytiahol zásuvku, v ktorej si schovávala orchideami pomaľovanú škatuľku. Odkladala si do nej jeho fotky. Vybral ju.
            Venoval jej pohľad, ktorého posledný dojem zanikal v narastajúcom šoku.
            Sfúkol sviečky. Jednu po druhej, tak ako ona minútu po minúte zhasínala svoj mladý život.
            Fotografie vyhodil ešte kým sa vrátil domov.
            Nasledujúce dni upadli do zabudnutia.
            Prebudil sa kedysi napoludnie, keď Herta sedela na peľasti jeho postele, v náručí zvierajúc krútiaceho sa Štvrtka, ktorý k nej prechovával rovnaký odpor ako ona k nemu a vnímajúc jej ostro zelenú tutu sukňu, ktorá mu zlovestne pripomenula tmavú zeleň presiaknutú krvou, mu s udiveným hlasom povedala:
            "Vieš, čo sa stalo?! Liana si podrezala žily!"
            Otvorená kniha mu nenáhlivo klesla na kolená. Potriasol rukou a vymrštil ju k brade, ukazovákom sa takmer dotknúc úst.
-          Je to pravda? -
"Tiež som celá vybúraná," - skoro kocúra odhodila na podlahu. "Spáchala
samovraždu. Prestala si vážiť svoj život!" rozhorčene vydýchla a vstala.
            S presvedčením, že s ním viac nie je potrebné vec rozoberať, odkráčala preč ponechávajúc ho samého so svojou pravdou, na ktorú sa pochabo a bolestne nezaujato spýtal.
            Možno to bolo čisté bláznovstvo, dobrovoľne osamieť vo svojom trúchlení, lenže to bol on. Presne tak ako Liana možno nemala vlastné dôvody, pre ktoré z nich spravila súkromnú záležitosť, presne tak on bezdôvodne niekoľko nocí tlmil svoje pazvuky, zaborený tvárou do zaslzeného vankúša, vyžívajúc sa v tragédii, o ktorej nikdy nikto nemal ani tušenia.
            Patrila len jemu. Ako malá čierna rakvička, na ktorú teraz hľadel, ležiac v posteli upokojený zvukmi pradúceho Štvrtka uloženého pri jeho nohách. Tá rakvička s neviditeľnou ceduľkou "Smútok".
            Ktovie, čo by Zoja povedala na toto - pomyslel si - Pukla by ľútosťou.
            Stratený v mäkkých perinách sa už dokázal len pobavene pousmiať.
 


Komentáře

1 standyb standyb | Web | 20. prosince 2010 v 23:28 | Reagovat

mno tento usek sa mi zdal dost desivy...ty kokos mala som z toho zimovriavky....ale neviem nepozdaval sa mi nejako ten prechod....myslim prechod myslienok...

2 Polly Polly | Web | 20. prosince 2010 v 23:47 | Reagovat

[1]: je to jeho minulost...na mna takto utoci, z minuty na minutu...
ale Flavo nie je ja, takze kritiku beriem xD

3 Suesy Suesy | Web | 22. prosince 2010 v 17:43 | Reagovat

Desivá časť ... po minulej časti som akosi nemala chuť čítať ďalej, ale som rada, že som čítala :) neviem to vysvetliť, jednoducho pri čítaní tohoto diela som akoby na sínusoide :D hore-dole. A inak taký malý detail: ak by mal Flavian meniny, ak práve 22. decembra - objavila som to v cirkevnom kalendári :)

4 Polly Polly | Web | 22. prosince 2010 v 18:29 | Reagovat

[3]: mile xD takmer vianočné dieta xD

5 Suesy Suesy | Web | 30. prosince 2010 v 1:46 | Reagovat

:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama