poviedka: PRIATEĽ, KTORÝ KRVÁCA (4. časť)

14. prosince 2010 v 17:24 | Polly |  Šperkovnica príbehov
twisterDosadol priamo na trávu vedľa kockovanej deky, čím nechcene vyjadril svoju separáciu od ostatných.
            "Ľavá ruka na žltú!" ozval sa vedľa neho jemný hlások, po tom čo pred sebou na zemi roztočila šípku a dvaja z troch na hracej ploche sa okamžite pohli.
            Pred chvíľou zámerne urobil chybu a zo súcitu so sebou k zemi strhol aj toho nervózneho chlapca, ktorý sa tuším volal Enrik, pretože vycítil, že ostatní sa necítia byť vo svojej koži, keď sa nachádza tak blízko pri nich.

            Samozrejme, Lucia bola výnimka. Že ho od incidentu so svojím bývalým prijala za súčasť svojho života a to presne podľa pravidiel, hoci absurdných, na ktorých sa vopred dohodli, demonštrovala proste tým... že ho o deň na to, keď ju po skúške čakal pred školou, neodohnala ako zatúlaného kocúra a nechala ho nasledovať ju do kaviarne, kde si bez slov kompletizovala poznámky k poslednej skúške v ročníku, zatiaľ čo on popíjal latte a dočítaval Sobotu.
            Pri dome ho pobozkala. Dokonca sa jej dlaň na omamný okamih ocitla za jeho tričkom, pálila ho na krížoch. S frivolným žmurknutím zašla dnu, jeho ponechávajúc vonku.
            Možno by to niekomu prišlo až psychopatické, ak by ich pozoroval na prvom rande - na stretnutí bez jediného slova, posunku, či čo i len náznaku komunikácie.
            Dnes ho doviedla do ich partie, oznámila im ako sa volá, že je nemý (na čo ten najmenší člen očervenel, akoby mu jeho hendikep spôsobil pocit previnenia, že on naopak rozpráva) a natlačila ho medzi nich na twister rozohraný uprostred parku, až kým ho pre zmenu nevytlačilo ich napätie maskované neustálymi bezvýznamnými rečičkami o tom, ako sa, doparoma, ochladzuje a zaťahuje.
            Lucia práve spravila neskutočný záklon a ostala v nehybnom mostíku na štyroch. Fascinovane sledoval jej pevnosť. Zelené tričko a rifle jej obopínali celú postavu a takmer cez ne videl jej šľachy a stehná, o ktorých mohol len tušiť, ako silné sú, zakaždým keď sa napli, stuhli a vyrysovali, až nakoniec musel na okamih odvrátiť pohľad, aby ho nezradilo jeho vlastné telo. Vyschlo mu z nej v hrdle. Bol však rád, že si pravdepodobne nevšimla ako na neho práve zapôsobila.
            Lucia, hľadiac priamo do klenby sivo-modrej oblohy, ktorá sa postupne zastierala búrkovými mračnami, ho zbadala hore nohami a zachytila, ako od nej odtrhol oči a upriamil ich na Tatianu.
            Niečo sa jej na tom znepáčilo tak veľmi, že na sekundu zacítila túžbu mať možnosť rozprávať sa s ním toľko, až by sa pohádali.
            Flavian si zakryl tetovanie na zápästí, pretože cítil ako mu ho drobná osoba vedľa neho prepaľuje pohľadom.
            Pozorovala takmer rovnako intenzívne ako on a identická vlastnosť aj u inej bytosti ho celkom zaujala.
            Pozorovanie inak bolo to, čo v tento chladný deň zaručene zmierňovalo nenápadný, ale pretrvávajúci pocit trpkosti, ktorý sa mu zahlodával do vnútra hrude, keď dobrovoľne opustil bodkované pole, vediac že ona mu svojou strohosťou voči nemu nedovolí zapadnúť.
            Teraz mal možnosť ich zaradiť do jednotlivých ľudských kategórií. Tatiana bola drsný realista. Okato porušovala pravidla, už len tým ako jej popol z cigarety, nežensky odloženej v kútiku úst, padal na hraciu plochu a vôbec sa nehodil k jej dlhej sivej tunike s gotickými motívmi striech katedrál. Medzi závideniahodnou záplavou rovných svetlých vlasov s hladkým oceľovým pruhom bola rozumná a praktická hlavička, ktorá sa dokonale hodila k svojmu kučeravému partnerovi. Párik realistov.
            Ona sa práve s povzdychom: "No dobre, keď to musí byť! Ale robím to naposledy, to si zapíš, ja tu nie som na špagátik!" - sklonila a v záplave cigaretového dymu sa konečne rukou dotkla tučnučkej žltej bodky.
            Július zostal stáť rovno za ňou a ktokoľvek iný by situáciu využil na oplzlé gestá, on však ostal s rukami vo vreckách a iba smerom k nemu podotkol:
            "Toto si nechám na večer. Nemusíme byť ako králiky rovno v parku, že?" usmial sa.
            Flavian mu úsmev prekvapene opätoval, aj Tatiana sa na neho pozrela a s cigaretou v ústach niečo zamumlala. Znelo to ako: "Cho-va-do."
            Akoby sa zrazu niečo prelomilo odkedy im na ploche dal pokoj a oni dvaja ho zrazu začínali extrémne rýchlo brať takého aký je a čo bolo najpríjemnejšie - ani ich to nerozrušovalo.
            Enrik bol iný. Flavian stočil pohľad k nemu. Roztržitý človek s potetovanými rukami a dlhou tmavou tvárou s vystrihanými vlasmi. Modrú košeľu mal naruby, to bolo prvé, čo si na ňom všimol. Zastretý pohľad a roztrasené ruky druhé. Tretiu vec si všimol teraz. Z ruksaku náhlivo lovil balenia liekov. Jeden si vylúpol a nedočkavo ho zhltol. Pred Flavianom sa na sekundu mihla škatuľka, na ktorej bol nápis mirtazapin. Antidepresívum.
            Vzhľadom na to, že podobných škatuliek mal chlapec v ruksaku viac, rozhodol sa neriešiť neriešiteľné. Enrik mal nejakú psychickú poruchu a preto mohol byť zaradený do podobnej police, aké v jeho izbe tvorili celú stenu. Tatiana bola "Drsný Realista". Jej frajer bol "Realista". Lucia bola... Rozhodol sa, že ju nezaradí, kým na nej nenájde vyslovene kladné vlastnosti. Nad Enrikom visela ceduľka s červeným otáznikom a...
            "Naučíš ma niečo v posunkovej reči? Prosím!" spýtal sa ten malý človek vedľa neho tak opatrným hláskom, že mu došlo, že je na to naozaj hanblivo zvedavý.
            Obrátil sa k nej.
            Ten malý človek zvieral v náručí obrovskú gitaru, ktorá bola mĺkva len asi tak posledných desať minút, kedy sa sústreďovala na prepaľovanie ho pohľadom a vlastne, iba v porovnaní s ňou bola obrovská. Vytáčala k nemu tmavé oči, vždy tak trochu znepokojujúco vystupujúce z porcelánovo bielej tváre.
            Najprv mu trvalo kým pochopil, že nie je len niekoho otravná 14 ročná sestra, ale dospelý 19 ročný človek, budúci sociológ a popritom "navždy zasnívaný umelec" - to bola jej ceduľka.
            Zoja mala totiž sotva 153 centimetrov, 37 kíl, jemný hlas a masívny hudobný nástroj.
Dojem krehkosti umocňovali aj jej tmavo-gaštanové vlasy, ktoré jej ako bábike spadali v lesklých lokniach na chrbát a pastelovo ružový sveter posiaty drobnými ružami.
            Bola tak neškodná a sladká, že by jej teraz predviedol aj to, ako sa dá zahrabať hlava do hliny, keby opäť použila svoje bolestne natiahnuté a nežné: "Prosííím."
            Nechcel ju zbytočne zaťažovať - napríklad vyjadrením pojmu ako je množstvo, kedy rozpínal ruky a nafukoval líca, čo Hertu zakaždým neovládateľne rozosmialo, pričom čosi podobné mohol čakať aj od tohto drobca. Iba prstom ukázal na jej gitaru, stiahol prsty tak, aby mal vystreté len palce a malíčky a pod prvými dažďovými kvapkami, ktoré mu chladivo dopadli na pokožku, ich ladne prekrížil a vzdialil, naznačujúc perami slovo "hudba".
            Zoja sa detsky rozchichotala a okamžite ho nemotorne napodobňovala. Raz jej nestačilo a tak spolu nejaký čas rozosmiati dirigovali rukami, až sa nakoniec začínal cítiť naozaj vynikajúco, dokonca tak napoly v partii.
            Až kým sa Lucii nešmykla ruka.
            Zrazu dopadla na bok, Július odskočil, ale Tatianu podrazila telom, na čo s cigaretou v strojene natiahnutej ruke dopadla rovno na zadok, pôsobiac ako pokazená hračka.
            "Au," sucho skonštatovala.
            Chlapci aj Zoja sa nahlas rozosmiali, zatiaľ čo ju cez nich počul podotknúť:
            "Posunkový jazyk je chudobný. Keby si chcela, naučíš sa ho rovnako rýchlo, ako si sa naučila hrať na gitare."
            "Myslíš?" - Zoja zasa zašibrinkovala so svojou "hudbou". "Celkom sa mi páči. Keby sme sa ho naučili všetci, mali by sme tajný jazyk."      
            "Jasne, si predsa extrémne učenlivá," nezaujato súhlasila Lucia, ostávajúc na boku, noha ostentatívne pokrčená, zatiaľ čo na bodky vôkol nej čoraz hustejšie cupitali kvapky.
            Neušlo mu ako sa nenápadne vyhla jej nepriamemu
návrhu, aby sa ho učili všetci.
            Kým Július svoju priateľku so skutočne prehnaným funením vyťahoval na nohy, Flavian si z vrecka automaticky vytiahol pero a notes, ktorý začal nosiť pre skutočne nutné prípady.
            Nazvať jeho "reč" úbohou ho mierne pobúrilo, pretože mal rovnakú slovnú zásobu ako ostatní,
na čom trval. Uvažoval, ako to čo najrýchlejšie vysvetliť.
            Ľudia bývali zavše presvedčení, že používa hádam iba prosté vyjadrenia, ako nejaký biely domorodec, ale to nebola pravda.
            Aj Zoja by sa učila ťažko, čo jej tiež mienil vytmaviť. Posunkový jazyk bol ako každý iný jazyk - musela by sa s ním najprv postupne zžiť a pochopiť jednotlivé zákonitosti. Dostať sa do jadra reči, aby sa nestratila aj v tak obyčajnej vete, ako keby jej povedal, že jej rozbil gitaru, urobil
na nej dve praskliny a otočil ju tak, aby si to nikto nevšimol a vybalil by na ňu doslovne: Gitara - ja - rozbil - gitara - praskliny - dve - ja - na to by prihodil špecifický posunok, ktorý by vyjadril nevšimnutie si a - otočiť.
            Okej, možno predsalen tak trochu som domorodec - pousmial sa sám nad sebou a zatiaľ čo Zoja zrazu v panike pchala gitaru do puzdra, aby nezmokla, keď sa už naozaj strhol lejak, otvoril notes, priblížil k nemu pero...
            A vtedy sa jeho pohľad stretol s Luciiným.
            Uprostred smiechu sa ona jediná nesmiala. Uprostred pohybu len ona ostávala natiahnutá na twisteri, nehybná a pevná, v jej kávových očiach bola badať otázka:
            Čo to robíš?
            Jej hnedé oči však neboli studené. Boli iba prosto, ľudsky zvedavé. Udivovali sa nad jeho prejavom.
            Zrazu cítil ako mu úsmev zmrzol. Hrot pera zastal len milimeter nad papierom.
            K ušiam mu doľahlo vzdialené hrmenie a kútikom oka vnímal, že všetci ľudia vôkol sa zdvíhajú a hekticky pohybujú, iba on stále sedel a ona ležala, s ich vlasmi, havraními a pieskovo-svetlými, sa pohrával silnejúci vietor a zaťahovala sa nad nimi búrková šeď.
            Búrka akoby dosadla na celú jeho bytosť. Ruky mu sklamane klesli, pričom sa vlastné sklamanie snažil usilovne schovať. Pretože on tu nebol na to, aby ju zaťažoval svojou "rečou", aby v nej vyvolal ľútosť svojou rozmrzenosťou a aby vyzeral inak ako spokojne. Pretože vtedy pôsobil najneškodnejšie.
            A Lucia sa práve podivila preto, pretože si pred okamihom takmer začal výrazne protirečiť.
            Boli to jeho pravidlá - napadlo mu - jeho následok, ktorý musel niesť.
            Schoval notes, zúfalo kriesil svoj zamrznutý úsmev a uvedomoval si, že mu celá tá vec prvýkrát vadí. Rozrušuje ho.
            Opatrne si pripúšťal, že sa možno tak trochu chytil do vlastnej pasce.
 


Komentáře

1 LizzieBathory LizzieBathory | 14. prosince 2010 v 19:46 | Reagovat

Dakujem pekne Polly :-) Boliestky zmiznú len čo bude po skúškach alebo aspon ked budem doma obžierať sa koláčikmi po boku milovaného. Ale aj toto je super! Hej, ja mám doma ešte stále nepodpísanú knižku tvojich poviedok!! :-)

2 Polly Polly | Web | 14. prosince 2010 v 19:48 | Reagovat

[1]: XDDD XD treba prist do blavy po jedno priatelske venovanie xD
drzim palce na skusky! ja tento rok skolu nemam a normalne sa citim... prazdno.

3 LizzieBathory LizzieBathory | 15. prosince 2010 v 17:15 | Reagovat

Tss tss tss, už je pani bakalárka a tak si môže mať voľno, to je systém! Ja nemám žiadny medzistupeň, takže ak ma v 6 ročníku vyhodia zo štátnic môžem ísť niekam upratovať, a nebudem ani len Bc.... :-(

4 Polly Polly | Web | 15. prosince 2010 v 20:35 | Reagovat

[3]: to fakt??? ;/ prave takychto skôl som sa ja vyvarovala....Bc je velmi dobry vymysel, clovek ma aspon nieco, co mu nezoberu, ked to spacka..xD ale ty to nespackas, ked sa clovek uci, bojuje a proste do toho ide svedomito, tak to nemoze spackat... na vyske som sa naucila, ze ucit sa vyplati...(sice som na bakalarke skoro rupla pre "dobru" radu od konzultantky xD, ale kedze som neprisla vymleta, aj to sa prepieklo xD)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama