poviedka: PRIATEĽ, KTORÝ KRVÁCA (3. časť)

13. prosince 2010 v 18:57 | Polly |  Šperkovnica príbehov
runPočasie sa zbláznilo. Avšak, neprekvapovalo ju to - o celom svete si myslela, že sa zbláznil. Odkedy začala navštevovať vysokú školu, do partie sa jej dostal schizofrenik a zaplietla sa s prchkým basketbalistom, prišlo jej, že všetko vôkol je obsiahnuté šialenstvom.
            Striedali sa horúce a studené týždne. Práve svitlo horúce ráno a Lucia sa rozhodla, že kým odíde na prednášku, pôjde si zabehať.
            V hale ich domu, počúvajúc raňajší frmol z kuchyne, si energicky vytiahla zips na teplákovej bunde s krátkymi rukávmi a sledovala sa pri tom v zrkadle, avšak nanajvýš nezaujato.

            Vždy, keď išla behať, na tvári sa jej už vopred usadil neutrálny výraz, ktorý prezrádzal, že si práve ničím nemieni zaťažovať myseľ. Beh jej prečisťoval hlavu. Preto ho milovala.
            "Rútim sa von!" ešte skríkla smerom ku kuchyni a aj keď ju asi nevnímali, rovno otvorila dvere.
            Vyšla na slnkom zaliaty trávnik. Zelená ostro pretínala tyrkys bezmračného neba.
            Tá osoba jej hneď padla do očí.
            Lucia, hoci by už obvykle bežala, ďalej kráčala po trávniku.
            Jej oči, hnedé ako prvá káva, ktorú vypila - tak trochu tvrdé a zamatovo tmavé - podozrievavo sledovali jeho čierne vlasy a modrú mikinu.
            Nenútene sedel na obrubníku, jej otočený chrbtom.
            Keď už bola takmer pri chodníku a stále z neho nespúšťala oči, netušia prečo ju jemne rozrušil, akoby zľahka, ale nečakane brnkol na najtenšiu strunku v jej hlave, postava sa pohla.
            Mimovoľne zastala.
            Ako sa zdvíhal, jeho výška postupne začínala byť až impozantná na jeho chudé telo a zároveň sa k nej otáčal tvárou.
            Zostala zarazene stáť, keď zrazu hľadela do znepokojujúcej tváre, ktorá sa záhadne pousmiala, oči hlboké a uprené, akoby stál jednou nohou v inom svete.
            Bol to on. Flavian.
            Jej myseľ sa síce okamžite rozbehla na plné obrátky, ale aj tak k nemu zdvíhala tvár neschopná slova.
            Aká len bola sprostá, keď si spolu začali písať o tom, kde bývajú a kam chodili a chodí do školy.
            Lenže chybu spravila z jediného dôvodu a to preto, že ju nakoniec ani raz skutočne nepozval na rande. Domnievala sa, že bude len ďalším z kvanta priateľov, ktorých preniesla na chat a na facebook a boli internetoví. Lenže on tu teraz stál, usmieval sa tak nenútene, zľahka, až sa stal nepochopiteľným a medzi nimi priepastné ticho.
            Rozmýšľala ako mu povie - Hej, pozri sa. Je fakt pekné, že si myslel vážne ako budeš môj neškodný a nerušivý chalan... ale vieš, neprídeš mi tak. Odpáľ a neotravuj!
            Ale jeho očí boli nehybné a doslova zavŕtané do tých jej, natoľko znervózňujúco, až sa stratila.
            Neboli odovzdané. Videli jej priamo do hlavy, zvyknuté iba pozorovať. Detailne.
            Odkašlala si.
            Otvoril ústa, aby jej naznačil - Ahoj - a ruka mu automaticky vyletela nad čelo aj posunkom, ktorý to ukázal.
            Lucia otvorila ústa a dostala zo seba:
            "A... a..."
            Stíchla.
            Nevedela prečo ju zamrazilo, ale išlo to z neho, nie z teplého rána. Videla ho len druhýkrát, ale zakaždým pôsobil, akoby žil kráčajúc po lane nad reálnym svetom, čo v nej vyvolal len jeho neobvykle spokojný úsmev. A to sa jej nepozdávalo.
            "Choď preč!" náhle z nej vyletelo, ani nevedela, prečo až tak nepriateľsky.
            Nechcela však vidieť jeho reakciu. Zvrtla sa a s hlavou plnou zmätku sa rozbehla po chodníku.
            Jej srdce sa silno rozbúšilo, vyštartovala príliš sprudka. Po niekoľkých metroch sa so zlým tušením obzrela cez rameno.
            Utekal za ňou!
            Vlastne vyzeral dosť smiešne, ale predsa sa jej nechcelo smiať. Zažila krátku vlnu úzkosti. Taška cez rameno sa mu pohadzovala kdesi za chrbtom, už sa neusmieval, vlasy sa mu odviali z tváre, celkom vzhľadnej - mal pravidelné črty a výraznú, ale jemne okrúhlu bradu, civel jej na teplákovú bundu a proste utekal, štíhle nohy v napasovaných rifliach sa snažili ako o život.
            "Kšááá!" - pohodila rukou, odháňajúc ho ako smolného kocúra, ale on to ani nevnímal.
            S mačkami mala svoje skúsenosti. Pamätala si, ako sa raz v noci vracala domov z klubu. Noc bola vtedy chladná a bezmesačná. A zakaždým sa zopár krokov pred ňou z hustej tmy vynoril pár smaragdových očí, ktoré sprevádzalo zlovestné syčanie. Čoskoro si uvedomila, že ide stále o tú istú čiernu mačku. Udržovala si pred ňou neustály náskok, zakaždým sa vynárala už komusi sediac na plote a keď prechádzala okolo, odhalila špicaté zuby a syčala. Netrvalo dlho a vydesená do morku kosti si kŕčovito tlačila tvár za golier kabáta, len čo sa pred ňou opäť zaskveli tie isté divoké oči. Mačky boli prapodivné tvory.
            Preto on bol pre ňu ako kocúr.
            Pridala. Obzrela sa. Jeho smaragdové oči ju sledovali. Utekal, ústa pootvorené, zadýchaný oveľa skôr ako ona a mal v sebe čosi z vytrvalosti šelmy a baranej zanovitosti.
            Na druhej strane, tak ako z tej mačky vtedy v noci, ani z neho nemala dobrý pocit.
            "Kšááá, kšááá!" - oprskla ho, uvedomujúc si, že ho pravdepodobne kruto uráža.
            Nereagoval.
            Rozbehla sa, akoby za ňou horelo - nekoordinovane a nesústredená na dýchanie. Ale škodoradostne sa rozhodla, že keď sa jej ho nepodarí zbaviť, aspoň ho uštve, veď má predsa lepšiu kondíciu.
            Uháňala cez celú ulicu, krížom cez poloprázdne parkoviská a cez park a tiež cez mnohé ďalšie zašité uličky, až nakoniec dorazila aj samu seba a zlomená sa zvalila na lavičku v prázdnom detskom ihrisku. On dopadol na plastového koníka, ktorý držal na hrubej pružine. Celý sa cez neho prevesil, sklonil ho až k zemi a sotva lapal po dychu, koník sa mierne zdvíhal a klesal pod jeho nádychmi a výdychmi. Ale dobehol, čo jej bolo už takmer jedno, keďže to sama prehnala a bojovala s krvou nahrnutou v spánkoch.
            "Ja... ja... teraz....," habkala, ruky prevesené cez operadlo lavičky, slnko jej pritom pražilo priamo do lesknúcej sa tváre, "... pôjdem domov... a ... a... do školy.... do-dobre?"
            Podoprel sa na sklonenej konskej hlave rukami, aby z nej vôbec dokázal zdvihnúť tvár, z ktorej mu cícerkom tiekol pot a prikývol, červený ako rak, s vlasmi nalepenými na čele.
            "Tak... tak fajn...," vydýchla. "Tak... čau."
            Opäť zbadala ten posunok, hoci potom mu ruka len bezvládne padla, ústa ani nevládali naznačiť "ahoj".
            Namáhavo vstala a celá dolámaná po absolútne neprofesionálnom behu, akosi skrehnuto kráčala späť domov.
            Toho dňa ho už nevidela. No v jej mysli zanechal nezmazateľný dojem.
**********
Ležal na bruchu. Ležiac takto na lavičke bolo síce nepohodlné, ale umožňovalo mu to v príjemnom, tak akurát sviežom počasí, čítať si McEwanovu Sobotu a zároveň stíhal sledovať aj ju. Keďže jeho dlhoročné pokusy zamiešať sa medzi rozprávajúcich ľudí a opustiť tých druhých, ktorých mal na strednej plné zuby a ktorí sa držali zomknutí tak úzko, akoby ich obaľovala nejaká fólia mĺkvosti, nebývali úspešné, tak akosi prirodzene sa stal knihomoľom, pretože mu to umožňovalo vypĺňať osamelejšie dni. A vlastne... on ešte NIKDY nebol úspešný v pravom slova zmysle a predsa úspešnejší ako iní v jeho pozícii. Oxymoron. To tá jeho nezlomná nátura...
            Z lavičky na zadnom nádvorí Luciinej fakulty mal skvelý výhľad na celé ihrisko.
            Teraz opäť pozoroval, pretože fialový dres s číslom 4 sa prudko rozbehol cez trávnik oproti lopte, ktorú teraz vlastnilo iné dievča.
            Šport mu bol cudzí. Ešte stále mal svalovicu z behu z pred dvoch dní. Bol príliš tenký, nemotorný, vhodný tak akurát na tú svoju flautu, čo mu doma zapadala prachom. Že je Lucia športovkyňa pre neho bolo prekvapujúce, ale zistenie, že sa venuje ženskému futbalu, bolo až podivuhodné, totálne zarážajúce.
            Lucia spravila rýchly výpad na hráčku z proti strany. Jej pery takmer neexistovali ako ich zovrela do tenkej čiarky, keď ju namiesto obratia o loptu len tvrdo sfaulovala.
            Flavian sa zaujato vyzdvihol na lakťoch. Takže sa mu to predtým nezdalo! - uistil sa, keď sledoval ako podkopnuté dievča padá na trávu.
            Lucia faulovala o sto šesť. Musela byť asi naozaj zdatná a talentovaná, pretože tréner sa zatiaľ správal ako slepý. Asi svoju hviezdičku nemienil zbytočne dráždiť.
            Hra sa však teraz prerušila. Ostatné futbalistky sa rozutekali k tej na zemi. Zamyslene pozoroval ako Lucia jediná pozvoľna odchádzala ďalej od nej.
            V chladivom podvečernom vánku, s rukami znavene vbok a stále zovretými perami, sa vzďaľovala kamsi do diaľav svojej mysle, kde bolo dievča na zemi očividne len neživou bábkou, ktorá jej bola ľahostajná.
            Flavian si vtedy prvýkrát uvedomil, že v mladej žene je otrasná kopa nahromadeného hnevu. Videl ako zdvíha hruď, ako vraští čelo, neschopná uvoľniť tenziu v celom jej tele. Príšerné, desivé množstvo zlosti, ktorá
ju zaživa stravovala.
            Pomyslel si o nej, že je zatrpknutá, silná a pomstychtivá ako Héra, čo mu prišlo svojim spôsobom lákavé, keď sa jeho krutá bohyňa náhle obrátila a zastala. Ich oči sa dnes prvýkrát na diaľku spojili.
            Lucia stuhla ako vytesaná z kameňa. V náhlo údive pootvorila ústa, jej pery ostali červené, akoby sa kŕmila jahodami. Ostala natoľko vyvedená z miery, že vôbec nereagovala na dievča s dlhým hnedým vrkočom, ktoré jej evidentne prišlo faul vyčítať.
            Usmial sa na ňu ako pred dvoma dňami - aby zakaždým chápala, že je síce s ňou, ale nemieni nijako prekážať, ani vyrývať.
            Flavian za sebou začul hluk, čo ho prinútilo odvrátiť od nej pohľad a zvedavo, vytiahnutý do pokľaku, sa zadívať ďaleko za jeho lavičku.
            Pri zadnej bráne zastala zelená motorka. Jeho oči sa rozšírili a až po okraj naplnili chlapčenským obdivom. Dnes je to zaujímavejšie ako som očakával - napadlo mu.
            Kawasaki Ninja 250R. Mala pomerne jednoduché ovládanie, ktoré však maskoval ostrý dizajn a celkom slušné obrátky. Zo zelenej Ninja zliezol dobre stavaný chalan. Hneď ako sa zbavil prilby, obrátil sa a rozhodne zamieril do dvora školy.
            Aroganciu, jasne čitateľnú v jeho tvári, mohol spôsobiť aj príliš úzky koreň nosa, ale na druhej strane pod motorkárskou čiernou bundou sa mu mihalo trošku trápne - podľa skromného názoru Flaviana v bielej mikine - tričko s motívom supermanovského "S" a vo vrecku na rifliach mal zastrčené slnečné okuliare s tenkými kovovými okrajmi.
            Pán Veľký Frajer lomeno K Motorke Mám Aj Najväčšieho Vtáka - posmešne si o ňom pomyslel, ale keď vracal pozornosť Lucii, neubránil sa závistlivému povzdychu - Ale tá Kawasaki Ninja... Ako prvá motorka v živote mladého človeka (a nechápal, prečo tým človekom nemôže byť práve on), absolútne ideálna.
            Lucia frajera zavetrila ako šelma na love - aspoň tak to vnímavému Flavianovi prišlo, pretože rozšírila nozdry a očervenela.
            Dievča sa zatiaľ stále snažilo upútať jej pozornosť. Lucia však pohľadom rýchlo preskočila na Flaviana a vtedy spravila niečo, na čo vlastne podvedome nikdy nezabudol a možno ho to v istej chvíli aj vzrušujúco vystrašilo.
            Znenazdajky chytila dievča priamo za vrkoč a jediným trhnutím ju strhla k zemi. Dopadlo na chrbát, bez povšimnutia tímu, ktorý sa zhŕkol okolo druhej Luciinej obete a bez vydania hláska si tvár šokovane zakryla dlaňami.
            Lucia po ňom švihla pohľadom a doslova ho ním udrela, akoby ho mienila varovať - Drž sa odo mňa ďalej, lebo dopadneš rovnako!
            Energicky vykročila z ihriska ďalej po trávniku, priamo jeho smerom.
            Flavian sa z lavičky postavil, kniha žuchla do trávy a hltal ju očami. Vytiahol si na mikine zips, pretože mu z nej zrazu prišlo nejako chladno.
            Ona sa pri ňom však nepristavila a on sa za ňou zarazene obrátil.
            "Čo tu, dopekla, robíš?!" prudko vyštartovala po vysokom hnedovlasom frajerovi.
            "Prišiel som po teba, čo iné!" odsekol tak nepriateľsky ako sa len odpovedať dá.
            Zmätený Flavian mal pocit, že sa hádam zrazia ako dve útočiace zvery a veru sa tak aj stalo, len Lucia ich od seba stihla udržať vystretými rukami, ktoré sa mu nakrátko dotkli hrude.
            Chlapec sa za ňou natiahol.
            "Nasadaj, zoberiem ťa domov."
            Lucia si prudko vytrhla lakeť.
            "Nikam nejdem, Bernard!" zvýšila hlas. "Prestaň za mnou doliezať!"
            Flavian razom pochopil, kto to je. Jej bývalý chalan, ktorý však rozhodne nevyzeral na typ, čo by len tak ponižujúco doliezal.
            Nechcieť sa vzdať toho, čo mu patrí - sa k jeho úzkemu nosu a studeno zúženým očiam rozhodne hodilo viac.
            "Lucia, nevyvádzaj ako nejaká očačkaná pipka a nasadaj! Za svojou babou doliezať nepotrebujem!"
            Pevne ju schmatol za ruku. Lucia sa spurne šklbla, ale tentoraz ju nad lakťom držal ako kliešť.
            Flavian sa pohol a zamieril priamo k zúrivej futbalistke a domýšľavému Supermanovi.
            Väčšinou nepremýšľal o následkoch. Robil, čo chcel. Teraz mu ju chcel vytrhnúť a ak by mohol, aj mu skríknuť do ksichtu, aby nechal JEHO dievča! Nerozmýšľal nad tým, že hoci sú skoro rovnako vysokí, Bernardove široké a jeho úzke ramená vytvárajú priam priepastný rozdiel. Schmatol Luciu za plecia, cítil ako mu pod rukami prekvapením stuhli a sám ju oslobodil, až sa zapotácala.
            Obaja, Bernard aj ona, sa na neho na sekundu udivene obrátili tvárami.
            Bernard však bleskurýchlo precitol. Spravil rázny krok k nemu, no Flavian ho vyzývavo odsotil.
            Ale s Bernardom to zasa až tak nepohlo.
            "Zmizni! Čo ty sa sem pletieš?!" okríkol ho a posunul ho asi o meter, keď mu chlapské odsotenie opätoval.
            Lucia sa zarazene prizerala.
            "Čo si vôbec zač?!" soptil jej ex a vzápätí logicky dodal. "Čo s ňou máš?!"
            Flavian stisol sánku a "vytasil" na neho vztýčený prostredník.
            "Pekná odpoveď!" odsekol. "Táto nula je tvoj poskok, Lucia?! Nejaký zaľúbený fanúšik futbalu?!"
            Lucia len znechutene odfrkla, pričom posledné čo v tej chvíli čakala bolo, že Flavian zareaguje úderom do Bernardovej sánky.
            Jeho sok sa mierne zaklonil a okamžite si ústa zakryl. Najprv vyzerali obaja bývalí partneri rovnako vyhúkaní.            
            Flavian otočil ruky dlaňami hore a ostentatívne nimi pohadzoval k Bernardovi, perami mu skoro až namyslene naznačujúc - Choď.... Choď preč, vypadni!
            On sa však len otriasol ako pes. Obočie sa mu takmer spojilo ako po ňom zazrel. Stiahol ruku z úst tak rýchlo, že Flavian ešte ani neskončil so svojim prehnaným výstupom a už na brade pocítil tvrdý úder, ktorý ho, na rozdiel od protivníka, odhodil na zem.
            "Flavian!" nečakane skríkla, prvýkrát vysloviac jeho staro-rímske meno.
            Vo všetkej tej bolesti, čo sa ho zmocnila, mu lahodne zarezonovalo v ušiach. Ju samú prekvapilo, ako preľaknuto výkrik vyznel.
            Obrátil sa na bok, ale kým vstal, Bernard ho kopol do brucha. Pod ďalším návalom oveľa mučivejšej bolesti sa skrčil ako nemluvňa.
            Lucia sa prudko pohla a zo strany do Bernarda vrazila rukami, čím ho donútila aspoň od chlapca odstúpiť. Bernard na ňu spupne pozrel, ale zrazu iba mávol rukou. Ten čudák už bol na zemi, nič viac nepotreboval.
            "Fajn, okej, si chlapík, už môžeš ísť!" nechápala, prečo sa jej chveje hlas, ale zrazu toho bolo na ňu príliš.
            "Tvoj dobrý vkus vyhorel hneď po mne, Lucia," ešte zamrmlal, ale opäť sa im navyše dostalo iba ľahostajné mávnutie.
            Potom si ruky zlostne zarazil do vreciek bundy a bez jediného pohľadu, ktorý by venoval Flavianovi, sa zvrtol a energicky kráčal k bráne dvora.
            Lucia si k nemu kľakla. Jednou rukou prstami takmer šklbal trávu. Jeho tvár prezrádzala tiché muky.
            "Dýchaj, prekonaj sa," povedala. "Kŕč postupne povolí, iba sa musíš uvoľniť."
            Vedela, o čom vraví. Už jej kopli loptu do žalúdka. Za jej živelnú hru ju nemali radi ani vo vlastnom tíme, ale jej to bolo jedno. Vždy hrala len sama za seba - aj v živote.
            Chlapec prudko vydychoval. Sledovala ho čoraz zamyslenejšia, dokonca ani nepostrehla, kedy mu sama od seba položila ruku na rameno.
            Bernard odišiel - rozmýšľala - Bol v prevahe, ale prakticky to celé nechal tak. Prišiel za ňou, nechcelo sa mu doťahovať s niekým iným. Väčšinou býval neodbytnejší...
            Postrehla, ako sa jeho prsty, zaborené do hliny, postupne uvoľňujú. Už dýchal pokojnejšie. Ležiac na tráve k nej obrátil nevoľnosťou pobledlú tvár.
            Nechal sa zbiť iba kvôli mne - došlo jej. Neobvyklá myšlienka v nej pootvorila čosi ako jediné svetlé dvierka, čo sa nežne chveli v pántoch medzi stovkami modrých dverí, ktorých komnaty dobre poznala.
            Vedela, že na lásku treba viac, možno čosi naturálne a priamo útočiace, čo kedysi bývalo v Bernardovi, ale na zaujatie dostatočne stačil fakt, že ju bránil.
            Hoci ho to stálo viditeľnú námahu, usmial sa na ňu.
            Tak ako prvýkrát vyslovila jeho meno a prekvapil ju jeho zvuk, tak sa teraz prvýkrát skutočne zadívala na jeho tvár. Nedalo sa povedať, či bol krásny. No nebol škaredý a pre jeho uhrančivý pohľad a husté havranie vlasy nemohol byť nepríťažlivý.
            Lucia sa zrazu akosi rezignovane pousmiala, na čo sa rozjasnili aj jeho mačacie oči.
            Bol znepokojujúci, ale teraz už zároveň aj neuveriteľne skutočný a nakoniec až znepokojujúco pôsobivý a charizmatický.
            Lucia sa nechala uniesť spontánnou túžbou, ktorá sa vynorila z temnoty tak jasne ako on sám pred okamihom, keď konečne vystúpil zo svojho medzi sveta a objavil sa pevne stojac v jej svete. Zrazu nechala preniesť váhu na kolená a skláňala sa. Rýchlo pochopil, čo sa deje.
            Ruka, ktorú doteraz držal na bruchu, sa k nej zdvihla a dotkla sa jej krku, aby urýchlila ich spojenie. Obaja spolu zatvorili oči a pobozkali sa. Nenútene, cítiac príval obojstrannej spokojnosti.
            Lucia si krehko pripúšťala, že ju možno od začiatku priťahoval. Ibaže jeho povaha a hendikep na druhej strane stavali bariéru.
            Teraz to však na slušne dlhú chvíľu celkom prestala riešiť.
            Pristúpila na jeho ponuku. Teda - hru na Luciu a jej Tichú Myšku.
            Koniec koncov, podvedome tušila, že ak zlyhá, bez problémov odíde. Bola by to predsa jeho osobná prehra. Porušenie vlastných pravidiel.
            Z ihriska ich pozorovalo dievča, ktoré Lucia strhla k zemi. Ležala na boku a nechápavo ich sledovala. Tvár mala zmáčanú slzami.
 


Komentáře

1 Karen Karen | Web | 13. prosince 2010 v 19:18 | Reagovat

Perfektnééééé :)
A tá Kawasaki oooch...veľmi dobrý výber ;)

2 Polly Polly | Web | 13. prosince 2010 v 19:20 | Reagovat

[1]: ani mi nevrav... ked som zacala hladat vhodnu motorku pre Bernarda, postupne som zistila, ze Kawasaki Ninja je naj a ze iba sedim pred kompom a obdivujem obrazky!

3 Karen Karen | Web | 13. prosince 2010 v 19:47 | Reagovat

[2]: podobne :) a ešte Chopper diablo by som brala :) ale to sa na Bernarda nehodí :)

4 Polly Polly | Web | 13. prosince 2010 v 19:48 | Reagovat

[3]: vyzera zaujimavo, ale tiez na tom Bernieho neviem predstavit xD

5 Karen Karen | 13. prosince 2010 v 19:55 | Reagovat

[4]: Bernie :D
kedy bude ďalšia časť? :D

6 Polly Polly | Web | 13. prosince 2010 v 19:55 | Reagovat

[5]: eeeh... o tri dni?

7 Suesy Suesy | Web | 13. prosince 2010 v 20:14 | Reagovat

viac-menej som čakala, že sa to bude vyvíjať takto :) som zvedavá, čo bude ďalej :)

8 LizzieBathory LizzieBathory | 13. prosince 2010 v 22:40 | Reagovat

OK, presne toto som potrebovala, chvílu dýchať za niekoho iného a nemyslieť tak na vlastné boliestky....CHCEM POKRAČOVANIEEEEEEEE!
btw. ešte než som začala čítať rozmýšlala som čo si k tomu pustím z tej mojej chabej ponuky v notebooku....tak nejako podvedome som vytušila že Placebo bude to pravé :-))

9 Polly Polly | Web | 14. prosince 2010 v 17:24 | Reagovat

[8]: Ahoj Lizzie...dufam, ze boliestky skoro prebolia..aby bolo lepsie, aspon to pokracovanie sem teda prastim :)

10 standyb standyb | Web | 17. prosince 2010 v 15:01 | Reagovat

chcem ta pochvalit Polls nie len za pribeh ale aj za to ako to putavo pises :) kazdy dielom sa zdokonalujes a som strasne rada!!! verim tomu ze raz svoj sen splnis a nieco vydas :)))

11 Polly Polly | Web | 17. prosince 2010 v 16:27 | Reagovat

[10]: dakujem :) ved uz som si splnila ;) to mozno aj staci...

12 vysavace vysavace | Web | 21. ledna 2011 v 14:43 | Reagovat

SUPER COOL HUSTE :D

13 Polly Polly | Web | 21. ledna 2011 v 16:46 | Reagovat

[12]: ;))

14 hry-online-zdarma-superhry hry-online-zdarma-superhry | Web | 7. června 2011 v 20:47 | Reagovat

Chceš vyhrát Minibike, R/C model Ferrari, originální hru COD:Black Ops nebo MP4 přehrávač ? Koukni se na http://raketka.cz/soutez-c.-1 a zůčastni se letní soutěže raketka.cz

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama