poviedka: PRIATEĽ, KTORÝ KRVÁCA (1. časť)

7. prosince 2010 v 17:09 | Polly |  Šperkovnica príbehov
;) Ahojte. Dopísala som jednu vecičku - dávam Vám ju ako vianočný darček - a keby sa nepáčila, vymyslím nový xD. Zhrnula by som to takto - je to o tajomstvách a o pokrútených láskach. A medzi tým ani ja sama nedokážem posúdiť, kto je tu vlastne tá najväčšia sviňa xD. To radšej nechám na Vás xD (A hneď z prvej časti je jasné, prečo som sa raz zarazila, keď som vošla do kancelárie a na malom papieriku na stole som mala napísané: "AHOJ:)" XD): 

drinksVýhoda toho, že sa nezapájal do rozhovorov bola predovšetkým v tom, že o to viac počúval.
            Už od nepamäti bol tým, ktorý pozoroval. Bol ten, ktorý uvažoval a ten, ktorý vo svojej ničím nenarušenej tichosti zachytil aj detail, náznak a nádych, ktorý iným unikol.
            Večer, kedy ich príbeh začal, pozoroval ľudí, ktorí sa nazývali jeho priateľmi, hoci nejavili záujem prelomiť jednostranné plynutie ich vzťahu plné akcií bez reakcií, no jeho vždy živé a znepokojujúco uprené zelené oči sa stávali neobvykle neprítomnými.

            Slová, ktoré skutočne počúval, k nim doliehali z vedľajšieho boxu. On a jeho partia, mal 19, ale kvôli Herte sa pohyboval medzi staršími ľuďmi, sa usadili v jednom z čiernych boxov Vision, ktoré lemovali uličku smerujúcu k atramentovo čiernemu baru. Ponúkali zdanlivé súkromie, ale medzi čiernym plexisklom, ktoré boxy oddeľovalo, zívali priehľadné okná.
            Nechcel načúvať, ale stalo sa
a keď už začal, celkom stratil niť rozhovorov vlastnej partie a tak mu už neostávalo nič iné iba nudiť sa, alebo pokračovať. A tak pokračoval.
            Ženy... - sprvu sa pousmial, ale postupne mu to celé prestávalo byť vtipné.
            "... cítim sa oslobodená! O-SLO-BO-DE-NÁ!"
            "Hláskovanie ti ide."
            "Akoby mi spadli okovy z rúk!"
´           "Železnú guľu si si odložila?"
            "Sklapni Enrik! Urobila si dobre, že si s ním skončila. Terorizoval ťa."
            "Takmer pol roka som kvôli nemu nebola ani
len vo Vision! Už nikdy nechcem o chlapoch ani počuť!"
            Usmial sa. Jej hlas, vychádzajúci z poza jeho chrbta, zvláštne zakolísal, akoby si tým v skutočnosti nebola až tak istá.
            "No nemysli si, že každý chlap je dominantný dobytok," pobavene sa ozval hlboký chlapčenský hlas.
            "Musíš si len ujasniť, kto je tvoj ideál a nájsť ho," pípol akýsi nežný hlasok.
            Páčilo sa mu rozhranie ich hlasov. Samo o sebe prezrádzalo pestrú škálu rozdielnych osobností.
            Zamyslene si otáčal pohár na vysokej stonke. Hoci priamo pred ním jeho priatelia o čomsi živo diskutovali, jeho zrazu zaujímalo iba jediné - aký je ideál toho mladého, roztrpčeného človeka.
            "Ideál?" skoro až vykríkla. "Teraz?! Po Bernardovi mám mať ešte nejaký ideál?!"
            Smiali sa na nej. Netušil, či jej tým náhodou neubližujú, pretože tón pri jej poslednej vete prezrádzal skutočné citové zafarbenie. Vydýchla ju, nestihla zakryť štipku nefalšovaného zúfalstva.
            Nevydržal to a prudko sa obrátil do priehľadného priestoru medzi nimi.
            Zbadal ju.
            Jej sklopené viečka prezrádzali, že uvažuje.
            Uprostred rozosmiatej skupinky sa ona jediná nesmiala.
            Jeho oči po nej začali kĺzať ako po zaujímavom obraze. Chcel zachytiť každý ťah štetca a pochopiť, prečo ho autor spravil tak, ako ho spravil.
            Na béžovú blúzku s tigrím vzorom jej spadali neposlušné špinavo-blonďavé vlasy.
            Ani si neuvedomoval, ako netrpezlivo čaká na jej odpoveď. V plexisklovom otvore sa ukazoval iba jeho nos a skvejúce sa zelené oči. Opäť boli žiarivé a živé, keď si ju obzeral.
            Pôsobila trochu chlapčensky. Nebola však len strapatým dievčaťom, dojem, ktorý šírila, vychádzal z jej vnútra a bol pre neho ľahko uchopiteľný.
            Tiež si neuvedomoval, ako sa mu do spánkov nahrnula krv. Jej ostrá tvár mu prišla pekná. Bola proste krásnym dievčaťom s nedbalým účesom, ktorý jej dodával neženský nádych mladej uličnice.
            "Ak by ešte niekto... niekto mal prísť... musel by to byť niekto veľmi VEĽMI... ale myslím tým VEĽMI nenápadný a ... nerušivý!" zrazu prehovorila.
            "Neškodný faktor?" - blondína s oceľovo modrým pruhom vo vlasoch, sediaca vedľa nej, si s podvihnutým obočím potiahla z cigarety. "Takí muži neexistujú!"
            Kučeravý chlapec, čo ju držal okolo ramien, prekvapivo súhlasil.
            "Má pravdu. Nerušivý môže byť iba nafukovací panák."
            "Viem," - to dievča si povzdychlo a on, zachytiac povzdych, sa zamračil.
            Sám seba si celkom slušne dokázal predstaviť ako nerušivý faktor. Ak by potlačil svoj bežný prejav... Ostalo by z neho iba to.
            "Sex, jeho prítomnosť, jeho opatera, mať ho po boku, mať ho za sebou, mať ho! ...okej. Ale keď to začne rozprávať a otravovať, keď sa mi to, dopekla, začne miešať do života a manipulovať ním, je KONIEC!" vykríkla, zdvihla pohľad a zrazu ho zbadala.
            Zbadala tie dve zaujaté jagavé oči, ktoré sa spojili s jej kávovými, tmavými a prekvapenými.
            Všetci vôkol nej sa opäť rozosmiali.
            Len ona na neho zarazene hľadela. Jej tvár údivom zjemnela.
            Cítil, že svoje slová myslela úplne vážne.
            Vedela, čo teraz chce. Vedela, čo potrebuje.
            A teraz to vedel aj on.
            V žalúdku sa mu ozvalo bolestivé šteklenie. Zrazu sa cítil, akoby objavil čosi prevratné. Niečo, o čom bol presvedčený, že je potrebné si to zapamätať.
            Dievča od neho odtrhlo pohľad a chvatne sa cez ostatných pretlačilo von z boxu.
            Bez rozmyslu vybehol tiež.
            Chcel ju - tú zvláštnu, strapatú slečnu.
            A ak niečo chcel, potreboval si dokázať, že to môže mať.
            Nerád sa zmieroval s vecami, ktoré vraj nemohol robiť, či vlastniť.
            On totiž mohol. Všetko!
            Aj keď to znamenalo až ohromne okato na seba upozorňovať.
            Jeho život bol vlastne plný dokazovania si svojich schopností. Zúfalého a zúfalo chceného komunikovania, snahy nevydať pri tom ani jeden ponižujúci pazvuk a snahy rázne sa stať súčasťou toho, čo chce a patriť kamkoľvek chce!
            A ona do jeho každodenného kolotoča úzkostlivého mlčania, nezakrytého pozorovania a nedorozumení toho večera perfektne zapadla.
**********
Lucia vysadla na barovú stoličku s bielym poťahom a skríkla cez pult: "Martini!"
            Mala ich tak akurát dosť. Smiali sa ako chorí, dopekla! Nikto skutočne nechápal v akom stave ju Bernard zanechal. Hoci to slovo používali, nikomu skutočne nedošlo ako terorizujúco sa ten človek správal. Nebrali ju vážne, predpokladali, že len mávla rukou a pôjde ďalej. Lenže ona sa stále cítila plná ich vzťahu, plná posledných hádok, výčitiek a krívd.
            Ocitol sa pred ňou vysoký pohár s dvoma olivami. Záchrana! Zdvihla ho k perám a vtedy z pod neho nečakane zmizla malá servítka.
            Vrátila ho na naleštený pult bez toho, aby si odpila a zarazene pozrela na stoličku vedľa seba.
            On? ... - zmohla sa na jedinú prostú myšlienku.
            Vysokánsky šťúply chalan si zo zadného vrecka riflí vytiahol pero a rýchlo na servítku niečo napísal. S jemným poloúsmevom k nej servítku prisunul.
            Stále trocha vyvedená z miery na ňu pozrela. Stálo na nej: AHOJ :).
            Tvár nezdvihla, iba jej oči sa k nemu zdvihli, čo vyznelo mierne podozrievavo.
            "A-ahoj," vyhabkala.
            Chlapec sa usmial.
            Okolo tváre sa mu neposlušne vlnili trocha dlhšie čierne vlasy.
            Čakala, že teraz niečo povie a ona ho razom odbije a vráti sa k svojej partii.
            Lenže on iba sedel a sledoval ju s tým svojím širokým úsmevom.
            Z pod temnej ofiny ju sledovali doslova uhrančivé oči, ktoré boli náhle až znervózňujúco nehybné.
            Lucia sa celá nesvoja vystrela.
            "Chceš... chceš niečo?" spýtala sa.
            Chlapec pomaly zdvihol ruku, jeho oči sa do nej zabodávali natoľko priamo, až jej po chrbte prebehla elektrina a za ňou hneď vtieravý chlad a jeho ukazovák, hoci sedeli len kúsok od seba, sa nasmerovalo rovno na ňu.
            "Mňa?!" fľochla.
            Výraz nepríjemného prekvapenia v jej tvári sa stupňoval, lenže on, akoby uviazol v nejakom medzi svete, kde sa jasné odmietania nebrali do úvahy, iba jemne prikývol.
            Lucia len odfrkla, pretože netušila, čo tomu drzému čudákovi povedať.
            Zliezla zo stoličky, ale mládenec v okamihu zoskočil tiež a kým sa stihla otočiť, chytil ju za zápästie a obrátil ju k sebe.
            Prekvapila ju jeho výška.
            Jej ruka sa ocitla medzi nimi. Držal ju bezbolestne, ale za to pevne. Zmätene zažmurkala na jeho tetovanie. Na zápästí mal srdce zložené z prepletených hadích tiel.
            "Pusti ma," vydýchla a šklbla rukou.
            Lenže jeho stisk nepovolil.
            Perami jej naznačil jednoduché - NIE.
            Jeho neochvejný úsmev ju už naozaj vytočil.
            "Pusti ma, inak budeš mať moje martini za tričkom a nechci vedieť, kam ti pichnem olivy!" zvýšila hlas.
            Očividne ho pobavila. Ukázal jej v úsmeve rad rovných zubov.
            "Šialenec!" okríkla ho. "O čo ti ide?!"
            Aj jeho ruka smerovala k tej , ktorú jej držal.
            Znova ňou šklbla. Cítila sa ovládnutá a začínala toho mať naozaj dosť.
            "O čo ti teraz ako ide, ha?! Čo nevieš rozprávať?!"
            "Nevie!" zrazu k nim doľahol hlbší ženský hlas.
            Obaja na okamih znehybneli s rukami akoby rituálne zdvihnutými medzi sebou a otočili tváre.
            Z davu presúvajúcich sa ľudí sa vynorila platinová blondína s krúžkom v nose. Vlasy s rovnou ofinou zastrihnuté kúštik pod ušami a biele mini šaty jej dodávali skutočne výstredný zjav.
            "Je nemý," dodala.
            Lucia zrazu cítila ako jeho stisk konečne povolil. Opäť na neho len zarazene pozrela, akoby si jej tvrdenie potrebovala vyčítať z jeho tváre. Lenže chlapec sa zasa len jemne usmieval, nečitateľný a záhadný. Pôsobil vyrovnane, zatiaľ čo z nej razom opadla urážlivosť a zanechala po sebe pocit trápnosti.
            "Moje nervy, čo to tu vyvádzaš?!" - blondína sa na neho otrávene zadívala. "Mám ťa chodiť kontrolovať zakaždým, keď sa čo i len na chvíľku vzdiališ?!" - otočila sa, hoci rovnako znechutená, k Lucii. "Je to môj mladší brat. Veľmi ťa obťažoval?"
            "Brat?" - vydýchla.
            Tým, že na hlave nosila to skoro až biele čudo, sa ich možná podoba úplne zotrela.
            "Nie... vlastne... ani nie," takmer sama neverila, čo teraz vraví.
            Nevedela, prečo mäkne iba preto, že ten tenký dlháň je nemý, no pravdepodobne sa v nej ozval hlboko zakorenený pocit odstupu od ľudí, ktorí...
            "Ja som iba nevedela, čo chce, pretože...," aj jej hlas slabol - spamätaj sa, Lucia!, "nedošlo mi, že je... že je postihnutý."
            Kútikom oka zachytila prudký pohyb. Donútila sa na neho pozrieť. Ruky mu teraz spočívali na hrudi a jeho výraz bol tak... Bol tak...
            Vidieť ho bezdôvodne sa usmievať bolo iritujúce, ale vážny výraz, ktorý sa mu na tvári usadil teraz, zatiaľ čo jeho kútiky sa akoby nezávisle od jeho vôle spustili smerom dole, bol horší. Lucii sa na okamih zovrelo hrdlo.
            "Na výraz - postihnutý - je mimoriadne citlivý," bez vzruchu podotkla jeho sestra.
            V tej chvíli, akoby znova ožil. Zrazu mohla sledovať návrat bezdôvodného úsmevu. Jeho ruky začali rýchlo gestikulovať a prehadzovať posunky, ktoré blondína nezaujato sledoval a ústa nemo, ale rýchlo, rozprávali.
            Keď skončil, dievča jej laxne oznámilo obsah.
            " Mienil ti len prstom napísať do dlane svoje meno. Chce si od teba vypýtať tvoje telefónne číslo. Páčiš sa mu, normálne ťa išiel zbaliť. A pokiaľ ide o jeho indispozíciu," - zaškľabila sa v strojenom úsmeve, "nevidí v tom prekážku."
            Lucia sa zmohla len na sotva počuteľné: "Aha."
            "Dáš mu ho?"
            Lucii nebola veľmi sympatická. Čakala, že ako sestra by si ju mala aspoň skúmavo premerať, lenže klasický sesterský pohľad sa nekonal. Akoby jej chlapec liezol na nervy.
            Nebola schopná na neho hľadieť. Cítila sa ešte trápnejšie, že ho nazvala postihnutým a tiež aj za to, že po postihnutom človeku vrieskala.
            Keď vyťahoval z vrecka mobil a ona neprotestovala, bolo to akoby si sypala popol na hlavu aj za holý fakt, že sa vôbec narodil nemý. So sklopeným pohľadom
mu diktovala svoje číslo a meno.
            Blondína zrazu pristúpila bližšie.
            "Mimochodom," sucho podotkla. "Som Herta."
            Podišla k svojmu bratovi a provokačne si ho za ruku odviedla preč, cez hluk, cigaretový dym a dav, až k ich boxu.
            Lucia sa mrzuto vrátila na barovú stoličku. Konečne sa napila martini.
            Herta. Hrozné meno. Tvrdé ako ona. Je staro-rímske? Sú hádam rodičia zanietení historici? Dá sa teda predpokladať, že aj on sa bude volať nejako špeciálne.
            Došlo jej, že by jeho meno už mala poznať. Ale nejako sa v tom všetkom zabudlo na čokoľvek podstatné.
            Zničene si rukou podoprela čelo a zahľadela sa na lesklý čierny pult hrajúci odleskami svetiel. Medzi nimi sa objavil jej zdrvený výraz.
            Nechápala, ako sa jej do toho zrazu podarilo takto navliecť. Celé jej to náhle prišlo až dokonalo absurdné, ako nejaká absurdná dráma, či umelecký film, v ktorom si práve zahrala a kde na seba ľudia len tak civeli a nič, čo sa práve hodilo, nakoniec nevyslovili.
 


Komentáře

1 Ayamee Ayamee | 7. prosince 2010 v 23:51 | Reagovat

Páni, neviem, v čom to bolo presne, ale celé to na mňa hrozne moc zapôsobilo! Možno ide o to, ako dobre je to napísané, aké interesantné vyzerajú postavy a načrtnutá zápletka... Páni, som zvedavý, ako to pôjde ďalej, zatiaľ sa mi to veľmo páči :D!

2 standyb standyb | Web | 8. prosince 2010 v 13:45 | Reagovat

fiha! :) velmi zaujimava myslienka...:) som zvedava :)

3 Polly Polly | Web | 8. prosince 2010 v 16:57 | Reagovat

[1]: dakujem ti AYAmik! dufam, ze zapletka uspokoji ;)))

[2]: s myslienkou na nemeho hlavneho hrdinu som sa uz dlho pohravala, je to tazsie ako som si myslela - zistila som, ze je jednoduchsie napisat priamu rec ako opisovat uvazovanie osoby a vymyslat ako sa neverbalne prejavi xDDD

4 Jombo Jombo | 9. prosince 2010 v 13:18 | Reagovat

Tak mi ma zaujímalo teraz pri akej príležitosti si dostala ten papierik v kancli :D

5 kha kha | Web | 9. prosince 2010 v 16:30 | Reagovat

Tvoje povídky mám nějradši :)
Umíš skvěle psát a vážně by mě zajímalo jak asi dlouho vymýšlíš takový zápletky.
Teda pokud to prostě nepřijde jen tak samo...(co já vim..třeba při jízdě autobusem.) :)

6 Polly Polly | Web | 9. prosince 2010 v 17:16 | Reagovat

[4]: XD mno... kolegyna mi to tam len tak supla... nenapadlo ju, ze ma pri tom hegne xD

[5]: dakujem :)
vacsinou na mna sama od seba pride nejaka hlavna postava, ale zrazu pride nejaka situacia, objavi sa a musim k nej primysliet cely pribeh, pretoze ma to zaujima xD

7 Polly Polly | Web | 9. prosince 2010 v 17:24 | Reagovat

*alebo zrazu

8 Arisu Arisu | 10. prosince 2010 v 13:04 | Reagovat

draha moja ak sem skoro nedas dalsi diel uskrtim ta:D:D:D
nenavidim ta za to ze uz prvym dielom ma furt namotas:D:D:D:D

9 Polly Polly | Web | 10. prosince 2010 v 15:29 | Reagovat

[8]: XD pokojne ma uškrt, aj tak mi robis radost xD
zajtra, laska....ale ze si to ty, tak dnes xD

10 Karen Karen | Web | 11. prosince 2010 v 21:02 | Reagovat

Váááááu, aké super :)
Neviem prečo, ale toho chlapca si predstavujem ako Simona z Misfits...i keď nemá zelené oči, ale modré...a ani také vlasy nemá :D ale hodí sa mi naňho :) idem čítať druhé pokračovanie a zatiaľ pridávaj tretie :D

11 Polly Polly | Web | 12. prosince 2010 v 0:29 | Reagovat

[10]: vygooglila som si ho... zaujimavy typek xD
to mas jedno, ja som si ho predstavovala ako Ville valla XD

12 Karen Karen | 12. prosince 2010 v 14:57 | Reagovat

[11]: Oooo Ville...dobre, odteraz si ho už aj ja tak predstavujem :D

13 Polly Polly | Web | 12. prosince 2010 v 15:00 | Reagovat

[12]: XDD ja som mala ako pomocku toto...xD
http://www.google.sk/imgres?imgurl=http://s.bebo.com/app-image/7928031944/5411656627/PROFILE/i.quizzaz.com/img/q/u/08/04/17/8-3.jpg&imgrefurl=http://www.myspace.com/primallover&usg=__EnBFG_KVEv7O616K4_S0T-zDzoQ=&h=400&w=314&sz=16&hl=sk&start=88&zoom=1&tbnid=nviPqeRYBDXwPM:&tbnh=124&tbnw=97&prev=/images%3Fq%3Dville%2Bvallo%26um%3D1%26hl%3Dsk%26sa%3DN%26biw%3D1366%26bih%3D631%26tbs%3Disch:10,2162&um=1&itbs=1&ei=TtUETe6DD8busgaQ88z8CQ&biw=1366&bih=631

14 Suesy Suesy | Web | 13. prosince 2010 v 11:43 | Reagovat

Jeej, to je super, idem hneď čítať 2 časť

15 IQY IQY | 8. ledna 2014 v 21:56 | Reagovat

tak som sa zahryzla do 1.

pekne rozohraná partička a chlapec sa javí pekne dominantný, zrejme posilnený životným bojom s počujúcimi,
a pipulienka asi nebude submisívna :), či?

hm, teším sa na ďalšiu, ale až inokedy

16 Polly Polly | Web | 9. ledna 2014 v 10:58 | Reagovat

[15]: skôr by som to nazvala bojom dvoch silnych osobnosti :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama