David Vetter: CHLAPČEK Z BUBLINY

22. února 2010 v 6:03 | Polly |  Niečo extra
Pamätám sa, ako som žrala komédiu Bubliniak, alebo ako sa to volalo...fakt už presne neviem... ale niekoľkokrát som sa na tom filme dosť nasmiala. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že niekto taký, teda človek, ktorý žije v bubline, skutočne existoval... a bol to jeden z najtragickejších príbehov malého dieťaťa. Začiatkom februára som celkom náhodou natrafila na dokument, pri ktorom som nakoniec ronila krokodílie slzy. A keďže som asi polovičku prepásla, rozhodla som sa dohľadať si infošky a rozpamätať sa na to, čo som videla a čo to popísať, ak tento fascinujúci príbeh niekto nezhliadol a hlavne preto, že ma naozaj zasiahol ;(. Tak teda - V septembri roku 1971 sa narodil chlapček s menom David Vetter. Prišiel na svet v sterilnom prostredí pôrodnej sály s prelepenými oknami, bol pokrstený sterilnou svätenou vodou a vložený do špeciálneho inkubátora, všetko preto, pretože sa vopred predpokladalo, že tak ako jeho brat, ktorý zomrel v 7mich mesiacoch, bude trpieť tzv. imunodeficienciou, známou pod skratkou SCID. Laicky povedané, chlapec nemal absolútne žiadnu imunitu a každá baktéria ho mohla zabiť.

Tento chlapec sa ocitol uprostred vedcov a lekárov, ktorí sa rozhodli, že za každú cenu vynájdu liek na jeho vrodené trápenie. A tak bol David z inkubátora premiestnený do špeciálnej izolačnej bubliny s plastického materiálu a v tomto priestore, izolovanom od akéhokoľvek priameho ľudského dotyku, nakoniec "chlapec z bubliny" prežil celý svoj život. David tam dýchal sterilný vzduch, jedol sterilnú stravu, hral sa so sterilnými hračkami a postupne rástol s pocitom strachu zo smrti, ktorý v ňom živili od narodenia.
Pamätám si z dokumentu, ako sa k jeho prípadu jednotlivo vyjadrovali lekári. Každý jeden prišiel do tímu s entuziazmom a obrovskou nádejou, že nájdu liek, ale ako roky ubiehali a chlapec žil stále bez jediného dotyku svojej mami, postupne odchádzali, s pocitmi beznádeje, že sa nedokážu nikam pohnúť.
Malý David bol na prechádzke vonku presne 6krát - v špeciálnom skafandri, ktorý ho stále odďeľoval od všetkého skutočne vonkajšieho, ale mal taký strach, že sa nakazí a zomrie, že s týmito vychádzkami museli prestať.
Človek by si možno aj myslel, že ak niekto niečo neokúsi, nebude mu to ani chýbať, ale ako David rástol, celoživotná izolácia sa na ňom nepekne podpisovala. Trpel nočnými morami, naháňali ho baktérie a chceli ho zabiť. Býval trucovitý, úzkostlivý a depresívny.
Neskôr bol prepustený do "domácej liečby". Jeho mama však neskôr upozornila lekárov, že s ním naozaj nie je niečo v poriadku. Niekedy celé hodiny iba sedel a cez priesvitnú bublinu pozeral z okna na deti, ktoré sa hrali na chodníku.
Chlapec v laboratóriu (alebo ako mám nazvať priestor, kde sa o neho starali a skúmali jeho situáciu) dostal do tímu nového lekára. (Prepáčte, naozaj sa mi nepodarilo nájsť jeho meno a teraz lovím v pamäti). Dal Davida vyšetriť psychiatrami a dospel k záveru, že ak chlapca nevypustia z izolácie, ktorú už začal vnímať ako väzenie, zblázni sa. Hoci dobre vedel, že "normálny" život bude pre Davida znamenať istú smrť, rezervovaným hlasom jeho rodičom povedal, že by ho mali vybrať s bubliny. Nič také sa však nestalo, čo je samozrejmé. Mohli predsa rodičia dať zvolenie na jeho smrť???
David musel vydržať a po rokoch naozaj nastal zvrat. Lekári prišli k prevratnému objavu - ak by mu transplantovali kostnú dreň jeho sestry, očakávali, že to "reštartuje" jeho imunitný systém.
David sa dočkal operácie a všetci s napätím čakali, čo sa bude diať.
Jeho mama mu jedného dňa doma merala horúčku a zistila, že je zvýšená. Davidovo telo onedlho zareagovalo vnútornými krvácaním. Hoci to pre neho bolo vyčerpávajúce, musel sám prejsť cez úseky svojej bubliny a prvýkrát v živote bol z nej vybraný, aby sa podrobil vyšetreniam.
Jeho lekárka vravela, že bolo pre neho všetko nové. Že keď ležal v posteli, videl niečo, čo fascinovane nazýval "chvíľkový sneh". Boli to prachové čiastočky lesknúce sa v slnku, ktoré cez bublinu nikdy jasne nevidel.
David Vetter zomrel ako 12 ročný 22. februára 1984.Tesne predtým jeho matka dostala prvýkrát povolenie, aby sa ho mohla dotknúť.
Po Davidovej smrti sa zistilo, že kostná dreň jeho sestry obsahovala skrytý vírus, čo malo pre neho katastrofálne následky. Doslova v ňom začali bujnieť tumory.
David Vetter, chlapček z bubliny, bol obeťou vedy, tak by som to nazvala. Veda mu nedokázala pomôcť a v podstate bol pokusným králik, ale jeho prípad a poznatky, ktoré sa z neho získali, zachránili životy mnohým ďalším deťom so SCID.
Ako som čítala o tomto prípade, polemizovalo sa aj o etickej otázke, či bolo vôbec správne udržiavať chlapca nažive, za cenu úzkostnej izolácie a skúmať ho. Ja osobne sa na to dokážem pozerať iba z pohľadu rodičov a dokážem sa vcítiť do toho, že chceli udržať svoje dieťa živé za každú cenu. Už len preto, že im bola poskytnutá možnosť, nech bola akákoľvek, museli sa jej ako rodičia chopiť.
Po Davidovi už nikdy nebola dlhodobá izolácia ponúkaná a využívaná ako spôsob pomoci pri SCID.



Zdroje:
 


Komentáře

1 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 22. února 2010 v 10:50 | Reagovat

Ouch, takýmto smutným článkom chceš naštartovať môj deň :(?

2 Polly Polly | Web | 22. února 2010 v 11:17 | Reagovat

[1]: prepac mi to...mna ten dokument tak zasiahol, ze som sa o ten smutok chcela podelit...;/

3 yana yana | Web | 23. února 2010 v 18:55 | Reagovat

:((( chudacik :(( aj ja som si uz davno chcela stiahnut ten film (to je ten, kde hra Jake Gyllanhall, nie?) ale teraz to uz vidiet nechcem ://

a k tej etickej otazke - podla mna je strasne, ze takto zil zivotom toho "pokusneho kralika" ale po celu tu dobu sa mu snazili pomoct a verili, ze casom najdu liek... a vlastne aj nasli sposob, len sa nepodaril :((((

4 Bublinka Bublinka | 23. února 2010 v 19:37 | Reagovat

radšej by som nežila vôbec, ako takto...

5 Polly Polly | 23. února 2010 v 19:55 | Reagovat

[3]: veru tak..preto som napisala, ze sa nemozem vyjadrit k lekarom z etickej stranky - pretoze sa mu asi snazili pomoct, ale niektori podla mna iba badali, v tomto ohlade je to uz na osobnom pristupe kazdeho lekara..
ale rodicom rozumiem..
a tiez sa na ten film uz teraz pozeram inak...

[4]: asi tak..

6 Bublinka Bublinka | 23. února 2010 v 20:20 | Reagovat

[5]: ja žiaľ nerozumiem ani rodičom..
keď svoje dieťa milujem, chcem pre neho len to najlepšie.. no život v bubline to ani zďaleka nie je..
a keď už (hoci v mojom prípade by žiadne "keď už" nebolo) nemuseli ho vychovávať k tomu, aby mal strach zo smrti... pozri sa na tie fotky, pozri tomu chlapcovi do očí.. myslíš, že bol vďačný svojim rodičom za takýto život? Kľudne ma udupte za takýto názor.. ale stojím si za ním..

7 Polly Polly | 23. února 2010 v 21:57 | Reagovat

[6]: lenze ti rodicia nevedeli, ze tam bude 12 rokov... predstav si, ze im po narodeni povedali, ze sa pokusia vyliecit ho a dovtedy bude izolovany, no hned ako to bude mozne, budu ho liecit...rodicia nie su vedci,netusili, ze sa to natiahne na cele desatrocie..
a samozrejme, potom to uz bolo jasne. Podla mna, boli ako v klepci, POTOM uz sa nedalo povedat - nechajte to teda tak, otvorte to a nechajte ho zomriet...
videla som ten dokument, bol viac s lekarmi ako s rodicmi

8 Tia Tia | 27. února 2010 v 19:29 | Reagovat

Boze toto je take smutne :((

9 kuroyume aka kitsune kuroyume aka kitsune | Web | 28. února 2010 v 17:00 | Reagovat

Rodicum opravdu nezavidim to rozhodovani a hlavne ty stavy, kdy doufas, ze se najde nejaky lek - kdyz ne tenhle rok, tak pristi, ten pristi rok urcite! - a zoufalost, kdyz museli videt takto svoje dite.
Tady asi neexistuje nejake spravne reseni.

10 marec1981 marec1981 | E-mail | 5. března 2010 v 21:22 | Reagovat

ten dokument som videl.. veruže aj mne boo do revu.. :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama