poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 16. časť

8. ledna 2010 v 5:53 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Oproti včerajšku dnes svitol slnečný deň, ale jemu to bolo jedno. Posedával na barovo pôsobiacej stoličke. Oprel sa lakťami o kuchynský pult a vysunul mobil. Desať nových neprijatých hovorov od Marcusa. Prebdel druhú noc, čo nebol doma. Dokopy neprijal dvadsaťpäť hovorov.
Kdesi pod rebrami ho silno pichlo.

Vlastne ani nevedel, či sú rozídení. Vlastne sa nevedel ROZHODNÚŤ, či sú rozídení. Či ho opustil, alebo sa iba odsťahoval. Na teraz.
Proste iba potreboval odísť preč z toho malého miesta, v ktorom speli k tomu, že sa jeden druhému začnú vyhýbať.
Kdesi za chrbtom mu šušťali otcove noviny. Čítal ich v obývačke. Keď sa nečakane objavil doma, spýtal sa ho, či to znamená, že je medzi "ním a tým malým koniec". Povedal mu, že ho do toho nič. Otec mu odvetil: "No vida, starý, drzý Owen je späť. Ten malý ťa aspoň držal na uzde," - a nahodil pri tom taký výraz, akoby bolo "malého" škoda.
Prestával sa v otcovi vyznať, keď uvážil, že pevne dúfa, že ich druhé dieťa bude vydarenejšie ako on.
Zahľadel sa k obývačke, ale keď mu otec z poza novín pohľad opätoval, rýchlo ho odvrátil.
Nemyslel si, že mu niekedy bude vadiť, čo si o ňom kto myslí, lenže keď vtedy vyhlásil, že....
Objavil sa pred ním tanier so sušeným hroznom.
"Hrozno je prírodné antidepresívum," povedala. "Daj si."
Škaredo na ovocie zazrel.
"Nemám depky!" odsekol.
Odkedy zistila, že je tehotná, jej osoba šírila citeľný a nedotknuteľný pokoj. Ale je tiež možné, že sa nenarúšal aj z dôvodu, že k nej automaticky prestal byť prehnane bezočivý a už vôbec na ňu nezvyšoval hlas. Niečo mu podvedome navrávalo, že keď ju začne rozrušovať, bude riadna sviňa.
Preto aj teraz, keď mu položila ruku na jeho ruku, celkom výnimočne si ju nevytrhol.
Doteraz sa k zlomu medzi nimi nevyjadrovala, hoci pri prvej večery jej naservíroval niečo aj on - stručný prehľad, ale vo vzduchu cítil, že teraz to príde.
"Tentokrát si nenarobil hlúposti ty, ale narobil ich on, je tam toho."
"Ďakujem ti za podporu, mami," - zamračil sa. "To, že mám raz pravdu aj ja, evidentne nič neznamená!"
Pohládzala mu ruku. Úplne na stoličke skamenel, ale bol statočný, vydržal to.
"Tak som to predsa nemyslela, Owen. Pre mňa samozrejme si dôležitý, ty, tvoje problémy, aj tvoje pravdy."
Neprehovoril, iba ju sledoval. Dúfal, že sa to nezvrtne na vyznania matko-synovskej lásky.
"Iba potvrdzujem, že omylný je naozaj on. Áno, spackal to, je to fakt. Necháš ho samého, ďalej robiť chyby, alebo budeš bojovať?"
Stále mlčal, celkom presne nevedel, kam tým mieri.
"Niekedy proste musíš toho, koho miluješ, priviesť späť na správnu cestu."
Zdvihla ruku a prešla mu ňou po neoholenej tvári, čo jej len o to viac pripomenulo neočakávanú a nechcenú skutočnosť - že už naozaj dospel a preto ju teraz pochopil.
Zrazu ju pozoroval, akoby si ani nevšimol, že sa ho práve dotkla.
Obrátila sa mu chrbtom. Prešla k bublajúcej polievke.
Pomaly pozrel na mobil, ktorý stále držal.
Po chvíľke váhania ho však znova vypol.
**********
O ďalší deň na to stál uprostred ich malej obývačky a rozhliadal sa vôkol seba, uvažujúc, kde začať.
Dobre vedel, že Marcus práve sedí v škole, inak by neprišiel.
Byt bol uprataný, až sterilne čistý a zvláštne smutný.
Zahľadel sa na jeho olivovú prechodnú bundu na vešiaku. Vykročil k nej. Rozhodne a bez výčitiek mu prekutral všetky vnútorné aj vonkajšie vrecká. Našiel iba 50 centov a prázdny obal od cukríka.
Prešiel do spálne a rovno zamieril ku skrini. Odťahoval od seba vešiaky a vnoril ruku do každého vrecka na každej košeli. Neúspešne. Vysunul zásuvku na komode vedľa a prehraboval sa mu medzi riflami. V zadnom vrecku tretích niečo nahmatal.
Vytiahol úlovok a zahľadel sa naň. Prebehol číslo aj adresu.
Po tvári sa mu rozlial víťazoslávny úsmev.
Našiel, čo hľadal.
Bola to Geroldova vizitka.

**********
Servítkou si zotrel z úst mliečnu penu z macciata, zatiaľ čo čítal, čo mu napísala.
LouisLane is writing:
"HeeEEE?! O.o On sa nejde rozbiť na mraky, vychrápať sa s okoloidúcim emom a naziapať na M., že je K-O-N-I-E-C?!?"
KubrickBOY is writing:
"Nezabúdaj, moja zlatá, koho je to celé vina. Akcia vyvoláva reakciu. Priesery nášho M. vyvolávajú rozum u O."

**********
Na šiju mu zavial ľadový vietor. Zips na bunde si vytiahol až po bradu, hoci už bol v podstate doma.
"Pf... domov," odfrkol si sám pre seba, keď zatlačil na dvere a vošiel do chodby, zanechávajúc za sebou bezhviezdny večer.
Tak strašne sa mu nechcelo vrátiť do prázdneho bytu, že sa dnes po škole nechal nahovoriť Winifred, aby s ostatnými zašli do baru. Cítil sa medzi spolužiakmi ako natiahnutý na škripec a aj jediný nepil, lenže jeho vsugerovaná socio-fóbia hádam aj ustúpila, ak to porovnal s príchodom... tam... tam, kde bolo úplné prázdno, odkiaľ už zmizli aj posledné zbytky Owenovej vône.
Vykročil ku schodom. Rozhodne mu mohli celkom príjemne oddialiť návrat.
Ach, bože, chýbala mu Irma na skok. Alebo hocikto! Dúfal, že za ním opäť docestuje Paris, ale nedočkal sa a sám ju obťažovať nechcel. Ani si nespomínal, kedy ich naposledy videl pokope - Paris, Hebie, Irma.
V zamyslení začal stúpať.
Aha, áno. Na Irminých narodeninách, keď... - zovrelo mu žalúdok - Keď sa to celé začalo sypať.
Zhora začul nejaké kroky.
No skvelé, ani len tu nemá pokoj!
"...Naozaj ma nemusíš vyprevádzať."
"Chcem mať istotu, že skutočne vypadneš!"
"Si milá ako vždy."
"Viem, viem a excelentne úprimná."
Známe hlasy - uvedomil si.
Dalo mu trochu námahy vytrhnúť sa z chmúrnych myšlienok a sústrediť sa na rozhovor, ktorý sa k nemu približoval, plaziac sa po schodoch ako duch vypustený z podkrovia. Sprvu mu z prekvapenia ani nedochádzalo o koho ide, spojiť tie dva hlasy dokopy mu prišlo takmer až absurdné.
"Nebuď taká odmeraná! Vadí ti, že sa zaujímam o to, ako mu je?"
"Nikto sa ťa neprosil..."
"Ani predtým, ani teraz, všakže?!" - jeho hlas stvrdol.
So zdvihnutou tvárou, s rukou na zábradlí, pokladal nohu pred nohu, čoraz pomalšie a zaujatejšie. Čosi mrazivé mu však rovnako pozvoľna zachádzalo pod kožu.
Zbadal ich.
Kým ho zbadali oni, kráčali chvíľu s pohľadmi upretými na seba, on v kabáte, ona len v oranžovom etno-tope, ktorý prezrádzal, že sa vráti domov.
"Mimochodom!" odsekla oveľa pevnejšie, studeno ako to vedela len ona. "Ako asi ja mám vedieť, čo s ním je, keď sa so mnou nebaví?!"
Obaja odvrátili tváre, akoby sa na seba už viac nezniesli pozerať.
A vtedy ho zbadali.
Nekonečná sekunda sa rozvláčne zlomila, ako palička prelomiaca sa z jednej na dve.
Zarazili sa. Ich kamenné masky sa pri pohľade na ich spoločné dieťa razom rozplynuli a vystriedal ich údiv na jednej strane a ľútosť na druhej.
Marcus primrzol s nohou na schode pred sebou. Mal pocit, že sa s ním zastavil čas. Všetky čiastočky priestoru ustali a on sám, v okamihu ticha, precítil množstvo pocitov, od prekvapenia, šoku, až po zmätenie, pocit oklamania....
Tak konečne to padlo aj na teba! - trpko si pomyslel, až pochopil, všetko do seba zapadlo, priestor ožil a čas sa opäť pohol vpred.
Prvý prehovoril on.
Povedal to neobvykle pevne, ba až hnevlivo.
"Ty si od začiatku vedel, že som tvoj syn?!"
Videl ako Floyd ťažko prehltol, ako sa zrazu zhlboka nadýchol, akoby doteraz dýchať zabúdal.
"Marucs," prehovoril na neho pokojne, prišlo mu, že ako na hlupáčika. "Upokoj sa, pôjdeme hore..."
"Neverím, že sa to nedá zhrnúť do odpovede áno, alebo nie!" odsekol.
Jeho idealizovaný obraz o ňom sa razom rúcal, predstava po predstave.
Vedel to. Nebol úprimný.
Mal čas pripraviť sa na neho.
Nie že by ho mal rád iba tak...nezištne.
Ale prejavoval mu vôbec niekedy náklonnosť?! - miatol sám seba - Alebo aj to si iba vyfantazíroval?!
"Odpovedz...," šepol, už teraz strácal sily.
"Vedel som to," nakoniec rezignovane priznal. "Ešte skôr, ako si u mňa nastúpil."
Mal dojem, že sa mu zahmlieva pred očami, ale nútil sa počúvať tie nechcené slová.
Kŕčovito stisol zábradlie.
"Nevedel som ako vyzeráš, Marcus," - zachovával si stoický postoj. "Vtedy, keď som na teba narazil pred starožitníctvom, iba som si domyslel, že si to ty. Bolo to... ako to nazvať..."
"Povedz to tak, ako to je," ticho ho vyzval, nespúšťajúc pohľad z jeho tváre.
"Bol to silný okamih. Bolo jednoduché vidieť na tebe podobnosť so mnou," - a s mojím druhým synom: domyslel si Floyd, ale nepovažoval za rozumné vysloviť to nahlas. "Vtedy to bolo presne deň po tom, čo mi, po toľkých rokoch, volala Sherry a konečne mi povedala o tvojej existencii. Upozornila ma, že ma budeš chcieť nájsť."
Rýchlo pozrel na ňu. Uhľa pohľadom. Tvárila sa urazene. Vôbec jej nerozumel, ale to možno nikto.
A čo bolo horšie... S ním bolo všetko iné ako s ňou. Mal pocit, akoby bol na dosah, akoby len včera stačilo natiahnuť ruku a smel sa učičíkať domnienkou, že by hádam mohol mať otca, ktorý... ho registruje.
Lenže on sa s ním len...
"Zahrával si sa so mnou," povedal.
Jemne krútil hlavou, nechcelo sa mu veriť.
"Krivdíš mi, Marcus," prehovoril.
"Všetci sa so mnou len hráte!" vykríkol, cítiac hrôzu z kolobehu tejto hry, ktorej pravidlá si bezchybne osvojil aj on sám.
Možno kričal len sám na seba.
Zvrtol sa a rozutekal sa späť ku vchodu.
On sa rozbehol za ním a keď sa už už naťahoval k dverám, zrazu ho schmatol za lakeť a prudko ho obrátil k sebe.
Ich rovnaké modré oči sa spojili. Cítil silu, akou ho držal. Ani sa nesnažil vymaniť, nemal na to.
"Nezahrával som sa s tebou, Marcus!" - jeho pokoj sa konečne narušil, na povrch sa prebilo vnútorné rozrušenie. "Len som netušil, ako ti po toľkých rokoch neublížiť! Netušil som, ako sa zachovať čo najsprávnejšie!" - Marcus sa slabo šklbol, ale on ho nepustil. "Nie, počúvaj ma! Nevidel som ťa vyrastať, nepoznal som tvoju povahu, tvoj život... nevedel som, čo povedať, ako začať... nemohol som tušiť, či ma ako otca vôbec budeš chcieť!"
Jeho veľké oči sa rozšírili, Marcusova tvár sa uvoľnila a ešte viac znežnela. Floyd videl, že počúva, že premýšľa... túži ho pochopiť.
Ak k niečomu za ten čas, čo u neho Marcus pracoval, prišiel, tak to bola čistá a hrejivá pravda, že jeho dieťa, čo mu zabilo azalky, rozbilo dva drahocenné poháre a plašilo mu svojím výrazom zákazníkov, je dobré dieťa! Prosto a jednoducho - DOBRÉ dieťa!
"Samozrejme, že si to nemohol vedieť!" z čista jasna sa teatrálne ozvala Sherry. "Pozri sa ako zareagoval na svoju matku, náš nepredvídateľný synček" -ukázala sama na seba. "Asi sa mu zdá, že mu za veľa nestojí, taká vypočítavá mrcha!"
Obaja k nej zarazene vzhliadli. Stála na schodoch ako na piedestáli, opäť na seba trhla pozornosť a zrazu sa tvárila povýšenecky.
"O mojej mame tak nehovor," jemne jej povedal, akoby bez výčitiek.
A jeho náhla jemnosť, vecnosť, bola v tom okamihu najsmerodatnejšia.
Obaja dobre pochopili, čo jeho slová a hlavne, spôsob, akým ich povedal, znamenali.
Sherry prekvapene zaklipkala očami a stiahla kútiky. Ruky jej klesli. Zastrel ju takmer až detský smútok.
Nemal na mysli ju, ale jej sestru.
Opäť.
A znel tak... isto.
Ju neprijal..
A neprijme - v tej chvíli, ako na ňu tak hľadel, zatiaľ čo ona sa na svojom piedestáli ješitnosti zmenšovala, sa pevne rozhodol - Ona nikdy nebude jeho matka. Nikdy!
Využil okamih, kedy aj Floyd venoval pozornosť výhradne dotknutej a zarazenej Sherry, konečne sa mu vytrhol a prudko rozrazil dvojité dvere vedúce na ulicu.
Znova vyšiel do chladného večera a rýchlo vykročil po chodníku. Začul vrznutie dverí, on vybehol za ním.
Ešte zrýchlil krok. Nevedel, kam vlastne ide, ale už sa vôbec nechcel vrátiť. Nechcel sa vrátiť k ničomu, čo sadlo na byt ako ľadová srieň z toho, čo sa okolo neho dialo, túžil nechať to za sebou, nerozmýšľať o tom, čím len naháňal veterné mlyny, zdalo a mu, že mu z toho praskne hlava.
Znova pridal do kroku, nedokázal sa už ani len ohliadnuť cez rameno.
Cítil, ako sa mu v bunde rozvibroval mobil.
Bez toho, aby zastal, vybral ho z bundy a zahľadel sa na displej.
SMS od Gerolda.
Otvoril ju.
Stručne ho žiadal, aby za ním okamžite prišiel do ateliéru.
Teraz?! O jedenástej večer?
Ešte kým mal mobil v ruke, opäť sa ozval. Ďalšia SMS.
Od Owena.
V jedinej sekunde stál.
So zrýchleným pulzom hľadel na mobil. Takmer sa blikajúcu obálku bál otvoriť.
Ale urobil to.
Owen mu napísal, aby za ním prišiel. Teraz. Pripojil adresu.
Ubránil sa nutkaniu rozčarovane si pretrieť oči.
Bola to adresa Geroldovho ateliéru.
Stál, civel na displej a rozmýšľal, čo vo vesmíre sa vážne vychýlilo.
Zrazu zacítil jemný dotyk ruky na svojom chrbte. Vzhliadol do tváre svojmu otcovi.
"Potrebuješ niekam odviesť?" - ukázal očami na jeho mobil.
O krátky čas, po mĺkvej a ťažkými myšlienkami presýtenej ceste, Floydove auto zastalo pred Geroldovým ateliérom.
Najprv iba sedeli, Marcus mal tvár obrátenú do okna. Floyd ho zámerne nechával prehovoriť prvého.
"Ešte neviem...," nakoniec sa ozval, stále sa na neho nedokázal pozrieť - bál sa jeho reakcií, jeho výrazov, že by ho ranili, "... neviem, či... či ty a ja...," prvýkrát mu zatykal, ani si to neuvedomil, "... či by sme sa... mali stretávať."
Floyd si všimol, že mu tykal.
Malý priestor auta bol plný Marcusových obáv a jeho vlastného uvoľnenia.
Keď mu ani po chvíli neodpovedal, Marcus k nemu konečne obrátil tvár.
Floyd sa jemne usmieval. Iba natiahol ruku a pohladil ho po vlasoch.
Videl Marcusovi na očiach, že sa mu snaží niečo povedať. Ale možno ešte ani on sám nevedel, čo to presne má byť.
Keď vystúpil z auta a blížil sa k ateliéru, bol si istý, že buď teraz urobil svoju definitívnu, osudovú chybu, alebo sa konečne niekam posunie, aspoň sa vymaní zo svojho bludného kruhu.
Keď už to má byť hra... tak nech je to aspoň hra na pravdu.
**********
 


Komentáře

1 Eressië Eressië | Web | 8. ledna 2010 v 9:20 | Reagovat

ty mi teda dávaš, takto to ukončiť...to aby som si ani neprestala okusovať nechty, kým sem neprihodíš poslednú časť a ja nezistím, ako to skončí,.. zbohom krásne dlhé nechty :P asi toľko k dojmom ;) :D

2 Polly Polly | Web | 8. ledna 2010 v 9:30 | Reagovat

[1]: je mi luto tvojich nechtov, prepac xD

3 Eressië Eressië | Web | 8. ledna 2010 v 9:56 | Reagovat

to nič, musia si zvykať :D maturita za dverami, aj tak by to nebolo s nimi dobre dopadlo, takto aspoň padnú v čestnom boji :P :D

4 Polly Polly | Web | 8. ledna 2010 v 10:33 | Reagovat

[3]: tak drzim palce na maturu :)

5 crazytwiins crazytwiins | 8. ledna 2010 v 11:27 | Reagovat

Ahoj moja nedal by sa ten zajtrajsok presunut na inokedy? velmi radi by sme prisli ale mame termin na SOCku tak asi stravime vikend v pracovnom nasadeni....

6 Polly Polly | Web | 8. ledna 2010 v 11:58 | Reagovat

[5]: cauko, no ...kedze ste sa  mi tento tyzden neozvali a nic ste nevraveli, tak som to aj brala tak, ze nic nie je..takze v poho xD

7 Wierka Wierka | 8. ledna 2010 v 12:54 | Reagovat

to bolo ... drsné... a ten konec . no.. o to je mna trefí..  ja sa snad nedočkam..-. doufam že si vybere Oweho :o) XD

8 Bublinka Bublinka | 8. ledna 2010 v 13:28 | Reagovat

uf! cítim, že niekto si bude musieť vybrať :)) už ani neviem o kom mám povedať, že sa správa ako dement a koho mám ľutovať.. xDD

9 Polly Polly | Web | 8. ledna 2010 v 14:32 | Reagovat

[8]: XDD zeby nam tam zdementeli vsetci ? XD a najviac Marcus?

10 >Pentelka< >Pentelka< | Web | 8. ledna 2010 v 14:56 | Reagovat

Jo to uz byla stara fotka ;) a mas supr blog

11 Polly Polly | Web | 8. ledna 2010 v 15:18 | Reagovat

[10]: dakujem :)

12 crazytwiins crazytwiins | 8. ledna 2010 v 18:29 | Reagovat

[6]: ok tak som rada ze sme ti nenarusili plany mi sme toho teraz mali vela ale mohli by sme sa stretnut cez hociktory vikend ked ti to bude vyhovovat

13 Polly Polly | Web | 8. ledna 2010 v 18:36 | Reagovat

[12]: jasne, ja sa ozvem...tiez som sa teraz zacala ponahlat s bakalarkou, takze zatial neviem povedat kedy, ale vcas sa ozvem a skusime to nejako sklbit ?)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama