poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 15. časť

6. ledna 2010 v 6:21 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
i
Na zvyšok dňa dostal voľno. Bolo predsa viac než jasné, že dnes je v starožitníctve úplne nepoužiteľný a... ešte k tomu... - Marcus, nervózne prešľapujúci pred dverami ich bytu, si rukou roztržito vošiel do čiernych vlasov a v náhlom kŕči si za ne zaťahal - Floyd po vpáde svojho... syna... očividne uberal svoje myšlienky... iným smerom. Od nevyrovnaného... cudzieho... chlapca... k milej správe, že jeho dieťa s ním strávi víkend.

"Ach, čo si si myslel!" vydýchol sám pre seba.
Že si ťa obľúbi, akoby vedel, že si jeho?! - doplnil si v duchu - Že to inštinktívne zistí?!
Radšej sa sústredil na to, čo má pred sebou teraz.
Zahľadel sa na dvere. Zovrelo mu hrdlo. Zvnútra sa šírilo podozrivé, napäté ticho. Žiadne hulákanie Pearl Jam, či inej Owenovej hudby.
Pohol sa. Nohy mu prišli ako z olova. S roztrasenými rukami odomkol. Pomaličky otváral dvere, srdce mu búšilo a pulzovalo mu v spánkoch. Ani sa neunúval zdolať tak neprekonateľnú prekážku, akou bolo vymýšľanie ospravedlnenia, takže stále netušil, čo mu povie, aby vyzeral aspoň o trochu lepšie ako obyčajný podrazák.
Nakukol do prázdnej obývačky.
Ak je doma, zaiste bude v spálni. Posmelený, keďže zatiaľ nešípil žiadne ohrozenie, vošiel dnu a zatvoril za sebou.
"Owen?" - jemne sa ozval, tak slabo, že by ho v spálni sotva počul.
Dnes mu nezdvíhal, neskôr sa mu ozývala odkazová schránka ("Čo chceš?!" ..."píííp").
So srdcom, ktoré mu na to, že bolo zlomené, stále poriadne vyvádzalo, zamieril cez obývačku k dverám naproti. Neisto sa dotkol kľučky.
"Owi...?" šepol, s tvárou nalepenou na svetlom dreve, keď pozvoľna otváral, oči sprvu pevne zatvorené.
Otvoril oči.
Privítala ho opustená spálňa.
Zarazene sa po nej rozhliadol.
Je v práci?
Pohľad mu spočinul na otvorenej skrini.
V jedinej sekunde stratil aj posledné zbytka, azda najsypkejšej pôdy, na akej kedy stál.
Ako v polomdlobách zamieril ku skrini. Bola prázdna!
"Nie!" vyrazil zo seba, pričom od seba začal v panike odťahovať vešiaky.
Jeho vlastné veľké mikiny, bežné tričká, nudné košele... kde sú ale Owenove veci!
"Nie, nie, nie...!" ďalej zo seba vyrážal, keď sa hodil na kolená ku komode, aby pootváral zásuvky zejúce prázdnotou.
Potkýňajúco sa rozbehol späť do obývačky. Utekal k háčikom na bundy. Marcusova zimná bunda a... a nič! Nič viac! NIČ!
Obliala ho slabosť.
Opustil ho.
Prudko sa obrátil ku konferenčnému stolu. Žiaden odkaz.
Zrazu mu v taške zazvonil mobil.
Strhol sa a následne, čoraz viac pociťujúc náhlu nevoľnosť, sa v nej začal horúčkovito prehrabovať.
"Owen... Owen..." dýchavične opakoval jeho meno, v túžbe, aby volal on.
Konečne mu do dlane padol úzky obdĺžnik.
Pozrel na displej.
Gerold.
Zrušil hovor a hodil ho späť do tašky.
Otvoril dvere a ignorujúc slabosť, sa rozbehol po chodbe.
Na poslednú chvíľu vbehol na autobusovej stanici, udýchaný a spotený v tento chladný deň, do autobusu - smer Peculiar.
Každú jednú minútu počítal na večnosť. V bolestnom, meravom kŕči sledoval ubiehajúcu cestu, zatiaľ čo v mysli mu na neviditeľnú bariéru, vystavanú jeho šokom, narážali nejasne sa črtajúce, prosté slová - Opustil ma.
O nekonečne dlhý čas neskôr vyčerpane utekal po chodníku, až kým nezastal pri jeho obchode.
Chytil sa kľučky a zúfalo ňou zalomcoval.
Vydesené modré oči mu spočinuli na ceduli - Zatvorené.
Ešte zopár sekúnd trhal kľučkou, takmer až zúrivo, akoby to niečomu mohlo pomôcť.
Lenže nemohlo! Nič na svete mu v tejto chvíli pomôcť nemohlo!
S výkrikom dlaňami udrel o sklo. Zarinčalo. O okamih znova, keď mu naň dopadlo bledé čelo.
Dostal zo seba zvláštny kvílivý zvuk. Za ním sa spustili slzy. Nastalo skoro až uvoľnenie - vytryskli z neho všetky obavy, beznádej, jeho nevypovedané strachy, veľké chyby.
Ťahavý kvílivý zvuk sa zopakoval.
Toľko udalostí, toľko udalostí, ktoré nezvládol... Sarah, spoločné bývanie - nechal sa ním živiť, hnus, bol k ničomu! Mama... mama... mamička...
Horko, nahlas zaplakal.
Rozbitá minulosť. Roztrieštené spomienky.
Kto vlastne je? Dieťa excentričky, ktorá mu je nesympatická?!
Och, bože, mama, vidíš to? - v duchu sa s ňou rozprával, rozhorčene a dotknuto, zatiaľ čo tu, v realite, bol schopný len nariekať ako dieťa.
Gerold...
...Prečo ho nenechá... prečo ho naviedol, aby ho mal rád!
Nie! Nie! Je to moja vina! - opravil sa, kričiac sám na seba.
Nezvládol to, to VŠETKO... Sherry, Gerolda, otca... utopil sa v tom všetkom, zamotal sa do vlastných lží. Chcel nimi len dobre, ale... také klamstvá nie sú!
Zavzlykal.
Sú zlé!
Toľko chýb, ježiši, toľko chýb... ktorými si rozbil celý svet, celučičký život!
Skĺzol sa po sklenených dverách na chodník, medzi črepiny svojich nádejí a túžob, schoval si tvár do dlaní a pozvoľna utíchal, tušiac, že už nič viac nezmôže.
Je koniec. Pokazil už všetko.
Kôpka chýb sa navŕšila a rozsypala.

**********
Na okrúhly stolík, vedľa jeho notebooku, mu servírka položila horúce macciato s hustou penou.
"Ďakujem," - žmurkol Herbie, pohodlne zvalený v pruhovanom ušiaku kaviarne Zig-Zag.
Opäť natiahol ruky nad klávesnicu.
Dlho si nepísali. Bol zaneprázdnený, mal čo riešiť vo svojom živote.
Ale medzičasom sa všetko, čo s ňou predtým preberal, ako sa zdalo, definitívne vyvŕbilo, tak jej aspoň mohol opísať, ako to celé dopadlo.

LouisLane is writing:
"SMRK SMRK ;-(! Však ho neopustil NAVŽDY?!!! !!! Taká veľká láska predsa nemôže len tak skončiť!!!!"

Už hodnú chvíľu iba lamentovala.

KubrickBOY is writing:
"Nuž..."

LouisLane is writing:
"Nenaťahuj ma! :("
KubrickBOY is writing:
"Aby som pravdu povedal..."

LouisLane is writing:
"NENAŤAHUJ MA!!!:(:(:("

**********
Kvokol si k tučnému porcelánovému anjelikovi, ktorý sa na svojom hrubom podstavci vystavoval vo výklade a začal mu z oblých kolienok utierať prach. V podstate to bolo jediné, čo tam ešte robil. Smel utierať prach.
S hlbokým povzdychom sa zahľadel do výkladu. Ako z diaľky k nemu doliehali Parisine slová, ktorých obsah mu unikal, mlžil sa ako okolie za výkladom. Dnes bol neobvykle pochmúrny deň. Studená a nepriehľadná hmla obostrela obchod ako clona jeho vlastného zármutku, ktorý cítil.
Po noci prehladenej do stropu. Po osamelej noc plnej otáznikom. Kde je Owen.
Bol tak zničený, že nedokázal ísť na prednášky, ktoré by sotva vnímal. Prišiel opäť do obchodu, hoci dnes sa s ním nepočítalo.
Jediný hovor, ktorý prijal bol od Winifred. Asi mu už odpustila, pretože sa s ním chcela, dokonca bez náznaku flirtovania, dohovoriť na ďalšom spoločnom projekte. S pocitom vďačnosti jej nezdvorilo zložil.
Ľudia sa v hustej hmle pohybovali ako tieňové prízraky, nikto nebol dosť výrazný na to, aby sa prebil na jeho ostrovček osamenia.
Až kým Paris nepovedala:
"... no a potom sa konečne priznal, že má nejakú pipku na písanie cez internet, s ktorou si vraj zakaždým pokecá lepšie ako so mnou a na sme sa rozišli!"
Marcusom trhlo. Vyšklbol sa zo svojej hmloviny zúfalstva a šokovaným pohľadom strelil k Paris, ktorá si mrzuto poťahovala kvetinu na čiernom svetri, rozvalená v sivo zelenom kresle s vyrezávanými okrajmi operadla.
Vôbec netušil, či v tej starožitnosti smie sedieť, ale to mu teraz bolo jedno, v hlave mu kričalo niečo, čo ho zasiahlo aj kvôli vlastnej strate - Paris a Herbie sa rozišli!
Vystrelil k nej, kopol anjelika, ktorý sa na podstavci opovážlivo rozhojdal a utekal za ňou. Floyd, ktorý stál za pultom, vytreštil oči a na diaľku natiahol ruky, anjelik sa však ustálil. S rozbúšeným srdcom si, povoliac gombík na zelenej veste, odfúkol, ale nič nepovedal.
Nebola by to však prvá drahá vec, ktorú by Marcus rozbil, takže by si už mal zvykať - pomyslel si, nenápadne mladých priateľov sledujúc.
"Och, Paris a to mi hovoríš len tak?"- položil jej dlaň na ruku.
Vážne na neho pozrela. Áno, bola bez nálady, nie len flegmatická ako vždy, ale i tak nedokázal pochopiť, ako mu bola schopná tak úsečne, jednoznačne, povedať:
"Neprežívaj to tak! Mali sme krízu už šesť mesiacov, proste to zomrelo a bodka!"
Vytrhla si ruku z pod jeho dlane a akosi zaťato sa zadívala do studenej clony vonku.
Nerozumel. Ako mohla láska umrieť a bodka?! Ako mohli ľudia nechať lásku umrieť, keď neexistoval cit, ktorý by znamenal viac...
Ako som ja sám mohol...
"Ak pre teba môžem niečo...," zatriasol sa mu hlas.
"Rieš si svoje problémy!" odsekla, ani na neho nepozrela.
Divý mak na svetri už visel len na jednej nitke.
Znova ju pohladil po ruke a znova ju odtiahla. Pochopil. Bolelo ju to. Zlosť bola jej spôsob ako ukázať, že ju to bolí.
Jej smútok ešte nikdy nezažil. Nevidel Paris, plávajúcu životom bez zbytočných vzruchov a zaujatosti, v tomto svetle. Zatúžil pohladiť jej líce na odvrátenej tvári. Pomaly zdvíhal ruku.
Vtedy sa dvere na predajni prudko otvorili a dnu zavial chlad a cvendžavý zvuk zvonca.
Marcus stiahol ruku a chvatne vstal. Aj Paris sa vytrhla z bublajúceho hnevu a pozrela na návštevníka.
"Marcus," - usmiala sa a roztvorila náruč, akoby ho chcela objať. "Zbadala som ťa cez výklad."
Floyd ju privítal, ale ona ho zarazila ráznym pohybom ruky.
"Prepáčte, nenakupujem, prišla som iba za Marcusom."
Paris ho zaťahala za rukáv trička.
"Owenova mama," šepol na jej nevyslovenú otázku a ako v polomdlobách k nej vykročil.
Károvaný kabát mala roztvorený.
A on to... videl.
Doslova sa nútil robiť krok za krokom, keď k nej nekonečne dlho pristupoval, sledujúc miesto na jej tele, malú oblinku pod prsiami, práve tam, kde mala zavinutú vrstvenú volánovú blúzku.
Zastavili ho jej ruky. Zovreli mu útle ramená a ostali tak.
Konečne jej pozrel do tváre.
Chvíľu vyzeral, akoby nevedel pochytiť dych.
"Už je to na mne vidno," povedala, na tvári sa jej rozlial výsostne spokojný úsmev.
Nevedela sa mu ubrániť zakaždým, keď spomenula svoje vyvýjajúce sa bábätko, hoci videla, že mládenec ktorého začala podvedome pridŕžať, ak by sa mu podlomili kolená, je načisto vyvedený z miery.
"To … to je... to je to... čo ste nám vtedy prišli povedať?" s námahou vyhabkal. "Keď... keď som prišiel tak neskoro."
"Owen ti to nepovedal?" - úsmev vystriedal výraz údivu.
Zvraštil obočie a pokrútil hlavou.
Nedal som mu príležitosť - pomyslel si s výčitkami svedomia - Zaoberal som sa sebou a on... ma nechal!
"Má trochu problém vyrovnať sa s tým," povedala.
"Ale prečo?" nechápal, s pocitom, že už hádam ničomu nerozumie.
Čo by mal mať Owen proti malému dieťatku jeho rodičov?!
"Kvôli jeho otcovi," mierne zosmutnela, ale kútiky úst jej cukali smerom na hor, v snahe zamaskovať to. "Stalo sa to naposledy na návšteve u vás. Vieš, ako sa oni dvaja vedia pochytiť aj pre maličnosť."
Dobre vedel, ako VEĽMI sa dokážu pochytiť aj pre veľkú vec. Keď ich Owenov otec raz dávno prichytil spolu, bál sa, že sa pobijú.
"Owen utrúsil, že už sme na dieťa starí a môj manžel ho umlčal nepremyslenou poznámkou, že máme predsa právo pokúsiť sa aj...," hryzla si do pery, nerada na to spomínala, "...o normálne dieťa, keď už máme len... takého syna ako je on."
Marcus, ktorý mimovoľne opäť klesol pohľadom a študoval jej oblé bruško, k nej teraz pomaly znova vzhliadol.
Takého syna! - zopakoval si v duchu, prenikavo modré oči sa mu zaligotali ľútosťou - Taký syn, ktorý sa ťahá s iným chlapcom, práve s ním!
Eileen sa neovládla. Bolo pre ňu ťažké vidieť, ako obaja trpia, jej syn rozhodne iným spôsobom. Nemienila nikomu držať stranu, predovšetkým kvôli tomu, ako by to vnímal jej syn, lenže nešlo jej nemať slabosť pre túto subtílnu polosirotu.
Pohladila ho po líci, na druhé mu vtisla bozk a zašepkala mu do ucha:
"Owen je u nás doma."
Vystrela sa, zacítil, ako mu ešte raz povzbudivo stisla ramená a ustúpila.
"Maj sa, Marcus," - usmiala sa, až sa jej zúžili hnedé oči.
Nebol schopný ani odzdraviť. Iba zarazene sledoval, ako energicky vyšla von a zmizla v sivom nečase.
Pohol sa. Nekoordinovane sa obrátil k Paris, ktorá teraz v kresle sedela neprirodzene vystretá a uprene ho sledovala.
"On... mi....," šepol.
"Dýchaj, Marcus," upozornila ho.
"On... on... mi to nemohol povedať," sťažka zo seba dostal.
Mal obavy, že udržať sa na nohách je nad jeho sily.
Panebože, ako sa ho to len muselo dotknúť! Bol predsa tak hrdý! Aké rozporuplné, udivujúce obdobie musel prežívať, odkedy sa dozvedel, že bude mať súrodenca.
To preto bol vtedy taký zarazený!
Cítil sa nepotrebne, ako nechcený syn, definitívne odsunutý na vedľajšiu koľaj, dotklo sa ho to, bytostne ho to zamrzelo a... a... ani len mu to nemohol povedať.
"On trpel," rozochvel sa mu hlas.
Paris, sledujúc ho ako vyplašenú drobnú myšku, ktorú sa chystala polapiť, pomaličky vstávala z kresla.
"A ja... ja som mu bol k ničomu!" roztrasený pokračoval v sebatrýzni. "Ani si nemyslel, že... že by som mu mohol nejako pomôcť..."
Vnímal, ako ho chytila za ruku. Unavené telo mu náhle a bez varovania akosi oťaželo. Počul, ako k nemu ktosi uteká, cítil, ako sa s ním krúti svet. Z jednej strany ho podoprela Paris, z druhej Floyd, otočili ho a usadili do vzácneho kresla.
"Ani som si len nevšimol, že ho niečo trápi!" - neveril vlastným slovám, kam sa to len v tej svojej, vraj nehynúcej a obetavej láske, dostal!
Vedel predsa, že vtedy priniesli nejakú "novinku", po ktorej vyzeral byť vyvedený z miery, no on sa nespýtal o čo ide. Nezaujímal sa o neho!
"Čo sa to s ním deje?" ustarane sa spýtal Floyd, keď si k nemu s Paris sadli na dubové stoličky. "Už nejaký čas je ako telo bez duše!"
"Po pravde... deje sa s ním kopec vecí," - okrem iného aj vy: doplnila si v duchu, "ktoré vyústili do toho, že jeho chalan, ktorého mama tu pred chvíľou bola, sa od neho odsťahoval kvôli... hm... podrobnosti ešte neviem, budem musieť zavolať Irme!"
Marcus sa na okamih vytrhol ho svojho zúfalého blúznenia o Owenovi:
"Nehovor mu, že som teplý!" takmer ju okríkol. "Bude ma nenávidieť!"
Sklopil oči, hanbil sa teraz pozrieť na Floyda.
Lenže on mu chytil bradu a otočil ho k sebe.
"Ja ťa nikdy nebudem nenávidieť," uistil ho, nijako zvlášť horlivo, ale vecne a zrozumiteľne.
Zrazu sa postavil a zmizol z dohľadu. Marcus iba prekvapene zažmurkal, zostal, akoby ho stále držal za bradu.
Nikdy - znelo mu v ušiach.
Aké by to bolo pekné, keby veril, že "nikdy" sa nevzťahuje len na dnes. Keby tušil, že ich k sebe púta zdanlivá večnosť jedného života. Spoločná krv.
Floyd sa vrátil.
Na ramenách sa mu ocitla deka.
Obchod sa zatvoril, ale Paris ostala vo vnútri. Ľudia dnes aj tak nemali chuť behať po nákupoch.
Zostal v kresle, zabalený v deke. Prisunul sa k nemu drahocenný pozlátený stolík. V čínskom porceláne sa zrazu paril horúci malinový čaj.
Floyd si možno myslel, že ho tým rozveselí.
Rozhodne mu dodal pocit, že je doma.
Rozhodne mu dodal zvláštny, krehulinko sa vlniaci pocit čohosi, čo sa mohlo rozplynúť mávnutím ruky.
Pocit... že je so svojim otcom.
*********
 


Komentáře

1 Wierka Wierka | 6. ledna 2010 v 12:31 | Reagovat

velmi ti dakujem za pokracovani .. (sry vim ze pisem docela neskoro),  ikdyž  je take "smutne" snad sa to brzo alspon trochu zlepši
a opozdene  stastný nový rok prajem :o)

2 Polly Polly | Web | 6. ledna 2010 v 13:25 | Reagovat

Stastny Novy Rok, Wierka:)

3 Bublinka Bublinka | 6. ledna 2010 v 14:21 | Reagovat

aká smutná časť :/ Floyd mi je velice sympatický :)) ... a Owen sa odsťahoval, omg... už nech to nejako dopadne, hlavne nech sú všetci zase šťastní :)

4 Polly Polly | Web | 6. ledna 2010 v 15:31 | Reagovat

[3]: este dve casti a uz budes vediet, ako to dopadlo...

5 Eressië Eressië | 6. ledna 2010 v 19:21 | Reagovat

akože, akože už len dve časti a koniec? ty ma chceš zabiť :( ale zas, už aj ja chcem, aby sa to konečne vyriešilo a ako povedala Bublinka, aby boli všetci zase šťastní :) depresívne veci mi jaksi nesedia, krátku chvíľu ich znášam, ale potom ma začnú skutočne deptať, takže... hor sa na happy end :)

6 Polly Polly | Web | 6. ledna 2010 v 22:09 | Reagovat

[5]: zda sa ti, ze je koniec skoro?? XD je to zatial najdhsia MPD cast, aku som napisala xD

7 shinju shinju | 7. ledna 2010 v 5:42 | Reagovat

uz len dve casti?? D:
ale...potom budu dalsie...vsak? vsak?
xD

8 Polly Polly | Web | 7. ledna 2010 v 8:23 | Reagovat

[7]: nooo... ja ti neviem... asi ano.. ale zasa potrebujem pauzu... XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama