poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 14. časť

4. ledna 2010 v 6:00 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Kvety šťastia! Azalky!
Ešte toho dňa kľačal pri antických črepníkoch s azalkami, schovaný za dubovou komodou, potopený vo veľkej sivej mikine a bezradne hľadel na vyschnuté broskyňovo-ružové kvety.
Na jednom z črepníkov mal položené dlane, akoby sa azalky snažil dotykom oživiť a vykrútený si medzi ramenom a bradou pridržiaval mobil. Na druhom konci mal Irmu, avšak z jeho strany sa naťahovalo ťaživé ticho.

Skapali mu ešte aj azalky! Vzhľadom na svoju nemotornosť mal v starožitníctve čoraz menej práce a teraz nezvládol ani len azalky! Zabil kvety šťastia!
"Marcus?" akosi opatrne sa ozvalo z mobilu. "Marcus, robíš mi starosti."
"Robím starosti aj sám sebe, keď uvážim..." zlomil sa mu hlas.
Nezastaviteľne sa mu roztriasla spodná pera. Na papierovú azalku cupla veľká slza, druhá, ktorá ju nasledovala, sa vpila do vyschnutej hliny.
… keď uvážim, že sa výnimočne Owen správa dospelejšie ako ja - dokončil myšlienku, vydesený realitou, vlastnou zmätenosťou a nemožnosťou spoliehať sa na svoj úsudok.
"Ja...," začal, hlas sa mu triasol v snahe šepkať, hoci plakal. "Som... zlý... partner..."
"Nie!" skríkla Irma, lenže zničený chlapec ju nevnímal.
"...som zlý milenec, zlý starožitník a ešte aj... zlý syn!"
Na mŕtve azalky dopadol čísi tieň, ktorý nasledovala ruka, čo mu nečakane dopadla na rameno. Marcus sa pod náhlym dotykom s vyjaknutím strhol a obzrel sa cez rameno. Mobil sa uvoľnil a dopadol na podlahu.
Jeho lesknúce sa oči sa spojili s Floydovými.
"Azalky vymeníme za kamélie, čo povieš?" podotkol a akoby vážnym spôsobom, pretože oči na neho upieral skôr ustarane, sa pousmial.
Z mobilu sa ozýval Irmin hlas. Marcus ho roztržito zaklapol a rukávom mikiny si, poťahujúc červeným nosom, rýchlo utieral szly.
Kým sa ku kaméliam vyjadril, Floyd vstal a prešiel k dverám. Marcus ustrnul s rukávom na rozpakmi zružovelej tvári a nechápavo sledoval, ako Floyd pretočil ceduľku s nápisom OTVORENÉ na ZATVORENÉ.
Keď na neho opäť pozrel, už sa neusmieval, iba ho vyzval, aby ho nasledoval.
Marcus sa zacítil ešte zmätenejšie, dokonca tak zmätene, že ho aj prestalo nutkať na plač a keďže ho, náhle záhadný Floyd, nečakal, neohrabane sa pozbieral na nohy a nasledoval ho.
Minuli dvere do skladu, ktoré dobre poznal a zastali pred dverami pretapetovanými tapetou s ťažkým vzorom, až sa v stene strácali a v ktorých nikdy predtým nebol, iba postrehol, že keď večer odchádza domov, Floyd ostáva a mizne za nimi. Teraz ich otvoril a rukou mu prívetivo naznačil, aby vošiel dnu.
Marcus na neho najprv vyjavene hľadel. Oči mal vodnaté a vskutku, stratený v mikine, zhrbený obavami, vyzeral tak úboho, že Floyd radšej ruku rýchlo stiahol. Pocítil totiž až neodbytné nutkanie pohladiť to večné dieťa po vlasoch.
Marcus po chvíľke váhavo vošiel dnu.
Zastal pri stole uprostred miestnosti. Do nosa mu udrela vôňa mokrej hliny, ktorá v ňom evokovala pocit chladu, hoci vo vnútri bolo príjemne teplo. Akosi skrehnuto zostal stáť, kde bol a so zatajeným dychom sa obzeral, rozjasňujúce sa modré oči mu tekali z miesta na miesto.
Táto miestnosť nebola bez okien ako sklad. Ale dlhočizné výkladné okno bolo zakryté rovnako dlhou drevenou policou s niekoľkými poschodiami. Svetlo sem presvitalo cez hlinené misky, zvieratá, vázy, nenamaľované taniere, cez vypálené neozdobené predmety, za ktorými prechádzali ľudia, tak nehlučne, že vôbec nenarušili citeľný pokoj a jedinečnú atmosféru, ktorá ho v ateliéry okamžite opantala.
Panebože, veď z druhej strany ulice je do ateliéru vidno! - došlo mu to, čo si sám predtým nevšimol. Hlinené výrobky, krásne vo svojej podstate, lenže bez nanesenia farby, nikoho neupútali. Čarovné boli len zvnútra.
Rovnaké police stáli všade vôkol, našiel medzi nimi aj malú pec.
Pohľad mu pomaly skĺzol na stôl.
V tých chvíľach už nemal hlavu plnú strachu, beznádeje a problémov, v jeho mysli nastalo oslobodzujúce mĺkvo.
Podlhovastý stôl, prikrytý novinovým papierom, bol posiaty... prekvapene zažmurkal... drobnými čajovými lyžičkami rôznych tvarov, druhov a zdobenia... Aj ony boli z hliny.
"Ak chceš, sadni si," - začul za sebou jeho hlas.
Takmer aj zabudol, že tam je, ale tentokrát sa nestrhol.
Obrátil sa k nemu, chystal sa odmietnuť, ale došlo mu, že tam chce zostať. Sadol si na drevenú stoličku za stôl a uvedomil si, že vedľa stojí hrnčiarsky kruh so zabudnutou hrudou hliny.
Floyd si nenáhlivo sadol na druhú stoličku, na malú a okrúhlu za kruhom.
"Práve sa nachádzaš v mojej tajnej skrýši," - usmial sa na znak toho, že to nemyslí až tak jednoznačne. "Môžem ju nazvať aj herňa pre dospelého muža."
"Je to ateliér," takmer až s úctou povedal Marcus.
"Si milý, ale preháňaš," - usmieval sa. "Je to iba pozostatok po mojej mladosti, ktorý teraz nie je ničím viac, ako mojou kratochvíľou."
"Vaša... mladosť?" zopakoval, ani si neuvedomujúc, že ho doslova hltá očami.
Pocítil v žalúdku až bolestivé rozrušenie z toho, že mu o sebe niečo povie.
"Chodil som na umeleckú strednú a už tam som sa zameriaval na sochárstvo a hrnčiarstvo. Lenže ešte v tvojom veku, keď ty už vieš, čo chceš ďalej študovať a robiť, ja som bol nestály a nerozhodný. Krátko po strednej som po otcovi zdedil starožitníctvo a úplne aj bezbolestne som na umeleckú dráhu zabudol. Mokrú hlinu mám však predsalen rád, stala sa mojím hobby. Trávim tu čas, keď potrebujem uniknúť z reality. Väčšina váz vznikla, keď som sa rozvádzal."
"Vy ste rozvedený?" až s dychtivou zvedavosťou zareagoval Marcus.
"Áno, už päť rokov," povedal bez zjavného problému. "Brali sme sa príliš mladí a príliš rýchlo, vieš?"
Prikývol a vlastne nevedel, čo si s tou informáciou počať.
Pohľad mu klesol na rad drobných hlinených lyžičiek. Jednu sa odvážil opatrne zobrať medzi prsty. Z jej stredu vystupovala miniatúrna ružička.
"Je... tak...," v úžase nevedel nájsť správne slová, "... tak... presná..."
Floyd sa nad výrazom zasmial.
"Možno to vyznie divne, ale vždy ma priťahovali. Vyformovať lyžičku je snáď najpiplavejšia robota aká vôbec môže existovať. Keď si potrebujem dokonale prečistiť hlavu, nie je nič zaručenejšie, ako sústrediť sa na čajovú lyžičku. V sklade mám škatuľu, v ktorej je ich tisíc."
Marcus na neho ohúrene vypúlil oči.
"Myslel som..." - náhle mu cez tvár prešiel krátky tieň starostí, "... že by si si tu tiež mohol oddýchnuť. Alebo by si tiež mohol prísť na iné myšlienky. Dám ti moju zásteru a ak sa nebojíš zašpiniť si ruky, môžeš... skrátka môžeš si s tou hlinou robiť, čo chceš."
Zarazený Marcus opatrne položil lyžičku.
"Nie, nie...nie," zrazu nervózne vydýchol, "ja s umením nič nemám, som len nadšený pozorovateľ."
Ale v poslednom čase sa na neho lepilo zo všetkých strán.
"Teraz už ani ja," - zasmial sa Floyd a rovno si namočil ruky do hlinenej misky s vodou, čo bola pripravená na stole.
Nohami rozkrútil kruh, zobral hrudu medzi dlane a trochu mu ju pripravoval, aby bola mokrejšia a poddajnejšia.
"Dotkni sa jej, je to zážitok."
"To verím," rozpačito súhlasil.
"Daj sem ruku."
"Ale...!"
Natiahol sa po neho a priložil mu dlaň na okraj hrudy. Hrnčiarsky kruh sa ďalej krútil a on cítil, ako sa mu mokrá hlina do hladka obtiera o pokožku. Bolo to studené a svojim spôsobom upokojujúce, vnímať ako sa mu tvárna hmota prispôsobuje.
Sám od seba sa začínal usmievať.
"Nemôžem posúdiť to ostatné," zrazu prehovoril. "Ale domnievam sa, že ako syn musíš byť skvelý."
Jeho ruka na Marcusovej sa mierne pohla, aby ho pohľadila.
Marcusov úsmev zamrzol, srdce sa mu zatrepotalo pod náporom silného, ale neurčitého pocitu a rýchlo k nemu vzhliadol.
Pozreli sa na seba, no ich pohľady si nič nepovedali, pretože ich pretrhlo nečakané zacinkanie zvončeka.
Ruky sa odtiahli od hliny.
"Je zatvorené!" vykríkol Floyd.
"Oci, to som ja!" - ozval sa spredu mladý, až chlapčenský, hlas. "Prečo máš zatvorené?"
"Marcus?" - Floyd sa usmial, až odhalil všetky zuby.
Marcus sa na svoje meno nechápavo strhol, lenže Floyd hľadel na dvere.
"Som vzadu! V ateliéry!"
Medzi dverami sa objavilo chlapča s ruksakom na chrbte a keď svojimi azúrovými očami spočinulo na smrteľne bledom Marcusovi, ktorý na neho tie svoje azúrové oči neprirodzene vytreštil, ostalo radšej iba stáť opreté o okraj dverí.
"Ideš zo školy, Marcus?" oslovil ho Floyd.
Marcusom pri svojom mene opäť šklblo.
Zbehol pohľadom jeho aj chlapca. S rozochveným srdcom mu začínalo dochádzať, koho oslovuje.
"Stavil som sa iba na skok," vysvetlil chlapec. "Chcel som sa spýtať, či môžem prísť aj na tento víkend, celkom by mi to bodlo, keď teraz mama dáva prerábať kúpeľňu."
Chlapec pri tom pozeral na svojho... - Marcus opäť, totálne vyvedený z takmer získanej rovnováhy, hodil pohľadom po Floydovi - … otca.
Zadíval sa na dieťa. V hlave mu hučalo - panebože, podobá sa na teba, PODOBÁ...
Chlapec mal kučeravé gaštanové vlasy a...
"Samozrejme," - Floyd neskrýval nadšenie.
… Alebo si to namýšľam?! Zakaždým si to iba namýšľam?! Prečo si to všímam iba ja?! Prečo to vždy doľahne iba na mňa...? Ten pocit, keď vidím, že...
Zmocnil sa ho dojem, že stolička je privysoká, že sa podlamuje, mal závrat!
Bol vyšší od samotného Marcusa, ale...
Och, chúďa, si útly ako ja - zrazu mu prešlo mysľou.
"Počkám ťa vpredu," prehodil malý Marcus a stratil sa v obchode.
"To je môj syn, má štrnásť," - počul Floyda ako cez hrubé sklo, netušil, či sa mu aspoň trocha darí tváriť sa normálne.
"Mar-cus?" priškrtene zo seba dostal, maskujúc to zakašlaním.
"Aká náhoda, však?" nadhodil Floyd. "Vždy sa mi meno Marcus veľmi páčilo."
Možno si minimálne všimol, že zbledol, pretože úsmev, ktorý opäť venoval jemu, bol zrazu menej prirodžený ako ten, čo venoval jeho... bratovi.
"Ospravedlň ma na chvíľu."
Vstal a vybehol za synom.
Uvedomil si, že z celej sily stláča hrudu hliny, až mu zbytky masy povyliezali pomedzi prsty.
Už zasa bojoval s plačom. Pocit krútiacej sa hlavy sa stupňoval.
Má brata! Malého brata!
Volá sa Marcus!
Netešil sa... Nežiarlil... Neľutoval, že prišiel o zážitok byť veľkým bratom...
Alebo naopak? Cíti všetko naraz? Netušil. Kto sa v tom ešte stále má vyznať!
Akosi na to všetko už psychicky nestačil!
**********
 


Komentáře

1 Eressië Eressië | Web | 4. ledna 2010 v 14:11 | Reagovat

dvaja marcusovia :D to sa mi páči :))) a pán otecko taktiež sympaťák :) ale na chudáka marcusa to začína byť asi priveľa, a bojím sa, že to sám nezvládne, tak snád ho veľmi nepotrápiš, už si chudák vytrpel dosť :(

2 Polly Polly | Web | 4. ledna 2010 v 14:22 | Reagovat

[1]: nuz...jj, maly a velky xD ...hoci vizualne skor naopak xD

3 Lady Crow Lady Crow | Web | 4. ledna 2010 v 17:36 | Reagovat

aj tebe setko naj do noveho roku (kus neskoro, ja viem, sorry :D:D), polly :)

4 Tomi Tomi | 4. ledna 2010 v 18:56 | Reagovat

jeeej to je super ze si v tom pokracovala dalej :) trochu som sem prestal chodit a pridem sem a co tu nevidim? Si uzasna :) skvele pises, velmi dobre sa to cita, je to zazitok :)

5 Polly Polly | Web | 4. ledna 2010 v 19:30 | Reagovat

[4]: Tak to som velmi rada, ze som ta takto potesila :)))dakujem za pochvalu...:)

6 Arisu Arisu | 5. ledna 2010 v 17:40 | Reagovat

zacina to byt psychoticke:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama