poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 9. časť

25. prosince 2009 v 6:21 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
sushi
Na modrej košeli mu spočíval ako doplnok ľahký tmavo-modrý šál. Nevedel sa ubrániť uznanlivej myšlienke nad jeho schopnosťou vkusne sa obliecť, ale zrazu sa zháčil. Nechcel sa uberať týmto smerom.
Radšej sa sústredil na porcelánovú nádobu, plnú drevených paličiek, o-haši, ako mu ich predstavil, pôsobiac pokojne a vyrovnane, akoby si ani len nevšimol, ako je mládenec v čierno-bielej pruhovanej mikine, sediaci oproti nemu, nervózny.

Och, bože, čo tu vlastne robím - neustále si v duchu opakoval, vnútorne celý roztrasený, ako hľadel na Gerolda oproti, pod obrovským obrazom gejše. Sedeli v ázijskej reštaurácii, učil ho jesť sushi.
"Rozdeľ si paličky," upozornil ho a zhovievavo sa nad jeho, očividne rozorvaným stavom, usmial.
Marcus sa skoro až poslušne natiahol cez misky so sójovou omáčkou a zázvorom, nad setom s rolkami maki a nigiri, aby si zobral netradičný príbor.
"A dávaj si pozor," dodal Gerold. "Hovorí sa, že iba skutočné nemehlo pri rozdeľovaní paličky zlomí."
Jeho nevinná poznámka ho vyviedla z miery ešte viac. Chvíľu na paličky iba pozeral. Bol presvedčený, že ich rozláme.
Do starožitníctva mal nastúpiť zajtra. Nastávajúci okamih ho privádzal do tichého šialenstva, ktorému nikto nerozumel. Irma bola zaslepená radostnou hrdosťou sama na seba, Paris a Herbieho do toho viac nechcel ťahať, veď boli nainfikovaní Irminým postojom.
A Owen...
Dopekla, nemal som sem vôbec chodiť - pomyslel si pri spomienke na Owena, práve keď od seba paličky bezchybne oddelil.
"Šikovný chlapec," pochválil ho Gerold, ktorý už obratne držal prvé sústo sushi a namáčal ho do sójovej omáčky.
Marcus sa kŕčovito usmial.
Nemal ani len náladu na ochutnávanie surovej ryby.
Tajomstvo sa nabalovalo na tajomstvo a on, hoci ho to neskutočne ťažilo, Owenovi nemohol povedať, čo sa deje. Včera mu ani len nedokázal vysvetliť, prečo sa nemal náladu milovať a mierne ho popudil. No pravý dôvod bol zviazaný tajnosťami, ktoré pred ním napáchal ako veľké škody. Sedeli spolu v malej kuchynke, večerali a on mu tak strašne potreboval povedať, že našiel svojho otca, že je do svojho objavu hodený ako do jamy levovej, až takmer nemohol prehĺtať sústa.
A tak sa ocitol... telefonujúc s osobou, ktorá ho dokázala vypočuť, tým si bol istý. Keď inštinktívny odpor voči nemu opadol (hádam z vďačnosti za pomoc), zrazu pred ním stál chápajúci, chlácholivo pokojný muž.
Zobral ho na luxusný obed.
A ten luxusný obed si práve s nechuťou a nemotorne napichol na paličky.
"Našiel si svojho otca?" z čista jasne Gerold sám začal, vlastne to ani neznelo ako otázka.
Do malej mištičky si nalieval sake.
Marcus mlčal.
Nemal tu byť, nemal sa rozprávať o tak dôvernej záležitosti s ním, ale s Owenom.
"Dáš si aj ty?" spýtal sa teda na sake.
"Nepijem," povedal.
"Ešte stále?" - usmial sa.
"A už vôbec nie sake. Irma mi raz povedala, že sake je ponožkovica."
Gerold sa zasmial.
"Tak vyskúšaj aspoň sushi."
Marcus sa trocha spamätal. Konečne namočil rolku v riase do sójovky a rýchlo, aby si to nerozmyslel, si ju vložil do úst.
Studené sústo mu na jazyku zanechalo hlavne chuť sójovky a niečoho, čo nevedel zaradiť do žiadnej kategórie chutí.
"No?" - Gerold nadvihol obočie a upil si z ryžového vína.
"Ja neviem," úprimne povedal. "Vôbec netuším, či mi to chutí. Musím si to ešte premyslieť."
Zajedol to kúskom zázvoru, ako mu už na začiatku Gerold radil, i keď to bol boj dostať lístok medzi dve paličky.
A ešte sa mu aj triasli ruky.
"Nechal som svoju brigádu vo firme," zrazu prehovoril, ale akoby to ani nemohol ovplyvniť, proste sa slová, tak neznesiteľne potláčané, formulovali samé.
"Mal si prácu?" podotkol Gerold konverzačným tónom.
Marcus nechcel, aby ich stretnutie, alebo už len ich predošlý telefonát, bral s takou samozrejmosťou, aby ho automaticky pozval do reštaurácie. Iba mu tým veci komplikoval. Príliš pomáhal. Chcel pred ním opäť vedieť zrozpačitieť spôsobom, ktorý mu svojou trápnosťou zaliezal pod kožu. Lenže neprekonateľná hanba, nepríjemný pocit z jeho prítomnosti, zháčenie sa pred ním, to všetko zmizlo, bol to muž, ktorý mu zrazu nijako zvlášť nevadil.
"Je mi sprosté, že Owen ťahá celú domácnosť."
"Chápem," dodal Gerold.
Marcus pozeral na sushi set, chcel sa vyhnúť jeho skúmavému pohľadu.
"Ale bol som vo firme iba raz a... skončil som."
Tentoraz Gerold mlčal.
Lenže už ho nemusel nijako povzbudzovať, potreboval sa vyrozprávať.
Proste sa len potrebujem vyrozprávať, hádam to nie je až také zlé - vravel si v duchu, cítiac, že to JE zlé.
Ale pokračoval.
"Zajtra nastupujem ako brigádnik v starožitníctve. Asi sa do rána zbláznim od nervov, Gerold, je to obchod môjho otca."
Zdvihol k nemu oči. Vnútorný tras sa opäť ozval, jednoducho sa zajtrajška neskutočne bál.
Gerold si znova prilial sake, ale hľadel priamo na neho. Na tvári sa mu zračil prekvapený výraz.
"Tak to ma zaujíma," povedal mu.
Slová z neho padali ako perly z roztrhnutého náhrdelníka - jedno po druhom, niekedy až jedno cez druhé, zneli ticho, ale jeho pozornosť pútali až do konca.
Sushi zmizlo, ale zistil, že mu ani veľmi nechutí.
Gerold pozorne počúval a upokojoval ho. Nič hrozné sa nedeje, bude zamestnaný prácou, jeho otec ešte viac, má tiež možnosť nerušene ho pozorovať.
Nakoniec došlo aj na exotický dezert.

**********
LouisLane is writing:
"Je príliš nevinný na neveru:( *vzdychla si"
Herbie na monitor vytreštil oči.
KubrickBOY is writing:
"K ničomu medzi nimi nedošlo!!!!!!!!!"
LouisLane is writing:
"Ale no tak... Čo je horšie?!?! Fyzická, či duševná nevera?:-/"
Herbie sa zamyslene zahľadel na stolík zahádzaný filmovými časopismi. Obvykle na ňom stála spoločná fotka jeho a Paris. Nikdy mu nenapadlo, že je Paris skutočne neverný.
KubrickBOY is writing:
"Kategoricky protestujem!!! O žiadnu neveru nešlo!!!"

*********
Čas s Geroldom teda ubehol ako voda a on otváral dvere bytu až podvečer. Akosi sa nedokázal ubrániť tomu, aby dovnútra nevošiel potichu, s previnilo sklonenou hlavou a tak si aj vyzliekol bundu. Keď ju vešal na vešiak, neozval sa Owen, ale ženský hlas:
"Marcus! Čakali sme na teba, ale popravde, teraz už budeme pomaly musieť ísť."
Marcus sa strhol a bunda spadla na koberec. Obrátil tvár do obývačky a s chvíľkovým zmätením pobadal, že na pohovke sedia Owenovi rodičia.
"Eileen!" - aj napriek úľaku zdvihol bundu s náhlym úsmevom, pretože mal jeho matku skutočne rád. "Ako sa máš?" - vošiel ďalej k nim a posadil sa do kresla vedľa Owena, ktorý ho nejednoznačne, ale uprene, pozoroval. "Ach...dobrý deň, pane," - úsmev mal zrazu, pri pozdrave jeho otca, o niečo kŕčovitejší.
Blondín, sedel doslova naškrobene a to vedľa očividne uvoľnenej hnedovlásky, sa iba zaškľabil, čo asi tiež mal byť úsmev a kývol k nemu hlavou.
Ani po takmer troch rokoch vzťahu s jeho synom nemal oficiálne povolenie tykať mu, hoci od Eileen ho už dostal a nepokročil ďalej ako po level - "akceptujem ťa, ale nerozoberaj so mnou, čo s mojím nepodareným deckom robíš...najlepšie - tvár sa, že s ním vlastne nič nemáš!"
"Tak trochu sme vás prepadli," podotkla Eileen, "ale máme pre vás novinku."
Celá žiarila.
"Skutočne? Čo sa deje?"
Eileen otvorila ústa, ale skočil im do toho Owen.
"Kde si vlastne bol?"
Marcus na neho iba krátko pozrel, aby mu dal najavo, že teraz sa to nebude riešiť.
"Zrušiť starú brigádu na úkor novej, do ktorej zajtra nastupujem," rýchlo povedal, pretože aj tak sa to raz musel dozvedieť a usmial sa na jeho rodičov, z ktorých iba ona mu ho srdečne opätovala.
"A čo bolo zlé na starej?" nedal sa odbiť.
"Všetko," zamumlal.
"Čo všetko?"
"My už budeme musieť ísť," pripomenula Eileen. "O tej novinke ti povie Owen, dobre?"
Marcus prikývol a pozrel na Owena. Vymenil si s ním pohľad. Neusmieval sa, ale Marcusovi zrazu došlo, že nepôsobí nahnevane, ale skôr zarazene. V tej chvíli nevedel rozlíšiť, či ide o jeho očividné výhovorky, alebo o novinku jeho rodičov.
Neubránil sa. Natiahol sa a dotkol sa jeho ruky.
Ozval sa otcov nasilu vytlačený kašeľ, tak ruku rýchlo stiahol a zachytil pri tom dve pichľavé oči. Owenovo prevedenie v staršom vydaní.
"Máto to tu...," - Eileen sa obzerala po miniatúrnom byte, ktorý videla prvýkrát, nenachádzajúc správne slová.
"Strohé," nezaujato jej pomohol otec.
Dotknutý Marcus zauvažoval, či bol on sám natoľko "strohý" aj predtým, kým sa vrátil domov.
Eileen zachytila jeho pohasnutý výraz a žmurkla na neho.
"Je to tu veľmi pekné. Malý priestor je jednoduché zútulniť. Odporučila by som dekoračné vankúše v teplých farbách ako je hnedá a bordová a nejaké rastliny. Môžem vám pomôcť."
Bola bytová dizajnérka, v hlave mala jasný obraz už odkedy prekročila prah drobnej kutice, v ktorej sa jej syn rozhodol usadiť.
"Bohate nám stačia šálky, ktorými ste prispeli," akosi rozladene, ani sa to nesnažil zakryť, podotkol Owen. "Ty sa teraz staraj o iné veci, mami."
"Nie je nemohúca, Owen, určite by niečo spravila dokonca aj s vaším bytom," - jeho otec sa nechal uniesť rovnakou pohnútkou.
Marcus čosi cítil vo vzduchu a už si bol istý, že ťažoba sa netýka iba jeho.
Až teraz si všimol, že káva na stolíku medzi nimi sa pila z rôznofarebných hranatých šáločiek s vystúpnutym okrúhlym nápisom - Coffee.
"Sú rozkošné," obdivne vzdychol. "Ja osobne si myslím, že domov by bol utúlnejší, keby sme si zaobstarali mačku. Už sme sa o tom s Owenom niekoľkokrát rozprávali."
"Mačky smrdia," s chuťou ho upozornil jeho "svokor".
"Ale vôbec nie," okamžite ho vyviedol z omylu. "U tety Sherry som mal kocúra. Bol čistotný a veľmi som si na neho zvykol."
"Ja by som radšej bral bulteriéra," rázne povedal Owen.
"Preboha, zožerie vás!" zhrozila sa Eileen.
"Presne to vravím aj ja," ozval sa Marcus. "Preto chcem neškodné mačiatko."
"Bulteriéra!" odsekol Owen a celý sa k nemu otočil.
Otváral ich niekoľko dňový malý spor.
"Mačku," - tiež sa k nemu v kresle obrátil.
"Bulteriéra!"
"Mačku."
"Bulteriéra!"
"Mačku!"
"Bulteriér ťa aspoň ochráni, niekto kto má 49 kíl to predsa potrebuje!"
"Lenže ak sa namiesto toho rozhodne ochrúmať mi kostičky..."
"Ale no ták, akoby ste nemohli mať andulku," znudene to ukončil otec.
Obaja na neho prekvapene pozreli.
"Naozaj už je najvyšší čas ísť," opäť sa ozvala Eileen a tentokrát už vstala.
Postavili sa s Owenom, odprevádzajúc rodičov k dverám, kde si natiahli kabáty a zatiaľ čo Owenov otec sa rozlúčil slovne, Eileen chcela syna pohladiť po tvári, no on sa jej, nie prudko, ale predsa, uhol. Marcus sa na neho zamračil, ale došlo mu, že hoci ho zbadal, vôbec ho nevnímal. Rozmýšľal nad niečím úplne iným a rovnako mimo im išiel otvoriť dvere.
Eileen Marcusa objala a pobozkala ho na slychu. Dobre mu to padlo. Vedel, že nemôže mať všetko a tak bol vďačný aj za menej. Jeho otca si nezískal, ale bol nesmierne rád, keď sledoval, ako je čoraz prirodzenejšia náklonnosť jeho matky.
O chvíľku za nimi Owen zatvoril dvere.
Zostal o ne opretý.
Marcus čakal, že mu teraz povie, čo Eileen ani len nenaznačila, lenže on vyzeral, akoby zostal na mieste "iba" pod náporom hlavy plnej rozvírených myšlienok. Hľadel skrz neho.
"Owi?" jemne ho oslovil Marcus.
"Takže kde teraz pracuješ?" akoby mimochodom nadhodil predošlú tému.
"V starožitníctve," vydýchol Marcus.
Owen spýtavo zdvihol obočie a konečne vyzeral, že sa vytrhol z denného snenia a ocitol sa v realite.
"A čo tam mieniš robiť?" trocha neveriacky sa spýtal. "Pokiaľ viem, nepoznáš ani históriu svojej kuchynskej stoličky a dokonca ťa ani nezaujíma. Prekvapivo."
"Lepšie platia," dodal celkom od veci.
Obrátil sa. Prepadli ho citeľné rozpaky, vedel, že ak neodíde, prečíta mu ich na tvári rovnako jednoducho, akoby otvoril jeho denník, keby si nejaký písal. A preto prakticky bez vysvetlenia odchádzal k dverám spálne.
Až s rukou na kľučke zastal a došlo mu, ako pôsobí. Pootočil sa k nemu.
"Chcel si mi ešte niečo?"
Stále bol opretý o dvere a pozoroval ho. So znepokojením zachytil odlesk podozrievania v Owenových očiach, ktoré si ho, zúžené, premeriavali. Obaja cítili, že si ešte majú čo povedať. Lenže on povedal len:
"Nie, už nič," - a ten druhý dodal: "Musím sa učiť, nechaj ma, prosím, nejaký čas samého," - a zmizol v spálni.

**********
KubrickBOY is writing:
"...Všetko nevypovedané medzi nimi pomaličky nahlodávalo ich vzťah..."
**********
 


Komentáře

1 Eressië Eressië | Web | 25. prosince 2009 v 20:03 | Reagovat

začínam sa o moju milovanú bojicu báť.. dúfam len, že sa to celé nepokazí :(

2 Bublinka Bublinka | 25. prosince 2009 v 20:32 | Reagovat

ja dúfam, že sa to pokazí a Marcus bude s Geroldom :)))

3 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 25. prosince 2009 v 22:19 | Reagovat

[2]: Buba, ty neprajnica :D! Hoci ja vlastne ani neviem, o čom presne je reč :D. Dostala som len náhle nutkanie prečítať si 9. časť 4. série poviedky, ktorú som nikdy predtým nečítala :D :D :D

4 Bublinka Bublinka | 25. prosince 2009 v 22:36 | Reagovat

[3]: Náhodou ja som velice prajná :)
Prajem Marcusovi len to najlepšie, teda Gerolda... a sama pri tom dúfam, že na mňa niekde čaká môj Gerold heterák :))
Všímaš tú zmenu?? Žiadny princ na bielom koni.. ale Gerold heterák xDDD

5 Polly Polly | 26. prosince 2009 v 10:37 | Reagovat

[4]: taky tak Buble, bud budu ti Gerodlovia heteraci dvaja, alebo si ich budeme musiet poziciavat XD

6 Bublinka Bublinka | 26. prosince 2009 v 16:57 | Reagovat

vážne dúfam, že budú dvaja xDD i keď, aby si vedela, bola by som dobrá kamarátka a požičala by som ti ho O:-)

7 Polly Polly | 26. prosince 2009 v 17:16 | Reagovat

[6]:ehm...ved ja by som ti tiez SVOJHO Gerolda pozicala...:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama