poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 8. časť

23. prosince 2009 v 6:04 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
photos
Keď na sklonku dňa kráčal domov, ruksak plný učebníc a nových vedomostí, dúfal, že prekvapení už bolo dosť a nič viac mu už nehrozí. Lenže keď sa už blížil k dverám ich bytu, mimovoľne spomaľoval, s hrôzou sledujúc, ako sa k nemu energicky blíži Sherry. Očividne sa niekam chystala, lebo z rozhaleného kabáta jej vykúkali biele zamatové šaty, v páse stiahnuté hrubočizným čiernym opaskom, ktorý mala takmer až pod prsiami.

V ruke držala štôs čohosi, čo najprv nevedel identifikovať.
"Pozrime sa, aká náhodička!" spustila, s bradou vysoko, už sa ani len nesnažila skrývať nefalšovanú zlosť nad tým, ako sa situácia vyvinula. "Práve som sa chystala staviť v tvojom hniezdočku lásky. Kým odídem povečerať so svojimi modelmi pre avangardnú reklamu, ktorú mám fotiť. Ale to je, samozrejme, môjmu synáčikovi jedno, všakže, maličký?!"
Bože, aká len na neho bola zlá! Jej slová mu doslova dávali facku.
Keď ju tak videl, ako sa k nemu rúti, už si sotva spomínal, ako sa prednedávnom snažila dať mu všetko. Vychádzali mu z toho iba dva závery - buď bola tak neuveriteľne sebecká a do seba zahľadená, alebo ju on svojou reakciou na jej priznanie tak nekonečne... veľmi, veľmi - bolestne mu znelo v mysli... zranil.
"Chceš poznať svojho otca?! Chceš ho tak veľmi vidieť?!"
Keď už prechádzala popri ňom, chrstla mu to, čo držala, priamo do tváre. Zakryl sa rukami. Odrazili sa mu od nich fotografie. Popadali na podlahu. Automaticky si k nim kľakol.
Kým zišla schody, s rukou na zábradlí sa k nemu ešte naposledy otočila.
Pozrel sa na ňu a zrazilo ho, ako rýchlo dokázala vystriedať hnev za oči zastreté smútkom.
"Dúfaš, že bude lepší ako ja?" spýtala sa tichšie, miernejšie.
Dúfal.
Ale nedokázal vydať hláska. Iba na ňu hľadel, cítiac náhlu tiaž na srdci.
Kam sme sa to dostali?! - nešťastne si pomyslel - Ku skutočnému nepriateľstvu? Budeme si ubližovať?!
Pohla sa. O okamih neskôr k nemu doliehala už len slabnúca ozvena klopkania jej opätkov.
Obzrel si podlahu vôkol seba. Kľačal uprostred veľkých čierno-bielych fotografií. Po jednu sa natiahol.
Na parapete malého okna, sa s navždy zachyteným smiechom, s kolenami pod bradami, tlačili dve mladé osoby.
Poznal to okno. Bola to jeho maličká izbička, kde tak ako on, možno aj ona kedysi pociťovala prvé záchvevy skutočného šťastia. Keď našla niekoho...
Sherry mala na fotke dlhé čierne vlasy, no podobala sa na seba, akoby ani nestarla.
A oproti nej sedel on.
Zospodu sa fotky dotkol aj druhou rukou. Rozochvela sa mu ňou.
Mladý muž mal husté zvlnené vlasy, pozeral sa na ňu a preto bolo vidno, že ich má dlhšie, stiahnuté do chvosta.
Jeho profil bol pravidelný a jemný ako Marcusov.
Zostal taký, či len on nikdy nezmužnie a bude popri Owenovi vyzerať ako večný chlapec?
Netušil, či si ich podobu nahovára, alebo mali skutočne spoločné črty. Vlastný pôvab, ktorý by on sám "pôvabom" rozhodne nenazval, pretože sa nepovažoval za pekného, ale priemerného.
So zatajeným dychom začal pozvoľna zvierať jednu fotku za druhou.
Skladal si k nim vymyslené príbehy. Nebezpečné otcovské historky o Floydovi Harlowovi.
A konečne sa začal vážne zaoberať rozhovorom, ktorý mal s Herbiem.
**********

"Irma?"
"Hai?"
"Nemyslíš, že vzdialenosť medzi nami nám veľmi neprospieva?"
"Máš pravdu, dochádzaním za tebou som už precestovala majland."
"Tak som to nemyslel," sklamane podotkol.
Irma ho nevnímala. Na očiach si držala ďalekohľad a skrčená za živým plotom lemujúcim príjazdovú cestu k malej, ale modernej vilke, sledovala ľudí, ktorí prechádzali chodník oproti.
Cítil sa ako totálny idiot, pretože sa tu kľačiac za kríkom ocitol s ňou. Na trávu (po snehu už v rozbehnutom februári nebolo ani stopy) jej dopadal čierny plášť, o niečo dlhší ako jej temne čierne, bohato krajkové šaty, ktorých dominantou bol vysoký čipkovaný stojačik zdobený petrolejovo modrou ružou.
"Irma, nemôžeme predsa človeka sledovať ako nejakého zločinca!" zopakoval už asi po stý krát, šúchajúc si mrazom skrehnuté ruky.
Ani si nebol istý, či sa niekomu smú krčiť za živým plotom!
"Lenže on nie je zločinec, je to tvoj...," zamyslene zamrmlala, ale prerušil ju sladký japonský popík, ktorý sa jej spustil z mobilu.
Ďalekohľad si zavesila na krk a vytiahla ho z plášťa.
"Sleduj okolie, potrebujem si prečítať esemsku, je od Stevea."
Netušil, čo jej môže písať, ani v akom štádiu vlastne sú (presviedčal sa, že v žiadnom, pretože Irma by mu o tom inak povedala), ale keď si správu čítala, usmievala sa a líca jej mierne ružoveli, čo u nej hádam ešte nikdy nespozoroval.
"Ja... neviem ako vyzerá," mrzuto podotkol, od zimy sa chúliac do seba.
S očami plnými nemých výčitiek k nemu rýchlo zdvihla zrak.
"Ty si si nepozeral jeho web-stránku? Má tam fotku!" neveriacky vydýchla a mobil bez odpísania odložila.
"Nepozeral" - pokrútil hlavou. "Veď ani nevieme, či je to naozaj on."
"Ale veď dobre, Marcus, keď si ho nepreveríme, ani to nezistíme."
Pozerala na neho celá udivená. On nevedel, ako jej vysvetliť, že nechce byť iba jej ďalším zábavným projektom. Nie, nepozeral si web, pretože jemu išlo o viac, o dosť na to, aby sa pred tým dokázal zháčiť, netušiac, či skutočne chce prekročiť líniu deliacu ho od nevedomosti k poznaniu.
Sledoval, ako jej slnko rámuje ohnivo červené nakučeravené vlasy. Vyzerala ako gotická sudička, ktorá nad ním už tri roky držala ochrannú ruku. Zatúžil jej vysvetliť, že jeho vnútorný svet prvýkrát nepochopila. Bolelo to. Nenápadne, ale nepretržite. Už už otváral ústa, aby ju mohol priviesť k porozumeniu, keď jej živé oči zabehli na chodník oproti a ona skríkla:
"Už ide! To je on!"
Zmätene zaklipkal očami.
"Čo?.. On?!"
Chytila ho za ruku a doslova si ho strhla. Niekoľkokrát stratil rovnováhu, kým sa mu konečne podarilo vyrovnať a trocha neochotne utekať cez cestu za ňou. Celý čas mu pevne zvierala zápästie a nohami v čiernych podkolienkach prepletala neskutočne isto na vysokánskych lakovaných topánkach, čo pôsobilo takmer až akrobaticky. Na druhej strane ho pre zmenu strhla za strom, asi v naivnej predstave, že jej širokánska sukňa z poza neho nevytŕča.
Sotva pribrzdil. Nalepil sa jej na chrbát a spolu spoza stromu vykukli.
Ešte ho stihol zachytiť. Ďalej pred nimi kráčal priemerne vysoký muž v čokoládovo hnedom koženom kabáte.
"Výška tak niečo do 180, príliš vysoký na môjho otca," zašepkal jej do ucha.
"Marcus, máš 155 cenťákov, si proste anomália."
"Stopäťdesiatsedem!" rozhorčene ju opravil. "A som na ne hrdý!"
Rozosmiala sa.
Muž pred nimi sa zrazu začal otáčať.
Obaja sa automaticky strhli za peň. S náhlou tiesňou na hrudi nalepil líce na jej drsný, krajkový stojačik a modlil sa, aby neprišiel až k nim.
Irma tiež celá struhla. Keď si uvedomil, že jej sukňu je naozaj celkom určite vidieť, snažil sa prepadnúť pod zem a tlačil ju o strom, až jej lisoval šaty, do ktorých sa vnáral.
Po chvíľke, kedy iba v tichosti tŕpli, zatiaľ čo okoloidúci chodci na nich zarazene pozerali (nalepený na Irme sa cítil ako pristihnutý úchylák), sa Irma odvážila jedným okom vyzrieť.
"Je preč," informovala ho.
"Chvalabohu" - odtiahol sa od nej. "Takže je správny čas vrátiť sa domov."
Ona ho však opäť schmatla za ruku.
"Irma, prosím, skončime to!" - zúfal si.
Rázne vykročila vpred a jeho ťahala za sebou. Pri konci zelenkavej budovy, popri ktorej kráčali, sa začala viac približovať k stenám a nakoniec, kráčajúc za ňu vystretý, morózne sledoval, ako sa krčí a k rohu budovy sa po nej doslova šúcha.
Vykukla spoza neho.
Či chcel, alebo nie, o sekundu ho niečo popchlo vykuknúť s ňou.
Muž v koženom kabáte kráčal ďalej popri budove a zahol aj za ďalší roh.
"Tam už by malo byť starožitníctvo," potešila sa Irma a už jej nebolo.
Veľmi nerád, ale ponáhľal sa za ňou, aby mu neušla. Skontrolovala, či je čistý vzduch a zmizla za rohom. Pustil sa za ňou, už sa aj zohrieval a dobehol ju. Stála pred malým, drevom obloženým starožitníctvom.
Vo výklade bola práve vystavená starožitná komoda a okrúhly šachovnicový stolík, na ktorom sa leskol nádherný čajový porcelán so zlatými uškami, pomaľovaný nežnými ružovými kvietkami.
Obaja zdvihli hlavy k vývesnej tabuli, ktorá sa hojdala v občasných nárazoch vetra. Stálo na nej - Harlow´s History Shop - okrasným písmom so samými kudrlinkami, imitujúcim časy dávno minulé.
A v tej chvíli sa ozvalo cinknutie, obaja sa previnilo strhli, ich oči klesli a pred nimi zrazu stál ten muž v koženom kabáte.
"Vy ma sledujete?" spustil rázne a bez okolkov.
Obaja najprv akoby zapustili korene. Vytreštili na neho oči.
Nepôsobil nijako pobavene, čo bol zlý signál, ktorý sa mu však nedal zazlievať. Naopak, bol vážny. Nemračil sa prehnane, ale zopár vrások sa mu na čele objavilo.
Marcus očervenel až k ušiam, ale tentokrát to bolo priveľa aj na Irmu. Sama bola červená ako paprika.
"Tak... tak by som to... práve nenazvala, pane," vyhabkala lolitka, ktorú jej najlepší priateľ nikdy v úzkych nezažil. "My len..."
"Išli ste stále za mnou, videl som vás," prehovoril.
Snažil sa nenápadne si obzerať niektoré detaily na jej šatách, tiež by sa skvelo vynímala vo výklade starožitníctva, ale jeho záujem sa dal všimnúť
"To je... to je pravda," - nervózne sa zasmiala a takmer bolo počuť, ako tuho a bolestivo premýšľa. "Vlastne... sme sa tiež snažili... nájsť cestu k vášmu starožitníctvu," ťažkopádne dokončila.
Marcus z ponižujúcej situácie, do ktorej sa dostali, načisto onemel. Ale hoci ho to stálo veľa sebazaprenia, neustále hľadel na jeho tvár.
Srdce sa mu rozbúchalo, krv mu pulzovala v spánkoch, akoby z nich mala vytrysknúť.
Bol to on!
Veľmi husté gaštanové vlasy už neboli tak dlhé, aby sa dali stiahnuť do chvosta, ale stále boli dlhšie, výrazné vlny mu lemovali celú tvár.
Mal modré oči. Veľké a prenikavé. Mal jeho oči...
Zmocnil sa ho až znepokojujúci pocit, bál sa pomyslieť si - môj otec - ale už teraz sa ho to výrazne dotklo.
Áno, bol to on, ešte stále sa veľmi ponášal na chlapca z fotografie, hoci už dostal odpoveď na otázku, či jeho tvár tiež ostala rovnako jemná ako jeho, hoci už mal blízko k 19tke.
Nie, zmužnela.
S predstavou, že hľadí sám na seba, si uvedomil, že je pravdepodobne zmesou otca aj... mami.
"Cestu ku mne?" zopakoval.
Nezvyšoval na nich hlas. Možno sa mu nepozdávali, ale hoci zostával vážny, na hlase mu už bolo cítiť, že sa na nich viac neoborí.
"Našli ste na stránke odkaz, že hľadám brigádnika?"
"Brigádnika?!" vyrazila zo seba Irma.
Marcus doslova videl cez jej lebku, ako sa jej v hlave pretočili ozubené kolieska.
Muž sa pozrel na neho.
Prešiel pohľadom línie jeho tváre, v nerozlúštiteľnej otázke zdvihol obočie. Marcus rýchlo sklopil zrak.
"Áno, presne to sme našli!" - Irmina sebaistota bola späť. "Ale neboli sme si istí cestou k vám, no na druhej strane, na webe je vaša fotka, takže keď sme vás zbadali..."
"Rozumiem," podotkol Floyd Harlow, ale znelo to ironicky.
Zaiste si o nich stále myslel, že sú strelení - zamrzelo Marcusa.
Zrazu cítil, ako k nemu Irma pristúpila, zovrela mu ramená a zatriasla ním.
"Lenže nejde o mňa. Mňa si vôbec nevšímajte, som len škvrnka na chodníku. Môj kamarát Marcus by mal o prácu záujem."
Rovno do neho mohla kopnúť, zacítil by sa rovnako.
Čo to vraví?!
Zdvihol k nej zdesený pohľad:
"Ja?!"
"Ako často by si mohol chodiť?" spýtal sa ho, celú pozornosť obrátil na neho.
Sledoval ho upreným pohľadom, ktorý mu podlamoval kolená. Boli to jeho oči a bol nervózny, že ich vidí takto dospelé, priamo hľadiace, čakajúce, čo povie.
Už sa pred ním viac nemôže strápniť!
"Tak... dvakrát týždenne. V utorok a v piatok," skoro zašepkal. "Inak mám školu."
Zubiaca sa Irma mu ramená zvierala ako vo zveráku, zaiste išlo o upozornenie, že sa tvári až príliš vystrašene.
"Vieš niečo o starožitnostiach?" spýtal sa a pousmial sa - akoby mu doteraz prišli síce trochu bizarní, no odteraz skôr smiešni.
Marcus prudko zakrútil hlavou.
Vďakabohu, vyvlečie sa z toho.
"To vlastne vôbec nevadí," - Floyd Harlow mávol rukou. "Príď v piatok. Na ôsmu."
Preboha, už pozajtra!
Rovnako prudko aj prikývol.
"Tak dovidenia," prešťastná Irma sa nebezpečne rozbľabotala. "A nemajte obavy, Marcus má na všetko, čo má nad sto rokov, nos a vedomosti sype z rukáva. Je iba prehnane skromný."
"Dovi," zarazene hlesol Marcus.
On sa usmial: "Hlavne už ma nesledujte," - a vošiel do obchodu.
Irma Marcusa, stále ho držiac oboma rukami, odvádzala preč.
Nechcelo sa mu veriť, do akej šlamastiky ho namočila.
**********
 


Komentáře

1 Eressië Eressië | Web | 23. prosince 2009 v 22:51 | Reagovat

teda Irma ho teraz poriadne namočila.. :P :D ale tak treba, sám by sa aj tak nerozhúpal :) pekný pohodový dielik, teším sa na pokračovanie..síce sa i troška desím, to ked Owen odhalí určité skutočnosti...

2 Polly Polly | 24. prosince 2009 v 8:57 | Reagovat

[1]: veru Irma je prilis razna, ale niekedy tak treba...xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama