poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 7. časť

21. prosince 2009 v 6:43 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
fight
Deň po tom, po noci, kedy mohol v posteli hľadieť tak akurát na Owenov chrbát, zožieraný výčitkami svedomia a hľadaním a nenachádzaním správnych slov ako vysvetliť, že sedel s Geroldom na káve, sa za skorého rána ocitol v Peculiari pred jeho obchodom.
Dark Box už bol otvorený, ale ešte prázdny. Marcus si myslel, že sa mu chcel Owen ráno vyhnúť, ale dôvod bol aj ten, že konečne zistil, že ak nebude obchod otvorený pravidelne, proste skrachuje, to ale jeho úzkosťou zaplnený priateľ nevedel. Owen odišiel neobvykle skoro a nevenoval mu, hoci s opätovnou snahou, s pripravenými raňajkami, nemo žiadal o pozornosť, ani pohľad.

Marcus sa viac nedokázal oddávať nesúvislým myšlienkam týkajúcim sa mena Floyd Harlow. Najprv musel vyriešiť pálčivé, ubíjajúce ticho, stravujúce svojimi neviditeľnými plameňmi miesto, ktoré mal nazývať "domov". Ale sotva sa tam teraz takto cítil.
Vedel, že si za to môže sám.
Bol si toho vedomý aj v tejto chvíli, keď žmúriac pod žiarou ostrého zubatého slnka, pod ktorým sa poprašok snehu ligotal ako zmiešaný s úlomkami kryštálu, povytiahol ruku z vrecka zimnej bundy, zatlačil na dvere a vošiel do malého obchodíka preplneného extravagantnými topánkami.
Nad dverami zazvonil zvonček.
"Hneď...!" ozvalo sa zo zadnej miestnosti, načatá veta bola prerušená zazívaním, "...hneď prídem!"
Marcus s malým srdiečkom zamieril k čiernemu zamatovému závesu, ktorý obchod delil od súkromného priestoru.
Ani len Owenovi, jeho vlastnému partnerovi a milencovi, jeho najbližšej osobe, nemohol oznámiť to podstatné meno - Floyd Harlow - kým nevysvetlí, ako k nemu prišiel.
Pocit, že pred ním tají čosi dôležité, čo mu bráni vyznať sa z niečoho ešte dôležitejšieho, ho nesmierne ťažil.
Rozopol si bundu a nechal ju na pulte, nad gotickými šperkami, ktoré sa mu zdali príliš ohyzdné pre pomenovanie "šperk" a v žltom roláku (pozostatok po období, kedy si ho Sherry kupovala), poodtiahol ťažký záves a veľkými, obávajúcimi sa očami, nakukol dnu.
Ich pohľady sa spojili.
Skorý odchod Owenovi evidentne nebol tak celkom po chuti.
Starožitnú pohovku pred mesiacom nahradilo elegantné tatérske lehátko. Na ňom bol teraz natiahnutý. Ležal na boku a mračil sa, strapatý a rozospatý.
Od začiatku v hlave držal nápad, že menšia miestnosť raz bude tatoo salón. Nakoniec sa prihlásil na tatoo-kurz, vraj v sebe objavil talent a kúpil potrebné náčinie. Marcus, keďže s obchodom ho predsalen milo prekvapil, mu do toho tentoraz nijako nekafral, hoci jeho prehlásenie, že sa bude učiť na sebe a potetuje si každú kúsok tela, ho vnútorne, mierne povedané, vyviedlo z rovnováhy.
Owen sa prudko posadil. Zdola sa na neho nevraživo zadíval. Marcusovi okamžite vyschlo v ústach.
Ani nevedel, čo povedať, lenže horšie mu prišlo predlžujúce sa ticho, preto sa prinútil prehovoriť:
"Budeš... budeš sa na mňa... ešte dlho hnevať?"
"Ešte neviem, ako dlho ma to bude baviť, no zatiaľ sa nenudím!" - fľochol po ňom Owen a rovnako prudko sa aj postavil.
Marcus k nemu zdvihol tvár. Cítil sa byť pod jeho prenikavým pohľadom úplne odhalený. Akoby mal na čele napísané - Gerold.
Pootvoril ústa.
No tak! Povedz mu to! Rýchlo, vyklop to! Tento výbuch ešte musíš ústáť!
"J-ja...," sotva počuteľne a neohrabane začínal.
"Je ti zle?" - Owen ho však prerušil a zrazu pozorne skúmal jeho nezdravo bielu tvár.
Marcus v jeho hlase konečne začul nejaký záujem.
"Vyzerám až tak hrozne?" zareagoval.
Naozaj sa divil. Preboha, je taký čitateľný?!
Owen sa zrazu vytrhol zo svojej klíčiacej obavy a nasilu potlačil akúkoľvek starosť o útleho mládenca, ktorému z vnútorných pohnútok bledli pery.
"Marcus, buď sa s niečím vymačkaj, alebo choď domov! Mám ešte prácu, nevyložil som nový tovar!"
A ani len nečakal. Prešiel popri ňom a cez záves vošiel do obchodu.
Pochytila ho panika, že to zo seba nevysype, zvrtol sa a rýchlo prebehol za ním. Pri pulte sa k nemu od chrbta privinul a pevne si spojil ruky na jeho plochom bruchu.
"Owen, prosím ťa. Vypočuj ma!" zakvíli mu do čiernej mikiny.
Owen najprv iba netýkavo stál. Ale po niekoľkých sekundách Marcus s maličkou úľavou zacítil na rukách jeho horúci dotyk.
Čakal, kedy ho vyzve, aby teda rozprával. Ale nič sa nedialo.
Cítil, ako jeho náhly dotyk akosi ochabuje.
Zdvihol tvár a zbadal, že Owen má pootočenú hlavu a uprene, zrazu načisto zaujato, akoby aj zabudol, že ho Marcus úzkostne zviera, hľadel do výkladu.
Namrzený Marcus sa tam zahľadel tiež. A v tom okamihu sa prepadol do rovnakej straty reality ako všetky tri osoby, ktoré sa práve teraz ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
Oba štvrtá osoba, chlapec s hustou ofinou spadajúcou mu na jedno oko, ktorý bol na výklade nalepený a tieniac si voľné oko, zvedavo nakúkal dnu, ako jediný zostal prítomný a nezarazený tým, čo vidí.
Za druhú ruku chlapca držalo strapaté čiernovlasé dievča. Z pod výstrednej budničky jej vykúkalo čierne tričko s bielo-červenými hviezdičkami. Pod spodnou perou sa jej skveli dva piercingy. Dymovo orámované oči sa nehybne upierali na nich, zatiaľ čo chlapec pozornosť živo striedal z topánok na topánky.
Musí nás minulosť dobiehať všade, kam sa pohneme? - Marcusovi trpiteľsky prešlo mysľou.
"Čo robí tu?" priškrtene mu vyšlo z úst, sotva pohyboval perami. "Prečo sa fláka okolo tvojho obchodu?"
Bola to ona. Opäť ju videl, tentokrát za bieleho dňa, azda škodoradostný osud zariadil, aby si dobre mohol obzrieť ženu, s ktorou Owen... spal!
Z ničoho nič Owena pustil a odstúpil od neho. Ani nevedel prečo, pod náporom vnútorných predstáv ich dvoch, prepletajúcich sa tiel, ktoré mu náhle vyvstali pred očami, to proste musel spraviť.
Owen na neho prekvapene pozrel, ale zlostne odpovedal:
"Toho emáča som v Dark Boxe videl už stokrát! Tá štetka sa s ním ťahá, tak ju sem zatiahol, logika, nie?!"
Obdaril ju dlhým, ľadovým pohľadom. Marcus s obavami pobadal, ako v ňom explodovala zlosť, priamo sopka zúrivosti, keď sa mu do aj tak mizerného rána priplietla ešte aj ona!
Dobre si pamätal, koho to bola vina, keď po Marcusovi pred Klubom vrieskal, že sa rozchádzajú. Jeho! Ale jednoduchšie bolo preliať kus zodpovednosti aj na ňu!
Sarah vtedy urobila zásadnú chybu.
Zhrozený Marcus sledoval, ako podnecuje ďalšiu explóziu, keď sa zrazu spamätala, s drzým úsmevom si zahryzla do opiercingovanej pery a s iskrou v očiach mu ukázala vztýčený prostredník.
Pomaly, s obavami, k Owenovi vzhliadol. Na krku mu navrela žila.
"Ou ou," šepol.
"Ty úbohá pobehlica!" vykríkol z plných pľúc.
Zlostne vyrazil dopredu.
"Owen, kroť sa, preboha!" - Marcusov hlas bol vysoký a hlasný, no Owen ho nepočul, zaslepený zúrivosťou a pomstychtivosťou sa rútil k dverám.
Sarah sa asi predsalen zľakla, pretože sa strhla, šklbla aj svojho chlapca a zmäteného ho ťahala od výlohy.
Do pokojného rána sa ozvalo ostré zacinkanie zvončeka, ako sa rozleteli dvere a on sa objavil vonku. Sarah aj chlapec spätkovali. Mladé, očividné emo ako ona, tiež pochopilo, že ten zlosťou funiaci blondiak so zaťatými päsťami sa rúti na nich.
O sekundu sa ozvalo ďalšie cinknutie, ako Marcus len tak v roláku, vybehol za ním.
Na ligotajúcej sa ulici zahalenej ospalým tichom, tesne po rannej špičke uponáhľaných pracujúcich, boli len oni štyria.
"Ty čo sem lezieš, ha?!" zreval na ňu Owen. "Nemôže sa tvoj chlap lepiť na výklad nejakej cukrárne?!"
Chlapec zatiaľ nenachádzal slová, hoci už zaujal obrannú pozíciu. Bol naklonený, ruka mal mierne od tela.
"Nikto ťa nenaučil, že tvoj zákazník je tvoj pán?!" bezočivo odsekla Sarah, úľak zo seba striasla prekvapivo rýchlo.
"Ten tvoj ku mne už v živote nevlezie! Inak ho zabijem a vysypem ti ho pred dvere!"
"Owen, prosím...," nešťastne mu za chrbtom šepol Marcus, ale nikto ho nepočul.
Chlapec vypúlil oko, absolútne nechápal.
"Čo sa mu vyhrážaš?!" skríkla po ňom, stále si držiac arogantný poloúsmev, ktorý zaiste už mnoho ľudí priviedol na pokraj šialenstva. "Nevieš sa postaviť rovno pred ženu a povedať jej, čo si o nej myslíš?!"
Owen do studeného vzduchu zabodol ukazovák.
"Ty si pokojne domýšľaj sama, čo si o tebe myslím, manipulátorská, vlezlá...!"
"Tak skonči, už ma to nebaví!" konečne sa prebral jej frajer a začínal sa v situácii ako tak orientovať.
"Ani mňa!" - zvrieskol priamo na ňu. "Najradšej by som ťa zmlátil, ale nemôžem, pretože si akože krehká žena, ale tvojho chalana za teba zmlátiť môžem!"
A v tej chvíli sa nečakane rozohnal a vrazil jej priateľovi päsťou priamo do tváre.
Sarah konečne zmizol poloúsmev z tváre. Marcus vykríkol niečo neurčité, viac menej to bol iba zvuk vyvolaný odporom voči tomu, čo Owen robí a strachom zo všetkého, čo sa zomlelo, zatiaľ čo chlapec sa zrútil na zem.
Natiahol sa zozadu za Owenovým lakťom, lenže ten sa mu vytrhol.
Chlapec sa okamžite otriasol, pozviechal sa späť na nohy a vyštartoval proti nemu. Obaja sa do seba zakliesnili a nastalo nezmyselné pretláčanie sa. Owen sa ho snažil podkopnúť, ale nedarilo sa mu to.
Zhrozený Marcus, nespúšťajúc z nich oči, ustúpil, aby ho nezvalcovali. Jeho pozorsoť si však vyžiadal úder päsťou do ramena.
Otočil tvár. Zrazu pred ním stála... ona.
"Ty si nevieš krotiť svojho sprostého chlapa?!" spustila na neho.
Iba na ňu vytreštil oči. Zacítil sa neschopný, zbytočný v tom všetkom. Veď sa nevedel ani len hádať.
"Na čo si mu, no?! Aj pri tebe sa stále správa ako zviera. Si mu úplne na nič, si obyčajná okrasa, nadbytočný prívesok!"
Marcus na ňu hľadel. Čoraz prudšie dýchal.
Nenapadalo mu nič súvislé, ľutoval, že nemá aspoň časť z jej hašterivých schopností. V hlave mu len zapulzoval balón nafúknutý z jej opovážlivých slov, ktorý práve praskol a vypustil obavy a bolesť, keď si predstavil s ako drzosťou mu kedysi zobrala jej priateľa, hoci vedela, že sú spolu... že sa ľúbia...
Ako len mohla. Ako len môže niekto niekomu kradnúť čosi tak krehké ako je láska?!
"Čo na mňa tak čumíš?!" - jeho ublížené mlčanie ju vytočilo. "Nevieš sa brániť?! Premietaš, ako sme vyzerali, keď sme si to spolu rozdávali!"
Dosť!
Vyletela mu ruka. Takmer počuteľné prasknutie v jeho hlave ho posilnilo natoľko, že si zrazu uvedomil, že má zdvihnutú ruku, otvorenú dlaň! V geste, po ktorom nikdy predtým nezatúžil. Tak veľmi ako teraz...
Sarah stíchla. Udivene hľadela na jeho ruku - držal ju vysoko, pripravený na niečo, čo zaiste nikdy nespravil, to bolo jasné od pohľadu.
Iba sa krátko, pohrdlivo zasmiala.
"Ty môžeš," provokovala. "Si predsa čistá buzna, bolo by to, akoby baba udrela babu!"
Čosi v ňom sa zlomilo. Alebo lepšie povedané - okrem jedného balónika vybuchol aj ďalší milión. Zaliala ho nenávisť a pochopil ju v samej podstate.
Jeho ruka sa pohla. Preletela vzduchom a otvorená dlaň dopadlo rovno na jej líce. Ozvalo sa pľasknutie. Dosť ostré, aby ho začuli bezhlavo zápasiaci chlapci, ustrnuli a pozreli sa k nim.
Owen sa usmial od ucha k uchu.
Ona iba šokovaná vydýchla. Jej ústa sa otvorili pod náporom obrovského prekvapenia.
Marcusovi došlo, že ju naozaj udrel! Od facky, ktorú dostala, ho samého štípala dlaň.
Och, môj bože, udrel som dievča! - zhrozil sa zo seba.
"Och...prepáč...," rozochvene zašepkal.
"Krpatý hajzeľ!" zvrieskol cudzí hlas.
Jej chlapec od Owena vyštartoval tak rýchlo, že ten ho ani nestihol zachytiť. V ďalšej sekunde sa Marcus reflexne vyhol zle mierenej rane päsťou. A v ďalšom okamihu už si ho k sebe otočil Owena a znova mu vrazil.
Sarah sa do toho prudko zaplietla, dokonca vbehla priamo medzi nich, keďže videla, že jej drahý akosi nestíha. Ktosi do Marcusa vrazil a následnej sa ocitol v spleti rúk a šťuchancov.
Nahmatal Owenovu ruku a prudko ju zaťahal, v nemej prosbe o útek.
Owen jediným pohybom hodil jej chlapca o zem.
Sarah sa automaticky vrhla na chodník k nemu.
Marcus ho ťahal za ruku ešte nástojčivejšie a Owen, ktorý si už potvrdil jasné víťazstvo a nemusel viac dokazovať prevahu, mu konečne vyhovel.
Obrátil sa a bok po boku sa rozutekali po chodníku.
Sarah sa rozbehla za nimi. Marcus nechápal, kde sa v nej to prehnané sebavedomie berie. Nasávajúci bolestivo studený vzduch a vyfukujúci paru, ju pod chvíľou sledovali cez ramená.
Relatívne rýchlo pochopila, že jej snaha je márna.
V jednom okamihu ju mohli vidieť ako stojí, paže rezignovane zvesené.
Nakoniec nad nimi len mávla rukou a vrátila sa za svojim porazencom.
Zopár sekúnd ešte, azda inštinktívne, bežali. Začali spomaľovať až keď zahli za roh. Postupne prechádzali do chôdze. Owen sa pravidelne vydýchaval, Marcus proste sotva lapal po dychu. Pichalo ho v boku. Owen ho zrazu celkom zastavil, keď ho chytil za ruku a prudko si ho pritiahol k sebe.
Boli na ulici sami, takže neprotestoval. A vlastne by na to aj tak nemal energiu.
Owen ho pohladil po tvári.
"Pobili sme sa spolu!" pohoršene vydýchol Marcus. "A za bieleho dňa!"
"Áno!" - Owen sa nadšene usmieval, už dýchal takmer normálne. "Dokonalá tímová práca!"
Marcus od neho odstúpil, aby sa na neho mohol s hranou skúmavosťou zadívať.
Počas spoločného úteku sa v ňom zmiešané pocity utriasli do niečoho, čo by možno dokázal nazvať roztopašnosťou. Snažil sa ju potlačiť, ale keď hľadel do jeho nezbedných očí, ktoré sa na neho opäť upierali s láskou, nešlo to.
Owen zdvihol ruku. Obaja sa rozosmiali. Marcus tiež zdvihol ruku a poskočil, aby si s ním na to mohol tľapnúť.
Zasa sa nechal pritiahnuť do jeho náručia. Medzi uvoľnenými bozkami sa smiali.
Na to, že by mal spomenúť stretnutie s Geroldom, už nepomyslel. A ani nechcel pomyslieť.
**********

Snažil sa nevnímať hlasy a šuchot topánok nespočetného množstva študentov, ktorí sa po chodbe školy neustále pohybovali, asi sa niektorým medzi dvoma prednáškami nečakane vyskytla časová diera, ako jeho skupine. Donútil sa vytiahnuť si nohy na lavicu pozdĺž steny a sedieť v tureckom sede, ako to mnohokrát videl u iných a urputne sa snažil pôsobiť nenútene.
A ako tam tak sedel a čítal si Zamilovaného Voltaira, nakoniec sa skutočne uvoľnil. Voľná hodina a pol ubiehala ako voda, keď obracal stránku za stránkou, pôžitkársky si vychutnávajúc každé slovo. Doma knihu čítať nechcel.
Príbeh sa mu veľmi páčil. Rozoberal Voltairov vzťah k jeho dlhodobej milenke, boli to vraj jeho najšťastnejšie roky.
Marcus si oblizol prst a pretočil ďalšiu stranu, keď mu ponad knihu prešiel ktosi v červenom svetri a sivej minisukni.
"Ďakujem, že si mi poslal svoju časť projektu, Marcus!" - doľahol k nemu známy hlas, nižšie položený ako obvykle, nedala sa mu uprieť uštipačnosť.
Vytrhol sa z Voltairových ľúbostných vzplanutí a zmätený zdvihol tvár.
Winifred ani len nezastala, hoci sa na neho cez rameno zamračila.
Došlo mu, že na ich spoločnú prácu popri trápení sa s Owenom načisto zabudol. Cítil, ako sa mu do tváre s nepríjemným pocitom trápnosti hrnie oheň a nesúvislo sa rozkoktal.
"Ach...prepáč! Za-zabudol som! Naozaj... Winie!" - nikdy jej zložité meno neskracoval, aby sa nezmenšila vzdialenosť medzi nimi, ale teraz by predsalen privítal skôr opak. "Prepáč, prepáč, Winie!"
Winifred sa obrátila a chvíľu cúvala. Jeho úprimné kajanie ju evidentne vôbec nezasiahlo.
"Nemaj obavy o svoje áčka, Marcus!" zahanbujúco nahlas po ňom skríkla. "Vypracovala som aj tvoju časť a podpísala ťa!"
Zvrtla sa a rýchlo, nazlostene, kráčala preč, kľučkujúc pomedzi študentov.
Snažil sa vyhnúť asi trom zvedavým pohľadom osôb, ktoré ho poznali z videnia, koniec koncov, ako všetci - bol ten krehký, uzavreto tichý chlapec, ktorý občas po škole naskočil do auta pyšnému blondínovi - bolo nad slnko jasné, kam ho môžu zaradiť. Iba Winifred, očarená prenikavosťou azúru v jeho očiach, bola dobrovoľne slepá.
Spustil pohľad na knihu, ale zo znervózňujúceho pocitu hanby sa mu písmenká rozpíjali, viac už nebol schopný sústrediť sa ani na jedinú vetu. Zo snahy stať sa neviditeľným ho vyrušilo zvonenie mobilu.
Vybral ho z vrecka blankytnej košele. Na displeji svietilo meno - "Herbie".
Nevolal mu často, hádam len keď mala Paris vybitý mobil. S prekvapením otvoril véčko a priložil si ho k uchu.
Ešte kým stihol povedať "ahoj", z mobilu mu zahučal nadšením roztrasený chlapčenský hlas:
"MÁM HO!"
Marcusom mierne trhlo. Po "nehode" s Winifred už nečakal nič pozitívne.
"Čo máš?" opatrne sa spýtal.
"Tvojho otca!" opäť skríkol.
Z mobilu bolo počuť zvuky autobusov a áut, s tým krikom ho asi bola plná ulica.
Sprvu mu to celé nedochádzalo. Oči zabodol do zeme, vedel, že je vidno jeho nechápavosť a nerobilo mu to dobre.
"Herbie... nerozumiem..."
"HA!" zhúkol. "Irma mi dlhuje koktail v Klube, pretože ja som jej vravel, že budem prvý!"
Marcus si položil dlaň na čelo. Začínalo mu svitať.
"Herbie, povedz mi po poriadku, o čo ide," prehovoril smrteľne vážny.
"No veď ti vravím. Našiel som ho!" priam prekypoval vzrušením. "Vieš, že naše mami sa poznali... Teda... myslím moja mama a tvoja... pôvodná mama?"
"To je otázka?" - zamračil sa. "Hovorme jej proste iba - moja mama."
"Pamätala si aj Sherry, aj chalana, s ktorým chodila v poslednom ročníku na strednej. Chodieval k nám kosiť trávnik - mladý Floyd Harlow. Spomínala si, v ktorej ulici býval. Lenže oni dom už predali. A noví majitelia mi povedali, že Harlowovci odišli... a teraz sa podrž!... do mesta, v ktorom teraz žiješ ty. Otec Harlow... teda, otec otca Harlowa... si tam mienil otvoriť rovnaké malé starožitníctvo...," - prudko sa zadýchal, "aké mal v Peculiari. Povedal som si hop alebo trop, pri troche šťastia mohol mladší už dávno prevziať obchod a zostať, kde zakorenil. A vygooglil som podľa jeho mena - Harlow´s History Shop - starožitníctvo písané na Floyda Harlowa," - opäť do mobilu iba dýchal. "Viem, že nemáme dôkaz, ale vo svojich starých kostiach cítim, že je to ON! Irma povedala, že pricestuje, že ťa k nemu zoberie!"
Rozhostilo sa relatívne ticho, kedy sa z Herbieho strany ozývalo len zúrivé trúbenie klaksónu.
Spŕška jeho slov mu dezorganizovane vírila v hlave, ale ničoho sa nezachytil. Pozvoľna odtrhol zrak od podlahy a prudko, rozčarovane, zo seba vyrazil jedinú súvislú otázku, ktorá sa mu nakoniec z víru dojmov vynorila.
"Irma ti o ňom POVEDALA?!"
A zasa nastalo "ticho" mestskej premávky.
Potom Herbie vychrlil:
"Ja sa vlastne ponáhľam na prednášku dejín kinematografie."
A zložil.
Marcus sa neveriacky zahľadel na svoj mobil. Nehneval sa na ňu, ale mal čudný dojem, že odkedy ich oddeľujú dve mestá, rozhoduje o ňom viac vlastnou hlavou. To skutočne bola Irmina vlastnosť, svojvoľne poupravovať osudy iných. Lenže nebolo práve najbezpečnejšie, že neovplývala trpezlivosťou a keďže spolu už nemohli všetko hneď a zaraz prebrať, riešila veci o ňom, bez neho.
Zatvoril knihu. Bol celkom rád, že už sa pomaly mohol pobrať na prednášku, aspoň mal čas spamätať sa.
***********
 


Komentáře

1 Bublinka Bublinka | 21. prosince 2009 v 13:57 | Reagovat

Bitkár Marcus WOW!!! xDD To je milé xD
Owen nesklamal... ako vždy! xD

2 Arisu Arisu | 21. prosince 2009 v 18:03 | Reagovat

jednu facku by som bitkou nenazvala:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama