poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 6. časť

19. prosince 2009 v 6:01 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
coffee
Nervózne sa zahniezdil na tyrkysovej pohovke v útulnom boxe kaviarne Coffee Heart. Cítil, ako sa mu trasú ruky, keď ho tak sledoval, ako si na drevený vešiak neďaleko nich zavesil kabát, na bielom tričku mal nedbalo elegantnú sivú vestu a s akýmsi balíčkom v lesklom zelenom papieri si sadal oproti nemu.

Marcus radšej rozochvenými rukami oblapil svoju horúcu šálku kávy. Na krémovom povrchu bolo zahusteným mliekom vytvorené srdce.
Irma! Kde si! - netrpezlivo si pomyslel a polohlasne Geroldovi odpovedal na pozdrav.
Áno, opäť to spravil. Ráno, len druhý deň po ich prudkej hádke, pre ktorú bol Owen ešte stále urazený, z kúpeľne pološeptom odpovedal na Geroldov zmeškaný hovor.
A teraz tu sedel, topiaci sa v sebatrýznivých pocitoch viny a zároveň aj v rovnako previnilom, intenzívnom očákavaní... pretože on to meno mal. Mal ho. Za krátke dva dni! Len v letku, zastihol ho práve, keď sa ponáhľal na stretnutie s riaditeľkou galérie, pre ktorú dokončil zákazku, mu do mobilu oznámil, že sa stretnú v Coffee Heart a zložil.
A Irma, ktorá mu mala robiť garde, aby azda sám pred sebou očistil obraz ich stretnutia, meškala a on sa s ním predsalen ocitol osamote!
"Už si si objednal?" - Gerold sa akosi pobavene pousmial.
"Ach... áno... prišiel som zbytočne skoro."
Mal chuť to mizerné srdce, ktoré robili do každého nápoja, rozmiešať lyžičkou.
Vonku jemne padal hádam posledný sneh tohtoročnej zimy a dodával do modra ladenej kaviarni, v prítmí zohriatej svetlom dekoračných sviec, na jeho vkus, až príliš intímnu atmosféru.
"Ako si sa dnes mal?" spýtal sa Gerold a lakťami sa oprel o stôl.
Pôsobil uvoľnene a niečím, čo z neho vyžarovalo, aj spokojne.
"Ušlo to. Doobeda som mal nejaké prednášky," - a aspoň som ráno utiekol z dusna v byte - dodal si v duchu, "dal som si obed v Mekáči a... a teraz... som tu," takmer mu zamrel hlas.
Zahľadel sa na azúrový obrus.
"Netráp sa, je nemám vo vedľajšom boxe schovanú Sherry, aby fotila dôkazový materiál pre Owena," - krátko sa zasmial.
Marcus ho však obdaril pohoršeným pohľadom.
Striaslo ho, hoci v kaviarni bolo útulné teplo.
Mal pravdu. Vyzerali ako na rande.
"Och, prepáč," ustarane zareagoval na jeho výraz. "Snažil som sa iba uvoľniť napätie."
Dnes už nebol ani trocha sarkastický ako naposledy v ateliéry a Marcusa z čista jasna zamrzelo, že mu možno sám spôsobuje nejaké obtiaže.
"Ty mi prepáč," - prinútil sa usmiať. "Mám veľmi málo zmyslu pre humor."
On sa opäť tlmene zasmial.
"Máš všetko, čo máš mať, aby si bol dokonalý."
Marcus na neho prekvapene zamrkal. Netušil, čo to teraz malo znamenať, ale usúdil, že už bude lepšie prejsť rovno k veci.
"Takže," nadhodil, "ako sa ti to podarilo tak rýchlo?"
"Aha... áno," - akoby si až teraz spomenul, na čo to tu je a následne mierne zvážnel. "Jeho meno som si od nej vyprosíkal, potom som jej vysvetľoval, čo je správne, dolieval som jej víno a nakoniec som okríkol jej zaťaté ego, aby sa uvedomilo... Myslím, že fakt, že mi ho Sherry nakoniec prezradila, bol aktom zlosti zmiešanej s pohnútkou svedomia, ktorá jej s mojou pomocou navrávala, že by to skutočne, vrámci zveľadenia jej imidžu matky, MALA spraviť. A teraz je k smrti dotknutá," uzavrel to.
Marcus si to vedel predstaviť. Jej umelecká duša je preexponovanejšia a rozorvanejšia viac ako v každý bežný deň.
"Mimochodom," ešte dodal, "adresu nemám, ale preriekla sa, že keď dokončil školu, presťahoval sa z Peculiaru sem."
"Sem?" vydýchol.
Jeho oči boli veľké a zvedavé. Srdce sa mu trepotalo.
"Marcus," akosi súcitne ho oslovil. "Sú to roky. Planá nádej. Teraz už je možno úplne inde."
"Máš pravdu," zašklbal si za rukáv fialového svetra a pretiahol si ho až cez prsty.
Gerold utlmil úsmev, ktorý sa mu dral na pery. Jeho občasné a naprosto neuvedomené detské gestá mu prišli rozkošné. Bol tak prirodzený, ako len človek, ktorý sa nikdy na nič nehral, môže byť.
"Dáš mi to meno?" zrazu opatrne nadhodil a zavisol na ňom prosiacim pohľadom.
Gerold k nemu namiesto toho prisunul balíček, ktorý priniesol.
"To je pre teba."
"Čo je to?"
"Darček. Meno je v ňom."
"Gerold...," iba šepol, nechcel byť drzý, ani nadšený.
Gerold na neho žmurkol.
"Niečo mi vraví, že inak by si ho neprijal."
Marcusovi, hoci si podobné veci len sťažka pripúšťal, pre zmenu čosi vravelo, že Gerold sa už druhýkrát prejavil, akoby s ním flirtoval. Teraz to však nechcel rozoberať a aby to mal rýchlo za sebou, vzal si darček a začal ho rozbaľovať.
Keď z vrchu stiahol baliaci papier, objavila sa pod ním kniha s do bordova ladenou obálkou.
Marcus sa zarazene zahľadel na titul. Zamilovaný Voltair od Nancy Mitford.
Aké poetické - náhle mu napadlo.
Nechcel, aby sa mu to páčilo. Sám seba si v duchu predstavoval, ako s odvahou zdvíha tvár a rezervovane odsekne: "Hm...díky."
Lenže, keď naozaj dvihol tvár a zadíval sa na Gerolda, ktorý ho pozoroval trpezlivým, dobráckym pohľadom, počul sa, ako akoby užasnuto, vraví: "Ďakujem."
Gerold sa usmial.
Marcus si uvedomil, že aj keď vie, kde majú byť ich hranice a presne tam ich sám aj chce mať, dnes mu už jeho prítomnosť nie je tak veľmi, až bytostne, nepríjemná, ako vtedy, v noci.
Zvonček nad dverami zacinkal tak cvendživo, že bolo jasné, že ich niekto otvoril riadne sprudka. Obaja sa mykli a automaticky sa k nim pozreli.
Do Coffee Heart-u vošla Irma, s lícami vyštípanými od mrazu a náhlenia, rozopínala si svoj krémový kabát s bolerom na pleciach a kráčala priamo k nim.
Marcus sa vrátil do reality a zakýval jej.
Irma zhodila kabát a stiahla si čelenku s hustou bielou kožušinkou, ktorá jej spočívala na ušiach.
Odkývala mu a pokračovala k nim rýchlejšie, pričom sa jej sukňa bielo-červených kockovaných šiat, obohatená množstvom spodničiek a veľkou mašľou, ktorá jej sťahovala pás, hojdala zo strany na stranu. Akoby sa Coffee Heart ocitol v rozprávke, kde malá bábika vošla do svojho modrého domčeka.
Gerold ju uprene sledoval a sám zrazu vyzeral, akoby na všetko vôkol zabudol. Do kaviarne povestnej čokoládovými srdiečkami plnenými marcipánom, vbehla bytosť, ktorá pôsobila ako tortička - guľaté rukávy stiahnuté mašličkami iba umocňovali cukrový dojem, rovnako ako aj dve skutočné látkové tortičky, našité na sukni. Naservírovala mu, aj so svojimi zdravo červenými líčkami, pocit, akoby sa ocitol sediac v poleve modrého marcipánu, do ktorého si bábika prišla zahryznúť.
"Zdravím," veselo sa pozdravila, keď k nim prišla a kabátik, svetlý ako vanilková pena, si odložila na operadlo jeho časti pohovky.
Hneď sa obrátila na Marcusa.
"Nehnevaj sa, že meškám," ospravedlňujúco spustila - energicky a švitorivo. "Mala som rande s tým gotikom z vašej kolaudačnej party a bola som taká smelá, že som ho prinútila randiť mimo Peculiaru, to určite ešte nezažil, keďže plánoval iba koktail v Dogme. No ale... aj tak lepšie ako rovno prezradiť, že do Dogmy mám aj tak zákaz v stupu - hi hi hi! Neuveríš, ale našla som si po tej vašej žúrke jeho telefónne číslo vo vrecku kabáta. Napísal mi, že... citujem - Slová sú málo na to, aby som vyjadril, aká si... ach..no...to je jedno, je to vlastne osobné! Volá sa Steve a vôbec si ním nie som istá. Ale niečo na ňom asi predsalen bude, pretože," - pokrčila ramená a so zaškľabením, expresiou typu: nemôžem si pomôcť, dodala, "celkom som sa pri ňom zabudla."
Marcus pri jej siahodlhom vysvetľovaní po očku sledoval, ako sa Gerold jemne zaklonil a po očku sledoval jej chrbát, kde mala šaty zašnurované karmínovou stuhou.
"To je v poriadku, Irma," povedal.
Jeho hlas Gerodla prebral z údivu nad gotickou lolitkou.
Spýtavo sa na Marcusa zahľadel.
"Mali sme sa v Coffee Heat-e s Irmou stretnúť," trochu nesvoj podotkol.
Aj Gerold bol jej vpádom očividne vyvedený z miery. Jeho úsmev už nepôsobil tak uvoľnene.
"Nuž... dobre," začal, "Takže ja už by som hádam aj išiel."
Irma sa obrátila k nemu a nezakryte ho skúmala.
Gerold sa postavil.
"Ahoj a... ešte raz, ďakujem," - tentoraz to aj samému Marcusovi znelo inak, menej od srdca ako pred chvíľou.
Gerold mu venoval krátky, zvláštny pohľad.
"Nemáš za čo. Maj ešte pekný deň," - kývol hlavou k Irme. "Tešilo ma, slečna."
"Skôr mňa," neodpustila si Irma.
Opäť sa na neho tak pozrel.
Bola to výčitka?
Marcusa zaliala červeň.
Irma Gerolda celý čas, čo kráčal preč a obliekal si kabát, vyprevádzala očami. Ozvalo sa cinknutie. Gerold vyšiel do zasneženého poobedia.
Zvrtla sa, až za ňou nestihla sukňa a rýchlo si sadla za stôl.
"Takže to je on?" horlivo začala.
Marcus v rozpakoch prikývol.
"Má veľký nos. Ale chápem ťa... teda, v minulosti. Keď sú muži škaredí, istým spôsobom je to až živočíšne príťažlivé. Ale inak vyzerá veľmi uhľadene."
Nerozumel. Nikdy mu ani len na um nezišlo, že by bol Gerold škaredý. Hoci videl, že nie je typický typ ideálneho muža. Ako svetlovlasý, urastený Owen.
Owen! - vytrhol sa z úvah.
Radšej sa upriamil na knhu.
"Čo to máš?"
"On mi to dal," nerád priznal.
"Zamilovaný Voltair?" prekvapene prečítala Irma.
Ich oči sa spojili. Dlho na seba hľadeli a ona, postupne potláčajúc svoju rozšafnú náladu, zvážnela. Slová by vyzneli zbytočne. Titul knihy hovoril za všetko. Išlo o dôverný, vypovedajúci darček.
"Owen asi netuší, že si tu, však?" zrazu nadhodila.
Neobviňovala ho, povedala to citlivo.
"Včera sme sa pohádali, pretože zistil, že som v noci bol za Geroldom," skleslo povedal. "Zistil to náhodou, keď sa nad ránom na chvíľu zobudil. Vieš," - zrazu si prvýkrát odpil z kávy; chutila horko-sladko ako dnešný deň; akoby si ešte na sekundu musel dodávať odvahu na priznanie, "nechce sa mi veriť, že … že ak by to sám nezistil, budem to ďalej tajiť. Nikdy predtým som mu nebol schopný klamať... a zrazu... sa to proste stalo!"
"Nebuď na seba tvrdý, Marcus," povedala. "Nie si perfektný, aj ty môžeš niekedy reagovať zmätene. A nebolo to až také odsúdeniahodné, za aké to celé považuješ."
"Nie?" - trpko sa pousmial. "A čo teraz? Opäť ho klamem," - zhlboka si povzdychol. "O dnešku mu poviem. Sám."
"Bude zúriť," upozornila ho.
"Viem, ale ešte dnes to proste vydržím. Ja... naozaj... večer sa mu priznám!"
Akoby sám seba presviedčal - pomyslela si. Jeho posledná veta totiž vyznela akosi nedôrazne, ale dojem si radšej nechala pre seba.
"Ozaj. A čo otec?" - bolo lepšie prejsť k podstatnému.
Marcusov clivý výraz sa okamžite zmenil. Prudko sa na pohovke vystrel a zrazu až nedočkavo siahol po knihe.
Otvoril ju a hneď zvnútra za obálkou sa objavila kartička s ručne písaným menom.
Chytil ju a vytiahol, aby si ju viac priblížil k očiam.
Náhle sa mu trošku triasla ruka.
Mal ho pred sebou.
Meno.
Hľadel naň a čítal ho znova a znova.
Prosté meno.
Nič viac... len... Floyd Harlow.
A predsa bol zrazu strašne rozrušený.
Za menom sa ako na bežiacom páse okamžite vytvárali predstavy - Čiernovlasý vysoký muž? Alebo nízky? Je po ňom taký malý? Alebo je svetlovlasý a čiernovlasý je iba po nej?
Mal sa volať Marcus Harlow.
Aký zvláštny, bodavý pocit... vedieť, kam mal patriť.
Ale čo ak je Floyd Harlow ako ona?
Pichľavý pocit zintenzívnel.
Čo má s tým menom vlastne ďalej robiť?
Má s ním vôbec niečo podnikať?
"...Marcus?" - kdesi z diaľky sa ozval Irmin zvedavý hlas.
"Floyd Harlow," povedal, pomaly sa preberajúc zo zamyslenia.
Pozrel na ňu. Ruka s kartičkou mu klesla na stôl.
"Floyd Harlow?" uchvátená zopakovala. "Dobré meno!" uznanlivo zatiahla. "Harlow znie vyzreto a Floyd zasa hravo. Vyvážená kombinácia."
Zdvihol obočie.
"Blúzniš," podotkol a v snahe držať sa pri zemi, dodal. "Je to len obyčajné meno."
"Koľko Floydov poznáš?!" - nejako nebezpečne sa nadchla.
"Nuž..."
"No vidíš! Žiadneho! Koľko Floydov Harlowov, ktorí chodili na umeleckú strednú, mohlo pred osemnástimi rokmi žiť v Peculiari?"
"Nuž..."
"No vidíš!" udrela na neho. "Nie veľa! Poznáš presný názov strednej, na ktorú Sherry chodila? Odpichneme sa od školy!"
Začínala ho celkom slušne desiť.
"Irma, si do toho celá hŕŕŕ," utrúsil.
"Nenechaj sa mnou vystresovať, zlatko," - rýchlo povedala, zatiaľ čo očami volala servírku. "A pekne všetko nechaj na mňa. Nejako ho už len nájdem, potom si ho pôjdeme obzrieť a potom..."
"Irma, nie!" povedal dôraznejšie ako chcel.
Zarazene na neho pozrela.
Ospravedlňujúco sa na ňu pousmial a mierumilovne jej objasnil:
"Irma, ja zatiaľ naozaj neviem, čo vlastne chcem. V tomto okamihu sa sám v sebe nevyznám a skutočne neviem, či to najlepšie v tejto chvíli, by bolo po hlave sa pustiť do pátrania."
"Máva s tebou všetko možné," - chápavo sa usmiala.
Úsmev jej opätoval.
"Máva so mnou more emócií."
Zrazu zacítil horúci príval šťastia, sladko podfarbený vôňou kávy a čokolády, že má takú priateľku.
Objavila sa pri nich servírka.
Kým si Irma objednávala alžírsku kávu, do ktorej bolo vliate líkérové srdce, horlivo uvažovala, či ho poslúchnuť, alebo uznať podľa seba, čo je pre Marcusa a jeho budúcnosť najvhodnejšie.
**********
 


Komentáře

1 Lucy Lucy | 19. prosince 2009 v 13:54 | Reagovat

ahoj polly, poviedka super:D super, ale irska kava je s whisky,alzirska s likerom...

2 Bublinka Bublinka | 19. prosince 2009 v 16:45 | Reagovat

Ja chcem Coffee Heart, ja chcem likérové srdco v káve, ja chcem sakra hetero Gerolda!!! xD
Marcus klame, chacha, stretáva sa Geroldom :)) to je milé.. nejak to k nemu nejde xDD
Takže Floyd Harlow.. som zvedavá, čo sa z tohto vykľuje xDD

3 p p | 19. prosince 2009 v 19:28 | Reagovat

[1]: dakujem za upozornenie, idem to opravit :)

[2]: no veru, Marcus sa prekonava xD

4 Bublinka Bublinka | 19. prosince 2009 v 20:30 | Reagovat

[3]: pozdrav mamičku, že Chodúra sme dnes videli v meste xDDDD

5 Polly Polly | 19. prosince 2009 v 20:31 | Reagovat

[4]: omg, nabuduce pytajte autogram pre moju mamičku xDDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama