poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 3. časť

13. prosince 2009 v 6:56 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
mamka
Civel na dvere zlatej klietky, z ktorej sotva utiekol a už sa aj vracal, s pocitmi beznádeje a strachu, že celú situáciu nezvládne.
Aby si dodal odvahy, pozrel sa na Owena, ktorý stál vedľa neho. Mal na sebe sivé zodraté rifle a čierne tričko s nápisom Sigur Ros, na ruke kožený náramok s ostňami, proste grázlik od pohľadu, Sherry ho práve preto nemala rada a možno mohol svojou prítomnosťou priliať olej do ohňa, ale teraz ho musel mať pri sebe. Tváril sa neobvykle seriózne. Tak akosi akoby zvážnel od okamihu, čo mu v noci, tisnúc sa na jeho pevné telo, povedal tých pár slov o svojej matke. Nebol si istý, či by mu teraz neprišlo viac vhod, keby bol starým známym Owenom, ktorému by sa šibalsky zablysli nebojácne oceľové oči, zazubil by sa na neho a povedal by:
"Do toho, anjel! Daj jej!"

Teraz, netypicky, bola studená oceľ jeho očí zatiahnutá sivým mračnom, dokonca sa ani neusmial, veľká ruka mu pevne stisla rameno. Aj napriek tomu, že sa nemohol oprieť o jeho povahový stereotyp, pocítil k nemu obrovský príval lásky, pretože všetko nasvedčovalo tomu, že Owen ho pochopil. Prvýkrát v živote pochopil, čo sa v ňom dialo a deje... možno len malá zmienka o... tom dni... prispela k tomu, že sa míľovým krokom konečne, po skoro troch rokoch, absolútne priblížil k jeho krehkému vnútru.
"Zaklop... prosím," Marcus sotva počuteľne, s vyschnutým hrdlom, prehovoril.
No stále bol prázdny, hlavu mal ako bez myšlienok a netušil, čo by v nasledujúcej chvíli mal povedať.
Owenovi nebolo treba nič opakovať.
Čarovný okamih sa pominul - pomyslel si Marcus, avšak rovnako zhovievavo a zamilovane, pretože Owen sa hneď pohol a niežeby zaklopal, on na dvere zatrieskal päsťou.
Marcus ťažko prehltol a ak by mu Owen stále nezvieral rameno, asi by utiekol.
Netrvalo dlho a dvere sa bez váhania otvorili. Znútra sa vyvalila indická hudba a vôňa kadidla a na prahu zastala ona.
Ich oči sa okamžite spojili.
"Marcus...," vydýchla, neschopná zakryť pohnútku, azda to bol záblesk náhlej nervozity.
Zamaskovala to tak, že s ďalším výdychom: "Poďte ďalej," - sa im chvatne obrátila chrbtom a vošla viac do priestoru rozľahlej obývačky.
Na parketách klopkali jej provokatívne červené lakované lodičky a vzhľadom na to, že inak mala na sebe len akúsi neforemnú šedú handru, ktorá len zvýrazňovala jej vyziablosť, pôsobila, akoby bola oblečená len do nich.
Marcus, zrazu znehybnený obavou, že už to nemôže vrátiť späť, cítil, ako sa Owenova ruka presunula na jeho chrbát a jemne ho tlačí vpred. Podvolil sa a vošli spolu do bytu.
Kútikom oka zachytil rýchly pohyb za kockami mliečneho skla, ktorý tvorili stenu kuchyne. Camill utiekol, cíti, že sa k niečomu schyľuje - prešla mu mysľou predstava kocúra, ale nedokázal odtrhnúť oči od ženy s fialovo-čiernymi vlasmi, od totálne nematerského typu, ktorý sa mu ako "matka" doslova nanútil.
S prekvapením v sebe pobadal záchvev zlosti.
Keď sa k nim obrátila, znova sa ovládala a už nevyzerala ani len zarazene. K Owenovi sa znieslo úsečné "čau", na ktoré on len pohodil bradou a na neho sa usmiala. Čo najmilšie a najúprimnejšie, aspoň tak mu to prišlo.
A predsa sa jeho srdce, ako na ňu hľadel, blednúci a mĺkvy, nečakane a rýchlo zatvrdilo.
"Čítal si list," nadhodila vyrovnaným hlasom. "Teraz už vieš pravdu."
Owenov dotyk s posledným jemným zatlačením zmizol. Bez slov mu naznačil, aby sa nebál a povedal, čo chce.
"Je... je to... neskoro," sotva počuteľne zo seba dostal.
Ale aspoň si začal - sám sa v duchu pochválil.
"Neskoro?" - spýtavo zdvihla obočie.
"Neskoro na pravdu," povedal už o niečo hlasnejšie. "Ja …ja proste... ja neviem, čo vlastne odo mňa teraz chceš!"
"Chcem, aby sme boli rodina!" zrazu zo seba vyrazila, možno pevnejšie, ako mienila.
Rodina.
Aké prosté slovo na to, ako strašne, intenzívne ho v jedinej sekunde podráždilo.
"Rodina?!" zopakoval s nefalšovaným pohoršením. "Ako si to predstavuješ... ako … AKO chceš byť rodina?!"
"Tak ako to býva. Medzi matkou a synom," opäť zmiernila tón a spravila k nim dokonca jeden malý krok. "Chcem, aby si vedel, aby si si uvedomil!... že ma máš. Že máš svoju matku, že žije, že ťa miluje, že je tu pre teba..."
"Moja matka zomrela!" vyletelo mu z úst, tak nezvyčajne ostro, že ona stíchla a Owen k nemu prekvapene otočil tvár.
Sám sa nerozmyslel, bol to len bolestný pocit pretransformovaný do slov a vyjadroval všetko.
Jeho mama zomrela a tým to hasne.
"To nie je pravda!" takmer až trucovito mu odsekla. "Som tu, živá a zdravá..."
"A miluješ ma, ja viem!" bezočivým tónom jej do toho skočil Marcus.
Miestnosťou sa na niekoľko ďalších sekúnd zasa šinuli len indické rytmy.
Owen ho sledoval skoro až skúmavo. Jeho chlapec sa prekonával a vedel si predstaviť, čo to tú mierumilovnú dušu stojí za úsilie.
Ona teraz nestihla zakryť, čo cíti a zlostne stisla čeľusť. Jej city boli veľké a úprimné, ale predsa narcisticky nezniesla ani len ich spochybnenie.
"Vadí ti, že ťa mám rada?!" - pôsobila dotknuto a rozladene, dala si ruky v bok. "Neveríš mi, pretože mi nedokážeš odpustiť chybu, ktorej som sa dopustila?! Bola som mladá a nezrelá a urobila som to najlepšie, čo som mohla! Aspoň vtedy sa to tak javilo! Mala som sedemnásť, Marcus a želala som si pre teba úplnú rodinu!"
Bože, to sa dá pochopiť! - ako vždy, snažil sa zobrať to rozumne a zároveň načrieť aj do svojho súcitu... ale z nejakého dôvodu pri nej všetky jeho snahy zlyhávali.
Ona proste prišla ako veľká voda, s vtieravým fotoaparátom na krku - TADÁÁÁ, SOM SpäŤ, MILUJ MA! - a najprv ho nasilu odvliekla od Owena a teraz ho mieni prinútiť zbožňovať ju, vyzdvihnúť ju na piedestál materstva!
"Nie...," počul sa, ako hovorí, ako sa z neho vylievajú slová, slová, ktorým nechal voľný priebeh. "Nie... urobila si... urobila si dobre. Moja mama bola úžasná, bola skvelá... a ty si nemohla vedieť, čo sa.. čo sa stane. Ale stalo sa to!" zdôraznil. "A ja som aj kvôli tomu syn, ktorý tak celkom nezodpovedá tvojim predstavám. Nevrhnem sa ti okolo krku len kvôli tomu, že už si si povedala - dosť bolo zábavy..."
"Teda Marcus!" vydýchla. "Toto si o mne..."
"Neprerušuj ma!" zvýšil hlas.
Owen neveriacky zažmurkal.
No aj vďaka jeho prítomnosti (možno ako jediný cítil jeho silnú charizmu) dokázal jednať natoľko priamočiaro.
"Prídeš si, po osemnástich rokoch a čakáš, že budeme šťastná rodinka!" - úprimne sa nad jej domýšľavosťou rozčúlil. "Mňa ale život nenaučil ľúbiť niekoho na lusknutie prstom a už vôbec nie... nie...," zahabkal.
Nie, to predsa nemôžem - zahryzol si do jazyka, keď mu došlo, že už presahuje svoje hranice.
Zúžila oči.
"A už vôbec nie mňa?!" chladne dodala. "Strelenú fotografku, ktorá sa nepodobá vysneným predstavám tvojej matky?!"
Aká je hrozná, sebestredná! - nemohol si pomôcť, ona NEMOHLA byť jeho mama.
"Panebože," zúfalo vydýchol. "Ja si nepotrebujem vysnívať mamu. Moja vysnená mama už..."
Zomrela! Tvoja vysnená matka sa zabila, nechala ťa tu samého... prenechala miesto tejto žene... biológii!
Rozorvane si rukou prešiel cez vlasy. Owen k nemu pristupoval, asi ho chcel objať, ale to bolo jedno, v tej vnútornej rozorvanosti z dvoch matiek (zlej a dobrej? … či zlej a ešte horšej?... mami, keby si tu tak bola - napadlo mu - Zvláštne, roky si čosi podobné nepomyslel... túžil túžbu, ktorej sa úzkostne vyhýbal...) … vo vnútornej rozorvanosti mu zrazu napadlo čosi iné, čosi čo... sa vlastne logicky núkalo!
Udivene zaklipkal očami, zastavil Owena vystretou rukou a celkom ticho, nezreteľne, sa opýtal:
"A čo môj otec?"
Najprv sa zatvárila, akoby ju rovno udrel. Viditeľne sa zháčila. Následne sa zamračila. Už sa k nemu ani len nesnažila priblížiť. Ruky si pre zmenu založila na hrudi, pokúšala sa udržať na uzde. Nerada si pripúšťala, že ju odmietnutím natoľko vytočil.
"Čo tým myslíš?!"
Rozčarovane na ňu pozrel.
"No čo asi?!" opäť rozprával normálne. "A čo môj otec?! Môj biologický otec! KTO je to?! KDE je?!"
Chvíľu jej trvalo, kým odpovedala. Vycítil, ako predtým tuho premýšľa, no tým len podnietila jeho náhlu zvedavosť.
"Nepodstatný!" napokon odsekla.
Zrazu sa jej zlosť v očiach rozptýlila na sebalútosť. Zamračené obočie sa nešťastne pokrivilo.
Marcusovi klesla sánka, neschopný slova si potreboval vymeniť pohľad s Owenom. Ten sa však, rovnako vyvedený z miery jej divnou reakciou, rozhodol konečne ozvať. Na Marcusa toho bolo veľa, tak sa mu rozhodol vypomôcť.
"Tak počkaj!" - začal drzo a dokonca sa práve rozhodol, že si tykajú. "On je nepodstatný a ty si podstatná?! To mu láskavo vysvetli!"
Sherry po ňom strelila nenávistným pohľadom, akoby ju zahnal do úzkych.
"Nestaraj sa do nás!" odporučila mu.
"Lenže mňa to tiež zaujíma," ozval sa Marcus.
Zo zúrivosti sa očividne prepadával do zmätenia.
"Kto je môj otec?"
"Nikto!" vyhýbavo precedila medzi zuby. "Bol to študent na umeleckej strednej, decko ako ja!"
"A ako sa to decko volalo?!" udrel na ňu Owen.
"To ťa nemusí trápiť!"
Marcus už otváral ústa.
"Ani teba, Marcus!" poponáhľala sa.
"Ale prečo? O čo ti ide, Sherry?! Mám právo to vedieť!"
"A aj on má na to právo!" so znechutením dodal Owen.
Jej oči sa rozšírili, akoby sa zľakla.
Marcus sa k nemu zarazene obrátil a naznačil mu, že nerozumie. Lenže Owen si ho nevšímal, prebodával ju sivým pohľadom.
"Nechceš mu prezradiť, kto to je, lebo by si sa nakoniec musel zodpovedať aj jemu! Myslela si si, že s nesmelým vysokoškolákom, ktorému môžeš ovládať život, to bude jednoduchšie, ale s jeho otcom, po toľkých rokoch, by to už nemuselo byť bezpečné!" - jeho hlas bol arogantný a prezrádzal, že presne vie, čo hovorí. "Hm?! Teta Sherry!"
V tom okamihu pochopil aj Marcus. Nevedel, čo na základe toho vlastne cíti, či to emocionálne vôbec niečo znamená... ale z princípu to opätovne zvýšilo jeho odpor k nej.
"Ty si mu o mne nikdy nepovedala," trpko prehovoril a zahľadel sa na ňu.
Teraz už pôsobila skôr bezradne. Znova aspoň o čosi ľudskejšie. Ako na začiatku, keď sa usmiala a verila, že si svoje dieťa získa na svoju stranu. Bezmocne spustila ruky pozdĺž tela.
"Bol... bol len...," neisto začala, "... o rok starší... dieťa... stredoškolák. Marcus, pochop, takého chlapca by to ani len nezaujímalo. Od začiatku som s ním nepočítala."
"Ako sa opovažuješ takto manipulovať s ľuďmi!" - Owen ju zrazu naštvaný okríkol. "Svet s netočí len okolo teba, mrcha!"
"Tak a dosť! Dávaj si pozor na jazyk a kroť sa pri dáme, mladý!"
Do priestoru z čista jasna šľahol ďalší mužský hlas a na okamih všetkých zmiatol, dokonca aj Sherry, ktorá na neho takmer zabudla, chvíľu pôsobila vyvedená z miery.
Marcus sa zarazil, keď si uvedomil, že hlas pozná. Okamžite zbadal, čo predtým nevidel. Na stolíku pred pohovkou v tvare pier stála napoly prázdna fľaša vína a dva poháre.
Tri postavy sa pomaly otočili k presklenej stene oddeľujúcej kuchyňu od obývačky.
A teraz už pred ňou stál... Gerold.
Marcusovi zovrelo hrdlo.
Takže pohyb za mliečnym sklom bol narýchlo odprataný hosť - došlo mu prineskoro.
A nakoniec predsalen ľutoval, že so sebou priviedol Owena.
Gerold sa ozval, keď nestrávil urážku smerujúcu k jeho priateľke, ale zhrozený Marcus pobadal, že teraz, ako šibnutím čarovného prútika, už ide o niečo úplne iné.
Umelec, ktorý v ňom vyvolal takmer neprekonateľné rozpaky, keď mu došlo, čo všetko počul, nevenoval pozornosť dokonca ani jemu. Jeho zeleno-modré oči sa uprene zahľadeli priamo do Owenových.
Marcus roztržito pozrel na jedného i na druhého a okamžite vedel, že je zle. Aj Sherry si iba zahryzla do spodnej pery, tušiac, že sa to celé môže zvrtnúť do úplne iných rozmerov.
Dvaja muži, ktorí si ešte čerstvo pamätali obdobie, kedy si boli sokmi, sa chladne sledovali a doslova sa vraždili pohľadmi.
Owen mal konečne možnosť dobre si muža, ktorému pred pár mesiacmi Marcusa pomaly vytrhol z náručia, obzrieť.
Čo o ňom vlastne vedel? Málo, takže mu teraz prišlo až neskutočné, že tu stojí, ten velkonosý elegán... že naozaj existuje. Vedel, že má 26 rokov (v skutočnosti mal od Vianoc už 27), že je kamoš tej pošahanej kozy, že je reštaurátor a že v miere lásky, ktorú k nemu Marcus cítil, keď boli rozídení (vlastne... ktorú si nahováral, že k nemu cíti, keď sa tak veľmi bál byť sám - ako mu Marcus neskôr vysvetlil) Owenovi nesiaha ani po členky.
Tak či tak, za tú chatu mu mal teraz chuť zlomiť ten veľký chobot!
A za to, že JE a že tu stojí a vyskakuje!
"O-Owen" - nesmelo do očného súboju prehovoril Marcus. "Pôjdeme už domov, dobre?"
"To bude najlepšie!" priamo Owenovi odpovedal Gerold.
"Ty si svoje rady nechaj pre seba, od teba tu nič nezávisí!" zlostne odvrkol Owen.
"A ty sa tu nerozkrikuj, nie si doma!" vrátil mu Gerold.
"A ty snáď si, do riti?!" odsekol Owen a na to spravil rozzúrený výpad vpred.
Marcus mu vbehol do cesty. Bolo mu jasné, že ak to okamžite nezabalia, pobije sa s ním. Celý sa ne neho nalepil, aby si ho aspoň všimol, hoci bol zaslepený, získal neočakávaný dôvod žiarliť. Zdvihol mu ruky na hruď a tlačil ho dverám.
"Owen, poď, poď," naliehal, "poď preč, nechaj to tak!"
Znova bol tým bojazlivým Marcusov, ktorý zavše len prosením skrotil svojho výbušného priateľa.
Owen sa neochotne nechal tlačiť k dverám, hoci sa do poslednej chvíle pozorovali ako dvaja načechraní kohúti a keď otvoril dvere a s námahou ho cez ne vytlačil, naposledy sa pozrel na Sherry, hoci pre tento okamih bol viac rozrušený Geroldom.
Pozrela na neho neurčitým, prázdnym pohľadom.
Zostala po ich konfrontácii vyčerpaná a šokovaná neočakávaným výsledkom.
Bez pozdravu za sebou zatvoril dvere a rovno sa rozutekal za Owenom, pretože ten sa razom rýchlo pustil po chodbe a nečakal na neho.
Dobehol ho a chytil za ruku, lenže žiarlivý Owen sa mu sprudka vytrhol a ani nezastavil. Dotknutý jeho náhlou zúrivosťou obrátenou voči nemu, s ním vyrovnal krok.
"Owen... nemôžem za to, že tam bol," zúfal si. "Nežiarli, prosím! Nemáš dôvod."
Owen mladého reštaurátora nedokázal spracovať, ale začínal uvažovať, prečo je vlastne naštvaný na Marcusa.
Zasa zrýchlil krok a už zbehol zopár schodov, ale na Marcusove ďalšie oslovenie sa konečne trocha premohol, zastal a obrátil sa. Marcus stál na vyššom schode, čím sa stratil ich výškový rozdiel.
Zlostil sa, hoci vedel, že to celé nemá logiku, pretože Marcus s ním aspoň nespal. Ako napríklad on s … - Zhlboka sa nadýchol, nasilu hnev potláčal, hoci už len tá predstava, že by spolu tiež mali niečo viac, ho prinavracala.
Marcus mu ovinul ruky okolo šije, no Owen na neho zatiaľ len nič nehovoriaco pozeral.
"Owi," jemne sa líškal zdrobnelinou jeho mena, vyslovil ju s takým citom, aký by do nej hádam nikto iný dať nevedel. "On je... je súčasť Sherrinho života a preto, je mi ľúto, možno ho tu občas zahliadneš, s tým sa nedá nič robiť. Ale v mojom živote je už minulosť. Krátka epizódka. Nič viac, Owi, nič viac. Tiež mi je nepríjemné ho vidieť."
Rovno sa k nemu pritisol, položil si bradu na jeho rameno, priložil líce k jeho líci, neschopný čakať ne jeho reakciu. Bál sa, že hnev bude pokračovať.
Chvíľu sa nič nedialo.
Potom, na svoju úľavu, zacítil Owenove ruky na chrbte, pohol sa a obrátil sa s ním.
Ovinul okolo neho nohy, zavesil sa na neho ako kliešť. Bol rád, že nestretli žiadneho suseda. Prepadol by sa od hanby, čo by výrazne narušilo neskutočne dobrý pocit, ktorý sa ho zmocnil, keď ho Owen niesol domov, postupne sa čoraz pobavenejšie usmievajúc, akoby bol ľahký ako pierko. Netušil, že Owenovi sa ako pierko naozaj zdá.
Sherry ešte prebrali, hoci k ničomu konkrétnemu, iba k tomu, že je Marcusovi akosi ešte o čosi viac nesympatickejšia ako doposiaľ, neprišli.
Marcus si večer, keď sedel na posteli s vankúšom pod bradou a počúval, ako sa Owen sprchuje, uvedomil, že sa spolu rozprávajú o niečo viac, ako boli zvyknutí doteraz. Spoločné bývanie ich už od samého začiatku nútilo detailne rozoberať všetko, čo sa vyskytlo. Iba Marcusovu "krátku epizódku" už medzi sebou nespomenuli.
No ráno na to ho našiel fajčiť na balkóne a bol natoľko zadumaný, že ho ani nevnímal, keď ho oslovil.
Bol toho dňa a deň na to, miestami trochu podráždený, takže sa obával, že čo nebolo vypovedané, zostalo v Owenových myšlienkach.
**********

KubrickBOY is writing:
"M. sa rozhodol uvoľniť atmosféru, ktorá sa mierne zahusťovala, kolaudačnou party, ktorú mal O. od prvého dňa v hlave. M. / ako vieme / nie je žiaden lev salónov..."

LouisLane is writing:
":D:D:D To teda nie!"

KubrickBOY is writing:
"Ale prezieravo nasmeroval pozornosť O. práve na spomínanú udalosť a tak sa o tri dni mala konať. Lenže... *chvíľka napätia"

LouisLane is writing:
"O.o"

KubrickBOY is writing:
"Lenže zo vzdialenejšieho pohľadu... z pohľadu o dlhší čas neskôr... bola party katastrofou. Vznikli na nej prvé tajnosti.
A keď majú páry medzi sebou tajomstvá, je to veľmi zlé."

LouisLane is writing:
"To teda je :(."

Herbie sa zasa raz mimovoľne zahľadel na dvere, ktoré dnes veľmi priťahovali jeho pozornosť, hoci vedel, že ona nedočkavo čaká na opis onej žúrky. Začínal mať z dverí paranoju.
Keď majú páry tajnosti... ako on a Paris... práve teraz pred ňou rozvíja jedno také tajomstvo... nemôže z toho... asi... vzísť nič... priaznivé.
Vrátil pohľad k notebooku.
Ignorujúc vnútorné varovania, opäť začal písať.
**********
 


Komentáře

1 Arisu Arisu | 13. prosince 2009 v 9:46 | Reagovat

:(

2 Bublinka Bublinka | 13. prosince 2009 v 15:19 | Reagovat

pekne sa to rozbieha :) ja chcem vedieť, kto je marcusov otec..! xD

3 Lucy Lucy | 13. prosince 2009 v 15:59 | Reagovat

super:D veru som necakala, ze sa na scene objavi gerold, ale moze to byt zaujimave:D uvidime... pis dalej:D ci pridavaj

4 Tia Tia | 13. prosince 2009 v 18:06 | Reagovat

rychlo dalej dalej

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama