poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 2. časť

11. prosince 2009 v 7:10 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
notas
LouisLane is writing:
"A čo tvoja frajerka? Akosi mi tak naposledy napadlo :/...keď už sa tak v poslednom čase dôverne rozprávame 0:-)... nemal by si jej o nás povedať?"

Herbie sa lakťami opieral o svoj stôl, ktorý honosne nazýval "pracovný" a civel na monitor notebooku. Čo to dievča zasa rieši? - mierne sa rozrušil - Má zvláštne nápady.

Akosi mimovoľne sa začal obzerať po svojej izbe. Prešiel pohľadom cez zelené kreslo bez nôh, stál pri ňom malý stolík zahádzaný filmovými časopismi, sledoval modrý pruh na svojich, inak bielych, stenách, až pohľadom zastal pri dverách. Asi tak o hodinku by mala prísť Paris.
Herbie sa aj proti svojej vôli zacítil previnilo a vrátil pohľad monitoru, hoci klávesnica ostávala nedotknutá a čas na odpoveď sa podozrivo naťahoval.
Ak zauvažoval... a keď už to ona zrazu tak veľmi chcela rozoberať... skôr sa núkal opačný postoj, no nie? Ak si tajne a v poslednom čase dosť nečakane aj dôverne, písal cez internet s iným dievčaťom, pre Paris by bolo skôr lepšie, ak by o tom nevedela, nie?
Herbie sa akosi váhavo pohojdal na stoličke. Aj keď ani o nič nejde! - zrazu sa začal vnútorne presviedčať - Iba si s ňou má čo povedať.
Našiel ju na fóre o komiksoch. Ona tam bola jediné dievča, ktoré bolo úplne zjašené do klasických komiksov - Spiderman, Batman, Iron Man - nevídané! Strašne dobre sa s ňou písalo a neskôr zistil, že má rada aj niektoré seriály, ktoré obľubuje on sám - Star-Trek, Superman... A tak si začali písať súkromne.
Pred dvoma mesiacmi. Už mesiac pravidelne každý deň.
Došlo mu, ako dlho už neodpovedá.
Rezignovane si povzdychol a keďže mal pocit, že toto bude na dlho, zobral notebook a prešiel s ním k posteli. Posadil sa na modro-sivé kockované povlečenie, pod obrovský zasklený rám, ktorý mu zaberal takmer celú stenu nad posteľou. Pod sklom sa vynímali retro-plagáty jeho obľúbených starých filmov.
Pohodlne sa oprel o vankúše a odhodlaný konečne niečo povedať, niečo naozaj k veci, pokladal prsty na klávesnicu. Lenže ona ho predbehla.
LouisLane si writing:
"Teraz mi napíš niečo o Marcusovi a Owenovi, pretože na nich vždy zvrtneš tému, keď nemáš náladu na rozprávanie o príliš osobných veciach."
Herbie zarazene zaklipkal očami.
Ako všetky dievčatá, aj ona bola jeho obľúbenou historkou o veľkej láske unesená. Jaj kamarátka chodila na ich niekdajšiu strednú a preto sa k nej už niečo o tejto nesúrodnej dvojici, ktorá sa stala priam legendou, donieslo. A od neho vymámila všetky detaily, po ktorých túžila. Boli vďačná téma, mala pravdu.
Vlastne aj teraz ho zachránila. S úľavou sa pustil do rýchleho ťukania.
KubrickBOY is writing:
"A čo by si ešte xcela vedieť?"
LouisLane is writing:
"? Všetko. Mám taký nepríjemný pocit, že posledný rok našej zaujímavej mladej dvojice mi celkom ušiel 0:-)."
KubrickBOY is writing:
"Nemôžem na svojich priateľov vyzradiť všetky tajomstvá... HM?"
LouisLane is writing:
"Tak sa vráťme k iniciálkam M. a O. a povedz mi to ako niečo, čo si si práve vymyslel :D. Alebo ma aspoň uisti, že sú stále spolu. Pripúšťam, že je možné, že už sa nič vzrušujúce udiať nemuselo :(."
Herbie opäť automaticky pozrel na dvere. Zrazu mal silnú chuť horlivo sa rozpísať.
Nikdy ju nestretne, nikdy sa k Owenovi a Marcusovi nedostane a je to vždy príjemnejšie zaujať ju cudzími problémami, ako s ňou rozoberať svoje vlastné rozpoloženie.
Musel by sa spytovať sám seba, prečo s ňou tak neúnavne udržuje kontakt. Musel by si pripustiť, že cez túto anonymnú osobu odhalil prázdne miesto... malú trhlinu, strádanie, ktoré Paris akosi nevie zaceliť.
Herbie sa rozpísal. Spomienky sa mu vynárali jedna cez druhú, koniec koncov, veci sa diali posledné dva mesiace a ešte stále si nebol istý, či už nastal koniec. Vedel však presne, kde začať. Bolo ľahké priznať si, že tou dvojicou tak trochu žije. Neboj jediný a nevadilo mu to. Mal k nim blízko, cítil to ako divnú, ťažko definovateľnú, výhodu.
A veril im. Tak ako im, možno pochabo, verili takmer všetci. Ak nedokázal zachrániť svoj, nenápadne sa rozpadajúci vzťah, chcel veriť aspoň v nich.
KubrickBOY is writing:
"M. si prečítal istý list."
LouisLane is writing:
"LIST? o.O"
KubrickBOY is writing:
"List, ktorý predurčil, že nasledujúce mesiace sa mali niesť v znamení xaosu. Nastal čas urobiť si v živote poriadok. Nastala nutnosť čeliť minulosti - Pretože každý jeden čin, ktorý sa vykonal ďaleko predtým, či práve vtedy, so sebou priniesol zdrvujúce následky..."
**********

"Čo budeš teraz robiť?" spýtal sa ho ráno Owen, keď polosedel na okraji zábradlia ich skromného balkónika, zababušený vo veľkom čiernom svetri, s cigaretou v kútiku úst a so silnou čiernou kávou v ruke.
A kým sa rozišli každý svojim smerom - Owen do obchodu, ktorý otváral, kedy sa mu zachcelo a Marcus do školy - nevyspatý mládenec, sediac v kuchyni nad kakaom, sa zahľadel k otvorenému balkónu, vymenil si zo zachmúreným blondínom vážny pohľad a úprimne povedal:
"Neviem."
….
"Čo si vravel?" spýtal sa ho hlboko posadený ženský hlas.
Marcus sa nad projektom z nemčiny strhol a cítiac, ako ho zalieva červeň, si uvoľnil golier krémovej košele a zopakoval: "Ne-neviem."
Nemusel na ňu ani hľadieť. V duchu na jej, nie príliš peknej tvári s malými očami a ostrým hore nosom, jasne videl skepsu.
"Nevieš?" - Winifred sa krátko zasmiala. "Ale Marcus, prosím ťa, myslíš si, že som včerajšia? Slovo - neviem - nemáš v slovnej zásobe."
Marcus sa zmieroval s myšlienkou, že sa na ňu musí pozrieť, hoci stále cítil horúčosť, ktorú mu navodil trápny pocit, že bol chvíľu mimo reality. Odvážil sa zdvihnúť k nej tvár.
Dievča, pôsobiace o dosť staršie, hoci malo len o rok viac, 19, malo v niekoľkých vlnách do vonka vytočené čokoládové vlasy. Keď už nebola pekná, mala aspoň zaujímavý retro nádych... a na jeho vkus bola až príliš sebaistá. Proste prišla, predstavila sa ako "Winifred, tiež áčkar" a začala sa s ním zapisovať na všetky projekty.
Naozaj mu teraz neveriacky hľadela do ružovučko sfarbenej tváre.
Bol tak sladučký, že jej neprekážala ani jeho nemužná výška.
"Mne... mne to dnes fakt nejde," habkal Marcus a vystrel sa na stoličke za lavicou, tak dlhou, že za ňou sedeli ešte dva pracovné páry.
"Akosi... akosi..."
"Nie si vo svojej koži," doplnila ho Winifred a zrazu sa na jeho ruke ocitla tá jej, ešte mu na ňu aj empaticky zatlačila.
To teda nie som, preboha, pretože nie som schopný konfrontovať sa s vlastnou matkou! - blyslo mu mysľou a vzápätí si ruku vytrhol, akoby ho popálila
Winifredine zelené oči sa na okamih rozšírili, ale ďalšiu vlnu sklamania z odmietnutia perfektne zamaskovala.
Mal taký neblahý pocit, že ho od začiatku balí, ale tiež bolo možné, že situáciu iba nevedel odhadnúť a množiace sa dotyky boli hádam len "akademický záujem" - tak to nazval včera večer pri Owenovi, keď ho jeho priateľ (predtým...ako sa to...celé stalo...) milo prekvapil zhoreným jablkovým koláčom a Owen sa na jeho poznámke tak smial, až mu skoro slzy tiekli, zatiaľ čo Marcus ho nasrdene pozoroval a ťukal vidličkou do oškvarenej kôpky na tanieri.
Winifred zatvorila učebnicu a celým telom sa pritočila k nemu.
"Pozri, nie som slepá, niečo ťa trápi," prehovorila ticho a dôverne, očividne už doprojektovali. "Tvoja pozornosť je dnes na bode nula..."
"Winifred," - obranne zdvihol ruky, "ak sa bojíš, že ti budem pri projekte skôr na príťaž, tak..."
"Nie, nie!" hlesla až príliš nahlas a on kútikom oka zachytil, že k nim vzhliadol zopár hláv. "Ja som len naznačila, že ak sa potrebuješ porozprávať...tak...tak...," - usmiala sa a ukazovákmi namierila na seba. "Tak som tu."
To je horšie ako zlé! - celý nesvoj si pomyslel a nedokázal jej úsmev ani len silene opätovať - Strácal tu čas, mala pravdu, bolo načase sa porozprávať, lenže nie s ňou, ale s tou... s tou druhou...
Nedokázal pozbierať odvahu ani na to, aby si sám pred sebou priznal, že hnedovláska prvýkrát zvrtla rozhovor na čosi dôvernejšie, pretože sa mu chcela dostať do... do nohavíc - tak mu to, vydesenému, po záchvate smiechu vysvetlil Owen. A napriek tomu sa snažil pozbierať oveľa viac odvahy na to, aby konečne, dočerta, vstal, nechal nemčinu nemčinou a odišiel sa spýtať jednej excentrickej fotografky na... čosi závažné! Na druhej strane, ani len teraz netušil, čo by sa jej vlastne spýtal, iba proste potreboval stáť pred ňou a aspoň ako tak prijať FAKT, ktorý sa v ňom momentálne nervydrásajúco a sústavne bil s túžbou zhrnúť ho kdesi pod koberec, pochovať... neprijať!
"...Marcus?" - z diaľky k nemu doľahol jej hlas a zrazu vníma jej zvedavý pohľad a tak trochu zmätený výraz.
Uvedomil si, že na ňu hodnú chvíľu civel a bol popritom opäť úplne mimo. Asi mal prázdne oči, čo mohlo pôsobiť dosť šialene.
Vedel, čo musí urobiť, inak bude čoraz častejšie zachádzať do myšlienok, ktoré mu rozostria realitu, skrátka už začínalo ísť o priveľké vnútorné trápenie, pretože kdesi hlboko v sebe vlastne chcel ísť za ňou a …
"Prepáč, Winifred, ja už musím ísť," rýchlo povedal a už aj sa zhýbol po ruksak a roztržito doň hádzal svoje poznámky.
Nemecká povojnová literatúra - rozbor niekoľkých diel v nemčine. Aká zbytočnosť vo svete ignorovanej, opustenej polosiroty, oklamanej mladej duše, pod ktorou sa rozpadala zem, na ktorej doteraz staval svoj život!
Winifred ho najprv sledovala, predsalen tak trochu ako blázna a keď sa spamätala, opäť k nemu natiahla ruku, v snahe zastaviť ho:
"Marcus, ale ja to sama..."
Lenže on už bol zbalený, vstal a automaticky pred cudzím dotykom cúvol,tak prudko, až sa jeho stolička s rachotom odsunula. Spravil dva kroky preč od nej.
Jemný, pracovný šum v miestnosti razom ustal a on na sebe zacítil more pohľadov, ktoré ho bodali ako špendlíky a jeden zelenooký, teraz už naozaj dotknutý z jeho reakcie.
"Prepáč," zopakoval, jeho hlas sa v tichu strašne zvýraznil. "Pošlem ti svoju časť e-mailom. Ja už... musím..."
Winifred len stisla pery a nedokázala nič namietať.
Marcus sa zvrtol a so sklopeným pohľadom utekal k dverám. Nepozrel sa ani ku katedre, za ktorou sedel zarazený profesor.
Až keď vybehol na chodbu, bol schopný zdvihnúť oči. Za rýchle chôdze si nemotorne obliekol krátku bundu a ruksak si hodil na chrbát. Von už vybehol. Nasávajúc osviežujúci vzduch, celkom nezmyselne utekal po snehu a doloval z vrecka džínsov mobil.
Musel za ňou ísť, to už pochopil, ale nemohol ísť sám. Bez Owena po boku by sotva vystúpal po schodoch. Boli by vysoké a nekonečné.
**********
 


Komentáře

1 Bublinka Bublinka | 11. prosince 2009 v 7:20 | Reagovat

haha, ak budeš vždy pridávať v tomto čase, tak to vidím na pravidelné meškanie do školy.. xDD

2 Polly Polly | Web | 11. prosince 2009 v 8:19 | Reagovat

[1]: kedze to robim...tak sa oficialne vzdavam zodpovednosti za tvoju skolsku dochadzku... xD
...
ehm..toto je este len rozbiehacia cast... ;/ v tej dalsej sa uz bude nieco diat, slubujem...

3 Arisu Arisu | 11. prosince 2009 v 8:27 | Reagovat

winifred zakazat:D
inac LouisLane mi pripomina niekoho ale nevem koho:D

4 Polly Polly | Web | 11. prosince 2009 v 8:33 | Reagovat

[3]: zeby supermanovu frajerku? xD

5 Arisu Arisu | 11. prosince 2009 v 12:38 | Reagovat

ale joj nemyslim nick:D myslim tie reci:D

6 lucy lucy | 12. prosince 2009 v 13:34 | Reagovat

pekne, chcem viac a pls slub mi, ze si marcus nezacne nic s tou divnou nemkou, bo ma poraziDD

7 Polly Polly | Web | 12. prosince 2009 v 13:36 | Reagovat

divna nemka??? myslis Winifred?? XD hehe... XD ... no, to ti mozem slubit...Marcus je beznadejne na Owena xD
zajtra bude viac..naozaj VIAC xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama