poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 12. časť

31. prosince 2009 v 6:00 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
bed
Stál pred dverami. Civel na jej menovku. Vopred ho zaplavoval pocit trápnosti.
Lenže vonku bola zima. Aj na chodbe bola zima. Nemal na výber.
Zazvonil, hoci ešte stále nevedel, čo vlastne povie, ako jej to vysvetlí. Bude sa cítiť, akoby mala v rukách tromf, to bolo najhoršie.
Stiahol ruku. S úzkosťou v hrudi čakal.
O chvíľku zvnútra začul kroky, ktoré sa priblížili k dverám.
Ozvalo sa odomknutie a dvere sa otvorili.
Marcus zdvihol nezdravo bielu tvár a …
Neveril vlastným očiam.

Pred ním stál Gerold a hľadel na neho azda rovnako začudovane ako on.
"Gerold?" neveriacky zo seba dostal.
Gerold sa samozrejme spamätal prvý. Zaklipkal očami a premeral si ho od hlavy po päty.
"Marcus... čo tu robíš? Teraz v noci..."
"Myslím... že niečo také by som sa mal spýtať ja teba."
"Teraz tu bývam," povedal.
Cítil ako prekvapene otvára ústa. Keď Gerold zbadal, ako sa začína tváriť, rýchlo sa poponáhľal s vysvetlením.
"Iba štyri dni - na šesť. Sherry odišla do Strasbourgu, má tam foto-akciu. Starám sa jej o Camilla a je jednoduchšie, keď tu budem rovno bývať. Dokončil som svoju zákazku, aj tak mám teraz voľno. A ty?"
"J-ja?"
Jeho zmätenosť sa očividne nezmierňovala.
"Prišiel si za Sherry," nadhodil. "Uprostred noci."
"Aha," - sklopil zrak. "Owen ma vymkol. Nemám kde spať. On... zistil... že viem, kto je môj otec. Že... že to viem od teba."
Skontroloval, ako sa tvári.
Prešiel ním zvláštny výraz. Na okamih bol neskutočne vážny, akoby ho hádam zamrazilo z faktu, že má kvôli nemu problémy.
"Och, bože, drobček. Poď ďalej."
Ustúpil. Zarazený Marcus pozvoľna vstúpil dnu. Už ho raz oslovil "drobček", no teraz akoby si to ani neuvedomoval. Po chvíľke si spomenul, že tak spravil vtedy... marilo sa mu, že v ten deň sedel na lávke a pozoroval ho, ako pláva v jazere. Bolo krásne a komorne.
Unavene sa zahľadel na obývačku. Televízor bol pustený. Kocúr zoskočil z výstrednej pohovky a rozbehol sa k nemu, no zastal asi meter pred ním a podozrievavo ho sledoval.
Už zabudol na noci, kedy mu v posteli spával pri nohách.
"Dáš si niečo?" ozval sa Gerold. "Čaj, alebo niečo iné? Si hladný?"
Dotkol sa jeho ramena a Marcus sa strhol.
Z pocitovej stránky to bolo ponižujúce skoro rovnako, keďže sem prišiel vykopnutý svojim chlapom a rovno tu našiel zdroj problému... No rozum mu vravel - Radšej Gerold ako Sherry.
"Nie.... nič."
"Mám rozpozerané DVD. Pustím ho od začiatku a...?"
"Gerold, nie," zahriakol ho a pozrel na neho. "Iba si chcem ľahnúť a celé to prespať. Prepáč, ale zložím sa vo svojej starej izbe, dobre?"
"Rozumiem, máš toho na dnes dosť," - pousmial sa.
Marcus unavene prikývol.
"Mimochodom..."
"Áno?" - oči mal malé a lesklé.
"Takto sa teraz mieniš obliekať stále?"
Najprv mu to nedochádzalo.
Trvalo pár sekúnd, kým ho pochopil.
Prudko mu zahoreli líca, jeho oči boli zrazu rovnako veľké ako obvykle. Chvatne si z hlavy strhol slamený klobúk. Celkom zabudol, že ten debilný doplnok stále nosí.
"Zabudni na to, čo si videl," vychrlil. "Práve sme sa vracali z Irminej narodeninovej oslavy. Všetci mali kostýmy."
Zacukalo mu kútikmi úst.
"A ty si bol za gaya?"
Zhrozene vypúlil oči. Tak preto sa na neho všetci tak divne usmievali!
"Nie, za gondoliera!"
Geroldove pery sa zmenili na tenkú čiarku, ako ich stisol, aby mu náhodou neušlo zasmiatie.
"Ja už radšej pôjdem spať," Marcus to skleslo uzavrel.
Gerold si odkašlal.
"Dobrú noc."
Obrátil sa, ale ešte niečo mu napadlo.
Obzrel sa na neho a prosebne zvraštil obočie.
"Musí sa to Sherry dozvedieť?"
Opäť sa stal dokonale vážnym. Venoval mu dlhý, náhle zamyslený, pohľad.
"Nemusí."
"Ďakujem."
Pomaly vošiel do izby, zasvietil a potichu za sebou zatvoril dvere.
Bol to zvláštny pocit, znova sa ocitnúť vo svojej bielej izbe. Sprvu iba stál pri dverách a rozhliadal sa po nej. Posteľ s trámami, moderné biele kreslo na kovovej nohe, na pracovnom stole ešte ostali nalepené farebné papieriky s jeho poznámkami do školy. Pristúpil k nemu. Na jednom, fosforovo žltom, bolo napísané "Owen" a k tomu prikreslené srdiečko.(Owen). Prešiel po samolepke prstom a povzdychol si.
Necítil sa tu dobre. Stále to bola len pekná zlatá klietka, ž ktorej utiekol.
Pohol sa. Slamený klobúk hodil na kreslo, nasledovala za ním aj potupná šatka.
Vypol svetlo. Zhodil tenisky a rovno si ľahol, ani sa nezakryl.
Najprv len civel do stropu.
Odvedľa počul televízor.
"... Ahoooj! … Gogo, da-ne?... Bingo! ..."
Gerold.
To je ale náhoda! Akoby sa mu vysmievala jeho vlastná hanba.
Pretočil sa na bok.
Nemyslel si, že taký rozrušený zaspí.
Ale čoskoro zaspal.
**********

Zobudil sa však po dvoch hodinách, ešte stále do tmy, na pocit, že ho niekto sleduje. Rozlepil oči. Zbadal ruku opretú o peľasť postele. Preľakol sa a otočil sa na chrbát.
Sedel na okraji postele a hľadel na neho. Nejasne sa mu zdalo, že ho takto už dakedy videl... alebo vtedy blúznil? … Nie, ostal mu po ňom predsa obraz dámy v čiernom.
Jeho oči sa jagali.
Natiahol ruku a šmátral po nočnej lampe.
Gerold sa pohol a hľadajúcu ruku mu zachytil. Pod jeho horúcim dotykom prestala hľadať a preplietla si s ním prsty.
Oči mu razom privykli na tmu. V šere už dobre videl sediaceho muža.
Náhle prestal túžiť po svetle.
"Nehnevaj sa na mňa," Gerold ticho prehovoril. "Keď spíš, si krásny. Si uvoľnený, nič ťa netrápi."
"Nehnevám sa," zašepkal Marcus.
Ich ruky boli stále spojené.
Naozaj sa nehneval. Dokonca sa ani necítil trápne.
Uvedomil si, že si na Geroldovu prítomnosť zvykol. A tak, ako ho naposledy čosi dôvernejšie pritiahlo k nemu a skončili spolu na dlhom obede, tak i dnes ho zahanbujúca myšlienka na neho predsalen ukolísala do spánku.
Hľadel na jeho tvár, sivé obrysy vystupujúce z tmy.
Bol čerstvo zobudený, ešte si nestihol nič navrávať. Zakryť sa do rozpakov a predsudkov.
A tak si pomyslel, že je tiež krásny. Inak ako ostatní ľudia, v jeho prípade ho dotvárala vnútorná krása, mierne, vždy tak trochu smutné, oči.
A bol tu. Sedel mu pri posteli.
A nebál sa ho, nebolo mu nepríjemne. Teraz, keď už bol pokojnejší, bol skutočne rád, že je to ON a nie ona.
Ruka, ktorá držala jeho ruku, sa pohla. Pustil mu ju. Gerold ho nežne pohladil po líci. Zašteklilo ho z toho na zátylku.
Už sa začínal rozpamätávať na to, ako má k nemu pristupovať, ako si navráva, že ho berie.
"Je ťažké zmieriť sa s tým, ako blízko som bol k tomu, aby si bol môj," smutne povedal.
Nevedel, čo mu na to odpovedať. Vyschlo mu v hrdle.
Netušil, či to čo cíti, nie je náhodou... ľútosť... ale keď sa k nemu zrazu približoval, zobral jeho tvár do dlaní a namiesto, aby ho odtlačil, pomohol mu posunúť sa ešte bližšie.
Ľutujem teraz, že nie sme spolu? - pomyslel si, keď ochutnal jeho pery, keď ochutnal jeho jazyk...
Čo to robím? Prečo to chcem?!
Ich bozky sa okamžite stali hlbokými a náruživými.
Marcusove myšlienky sa rozlietali.
Pocítil na sebe Geroldovu váhu, ale iba ho objal rukami a viac ho k sebe tisol.
Tak strašne a rýchlo sa vzrušil, až sa ho zmocnil pocit, že to nevydrží, ak z Gerolda razom nedostane ešte viac.
Gerold od neho oddelil pery, aby mu ich prisal na šiju.
Cítil, ako mu vyhŕňa tričko a následne rozopína nohavice.
Počul sa, ako nahlas vzdychá. Kedy s tým začal?! Vzdychá už od začiatku...?
Bolo to silnejšie ako on. Pokúsil sa povedať: "Nie... nie," - ale tak vydýchol, až to znelo ako jednoznačné "áno".
Začínalo mu dochádzať, že to urobí! Ak sa hneď a zaraz nepremôže, tak to spraví! Chcel ho.
Chcel!
"Nie, Gerold," vzdychol.
Umlčal ho bozkom, ktorý si obaja vychutnali.
Gerold mu vošiel rukou do nohavíc a dotkol sa ho na najcitlivejšom mieste.
Marcus zalapal po dychu.
Už sú ďaleko, už je neskoro, už teraz sú ďaleko, preboha - vedel to, ale netušil, ako to ukončiť.
Akoby si neovládal telo.
Vtedy si ešte z posledných zbytkov zdravého rozumu pripomenul Owenovu poznámku:
"Ak si to ešte nespravil!"
Ak si to s ním ešte neurobil...
Ak si s ním ešte nespal...
Panebože, veď mu len pred pár hodinami povedal, že bude navždy iba jeho! A bol si tým tak istý!
"Ach, Gerold, dosť!" skríkol. "Dosť!"
Gerold na neho pozrel, udýchaný a rozhorúčený. Spravil rukou, ktorú mal v jeho rozkroku, zopár trhaných pohybov. Marcus nahlas zavzdychal, na okamih zaklonil hlavu a prehol chrbát. Ale potom mu ruku zovrel a z posledných vzdorných síl mu ju nasilu odtisol.
"Nie, dosť! Stačí...," vydýchol.
Gerold ho pobozkal.
Marcus ho odtláčal. Sadal si a Gerold si sadal s ním a popritom sa stále bozkali ako dve najnerozhodnejšie bytosti na svete.
"Koniec!" povedal, chvejivo a nepresvedčivo.
Tlačil ho do ramien, až ho prinútil zísť z postele.
"Marcus, prosím ťa," naliehavo sa ozval. "Veď to chceš, chceš to rovnako ako ja!"
"Chcem... chcem...," opakoval, keď zostúpil z postele a tlačil ho dverám.
"Prečo sa brániš sám sebe?!" - Gerold sa úprimne rozhorčil.
"Nechaj ma," Marcus zúfalo vravel, skláňajúc hlavu, aby mu nevidel do tváre. "Ja ho milujem! Naozaj ho milujem! Neurobím mu to!"
Natiahol ruku povedľa neho a otvoril mu dvere.
"Marcus...!"
Celý červený na neho pozrel. Ešte stále sa mu nepokojne zdvíhala hruď.
"Choď, prosím, preč z mojej izby!" povedal, čo najpevnejšie, ako bol schopný. "Prosím, nechaj ma samého! Nechaj ma!"
Gerold sa teraz už bez protestu nechal vytisnúť von, hoci vyzeral netypicky rozrušene a zmätene.
Zatvoril za ním dvere. Hneď ako zacvakla západka, rozbehol sa k bielemu kreslu a odvliekol ho k nim. Oprel ho o ne tak, že kľučku podložil operadlom.
Bolo bláznivé robiť pred Geroldom barikádu.
Ale pravda bola taká, že ju vlastne staval sám pred sebou.
Došlo mu, že má stále rozopnuté nohavice. Rýchlo si ich zapol. Ozvala sa obrovská hanba, dvojnásobne veľká aj preto, že vedel, ako ju len pred chvíľou skoro vôbec necítil.
Neisto sa dotackal k posteli a zvalil sa na ňu. Bolo mu hrozne.
Bolo mu príšerne, aj z toho, ako výrazne fyzicky pociťoval, že zostal neuspokojený.
Z perín cítil Geroldovu vôňu.
Prišlo mu zle zo samého seba.
Bože, Owen mal pravdu! On hádam predvídal, čoho bude schopný!
Zosunul sa z postele na podlahu. Schúlil sa do klbka.
Pevne zatvoril oči.
Spánok až do rána neprišiel. Ležal na podlahe, vnímal, ako mu na viečka dosadá mäkké svitanie.
Obával sa okamihu, kedy bude musieť vyjsť z izby.
A pozrieť Geroldovi do očí.
A potom Owenovi.
**********
 


Komentáře

1 Bublinka Bublinka | 31. prosince 2009 v 11:38 | Reagovat

Aaaa hlúpy Marcus!!!! Skvelý Gerold!!!! OMG!!!
Poooollyyyy!! Chudák Gerold :( Marcus sa s ním len zahráva a aj s Owenom.. mal by sa konečne rozhodnúť, čo vlastne chce - Gerolda!!! xD

2 Polly Polly | Web | 31. prosince 2009 v 14:35 | Reagovat

ale kde..,... to Gerold sa nevie vzdat a byt len priatel...

3 Bublinka Bublinka | 31. prosince 2009 v 15:24 | Reagovat

[2]: Podľa mňa to bol Marcus, ktorý pobozkal Gerolda, nie naopak.. takže?? :))

4 Polly Polly | Web | 31. prosince 2009 v 17:22 | Reagovat

[3]: hm...takze to on??? ...no tak to ma prekvapuje, chlapcek...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama