poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 11. časť

29. prosince 2009 v 6:38 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
birthday
Zaujato sa na Irmu zahľadel. Na okamih dokonca aj zabudol ako sám vyzerá, aj na fakt, že sedí na modernej bielej pohovke, v obývačke preplnenej ľuďmi. Vlastne ich bolo tak veľa, že sa z elegantnej obývačky, výraznej pre broskyňové tapety posiate bielymi lístkami, rozliezali po celom prízemí domu.
"Marcus, je nádherný!" rozplývala sa Irma, sotva prehlušiac japonskú rockovú skupinu, akých bolo v jej party liste hojne. "Však je krásny, Steve?"

Steve sedel vedľa nej a mal nielen čierne tričko s motívom kostry, ale ešte aj obdobné nohavice.
Irma rozprestrela obrovský dekoračný vejár s motívom japonského draka a on uznanlivo prikývol.
"Dobrý darček!" začul málo známy hlas.
S plastovým pohárom v ruke si k nim pokľakla pirátka Marla.
Mrzelo ho, že nevie, čo sa vlastne medzi Irmou a Stevom presne deje a zároveň ho vyvádzalo zmiery, že všade kam sa dnes s Irmou pohol, držal sa pri nich tento málovravný, ale musel si priznať, že aj charizmatický, gotik.
"Je od nás oboch," pripomenul Marcus.
Pozvoľna sa spamätával z údivu, že Irmu vlastne prvýkrát v živote vidí NEOblečenú do šiat gotickej lolity.
"Ale nekecaj," jemne povedala, "keby záležalo na ňom, dostala by som kefu do hajzľa."
Zdržal sa komentára. Svojim spôsobom mala pravdu.
V Irminom dome, samozrejme po odprataní rodičov, už zvesela bežala narodeninová party v plnom prúde. Stalo sa niečo výnimočné - tentokrát Marcus prehováral Owena, aby išli na žúrku! Irma si totiž dala podmienku, že vstup povolí iba v nejakom kostýme. A tak tu vedľa neho sedela v krátkych červených šatách stiahnutých čiernym korzetom z latexu, na hlave mala čelenku s rohmi a v rohu obývačky bol opretý plastový trojzubec, ktorý ju už omrzel.
Marcus sa cítil byť nesvoj, ale nemohol predsa zmeškať jej 19tku!
Medzi ľuďmi, na druhom konci obývačky, zbadal Owena
Vyhlásil, že nie je predsa "retard, nenatiahne na seba kvôli Irme pančuchy a nepôjde za nejakého vylízaného Robina Hooda, či čo!"
A tak dostal jedinú výnimku. Stál teraz pri zavraždenom Nolandovi (bol navlečený v bielej dlhej košeli, akoby práve utiekol z márnice a z hrude mu trčala plastová rúčka z dýky) a niečo obšírne vysvetľoval, jediný len tak - v zelenom tričku s potlačou levej hlavy a v rifliach.
Keď ho konečne úchytkom zbadal, Marcus šklbol hlavou smerom k rozvravenej Irme, až sa mu z nej skoro zošuchol slamený klobúčik. Dosť ťažko sa vyrovnával s tým, že ten klobúk musí mať, ešte aj s modro-bielym pruhovaným tričkom a "teplošskou červenou šatkou" - ako sa vyjadril Owen, keď mu ju viazal okolo šije, pričom pri príchode musel neistým hlasom oznámiť, že je "gondolier".
Opäť na nezaujatého Owena významne trhol hlavou, aby mu naznačil, že by mal prísť prehodiť aspoň zopár slov s oslávenkyňou, lenže Owen len prevrátil oči. Bol otrávený. Nemohol ani len piť, pretože mohli prísť jedine s autom. Marcus sa na neho zaškaredil, ale zrazu mu pohľad na Owena zastrel šušťavý habit, dlhý až po zem.
Do kresla oproti sa zvalil Harry Potter Herbie a pri ňom zastal motýlik Paris. Mala veľmi zvodne vyzerajúce kratučké čierne šaty a na chrbte krídla prechádzajúce cez čiernu, fialovú, do ružovej, ktoré jej veľkosťou zabraňovali sedieť.
"No čo Marcus, ako sa ti brigáduje v starožitníctve, ktoré možno raz zdedíš?" zvesela a nahlas spustil Potter, upravujúc si na nose veľké guľaté okuliare.
Jazva na jeho čele bola len hrubou čiarou urobenou Parisiným rúžom.
Marcusovi z tváre nezmizol pohoršený výraz, čo pred chvíľou venoval Owenovi, hoci teraz pozeral na Herbieho.
Hádam to nechce rozoberať tu, pred všetkými!
"Áno, ako sa ti vlastne pracuje? Už si tam bol trikrát, nie?" - celým telom sa k nemu obrátila diablica Irma.
Zhrozene na ňu pozrel. Ešte aj ty začínaj!
Dačo mienil odvrknúť a tému uzavrieť, lenže ešte aj Marla sa chytila:
"Tvoji rodičia vlastnia starožitníctvo?"
"Nuž, tak by som to práve...," začal, náhle v úzkych, "nenazval..."
"Kokos, Kasabian!" zrazu nadšene skríkla.
Nechápal, kým nevyskočila a nezamiešala sa medzi roztancovaných ľudí uprostred obývačky. Došlo mu, že Kasabian je skupina, ktorá sa práve spustila.
Aspoň Marla zmizla.
"Marcus, no tak, vyklop to!" - Irma ho hltala očami. "Aký je tvoj otec?!"
Marcus stiahol útle ramená, akoby sa chcel schovať.
Nerozumel, čo s tým, preboha, má Steve, ale vyklonil sa spoza Irmy a sledoval ho skoro rovnako dychtivo, ako jeho priateľka.
"Je... celkom... milý," napokon zo seba dostal.
"Milý?" zopakovala Paris. "Čo to znamená - milý?! Milý ako keď sa na teba usmeje predavačka, zatiaľ čo ti blokuje prací prášok, alebo milý, ako keď nájdeš otca svojich snov, ktorý je proste po všetkých stránkach dokonalý?"
"Kedy si ty kupovala prací prášok...," zamrmlal Herbie.
"Sklapni, Potter!" zavrčala na neho.
Vytiahol z habitu prútik a namieril ho na ňu.
"Lumos!"
"Gratulujem, zasvietil si svetlo!" - mdlo zatlieskala. "Najprv si to prečítaj, mukel!"
"Ticho, nechajte ho rozprávať!" zahriakla ich Irma a spolu so Stevom čakali, čo povie.
Nervózne pozrel na kostlivca a neochotne to rozvil:
"Je... proste priateľský. Taký... bezprostredný."
"Je otcovský typ?" - zvedavá Paris pricupitala bližšie a nedočkavo sa k nemu nahla.
"Neviem to posúdiť. Aj by som povedal - áno - ale možno si to iba želám," priznal.
"Och, zlatko," - Irma znežnela. "To znamená, že na teba naozaj pôsobí pozitívne. Ak uvažuješ, že by... že by mohol byť..."
"Ale je tiež možné, že ide o vyčerpanosť zo Sherry. Jemu pripisujem opačné vlastnosti. Dvaja šialení extrovertní rodičia by bolo už priveľa."
"Na jedného introvertného syna," celkom nečakane prehovoril Steve.
Marcus na neho začudovane pozrel. Irma však nevyzerala prekvapene. Začínal sa obávať, že je skutočne v obraze.
Znamená to, že spolu chodia?
"A nosí snáď výstredné módne kreácie, je infantilný a má fialový melír?" spýtal sa Herbie.
"Oblieka sa triezvo," povedal Marcus, "ako majiteľ obchodu, vieš, košele, bledé svetre, jelenicové sako... pôsobí dostatočne dospelo a má vlasy... husté asi ako ja, gaštanové, vlnia sa mu."
"Tak nie je o čom..." - Herbie pohodil ramenom. "Mne ako uletený sherroidný bohém nepripadá."
Marcus pocítil prílev čohosi príjemne hrejivého, čo mu obostrelo žalúdok.
"Ani mne," - zrazu sa usmial.
"A o čom sa spolu rozprávate?" živo sa zaujímala Paris.
"Skoro o ničom," pripustil.
"A čo tam robíš celé hodiny?"
"Utieram prach, leštím sklo, vykladám nové veci, zametám... ale včera som rozbil kryštálového slávika, tak neviem, ale vraj už sa prachovky nemám dotýkať."
"Zúril?" - zľakla sa Paris.
"Vôbec. Má so mnou božiu trpezlivosť."
"Tomu sa hovorí otcovská láska," nadchla sa Irma a strhla so sebou aj Herbieho a Paris, ktorí sa tvárili takmer dojato.
"Ale nepreháňajte," rozpačito mrmlal Marcus.
Odvrátil tvár, aby nevideli úsmev, ktorý mu nasilu rozťahoval pery. Nemohol si pomôcť a ani svojej maličkej radosti veľmi nerozumel. Pozrel sa napravo od pohovky a oči mu zrazu spočinuli na známom zelenom tričku. Do tváre sa mu škeril lev s roztvorenou papuľou.
V tej chvíli mu úsmev na perách zamrel a zmizol ako švihom Herbieho čarodejníckeho prútika. S obavami pozvoľna zdvihol pohľad.
"Tak som tu!" odsekol Owen.
Všetci sa strhli, Paris sa vystrela a ustúpila a upreli oči na neho.
"Presne ako si si želal, môj milý malý klamár!" - jeho slová boli ostré, formulované v náhlej pichľavej zlosti, ktorá z čista jasna dopadla na hlavu preľaknutého gondoliera.
"Ja... ja... nie som klamár," dotknuto vyhabkal, hoci sám vedel, že to tak je.
A takmer aj zabudol, čo činí. Včera si k nemu líhal bez pocitu viny. Prvýkrát. Zvykal si, že má tajomstvo.
Ostatní mlčali, ale dobrá nálada ich v sekunde opustila.
"Nie, ty nie si klamár, máš pravdu!" sarkazmus z neho doslova sršal, sotva otváral ústa, ako sa zlostil. "Dá sa to povedať aj jemnejšie, však Marcus?! Iba si našiel svojho otca a z nejakého dôvodu tú veľkú vec preberáš s hocikým," - hodil pohľadom po pokojnom Stevovi, "iba ja ti za to evidentne nestojím!"
"Tak to nie je a ty to vieš!" chabo sa bránil Marcus.
"Nie, ja už nič neviem, Marcus, vôbec ťa nespoznávam!" povedal a jeho veta ich zrazu zabolela oboch rovnako silno. "A mimochodom, kedy ti to povedala?!"
"Kto?" - zaklipkal očami.
"No Sherry!"
Mal pocit, že takmer dodal - ty hlupák! - a takmer mu to dalo facku.
"Ona mi to nepovedala," ticho priznal.
S nešťastným výrazom si zahryzol do pery.
Takže sa to dozvie... Teraz....
"Našli ho oni?!" - urobil rukou oblúk.
Diablica, Harry Potter, Motýlik a nechápal prečo, ale ešte aj Kostlivec, previnilo zakrútili hlavami.
Owen na neho uprel svoje ľadové oči.
Začínalo mu dochádzať, kde je pes zakopaný.
"Tak kto?!" pevne sa ho spýtal.
"Gerold," pípol Marcus.
Na zopár sekúnd nastalo ticho. Ticho, i keď domom otriasal hluk a "Only" od Nine Inch Nails, ticho medzi Owenom a Marcusom, ktorí na seba bez slova hľadeli.
"Mal som pravdu, si klamár," len sklamane podotkol, akoby sa zabudol zlostiť.
Jeho očividné sklamanie mu ublížilo viac ako hnev.
Dokázal len odovzdane prikývnuť, na znak pokorného súhlasu.
Áno, som klamár.
Hnev sa vrátil, sadol mu späť na tvár a ostro zafarbil hlas.
"Dopekla s tebou, Marcus!" okríkol ho.
Otočil sa a zúrivo sa cez ľudí predieral do haly ku vchodovým dverám. Marcus automaticky vyskočil na nohy. V hlave mu stále dookola rezonovala jeho posledná, bolestivo úprimne nahnevaná veta. Držiac si svoj gondoliersky klobúk, rozutekal sa za ním.
Jeho nízka postava sa medzi ľuďmi rýchlo stratila.
Irme prišlo nevoľno. Nečakane prudko a intenzívne. Po Owenovom výstupe sa jej v žalúdku zmiešal všetok alkohol, čo za večer vypila a celkom ju obral o farbu v tvári.
Neznášala, keď Marcus trpel. Ľudia tak zraniteľní a dobrí, čo sa navyše ani nevedia brániť, by nemali trpieť!
Pocítila, ako jej Steve súcitne stisol ruku.
Nechala sa dokonca zobrať okolo ramien.
Rozbolela ju hlava.
Owen zatiaľ za zvukov prapodivnej Róisin Murphy, ktorá sa vylinula z domu, nastúpil do auta a prudko zabuchol dvere.
"...Ramalama bang bang..."
Spievala čosi také a presne to s ním lomcovalo.
Naštartoval, Marcus sotva stihol naskočiť na sedadlo vedľa neho.
Bola to dlhšia cesta ako obvykle, keď sa vracali domov z Peculiaru. Priamo nekonečná.
Viac sa nerozprávali.
Owen sa uzavrel do svojej mlčiacej zúrivosti. Viac mu nevenoval ani pohľad, sledoval iba cestu pred sebou, hoci ju sotva vnímal.
V mysli mu vyvstávalo meno - Gerold - začínal v ňom opäť vidieť soka! A Marcus... Marcus doslova blaznie...
Začínalo mu dochádzať, že ten mizerný krivonosý reštaurátor je nebezpečnejší ako... ako prvýkrát, keď... keď ovplyvňoval Marcusa!
Nešťastný gondolier vedľa neho mal slamený klobúk zložený na kolenách a čelo si zronene opieral o sklo okna.
Zastretým pohľadom sledoval pouličné lampy, vysvietené výklady, predbiehajúce autá a z každého neónového nápisu, akoby na neho namiesto reklamy, či názvu klubu, kričalo - Môžeš si za to sám! Iba ty! Hlupák! KLAMÁR!
Ty sám si na vine!
**********

Fajn, zatiaľ to prebieha relatívne hladko - pomyslel si Marcus, hoci ani z napätého ticha mu nebolo bohvieako. Ale zatiaľ nekričal. Celú hroznú cestu čakal, kedy začne, ale on zatiaľ nekričal.
Na chodbe kráčal kúsok za ním. S obavami sledoval jeho chrbát, uvažoval ako sa bude obhajovať... či Owen nakoniec prejaví aspoň nejaký záujem o jeho otca. V hlave mu vírilo milión vecí, ktoré si vyžadovali útrpne vysvetľujúci, niekoľko fázový, postup.
Srdce mu bilo ako splašené. Takmer sa snažil nedýchať, lebo aj dych mu prišiel znervózňujúco hlasný.
Konečne zastal pri ich dverách. Marcus za ním mĺkvo čakal, kedy odomkne. Otvoril dvere a vošiel dnu. Zapol svetlo a obrátil sa k nemu.
Zdvihol k nemu tvár - už mu niečo povie? - a spravil krok k bytu... Vtedy mu Owen zabuchol dvere rovno pred nosom.
Zarazene zastal.
Tak... a už to začalo.
"Owen...?" prekvapene vydýchol.
V zámke sa ozvalo zaštrngotanie kľúčov.
"Owen?!" zvýšil hlas, skoro až vykríkol.
On ho normálne vymkol! - došlo mu.
"Owen, ja nemám kľúče!" povedal.
"Aj keby si ich mal, je ti to na hovno, Marcus!" zvnútra sa ozval jeho hlas, tón prezrádzal uvoľnenie dlho potlačovanej zlosti. "Svoj zväzok som nechal v zámke."
"Owen, prosím ťa, pusti ma," - zrazu každé jeho slovo preskakovalo rozrušením. "Som unavený, potrebujem sa vyspať!"
"Choď sa vyspať späť k Irme - nejaký nočný spoj ešte chytíš! Alebo mám lepší nápad! Vlez si do postele reštaurátorovi, určite ťa rád prijme!"
Po malej pauze sa ozvalo:
"Ak si to ešte nespravil."
Marcus sa ohúrene zahľadel na dvere. Rozochvela sa mu spodná pera, ale silno si do nej zahryzol. Plač ešte ako tak potláčal, ale neubránil sa a ocitol sa nalepený lícom na dverách, zronený a podlomený jeho poznámkou.
"Ježiši, Owen!" vyrazil zo seba a následne v rozpakoch stíšil hlas. "Nikdy som nemal nikoho iného ako teba a tak to aj zostane! Ja... ja viem, že som urobil chybu a aj bez tohto divadla sa cítim dosť mizerne."
Z vnútra sa ozvalo tresknutie do dverí, až sa strhol a odlepil sa od nich.
"Ja úprimne zúrim, nerobím divadlo!" vykríkol.
"Pusti ma dnu, keď si nevidíme do očí, nemôžeme to prebrať!" úpenlivo zažiadal.
"Nemáme čo preberať! A už vôbec nie v mojom byte!"
Marcus o drevo zabúchal dlaňou.
"Pusti ma, Owen, nemôžem predsa nocovať na chodbe!"
Začínal sa naozaj báť. Dochádzalo mu, že to skutočne myslí vážne!
"Vieš čo ma udivuje?!" ozval sa zrazu nadmieru rozrušene, ako v horúčke a akoby bol teraz on tvárou pritlačený o druhú stranu dverí. "Že z niektorých, aj bežných vecí, si totálne posratý..."
"Nehovor tak so mnou..." - teraz už vzlykol, ale on ho nevnímal.
"... a z iných, oveľa nenormálnejších, ako je napríklad doliezanie za tým umeleckým pakom, si totálne v pohode!"
Opakom ruky si prešiel cez tvár, utrel prvé slzy, potiahol nosom a s buchnutím o dvere, zlomený vykríkol:
"Ak ma nepustíš, tak budem musieť ísť spať k Sherry, uvedomuješ si to?!"
"No tak choď, to zvládneš! Si predsa odvážny malý Marcus!"
V tej chvíli, keď sa tou myšlienkou začal reálne zaoberať, aj zabudol, že sa mu chce plakať. Preboha, kde zloží hlavu? Vonku na chodníku?! Tu na linoleum?! Nemá ani peniaze na penzión.
"Ale ja naozaj budem musieť..."
"No tak bež! Je mi jedno, kde dnes budeš spať, ale vedľa mňa to nebude!"
"Tak budem na pohovke!" skríkol.
Bez reakcie.
Zlý nápad.
Nevedel si ani len predstaviť, čo jej povie, ako na ňu pozrie. Nechcel, aby si myslela, že tým robí ústretový krok, že jej dáva "možnosť"... Pozbiera odvahu, bude odmeraný.
Nie, to nezvládne.
Tak či tak to bude ponižujúce. Iba pre neho.
"Pôjdem za Sherry!" - jeho hlas slabol.
"Choď!"
"Idem!"
"Vypadni!"
"Idem za ňou!"
"Choď už!"
"Ale... keď ja... nechcem..."
"Ja to mám na háku!"
**********
 


Komentáře

1 Lady Crow Lady Crow | Web | 29. prosince 2009 v 11:22 | Reagovat

je to dost neprijemna situacia, mno... ale marcus si za to moze sam, i ked na druhej strane mozno keby owen nerobil koly setkemu taky cirkus a kus cloveka aj vypocul, marcus by sa mu to nemusel bat povedat...

2 Polly Polly | Web | 29. prosince 2009 v 12:02 | Reagovat

:) tak tak..vina na oboch stran..ale Marcus veru robi chobotiny xD

3 Bonnie Blue Bonnie Blue | Web | 29. prosince 2009 v 19:10 | Reagovat

prepáč,že mimo článku!!!mala by si zriadit nejakú špeciálnu rubriku na takéto komenty...ale ty si samé prekvapenie ohladom súrodencov....najprv  som zistila,že máš brata.....potom sestru...som myslela,že si jedináčik....=DDDDDD....no to len tak k tomu krátkemu dialógu,čo máš hore v rohu!!!!!!!=DDDDDDDDDD.....

4 verushka verushka | 29. prosince 2009 v 19:19 | Reagovat

i tak je mi Marcusa líto, tohle si nezaslouží...

5 Polly Polly | Web | 29. prosince 2009 v 19:32 | Reagovat

[3]: ja snad posobim ako jedinacik?? xD zvlastne.. hej, mam sestru o 14 rokov starsiu a najlepsieho brata na svete - je presne o 15 rokov a jeden den starsi xD

[4]: mozno je to divne, ale aj mne ho bolo luto - kazdy sa predsa obcas dostane do obdobia, kedy je tak zmateny, ze robi chyby a toto je vlastne take Marcusove obdobie - no kedze zije prave s Owenom, pyka dost tvrdo...to je ta jeho povaha...

6 Suesy Suesy | Web | 30. prosince 2009 v 9:16 | Reagovat

niekedy sa človek niečoho obáva a nemusel by sa, hlavne takéto situácie, krásne si na to poukázala....

7 Polly Polly | Web | 30. prosince 2009 v 9:32 | Reagovat

[6]: :) som rada..

8 Bublinka Bublinka | 30. prosince 2009 v 14:00 | Reagovat

nuž.. vážne som zvedavá ako tento konflikt dopadne :))

9 Polly Polly | Web | 30. prosince 2009 v 14:14 | Reagovat

[8]: zajtra si to URCITE precitaj ;)

10 Bubla Bubla | 30. prosince 2009 v 14:20 | Reagovat

[9]: zajtra si to URČITE prečítam :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama