poviedka: MAJ „PEKNÝ“ DEŇ IV. (Hra Na Pravdu) 10. časť

27. prosince 2009 v 6:54 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
starozitnictvo :)
Deň D nastal. Cítil sa tak trochu ako keď prvýkrát vošiel do Geroldovho ateliéru, čo sa asi už navždy stalo prirovnaním ku všetkému nikdy nepoznanému. Cítil sa ako vyliahnuté vtáča, ktoré prvýkrát zbadalo nový svet, zistilo, že existuje aj niečo väčšie ak to, čo bolo jeho svetom doposiaľ, že niečo existuje za belostnou krehkou škrupinkou. Lenže narozdiel od toho dňa si nedokázal vychutnať fascináciu, ktorá ho obostrela a so záujmom počúvať výklady o umeleckých predmetoch.

Keď kráčal za mužom, na ktorého priezvisko by podľa správnosti mal mať nárok, po zákutiach malého starožitníctva, do ktorého sa len ťažko a akosi melancholicky predieralo slnečné svetlo a dopadalo dnu akoby do hneda ladené, poznačené starobylosťou predmetov všade vôkol, sotva ho vnímal. Keď mu Floyd ukazoval jednotlivé časti obchodu, prestavoval mu starožitnosti ako obrazy vo vyrezávaných rámoch, lodné kufre, ťažký nábytok a obdobia a sklad, jeho slová sa mu vlievali do nezmyselného celku. Dokázal zachytávať (a svojim spôsobom sa v tom vyžíval) iba zafarbenie jeho hlasu. Uvažoval, či sa v jeho veku aj jeho vlastný hlas podobne sfarbí. Sledoval jeho vlasy, ako sa vlnili, pozoroval jeho profil, chcel by vedieť, či by bol už teraz rovnako sebaistý, ak by ho vychoval tento muž.
Keď ho po dvoch hodinách postavil pred zákaznícky pult, tmavé drevo pultu dobre ladilo s útulným vintage interiérom, veľmi rýchlo zo svojho dobrodružného rána a zaujímavých expresií vytriezvel a znova ho obostrela iba svojská skľúčenosť, ktorá z neho hádam urobila ešte nesmelšiu bytosť ako predtým.
Okolo desiatej ešte nemali ani jedného zákazníka. Marcus stál za pultom, kedykoľvek niekto prešiel okolo, alebo nazeral do výlohy, celý stŕpol a popritom nenápadne listoval v obrázkovej knihe s titulom - STAROŽITNOSTI - ktorá mu vlastne bola na nič. Nikto sa nikdy za minútu expertom nestal.
Pretočil ďalšiu stránku. Objavila sa pred ním fotografia porcelánového vajíčka vsadeného do zlatej nôžky.
No a?! - pomyslel si.
Knihu si kúpil ráno, po ceste sem, čisto z náhleho zúfalstva, keď si spomenul, že Irma vyhlásila, že je odborník na minulé epochy.
Ukradomky pohliadol na Floyda. Stál na druhom konci obchodu, jemu obrátený chrbtom a opatrne leštil hrubé kryštálové poháre na strieborných stopkách.
Nevedel, o čom sa s ním má baviť. Od rannej prednášky sa viac nerozprávali. Bol po hlave hodený do víru a preto ho už teraz zabolelo, hoci uvedomoval, že je to absurdné, že nedokáže nadviazať rozhovor so svojím otcom.
Aká stupidita. Veď s ním nikdy nestrávil žiaden čas. A ani len nevie, že nejaký Marcus existuje.
Z clivých myšlienok ho nemilo vytrhlo zacinkanie zvončeka. Zdal sa mu o to hlasnejší, ako sa ho obával. Preťal ticho ako prasknutie bičom.
Floyd prestal leštiť kryštál, ale len sa poobhliadol cez rameno a sledoval, ako Marcus zareaguje.
Chlapec s obavami sledoval, ako sa k nemu blíži telnatá žena so zložito vyčesanými vlasmi.
"Do-dobrý deň," vyhabkal a v náhle panike knihu bez rozmyslu zmietol z pultu.
Žena prekvapene zažmurkala, keď s rachotom žuchla na parkety.
Marcusa zaliala červeň a vedel, že keď odlepí dlane od skla na pulte, ostanú tam odtlačky, takže ich držal na mieste a púlil na ňu oči.
"Mala by som záujem o sofa," povedala, pustiac z hlavy, že mládenček za pultom sa tváril, akoby ho svojou prítomnosťou mučila.
A nastalo ticho.
No a?! - už druhýkrát mu napadla rebelantská myšlienka.
V tomto svete naozaj nevedel plávať, takže ani netušil, čo jej na to povedať.
"Aha," po niekoľkých sekundách zo seba konečne dostal.
Podľa toho, ako spýtavo zdvihla obočie, usúdil, že neodpovedal tak, ako by sa na starožitníka patrilo.
Rýchlo prehltol. Cítil, ako vraští obočie. Nechcel sa s ňou rozprávať, mysľou ju posielal preč, tlačil ju k dverám.
Keď pochopila, že to s ním nikam nevedie, sama ho usmernila.
"Chcela by som, aby moje sofa pripomínalo versailles štýl," povedala. "Starý francúzsky šmrnc."
"Šmrnc," nesmelo zopakoval.
Zopár sekúnd mal v hlave také prázdno, že zabudol, čo je to "sofa".
"Áno, francúzsky," pripomenula.
Spôsobom, akoby bol v kŕči, sa začal roztržito obzerať po predajni. Žene sa na tvári zračilo rozčarovanie. Marcusa tým vohnala do ešte väčšej uzavretosti.
"U-určite... tu nejaké je...," vykoktal.
V tej chvíli sa na pulte zjavilo päť na červeno nalakovaných nechtov.
Pod nosom sa mu zaleskol pot.
Preboha, len nezačni tukať o sklo - nervózne si pomyslel, ale na záchranu by už bolo neskoro. Na skle sa ozvalo netrpezlivé - ťuk... ťuk... ŤUK!
Oči mu automaticky klesli na pult, ale s vypätím všetkých síl ich prinútil opäť zdvihnúť k jej bucľatej tvári.
Vtedy zbadal Floydovu ruku, ako jej dopadla na miesto tesne pod ramenom.
"Poďte za mnou, madam," zdvorilo ju oslovil.
Ak bol na neho nahnevaný, nedal to najavo. Obmäkčil ju vyrovnaným úsmevom, ktorý prezrádzal, že aspoň ON vie, po čom túži a odviedol ju do zadnej časti predajne k sofa s pozláteným dreveným lemovaním, ktoré bolo potiahnuté vanilkovým zamatom.
Zahanbený Marcus sledoval ako sa nad ním žena začala rozplývať. Dojednala si, aby ho nepredal a odišla s prísľubom, že sa po neho poobede vráti.
Floyd ju dokonca vyprevadil. Bolo mu jasné, že zahládza škody, ktoré napáchal. A potom sa obrátil a pristúpil k pultu.
Nedokázal sa na neho pozerať. Zrakom blúdil po miniatúrach na barokových brošniach a hodinkách na retiazkach pod sklom, potupne čakajúc okamžitý vyhadzov.
"Marcus," oslovil ho, "nevedel som, že máš taký problém rozprávať sa s cudzími ľuďmi."
"Je mi to ľúto," zašpekal; bolo mu hlúpe, že natoľko rozcítene, ale skutočne ho strašne mrzelo, ako hneď sklamal. "Som taký... taký... nemožný!"
Nastalo krátke mĺkvo.
Študoval maličký profil muža s nákrčníkom.
Šťastlivec, už to má za sebou...
"Nie si nemožný!" Floyd sa ozval o niečo prudšie a Marcus k nemu rýchlo zdvihol začudovaný pohľad, nakoľko z neho aj tak stále necítil hnev. "Veľa ľudí má problém so spontánnou konverzáciou. Mohol si mi to povedať hneď. Okolo obchodu je kopec inej práce."
"Naozaj?" - chytil sa nádeje. "Nemusím sa venovať zákazníkom?"
Zhovievavo sa usmial.
"Nie... poď, pôjdeme spolu vyložiť do políc talianske tabatierky. Ak niekto príde, nechaj to na mňa."
"Ďakujem vám," vydýchol, očividne sa mu uľavilo.
Sám seba by hneď vykopol.
S potešením vyšiel spoza pultu. Prešli spolu ku škatuli pripravenej pri prázdnych policiach.
"Vieš, čo mi nejde do hlavy?" - Floyd zrazu sám nadhodil.
Kľakol si a strhol zo škatule pruh lepiacej pásky. Marcus is pokľakol k nemu.
"Čo?" spýtal sa.
"Si bojazlivý chlapec... nuž...," zarazil sa a pozrel na neho. "Dúfam, že som ťa tým výrazom neurazil."
Pokrútil hlavou. Floyd pokračoval, odhaliac hladké kovové púzdra.
"Ako je teda možné, že si sa dokázal spriateliť s dievčaťom, ktoré je tak veľmi extravagantné? Neodrádzalo ťa?"
Hneď vedel, že myslí na Irmu. Naposledy mala temný outfit s modrou ružou. Bola skrátka nezabudnuteľná.
Floyd na neho už nehľadel, vykladal tabatierky na drevený podstavec v úrovni jeho hlavy.
"No...Irma...," začal a tiež sa pustil do vykladania, len o niečo pomalšie, "ona...vlastne..."
Zrazu nevedel, ako presne to vysvetliť. Keď si spomenul na časy, kedy bola len znepokojujúco výstredná spolužiačka sediaca v lavici pred ním, videl sa iba ako sa mračil na jej chrbát, vyvedený z miery, alebo priam vydesený, každým prejavom živej bábiky. Ako presne prebehol prechod od strachu k priateľstvu? … Matne si pamätal na deň, kedy za ním vybehla na školský dvor, kedy ho zrazu objala... Ten prechod prebehol náhle.
"Po pravde, v období, keď som tak trochu potreboval niečiu pomoc, doslova sa mi nanútila do života," - nepáčilo sa mu, ako to znelo, ale bola to pravda.
"Ona je tvoja priateľka?" prehodil, akoby mimochodom.
"Nie!" vyrazil zo seba. "Nie TAKÁ priateľka!"
Pocit, že je iný... iný, ako by Floyd dokázal predpokladať a možno aj prijať, ho zrazu polapil do mlčanlivosti.
Zopár sekúnd nerušene vykladali.
"Je gotička?" náhle opäť prehovoril, len tak sa napojil tam, kde skončili. "Alebo... ja neviem... patrí k nejakej inej subkultúre? K metalovej?"
"Je chodiaca záhada, však?" - Marcus sa pousmial sám pre seba. "Ona je gotická lolita."
Floyd zastal a prekvapene sa na neho pozrel.
"Gotická čo?!" - evidentne ho neznáme označenie pobavilo.
Marcus sa pustil do rozsiahleho vysvetľovania. Veď od Irmy bol perfektne vyškolený.
Floyd to buď predstieral, alebo ho doposiaľ nepoznaný mládežnícky smer naozaj zaujal.
Irma mu konečne po dlhšom čase, čo si nerád priznával, pomohla.
Téma im vystačila aj na ďalšiu škatuľu s novým, teda staro-novými, predmetmi.
A nejako ten deň nakoniec prežil.
Takmer bez ujmy.
**********
 


Komentáře

1 Eressië Eressië | Web | 27. prosince 2009 v 17:56 | Reagovat

ok, som tu :D takže pán Floyd zatiaľ sympatický, vlastne...mne bol sympatický už ked si uviedla, že vlastní starožitníctvo, tie totiž milujem :-) tá scéna za pultom tiež dobrá, ostatné tiež a ja už chcem dalšie a dalšie a dalšie... takže sem s nimi :D

2 Suesy Suesy | Web | 28. prosince 2009 v 0:56 | Reagovat

Ja som nečítala všetky časti, ale páči sa mi to :)

3 Polly Polly | Web | 28. prosince 2009 v 11:01 | Reagovat

[1]: mi hovoris z duse, ja ak by som mala nieco malicke milucke vlastnit - tak jedine kvetinarstvo alebo starozitnictvo..

[2]: tak to som rada.. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama