poviedka: ČISTÉ RÁNO (Finále)

1. listopadu 2009 v 18:11 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Zapálila si cigaretu.
Odhodila zápalku, potiahla si a dym vydýchla s tvárou vytočenou k hviezdam. Chrbtom sa oprela o stenu domu a jednu ruku si založila do vrecka riflí. Táto noc bola natoľko teplá, že vydržala v čiernom tričku s krátkymi rukávmi. Len okolo krku mala dlhý zelený šál.
Ak by mama bola doma, nemohla by sa v noci flákať okolo domu. Neprešla by k vchodovým dverám. Zobudí ju každé zašramotenie. Lenže kde je mama? Má nočnú...má nočnú...prekliatu nočnú...

Počula kohosi kroky v tráve. Začala ich však vnímať, až keď sa z tmy pred ňou vynorila štíhla postava.
,,Alan?,, iba ho oslovila.
Mlčky jej podal sveter, ktorý si u neho zabudla už dávnejšie. Keď spolu strávili noc. Odvtedy u neho nebola. Zobrala si sveter a uviazala si ho okolo bokov.
Alan ju pozorne sledoval. Na jeho tvári nebol ani náznak obvyklého úsmevu.
,,Predpokladal som, že budeš pred domom,, povedal. ,,Zdalo sa mi, že na teba prichádza každoročná májová nespavosť.,,
,,Čo chceš Alan?,, spýtala sa nevrlo.
Alan sa zatváril dotknuto.
,,Kedysi by si ma nevítala neprívetivým tónom. Bola by si proste rada, že ma vidíš.,,
,,Čo chceš Alan?,, znova sa však spýtala.
Cítila sa ako v polosne. Ako obratá o všetky emócie. V stave totálnej emocionálnej pasivity. Už tak dlho, dlho nespala.
,,Prečo sa mi neozývaš?,, spýtal sa. ,,Od Anime festivalu som ta nevidel.,,
,,Nemám veľmi čas. Stretávam sa s Claytonom.,,
,,S Claytonom?!,, takmer to vypľul. ,,S tým satanistom?! S tým nevyzretým deckom?! Nesiaha ti ani po členky Marla.,,
,,Čo ty o ňom vieš.,,
,,Že nevie čo od dobroty! Baliť sedemnástky! Čo si o sebe myslí!,,
,,Znieš žiarlivo.,,
,,Nedaj sa vysmiať. Prečo by som žiarlil?!,, pohoršil sa.
,,Že ja spávam s ním a nie s tebou,, povedala pokojne.
A bolo to vonku. Obaja náhle zostali ticho a iba na seba hľadeli. Jej veta nad nimi zostala nepríjemne visieť.
Alan ťažko prehltol. Jeho pohľad sa akoby zatvrdil.
Aj ona aj on už dávno vedeli, že ich spoločná noc medzi nimi neustále žije. Logan mal pravdu, najhoršie je, že nezabudnú. Bolo však ťažké pripustiť si to ako holý fakt. Na pravdu bolo potrebné mat dávku odvahy.
,,Som gay Marla!,, nahnevane podotkol. ,,Nemám dôvod žiarliť práve na teba! Sama dobre vieš, že najprv musím vypiť hektolitre alkoholu, aby sa vôbec mohol dotknúť ženy!,,
Náhle v sebe tiež pocítila zúrivosť. Vystrela sa, cigaretu zlostne hodila do trávy a zrazu pred ním stála so zdvihnutou bradou a zamračená.
,,Si si istý?! Tak potom prečo si sa odvtedy správal ako pán tvorstva len preto, že si ma pretiahol!,, zvýšila hlas.
,,Nie Marla, to iba ty si asi zmenila pohľad na mňa! No super! Musíš byť fakt v úbohom stave, keď sa klameš!,, sykol.
Na okamih z jeho opovážlivosti až zalapala po dychu. Ešte nikdy k sebe neboli krutí. Teraz z nich však vzájomná krutosť vyvierala ľahko ako číry prameň vody zo studne.
,,Ja viem veľmi dobre, že sa neklamem!,, vykríkla. ,,Ty si si však na mne evidentne vyliečil komplexy!,,
,,A aké, prosím ta?!,, tiež ju okríkol. ,,Komplexy z toho, že som pekný chalan a dostanem do postele hocijakého chlapa, akého si vytipujem?!,,
,,No ja neviem, zlatko, prečo si ma potom ťahal do postele?!,,
,,Mám silný pocit, že do postele si stiahla ty mňa!,,
Znova sa takmer zadusila od zlosti. Prebodávala ho pohľadom ostrým ako britva, rovnako však aj on gánil na ňu. Oči sa mu v tme skveli ako dve jazerá plné nenávisti.
,,To sa ti podobá, ty zbabelec! Všetko zviesť na mňa! Hodiť na mňa celú zodpovednosť! To si celý ty!,,
,,Akoby si si ty niekedy niečo priznala!,,
,,Priznávam si svoj podiel viny! Priznávam! Počuješ?! Polovica viny je moja. Druhá tvoja!,,
,,A vieš čo?!,, teraz už naozaj vybuchol. ,,Ja si ju neberiem! Nechcem ju! Nechaj si ju!,,
,,Zbabelec!,, vykríkla. ,,Chod si teda kade ľahšie, ryšavec!,,
,,Idem! A ty si tu zostaň, troska, ďalšiu noc bez spánku, zostaň si tu a kapri! Sama!,,
Zvrtol sa a obrovská zúrivosť ho prinútila rozutekať sa preč.
,,Si zbabelý ako baba!,, vykríkla za ním.
,,Mám ťa vieš kde!,, odkričal.
Od zlosti zhlboka dýchala a sledovala ho ako mizne v tme. Tvár jej horela rumencom vyvolaným hnevom. Bytosť, ktorá jej kedysi bola najbližšia zo všetkých, celkom, až symbolicky, pohltila čierňava noci. Zdalo sa jej až neuveriteľné, čo sa práve stalo. Alan po nej kričal. Ona kričala po Alanovi. Vravel veci, o ktorých vedel, že jej ublížia. Vedel, že jej ubližuje! Chcel to!
Zahľadela sa na miesto, kde pred chvíľou stál. Jeho prázdnota, keď už tráva nezaťažovala váha jeho vzpriameného tela, ju náhle naplnila obrovským pocitom osamelosti.
Teraz sa to stalo. Už tu naozaj nikoho nemala.
Clayton povedal: ,,Podľa mňa tu už nikoho nemáš.,,
Lenže vtedy mala. Alana. Až dnes ho stratila.
Pohla sa, zmorená celým dňom, celým životom a ako mierila k dverám domu, vytiahla z vrecka mobil a po pamäti vyťukala Claytonovo číslo.
,,Počúvam, Marla,, ozval sa sviežim hlasom.
Tiež nespal. Lebo sa mu nechcelo. Ona chcela, bože, ako len chcela...ale nešlo to.
,,Zober auto a príď. Teraz.,,
Zložila. Nechcela počuť jeho reakciu. Nechcela už nič a najmenej rozmyslieť si to.
Vošla do tmavého domu. Potichu za sebou zatvorila dvere a opatrne prechádzala ku schodom. Polozila nohu na prvý schod a potom jednoducho stuhla na mieste.
Šramotenie. Počula šramotenie kdesi zozadu. Tichý výdych. Pridusený zvuk.
Nedokázala pokračovať. Jej vnútro sa veľmi túžilo pohnúť, ale telo bolo náhle ako z olova. Akoby zapustila korene, nohy nechceli ísť ďalej.
Nastane to teraz? Rytmický zvuk. Sek. Sek. Sek. Všetko má svoj rytmus, pravidlo. Bude to teraz.
Ruka sa jej kŕčovito zvierala zábradlia, ale noha jej zo schodu zišla. Oči sa jej zahľadeli dozadu.
Obrátila sa a prvýkrát zmenila priamy smer do svojej izby, ktorý vždy dodržiavala. O chvíľu stála a hľadela na úzky pás žltého svetla, ktoré prenikalo do haly z pootvorenej miestnosti vzadu vedľa schodov.
Drobná miestnosť, ktorú nikto nepoužíval. Odkladací priestor. Len police plné hlúpostí, farieb, náradia...Podlaha, ktorá sa ľahko umývala...
Nikto?
Stál pri dverách. Videla pohyblivé tiene z pod prahu. Bol príliš blízko. Čosi buchlo o dvere. Strhla sa, ale naďalej tam stála ako primrazená. Vravela si - Chod. Neuviď to. Neuviď to! Nič nevidíš! Nič nevidíš! - ale nehýbala sa.
Bol tak blízko, že sám vrazil do dverí chrbtom a tie sa teraz pozvoľna otvárali.
Pás svetla sa nebezpečne rozširoval. Zalial jej tvár, pomaly a mäkko, aby odhalil hrôzu, ktorú v sebe ukrýval.
Otec mal na sebe biely doktorský plást. Stál nad kýmsi, kto mu napoly ležal, napoly sa zúfalo a s nemou prosbou v očiach naťahoval k nemu. Chlapec. Mal šatkou obviazané ústa a zviazané ruky. Namáhavo k nemu dvíhal hlavu.
Tlmené zvuky. Zvuky jeho výkrikov.
Otec sa k nej pozvoľna otočil. Jeho tvár nevyzerala nepríčetne, hoci bola bledá a spotená. Zdvihol obočie v obyčajnom výraze nemej otázky.
Na rukách mal chirurgické rukavice. V jednej odborne držal skalpel.
Ale rytmický zvuk - napadlo jej - musel pochádzať z čohosi väčšieho. Z čohosi ako...Sekáčik? Sek. Sek. Sek! Takto ich štvrtil!
Chlapec ju zbadal. Mal rovnako spotenú tvár ako jej otec. A modré, vytreštené oči. Ďalšia čiara na jej stene.
,,Možno by som si už mala pripustiť, že si to skutočne ty!,, prehovorila.
,,Prečo sa trápiš týmto pohľadom?,, akosi dýchavične sa spýtal.
,,A ty prečo robíš čo robíš?!,, náhle po ňom zúfalo vykríkla.
Aj on vykríkol. Lenže zlostne, stokrát zúrivejšie ako Alan, s podtónom hnusu, akoby mu zo seba predsa bolo zle.
,,Z toho nutkavého, vtieravého pocitu, aspoň občas po všetkých mŕtvolách, zapáchajúcich telách, pitvať, pitvať, pitvať aj niečo ZIVE!,,
Spravila len jediný krok dozadu a to bol pre neho signál jej úteku. Chvatne sa rozbehol na ňu. Strhla sa. Jej telo sa konečne uľavilo. Pud sebazáchovy ju nesklamal. Pustila sa pred ním na útek.
Chcela sa otočiť ku vchodovým dverám, keď ju pri schodoch schmatol za šál. Okamžite si ho strhla z krku, ale dopadla na schody. Keď sa pootočila, zbadala ho, ako sa po ňu naťahuje, preto nemala inú možnosť, iba sa okamžite pozbierať a utekať hore po schodoch. Brala ich po dvoch, on sa tak neunúval a predsa ju dobiehal.
Prvé dvere, ktoré sa jej ocitli v ceste, boli dvere od kúpelne. Rozbehla sa k nim. Schmatol ju za tričko. Vedela, že má skalpel a zrazu ju oblial strach, že ju bolestivo bodne. Inštinktívne si kľakla k zemi, lenže on netušil, že zastane tak rýchlo. Zrazu cítila, ako cez ňu prepadáva. Vpadol do kúpelne. Marla zo zámky duchaprítomne vytiahla kľúč a v ďalšom okamihu bola znova na nohách a zatvárala dvere.
,,Marla! Nie!,, vykríkol jej otec.
Pozbieral sa z dlážky a vyrazil dopredu. Zabuchla mu dvere pred tvárou a rýchlym pohybom ich zamkla. Zatriasli sa, ako do nich zúrivo vrazilo jeho telo.
Strhla sa a cúvla. Udieral na ne a vykrikoval, aby ho pustila. Myslí si, že je taká naivná?! Teraz ho pustí?!
,,Vyrazím dvere Marla! Ak neotvoríš dvere, prisahám, vyrazím ich z pántov!,,
Nevydýchla si. Nedokázala to. Vnútro mala plné roky sa hromadiacej úzkosti, ktorá sa však teraz neuvoľnila, nie, bola zožierajúcejsia, desivejšia!
Obrátila sa a zišla schody. Prestávala jeho hlas vnímať. Vrátila sa dozadu, do miestnosti, kde na podlahe ležal chlapec možno tak v jej veku.
Kľakla si k nemu. Stiahla mu z úst šatku. Zhlboka dýchal, na takmer až popolavom čele sa mu perlil pot a od bolesti a hrôzy zo seba nebol schopný vydať ani hláska. Len na ňu vytriešťal obrovské vydesené oči. Hlboké a lesklé. Nikdy v nikoho očiach nevidela toľko strachu.
Tričko mal povyhrnuté a na bruchu sa mu tiahla zvislá rezná rana. Silno krvácal. Vlastne už nejaký čas ležal vo svojej krvi.
Spravil mu to jej otec. Preto sa cítila, akoby to spravila ona. Mohla ísť hore a urobiť za neho čiaru na stene. Nič nevidieť, len počuť, počuť ten zvuk...Úzkosť by jej stláčala vnútro, tak ako teraz. Až sama nedokázala nič povedať.
Sadla si za neho na podlahu a zobrala ho medzi svoje kolená. Jeho chrbát si oprela o svoju hruď, zozadu mu objala telo, na ktorom sa mu chvel azda každý sval a skľúčená sa s ním jemne hojdala. Chlapec si ľadové líce pritískal o jej líce, krátko a ťažko dýchal, ale cítila ako jej na zápästiach zviazanými rukami vďačne zviera jej ruky. Zakrývala mu nimi ranu a pomedzi prsty jej pretekala jeho krv.
Kdesi z vonku k nim doľahlo slabé zatrúbenie. Marla zdvihla pohľad. Prišiel.
Vymanila si ruky z chlapcovho zovretia, odsunula sa a vstala. Chlapec k nej vytočil tvár. Pred chvíľou si myslela, že jeho oči už nemôžu pôsobiť vydesenejšie, a predsa teraz viac pôsobili, keď k nej natiahol zviazané ruky a s hrôzou sledoval, ako odchádza. Nezostával mu však prebytočný dych na výkrik, nemohol ani ním vyjadriť svoje príšerné ohromenie a zmätenie, keď videl, že ho tam necháva samého.
Vyšla z miestnosti a odvtedy na chlapca viac menej nemyslela. Nechala ho za sebou a viac si ho nedokázala ani len predstaviť.
Keď vychádzala hore po schodoch, vytiahla mobil a kým prešla kúpeľňu, kde neustále jednoducho nevnímala otcov hlas a prešla k svojej izbe, zavolala políciu a zavolala aj sanitku.
Vošla do svojej izby. Zasvietila nočnú lampu. Kľakla si k nej a vytiahla z pod nej kompletne zbalený kufor.
Vyšla von. Svetlo nechala zažaté. Všetko proste zanechávala za sebou.
Izbu. Otca. Aj umierajúceho chlapca.
**********

Clayton sedel v aute a sledoval ju ako s kufrom vyšla z domu. Prešla cez trávnik k autu. Najprv otvorila zadné dvere a kufor hodila na zadné sedadlá. Potom otvorila predné dvere, sadla si vedľa neho a zabuchla ich. Pobozkali sa. Následne sa oprela a zahľadela sa pred seba. Akoby už nechcela vnímať nič iné, iba cestu, ktorá ich čaká.
Claytonov pohľad skĺzol na jej zakrvavené ruky, ale nepýtal sa, čo sa jej stalo. Vedel, že nespáva, vedel, že sa deje niečo strašné. Možno hnusné. Možno zvrhlé, čosi zvrátené. Prosté zlé.
,,Kam pôjdeme?,, spýtal sa.
,,Je mi to jedno,, rezignovane prehovorila. ,,Trebárs aj preč z Peculiaru.,,
,,Vrátime sa?,,
,,Kým nás nenájdu, verím, že odchádzame navždy.,,
Clayton zatiaľ viac vedieť nepotreboval.
Naštartoval auto. Vyrazil do tmy. Na obzore však už začínalo svitať.
Odišli kamkoľvek za čistým ránom.





KONIEC

Juchú, dožila som sa konca xD
 


Komentáře

1 Crazy Crazy | 2. listopadu 2009 v 17:08 | Reagovat

Bože, od začiatku až dokonca som sa nemohla odlepiť od obrazovky. Vážne, ešte stále som z toho úplne zarazená...
Fakt by som to nikdy nepovedala na jej otca...tipovala som Claytona, ale jej otec? No, asi ma to malo napadnúť... Je zvlaštne, že zakaždým, keď ukončíš nejakú svoju poviedku, je mi ťažko sa s ňou rozlúčiť, no potom začneš písať novú a na tú predošlú akoby som zabudla :D No proste...bolo to pekné.. Ináč to vyjadriť neviem :D

2 Polly Polly | Web | 2. listopadu 2009 v 17:47 | Reagovat

ach, dakujem, to som necakala..nemam tu poviedku rada, lebo sa mi skor zda, ze som otca neutajila xD..ale mozno sa zasa neviem posudit objektivne xD

3 Arisu Arisu | 2. listopadu 2009 v 18:58 | Reagovat

milujem claytona...

4 Polly Polly | Web | 2. listopadu 2009 v 19:00 | Reagovat

[3]: vsimla som si xD

5 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 2. listopadu 2009 v 21:48 | Reagovat

Ja som vedela, že to je jej otec od vtedy, čo jej prízvukoval, že JEJ sa nič nestane, keď sa o tom vrahovi akosi bavili :D. Ale predtým som tiež upodozrievala Claytona :D.

Inak, Polly, posledné dva dni sa mi dáko zasekáva notebook, tak si to tu čítam, čítam a zrazu... SEEEEEEEEEEEEEEEK, keď chcem akurát posunúť stránku dole! V tom najlepšom, kokos!! Som myslela, že ho hodím o zem!! On sa vždy sekne na zopár sekúnd, ale aj tak! Pri tomto diele som bola v napätí od začiatku až do konca, čiže i tie sekundy mi takmer privodili infarkt :D

6 Polly Polly | Web | 2. listopadu 2009 v 22:28 | Reagovat

[5]: XDD som rada, ze aj notebook podporoval napätie xD

7 Arisu Arisu | 3. listopadu 2009 v 6:06 | Reagovat

polly nesmej sa:D sak ves jaky ja mam vkus na chalanov:D a ty tu napises moj ideal:D

8 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 5. listopadu 2009 v 0:53 | Reagovat

[6]: Napäté to bolo aj bez toho, nebolo mi treba pridávať! Ono to totižto tak krásne vygradovalo do záveru, až... no nemám slov :D

9 Suesy Suesy | Web | 5. listopadu 2009 v 12:22 | Reagovat

To mi prišlo skoro ako dielo od Stephena King :D

10 Polly Polly | 5. listopadu 2009 v 13:15 | Reagovat

XD jeeeej, ako som rada....

11 kuroyume kuroyume | Web | 10. listopadu 2009 v 11:35 | Reagovat

O otci jsem...no, da se rict, ze mne jednou tak nejak napul napadlo, ze by to snad i mozna...MOZNA mohl byt, ale spis jsem si myslela, ze treba nekdo "zvenci" nebo ano - Clayton, takze to bylo i docela prekvapeni.
Co se tyce Marly, nemuzu rict, ze by mi byla 100% sympaticka, ale zas musim velmi ocenit, ze to neni takova ta klasicka hrdinka, co by zachranila toho kluka, vlastnorucne spoutav otce, odvedla ho na policejni stanici a velkoryse vse urovnala s nej kamaradem jakoze "Kamo, nic se nestalo, mame se furt radi" - je proste... lidska, velmi.

12 Polly Polly | 10. listopadu 2009 v 11:37 | Reagovat

[11]: ale ja som inak normalne zabudla, ze som tam kedysi napisala toho chlapca a ked som si to po sebe teraz citala, tak som sa normalne zlakla samej seba xD - neviem, ci ludske, prislo mi to skor hrozne krute na to, ze som to tam s kludom dala a krute aj samo o sebe xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama