poviedka: SÚRODENCI (6.časť)

14. září 2009 v 6:19 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Na to, že bola hodina bol v triede dosť veľký hluk.
Rozdávali sa oznámkované písomky a každý mal nejaké pripomienky.
Lynne sedela v lavici ticho. Znechutená robila do zošita kružnicu. Jej šedé a krivé okraje sa jej rozdvojovali pred očami. Bolo jej zle. Už dva dni mala žalúdok na vode a vôbec nebola schopná raňajkovať.
Matematika bola prvá hodina, a tak skoro ráno sa cítila najhoršie. A radšej ani nehovoriac o jej psychickom stave. Cítila sa podráždene a napäto. Dúfala, že sa tak cíti aj Tristan. Nechcela v tom všetkom plávať sama, ale na druhej strane, bolo jedno, či je v ich momentálnej situácii sama, alebo sama s Tristanom, tak či tak sa cítila žiť v čoraz väčšej mizérii.

,,Skvelé,, ozvala sa zo stoličky vedľa nej Esther, hľadiac na svoju písomku. ,,Dvojka. Aspoň niečo z doučovania sa na mňa nalepilo.,,
Lynne jej nevenovala ani najmenšiu pozornosť, len ďalej civela do zošita. Estherina dobrá nálada ju ešte viac podráždila. Začínala doslova neznášať spokojných ľudí.
Spolužiak jej hodil pod nos jej písomku. Zdvihla tvár, pustila kružidlo a chytila papier.
Vypočítala len jeden príklad. Dostala štyrku.
Chvíľu na písomku rozčarovane hľadela. Potom papier zúrivo pokrčila a hodila ho za seba. Ktosi jej ho zozadu hneď vrátil. Keď jej zas dopadol na lavicu, zlostne ho z nej rukou zmietla na zem.
Prudko sa jej rozbúšilo srdce a pred oči jej vystúpili tmavé škvrny. Vnútorne sa rozochvela nevoľnosťou a rapídne narastajúcou zúrivosťou. Zrýchlil sa jej dych. Mala pocit, že vybuchne a začne jačať po profesorke, po Esther a tiež po tom debilovi, čo jej písomku hodil späť. Štyrka! Zasa štyrka, to teda nepotrebovala vidieť.
Začalo to odkedy s Tristanom prvýkrát spala. Ani jej myseľ si svoju frustráciu natoľko neuvedomovala, narozdiel od organizmu, ktorý od prvej chvíle protestoval. A tak sa jej za jediný mesiac a pol strašne zhoršil prospech. Nebola schopná na nič sa sústrediť. Ak to tak pôjde ďalej, na vysvedčení bude mať štyrky od hora az dole.
Esther na ňu prekvapene hľadela. Lynne náhle zbledla ako stena a ťažko dýchala. Nevedela, či je jej zle, alebo zúri.
Na Lynne znova zaútočil neústupčivý pocit, že ak niečo, hocičo, okamžité nespraví, asi sa nekontrolovateľne nervovo zrúti.
Ako v mrákotách sa zahľadela na kružidlo. Chvatne ho schmatla a zúrivo si ho bodla do dlane. Prudko rukou trhla a celú dlaň si šikmo porezala.
Esther ticho zhíkla.
Kružidlo jej z ruky vypadlo. Zadívala sa na skrvavenú dlaň. Pocit hroziaceho emočného výbuchu sa akoby uvolnil, ale aj naďalej ňou mávali pocity nezvládnuteľnej depresie.
Lakťami sa oprela o lavicu a ruky si s povzdychom vnorila do krátkych vlasov.
Na chrbát jej dopadla Estherina ruka.
,,Holúbok, si v poriadku?,, spýtala sa ustaraným a zároveň zmäteným hlasom. ,,Možno by som mala navrhnúť profesorke, aby zavolala tvojim rodičom. Ak ti je zle, mal by ťa niekto odviesť domov.,,
Lynne však aj naďalej zlostne hľadela kdesi pred seba. Z vlasov jej vytiekol úzky potôčik tmavej krvi, z obočia jej kvapol na líce a z pod oka jej ďalej tiekol po popolavej tvári.
,,Nie rodičia,, skľúčene vydýchla. ,,Len žiadny rodičia.,,
Rodičia musia zostať mimo toho - dodala si v duchu - Rodičia sa nesmú nič dozvedieť. Nikdy! Takú potupu by neprežila! A keď si predstaví ich reakciu...prizabili by ich!
Rukami si zovrela vlasy. Z rany sa jej vyrinul ďalší prúžok krvi a stekal jej po tvári.
Problémy! Problémy! Problémy! Zo všetkých strán sa na ňu valili samé problémy!
Cítila ako jej Esther nasilu ťahá porezanú ruku a vtláča jej do dlane kapesník.
Nakoniec ju aj tak poslali domov. Pri pohľade na jej bledú tvár a peru rozochvenú od nevoľnosti, usúdili, že na ňu jednoducho lezie chrípka.
**********

Súbežne s ňou, prakticky len pár dní po nej, životne skolaboval aj Tristan.
Ak ho dokázalo niečo odreagovať, tak to bolo jeho obľúbené stenolezectvo. Ale náhle sa dostal do stavu, kedy sa už nebol schopný uvolniť takmer pri ničom. Bolo to zvláštne a tak trochu desivé, ale naposledy sa smial na Natashinom pohrebe, keď Lynne spadla do čerstvo vykopaného hrobu.
Aj toho dna sa asi dva metre nad zemou s pevne vystretými nohami spotený naťahoval za výčnielkom z náhle sa zošikmujúcej steny.
Dole postávali jeho priatelia, dvojčatá Patrick a Anthony. S rukami vbok ho sledovali a obcas mu dávali dobré rady.
Tristan ich vôbec nevnímal a aj oni videli, že nie je vo svojej koži, lebo sa ich radami vôbec neriadil a robil základné chyby.
Tristan sa snažil vybiť zo seba energiu, aby aspoň na chvíľku prestal myslieť na všetky tie záležitosti okolo neho a Lynne, čo ho tak strašne dusili a udržovali ho v stave neustáleho pocitu viny. Bol to každodenný pocit viny, ktorý v ňom bez prestania rástol, týčil sa do obludných rozmerov, rozpínal sa čoraz viac pri každom pohľade do jej arogantných šedých očí a napĺňal ho obrovskou túžbou zmiznúť. Jednoducho zmiznúť a už sa nevrátiť. Alebo aspoň na ten čas, kým sa vina znova postupne nezmenší a on nenaberie ďalší dych na prebíjanie sa svojou existenciou.
Chytil sa za šikmý výčnelok a vtedy mu z čista jasna napadlo, ze to vlastne vôbec nie je zlý nápad. Vlastná myšlienka ho natoľko rozrušila, že spravil ďalšiu z mora svojich chýb, zachytil sa nesprávne a šmykol sa. Chrbtom však len mäkko dopadol do hrubočiznej modrej žinenky.
Zhlboka a vyčerpane dýchal. Zostal civieť na tmavozelený strop.
Uvedomil si, že to musí spraviť. A že to pravdepodobne mal spraviť už dávno.
Objavili sa nad ním dve naprosto identické tváre Patricka a Anthonyho.
,,Zabudol si si ruky poprášiť kriedou,, prehodil jeden a Tristan náhle nebol schopný odhadnúť, ktorý.
,,Ako sa ti to mohlo stať? Veď vrecko s kriedou ti visí na opasku,, dodal druhý.
,,Čo ma po kriede,, vydýchol spotený Tristan. ,,Teraz to nebudem riešiť, musím okamžite letieť domov.,,
,,Preco?,, spýtal sa zasa ten prvý.
Ale Tristan sa neunúval odpovedať. Rýchlo vstal a vybehol zo stenolezeckej miestnosti, aby sa stihol pobaliť skôr ako sa rodičia vrátia z práce, Lynne od Esther a Roger z hodiny klavíra, ktorú uz aj tak nepotreboval.
**********

Dvere drobného obchodíka s hudbou sa doslova rozleteli. Do tmavého, príliš malého, priestoru preplneného CDečkami vbehol Tristan. Na pleci mu visela plná cestovná taška, čelo sa mu perlilo od potu a líca červenali, ale v kontraste s jeho pobledlou tvárou to vyvolávalo nezdravý dojem.
Zastal v strede miestnosti, ktorú zalievala hudba Linkin Park a chvíľu sa roztržito otáčal na všetky strany dnes celkom prázdneho obchodu, pričom sa snažil vydýchať. Srdce mu búšilo ako o závod. Celú cestu sem ozlomkrky utekal.
,,Ja...ja...chcem...,, beznádejne zahabkal, akoby však chcel namiesto toho vykríknuť o pomoc.
Potom ho zbadal. A nechápal, prečo mu hneď nedošlo, že bude práve na tom mieste, kde aj má byť.
Za pultom stál už dospelý, asi tridsaťročný muž. Pôsobil však adolescentnejším dojmom ako Tristan. Vlasy postavené dohora boli červené, hoci výraznú briadku mal tmavú. V ušiach mal náušnice a na sebe fialové úzke tričko bez rukávov a rovnako obtiahnuté rifle, ktoré len zvýrazňovali jeho štíhlu, no pevnú postavu.
Držal v ruke CDečko, druhou rukou sa opieral o pult a hľadel na neho bez toho, aby ho oslovoval.
Najprv ho nechával spamätať sa, lebo videl, že sa mu stalo čosi zlé.
A v tom bol práve báječný. Chápal ich pubertálne pohnútky a nechával ich prežívať.
,,Strýko Mike,, konečne Tristan vydýchol čosi súvislé a pribehol k jeho pultu, avšak len ďalej opakoval. ,,Strýko Mike...Strýko Mike...,,
Strýko Mike sa vystrel, nadvihol obočie a miesto otázky len trhol hlavou.
,,Strýko Mike...,, znova zo seba rozrušene dostal Tristan, ale príval slov, čo ho dusili, sa tentokrát uvolnil. ,,Strýko prosím...prosím...musím ostať u teba...strýko Mike prosím...nenúť ma ísť domov...chcem u teba zostať...navždy strýko...domov sa uz nevrátim!,,
,,Zdrhol si z domu?,, obvykle stoicky podotkol Mike a dokonca sa na sekundu pousmial.
,,Áno...,,
,,Čo si vyviedol?,,
,,Ani sa nepýtaj...,,
,,Preco?,,
,,Nesmiem ti to povedať.,,
,,Más problémy so zákonom?,,
,,Nie!,, takmer vykríkol Tristan. ,,Nie...ale nehovor našim, že som u teba...nesmú ma už nikdy vidieť.,,
Samozrejme neveril, že by jeho rodičom čosi také zatajil, ale počítal s tým, že bude mlčať aspoň zopár dní, že získa aspoň tri dni vytúženej anonymity.
Mike sa natiahol a jemnou, nie príliš narobenou rukou mu rozstrapatil farebné vlasy. Tú bledofialovú farbu mu na ne nanášal sám.
,,Chod dozadu na parkovisko. Sadni si do auta a počkaj ma.,,
Báječný - znova si pomyslel Tristan. Stačilo mu, že ho nenaháňa polícia a viac sa nepýtal. Nie že by nebol zvedavý, ale on najviac vedel aké to je dostať sa do maléru. A potom človeka každý vypočúva, hoci on sám nevie, ako a prečo sa do šlamastiky vlastne dostal.
,,Ale veď končíš až za dve hodiny,, podotkol Tristan, no cítil, že sa konečne po dlhočiznom čase ako tak upokojuje.
Mike ľahostajne pohodil ramenom.
,,Obchod patrí mne, tak ho zatvorím, kedy sa mi zachce.,,
Siahol do vrecka džínsov, vytiahol kľúče od auta a hodil mu ich. Tristan bol ešte natoľko nesvoj, že ich nezachytil a musel sa po ne zohnúť.
,,Vďaka ti strýko,, úprimne povedal. ,,Teba som potreboval.,,
,,Žijem dvadsaťštyri hodín denne, som ti kedykoľvek k dispozícii,, - živo sa zazubil Mike.
Sledoval, ako Tristan vyšiel z obchodu.
Mike bol brat ich mamy a bol od nej o celých desať rokov
mladší. Deti, teda Tristan, Lynne a Roger, ho milovali, zatiaľ čo zvyšok rodiny ho ticho nenávidel. Bol totiž príliš extravagantný. Vecný pubertiak, ktorý odmietal dospieť. Človek, ktorý deti brával do nevhodných podnikov a na rodinných oslavách všetkých urážal, ale tiež sa pri sviatočnom stole najhlasnejšie smial. S plnými ústami.
Aj teraz pocítil výraznú hrdosť na synovca, ktorý konečne raz utiekol z domu, ale na druhej strane človek dospieva aj napriek úpornej snahe zamedziť tomu, preto mal v sebe aspoň toľko zodpovednosti, že vedel, čo jednoducho musí spraviť.
Ozvalo sa drobné cinknutie a do obchodu po hodine prázdna vstúpil jeden mladý zákazník. Lenže Mike ho bez výčitiek doignoroval a zašiel za bordový záves za pultom.
Ocitol sa v ešte tmavšej, až temnej miestnosti, ktorú jeho neter Lynne doslova zbožňovala. Drevené police boli plné podivných sôch, čiernych sviečok a kníh, pričom na stenách viseli rozličné obmeny satanistických pentagramov. Bola to druhá časť jeho obchodu, ktorá bola sprístupnená len zasvätencom, teda satanistom a inej skľúčenej mládeži, ktorá vedela držať jazyk za zubami.
Mike pristúpil ku kúsku volnej steny, na ktorej visel telefón. Zobral slúchadlo a z pamäti vyťukal číslo.
,,Ahoj segra,, ozval sa do slúchadla. ,,Počúvaj ma, práve sa u mňa objavil tvoj najstarší. Neviem, čo ste mu spravili, ale zdrhol ti z domu.,,
Na dlho sa odmlčal a s pobaveným úsmevom, keď k nemu doliehalo zmätené habkanie jeho sestry, iba počúval. Potom pokračoval.
,,Nie...nie...neunáhluj sa. Nie...bude lepšie, keď nebude vedieť, že vieš, kde je. Nie...ticho!...pozri, dobre vieš, mne povie všetko. Nechám ho pár dní vychladnúť, potom si pokecáme a vyriešime to, hej? Len ho prosím ťa nechaj dýchať. Nedus ho,, dôrazne povedal.
A potom znova počúval.
Až nakoniec zložil, vyhodil zákazníka a zatvoril obchod.
*********
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | Web | 14. září 2009 v 14:28 | Reagovat

zaciatok uchvatny...aj ta diskoteka ..len nejako ten pohreb mi tam uz nesedel a ani tato cast...mam pocit ze uz sa to vlecie....uprimne ani neviem kam to smeruje...:(

2 Polly Polly | 14. září 2009 v 14:33 | Reagovat

[1]: zvlastne, ten pohreb vsetci milovali a obzvlast sa morbinde vyzivali v tom, ako capla do hrobu xD

3 StandyB StandyB | Web | 14. září 2009 v 14:48 | Reagovat

o mne vzdy vravia ze som ina to si z toho nic nerob xD

4 Bublinka Bublinka | Web | 14. září 2009 v 17:58 | Reagovat

[2]: ja milujem tú časť s pohrebom.. a strašne som sa smiala keď padla do hrobu... mne sa to páči :))

5 verushka verushka | Web | 14. září 2009 v 18:55 | Reagovat

mě se taky ten pohřeb líbil. jak zahučela do jámy :D je to sice trochu morbidní ale originální. jen pořád přemejšlím jak to skončí, nějak nemůžu přijít na žádnej konec kterej by se mi zamlouval. nu nechám se překvapit

jj polly v týhle povídce boří všechna tabu

6 Crazy Crazy | 15. září 2009 v 14:41 | Reagovat

čítala som túto časť a potom tie predošlé...a teraz sa neviem dočakť ďalšej :D:D bude mi ľúto ak to skončíš... je možné namotať sa na poviedku za posledných 20 minút? xD

7 Polly Polly | 16. září 2009 v 7:41 | Reagovat

[6]: no vidis a dnes uz je koniec ;/

8 kha kha | Web | 18. října 2009 v 0:23 | Reagovat

Vážně mám strach z toho, jak to všechno skončí...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama